Rompop nie je Rómstvo, tým je pre mňa tradičná rómska hudba, kuchyňa a úcta k starším, hovorí pedagóg Gejza Adam.

Pedagóg Gejza Adam s manželkou Rozáliou. Foto – archív GA

Jeho manželka pochádza z Ukrajiny a do základnej školy, ktorú vedie, chodia deti maďarskej, rómskej, rusínskej, ukrajinskej aj arménskej národnosti. „Nerobíme medzi žiakmi rozdiely,“ hovorí Gejza Adam, riaditeľ Súkromnej základnej umeleckej školy v Košiciach.

„Na dieťa sa pozeráme spôsobom, čo z neho môžeme intelektuálne ,vytiahnuť‘ a ako mu môžeme čo najviac pomôcť,“ vysvetľuje. Žiakov sa snažia vzdelávať aj cez umenie, podľa Adama sa im potom ľahšie žije. „A pookreje aj ich duša, stávajú sa z nich lepší ľudia.“

V rozhovore okrem iného vysvetľuje, aké mal detstvo v rodine rómskeho aktivistu, v čom je špecifická práca s deťmi z vylúčených komunít a ako sa im darí udržať v škole inakosť.

Váš otec, tiež Gejza Adam, je dlhoročný učiteľ, politik a rómsky aktivista. Po voľbách v roku 1990 bol poslancom Federálneho zhromaždenia, kooptovaný za VPN a reprezentujúci Rómsku občiansku iniciatívu. Aké bolo pre vás vyrastať v rodine, ktorá sa občiansky angažovala?

Bolo to ťažké, pretože politika bola doma na každodennej báze. Otec trávil s ľuďmi okolo nej veľa času a bol dosť zaneprázdnený. S pribúdajúcim vekom sme boli do jeho aktivít nejako zaangažovaní všetci. Pre Rómov ako národnostnú menšinu je veľmi podstatné, aby sa dokázali politicky presadiť.

Rozprávali sa rodičia doma o politike?

Aj rodičia, aj rodina celkovo – napríklad otcovi súrodenci. O politike sa u nás doma rozprávalo veľmi často, keďže otec sa vybral touto cestou. Kandidoval aj v ostatných voľbách v roku 2023 (za Maďarské fórum – pozn. red.). Vždy mal pestrý politický program, takže veľa skúsenosti preniesol aj na nás.

Ako ste doma prežívali november 1989 a Nežnú revolúciu?

Mal som vtedy osem rokov, takže si to veľmi nepamätám. Vedel som, že sa niečo deje, ale bol som ešte dieťa.

Aké bolo byť synom otca, ktorý bol poslancom Federálneho zhromaždenia?

Bolo to ako pri každom inom dieťati, mal som vtedy deväť rokov. Otec nemal veľa času, pretože rodičia sa rozviedli a on si založil druhú rodinu. Ale v kontakte sme spolu boli vždy. Keď bol poslancom za VPN, chodieval do Prahy, pretože vtedy sme mali československý parlament.

Váš otec je dlhoročný pedagóg, kedysi založil Strednú umeleckú školu v Košiciach. Vy ste tiež učiteľom. Bolo od začiatku jasné, že pôjdete v otcových pedagogických šľapajách?

Po ukončení štúdia na Konzervatóriu Jozefa Adamoviča som mal vždy víziu, že budem pracovať s deťmi. Ako študenti sme chodili k žiakom na prax a všimol som si, že učitelia na hodinách hudobnej výchovy nezapájali rómske deti. A ako vieme, tie majú pritom od Boha neskutočný dar, ktorý treba rozvíjať. Jedným zo spôsobov, ako to robiť, je základná umelecká škola. Na to som vzdelaný a kvalifikovaný.

Ste riaditeľom Súkromnej základnej umeleckej školy v Košiciach, Súkromnej základnej umeleckej školy v Bardejove a každý týždeň chodievate aj do Sečoviec, kde je elokované pracovisko vašej základnej školy. Ako to všetko stíhate?

Musím to stíhať. Máme však zostavený tím kolegov – každé pracovisko má svojich vedúcich a oni zasa zástupcov. A v dnešnej modernej dobe sa dá komunikovať aj elektronicky. Snažím sa ale prísť na každé pracovisko aspoň raz to týždňa, keď sa podarí, tak aj dvakrát. Sledujem, ako prebieha forma vyučovania, či sa dodržuje učebný plán, dám si s kolegami kávu a naplánujeme spolu ďalší program. 

