„Boli sme partia