Obe školy, ktoré vediete, sú umelecké. Čo to presne znamená a prečo je pre vás dôležité prinášať do vzdelávania umelecký prvok?

Je veľmi dôležité pestovať v deťoch kreativitu, majú potom iný pohľad na život. Umenie im veľmi pomáha už od základnej školy, formuje ich. Ak majú deti záujem o hudobný nástroj, tanec, výtvarný či literárno-dramatický odbor, ľahšie sa im žije. A pookreje aj ich duša, stávajú sa z nich lepší ľudia.

Záujmová činnosť je pre nich lepšia, než keby mali byť doma na mobiloch alebo za počítačom pri hrách. Alebo v porovnaní s tým, keby trávili čas na ulici a zaujímali sa o alkohol či drogy, ako to vidím pri niektorých rómskych žiakoch, ktorých máme v Sečovciach.

Deťom, ktoré sa zaujímajú o umeleckú činnosť, sa tiež výrazne zlepšuje prospech v škole. Pochádzam z učiteľskej rodiny, takže viem, aké podstatné je nielen pre Rómov vzdelanie. Základná umelecká školy im môže dopomôcť k tomu, aby sa neskôr dostali na rôzne stredné školy.

Naša základná škola pripravuje žiakov na konzervatórium, ale aj na stredné pedagogické školy, kde potrebujú ovládať hru na hudobnom nástroji alebo výtvarné zručnosti. Takto ich posúvame ďalej.

Pracovisko jednej z vašich základných škôl sa nachádza v Sečovciach, v jednej z najväčších rómskych osád na Slovensku. V čom je práca učiteľa s deťmi z vylúčených komunít špecifická?

Práca s týmito deťmi je veľmi ťažká, už ju však robíme dlho, takže máme nastavené procesy, aby to fungovalo. Dieťa napríklad často prichádza na vyučovanie hladné a vtedy sa nevie sústrediť. Hľadali sme preto sponzorov, ktorí by nám pomohli zabezpečiť žiakom stravu aj v popoludňajších hodinách.

Podobne to bolo s hudobnými nástrojmi, ktoré tieto deti nemali. Zo začiatku sme im ich zapožičali, ale napriek tomu nevedeli v hre napredovať, pretože v domácom prostredí nemali priestor na to, aby mohli cvičiť. Často totiž bývajú v chatrčiach.

Po troch rokoch sme sa preto na porade rozhodli, že hudobný odbor viac neponúkneme a budeme pracovať „len“ s výtvarným, tanečným a literárno-dramatickým odborom. A to sa ukázalo byť správny krok. Deti chodievajú pravidelne, niekedy majú prísť dvakrát do týždňa a niektorí prídu aj štyrikrát. Majú záujem aj výsledky.

Napríklad sa v Košiciach zúčastnili literárnej súťaže v prednese. Nové pre nich bolo už to, že prišli do iného prostredia a videli, ako pracujú iné deti. Najmenej štyrikrát do roka sa zúčastňujeme aj literárnych súťaží. A v Sečovciach sa zapájame do činností v rámci komunitného centra.

V rámci základnej školy sa im snažíme zabezpečiť aj výlety – napríklad do zoo alebo do múzea –, aby videli iné prostredie, než v akom žijú. Venujeme sa hlavne rómskym a sociálne slabým žiakom. Školné u nás neplatia, štúdium majú zadarmo.

Cítite od štátu dostatočnú podporu pri vzdelávaní s deťmi z vylúčených komunít? Čo vám chýba a čo by od štátu pomohlo?

Skôr ako začneme hovoriť o štáte, by sme mali začať u seba doma. V každej škole by mal mať učiteľ záujem učiť aj deti z vylúčeného prostredia. A keď do takéhoto prostredia prichádzame, mali by sme si uvedomiť, kam vlastne ideme.

Učiteľ by mal vedieť, čo je pre deti z málo podnetného prostredia prvoradé. Nie je to tak, že majú dobré oblečenie, všetky pomôcky, nie sú hladné a rodič s nimi doma robí domáce úlohy. A tiež, pedagóg často prichádza do prostredia, kde je materinským jazykom dieťaťa rómčina.

Celkovo musí takýto učiteľ priniesť inú formu a metódy výučby. Mal by sa tiež zaujímať o rómsku kultúru, aby sa deťom viac priblížil. Nie je to teda len o financiách.

Každá škola funguje na základe dotačnej schémy, ktorá je určená ministerstvom školstva. Keď z nej dokážu vyžiť majoritné školy, tak to určite dokážu aj školy v marginalizovaných komunitách. Ak sa chcú zlepšovať, je potrebné, aby sa zapájali do projektov podľa oblasti, na ktorú ich potrebujú.

Samozrejme, netvrdím, že nie je problém s odmeňovaním učiteľov alebo vybavením škôl. Každá škola potrebuje viac peňazí, aby mohla zachytávať dnešné trendy a zefektívňovať vyučovací proces.

Do vašich základných škôl  v Košiciach chodia rómske aj nerómske deti. Mnohé školy bojujú s fenoménom „white flight“, teda odlivom nerómskych detí, ktorých rodičia nechcú, aby navštevovali školu spolu s rómskymi. Bojujete s tým aj vy?

Stalo sa nám to, ale iba s jednou mamičkou. Bola zhrozená z toho, že by jej dieťa malo chodiť do školy s rómskymi deťmi. Zhodnotili sme to tak, že, samozrejme, môže dať dieťa do inej školy.

My sme škola pre deti, nie pre rodičov. Nerobíme medzi žiakmi rozdiely. Naša Súkromná základná umelecká škola v Košiciach je multikultúrna – žiaci aj kolektív. Na dieťa sa pozeráme spôsobom, čo z neho môžeme intelektuálne „vytiahnuť“ a ako mu môžeme čo najviac pomôcť.

V umení sa žiaci nerozdeľujú podľa farby pleti, ale podľa toho, či dieťa má na daný typ umenia alebo nie. A takto deti vnímajú aj nás, učiteľov. Na škole máme deti maďarskej, rómskej, rusínskej, ukrajinskej a dokonca aj arménskej národnosti. S ich rodičmi sme nikdy nemali žiaden problém.

Ako sa vám darí udržať v škole túto inakosť?

Už to ide prirodzene, ale na začiatku to bol veľký boj. Najťažšie bolo, aby ľudia pochopili víziu školy. Mám starších kolegov, ktorí so mnou v roku 2010 túto školu budovali, no prichádzali z klasických štátnych základných umeleckých škôl. Chceli si odtiaľ priniesť rokmi naučené praktiky, s ktorými som nebol stotožnený.

Doba totiž už pokročila a navyše, my sme súkromnou školou. Chceme si školský vzdelávací program uplatňovať podľa seba. Či je dieťa rómske alebo nerómske, venujeme sa aj rómskej hudbe. Na našich vystúpeniach je napríklad zvykom, že nerómske deti spievajú rómske skladby. Aj skladby vyberáme od autorov, ktorých inšpirovala rómska hudba, ako napríklad Johannes Brahms. Aj náš malý orchester tvoria rómski aj nerómski žiaci. 

Vôbec sa v škole nepotrebujeme baviť o národnostiach alebo reagovať na predsudky. Každý u nás môže rozprávať, akým jazykom chce. V zborovni zaznieva aj rómčina alebo maďarčina.

Aj v zriaďovacej listine máme napísané, že sme hudobná škola, ktorá chce rozvíjať multikultúru. Musíme teda rešpektovať jeden druhého.

Obe základné školy – bardejovská a košická – sú zároveň súkromné. Prečo je z vášho pohľadu dôležité dopĺňať štátne školy súkromnými? Čo tým štátnym chýba?

Náš školský vzdelávací program je od ostatných základných umeleckých škôl odlišný. Sme akousi alternatívou pre štátne školy. V prvom rade chceme docieliť, aby deti z rómskeho prostredia boli v zmiešanom kolektíve s Nerómami. Takto sa môžu niečo naučiť jeden od druhého. Majoritným deťom sa tak môže zmeniť pohľad na Rómov.

Pôvodne sme vznikli preto, lebo rómske deti nedostávali priestor vzdelávať sa na štátnych základných  školách. Jednoducho ich neprijímali, alebo nemali na poplatok či zakúpenie hudobného nástroja, ak pochádzali zo slabšieho sociálneho prostredia. Ako riaditeľ som sa každoročne snažil kupovať hudobné nástroje, aby sme ich mohli bez poplatku požičať žiakovi, ktorý nemá možnosť kúpiť si ich.

Sídlime v jednej budove so Súkromným hudobným a dramatickým konzervatórium, takže deti vedieme k tomu, aby pokračovali v štúdiu na strednej škole. A už sa nám to darí. Rovnako viacerí žiaci z bardejovskej Základnej umeleckej školy študujú na konzervatóriu.

Otec už ako poslanec Federálneho zhromaždenia apeloval s kolegami na to, aby vzniklo rómske divadlo Romathan a stredná umelecká škola. Ako učiteľ vedel, že len vzdelanie môže posunúť našu národnostnú menšinu k lepšiemu žitiu.

Váš otec bol kedysi členom Rady vlády pre národnostné menšiny, komisárom pre vzdelávanie Rómov, a tiež spoluautorom mnohých publikácií o rómskom jazyku. Čo znamená Rómstvo pre vás?

Z pohľadu toho, ako žijem a kde pracujem, je pre mňa Rómstvom umenie. A tiež nezabúdanie na tradičnú rómsku hudbu, ktorá mala určité prvky a bola na veľmi dobrej úrovni. Čerpali z nej mnohí významní skladatelia. Dnes sa rómska hudba mení na akýsi nový hudobný žáner „rompop“, ale to nie je Rómstvo.

Keď niekto sedí za hudobným nástrojom a ide vystupovať na verejnosť, mal by mať aspoň základné hudobné vzdelanie. Staré rómske piesne poukazovali na naše utrpenie, prenasledovanie, a tiež na smerovanie za lepším životom. Ešte aj v koncentračnom tábore vznikli skladby, ktorých autori opisovali svoje utrpenie. Po ukončení vojny sa zasa vytvárali radostné skladby, napríklad pri príležitosť pýtania si nevesty, svadobné piesne či piesne spievajúce sa pri krste.

Niektoré dnešné moderné svadbové kapely zďaleka nedosahujú profesionálnu úroveň, akú mali rómski hudobníci kedysi. A texty piesní nepoukazujú na náš život, kultúru ani budúcnosť. Hudobne vzdelaní Rómovia len krútia hlavou nad tým, čo sa deje s našou rómskou hudbou.

U mňa Rómstvo znamená, že si zachovávam tradičnú rómsku hudbu, kuchyňu aj úctu k starším. Tá je u Rómov veľmi špecifická, no akosi sa vytráca. Za mojich čias sa dávalo pozor, keď povedal niečo niekto starší a vedelo sa, kto je hlava rodiny. Dnes sa mnohí mladí nedokážu ani pozdraviť. Zabúdajú na to, čo je „paťiv“ (česť, úcta – pozn. red.).

Podporuje tento štát dostatočne uchovanie a rozvoj rómskej kultúry? Čo by mohol robiť viac?

Štát nebude nikdy dostatočne podporovať rómsku kultúru, pretože v parlamente nemáme rómskych poslancov, ani rómsku politickú stranu. Rómsku národnostnú menšinu to brzdí v tom, aby napredovala.

Na Slovensko máme len jedno rómske divadlo, divadlo Romathan, ktoré však zo strany štátu nie je dostatočne ocenené. Je zlé, že štát nedokáže nájsť dostatok finančných zdrojov na to, aby sa divadlo mohlo rozvíjať.

Aj finančné zdroje z Fondu na podporu národnostných menšín (Kultminor) sa využívajú neefektívne. Každý dostáva dotácie na svoju neziskovú organizáciu. Navyše, na to, aby sme rómsku menšinu vedeli posunúť kultúrne, je alokovaných málo prostriedkov. Taktiež, projekty sa robia veľmi krátkodobo. Potrebujeme dlhodobé projekty, ktoré budú fungovať 10-20 rokov.

No a okrem toho, mnohí Rómovia nemajú ani pitnú vodu. A okrem sociálnych problémov je medzi Rómami aj problém kultúrny – v Sečovciach napríklad mnohým Rómom nerozumiem, zabúdajú na rómsky jazyk.

Vaša manželka je tiež Rómka. Rozprávate sa doma po rómsky?

Áno, doma sa rozprávame po rómsky, rómčine už rozumejú aj deti. Vždy sme chceli, aby vedeli po rómsky aj ony, je to predsa naša identita, na ktorú nesmieme zabúdať. V našej rodine je jazyk veľmi podstatný. Zároveň ale hovorím, že čím viac jazykov niekto vie, tým viac je človekom.

Mnohí lektori rómskeho jazyka hovoria, že rómčina sa vytráca z bežného života Rómov a čoraz viac ju nahrádzajú slovenské výrazy. Máte aj vy túto skúsenosť?

Je to pravda. Učil som na strednej škole rómsky jazyk a mali sme žiakov, ktorí nepoznali základné číslovky. Nahrádzali ich slovenskými slovami. Rozprávali síce po rómsky, ale používali len rómsku koncovku, inak to boli slovenské slová.

Rómsky jazyk sa vytráca, lebo ľudia s ním nepracujú. Preto je dobré, že na našom konzervatóriu sa vyučuje štandardizovaná rómčina, kde sú uvedené aj pôvodné indické slová. Rómčina nesmie vymrieť, pretože tvorí našu identitu. Keď vymrie rómsky jazyk, vymrieme aj my ako národnosť.

Vaša manželka pochádza z Ukrajiny. Ako ste sa spoznali?

Raz nás jej strýko pozval na otvorenie hotela v Užhorode. Chcel, aby mu tam zahrala tradičná rómska hudba z Košíc a poznal môjho otca, pretože obaja boli poslancami. Manželka vtedy pracovala v ukrajinskej televízii, robila vedúcu rómskeho programu. Do toho hotela prišla ako novinárka robiť rozhovor – a tak sme sa spoznali. Vymenili sme si telefónne čísla, slovo išlo za slovom a už spolu žijeme 15 rokov. A máme dve dcéry.

Na Ukrajine žije asi 400-tisíc Rómov. Podobne ako na Slovensku, aj u nášho východného suseda mnohí patria medzi zraniteľné skupiny, a to aj v mierových časoch. V akej situácii sú počas vojny?

V rámci nášho občianskeho združenia sme robili humanitárnu pomoc. Mnohí Rómovia z Ukrajiny odchádzali. Tí zo sociálne slabšieho prostredia išli pešo cez hranicu do Pavloviec nad Uhom, kde ich ubytoval rómsky pastor. Lepšie situovaní ľudia, ktorí mali finančné zdroje na cestu, odchádzali za rodinou a známymi do zahraničia.

Manželkina rodina bola chvíľu u nás, no neskôr tiež odišla do zahraničia. Ukrajinská vláda Rómov až tak nerieši a nezaujíma sa veľmi o ich každodenné problémy. Percentuálne sú totiž malou národnostnou menšinou – na 43 miliónovú krajinu pripadá len 400-tisíc Rómov. Na Ukrajine ešte žijú ľudia z majority, ktorí Rómov nepoznajú, pretože sa s nimi nikdy nestretli.

Ako zareagovala manželkina rodina na ruskú inváziu?

Zareagovala tak, ako zareagoval každý Ukrajinec. Mali strach o svoj život a obavy z toho, čo príde. Túto vojnu nikto neočakával, no stala sa. Samozrejme, manželkina rodina chcela najmä pomôcť sebe a svojim blízkym. Dnes všetci čakajú na to, keď sa vojna skončí, aby sa mohli vrátiť domov.

Ste riaditeľom dvoch škôl, máte ešte nejaké kariérne ciele?

Mám jeden kariérny aj pracovný cieľ. V novom školskom roku chcem otvoriť ešte jedno pracovisko v Kechneci, čo je maďarská oblasť za Košicami. Bude to maďarsko-slovensko-rómske pracovisko, aby sme boli viac multikultúrni. A ešte by som si chcel spraviť PhD. a prednášať na vysokej škole.

Gejza Adam Pedagóg a hudobník. Je riaditeľom súkromných základných umeleckých škôl v Košiciach a v Bardejove. Predtým učil rómsky jazyk na Súkromnom hudobnom a dramatickom konzervatóriu. Ako spoluautor sa podieľal na zostavení publikácie Antológia rómskej hudby (2009). Rád chodí na prechádzky so psom a má rád plávanie.


Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].

Odoberajte články emailom

    Rozhovory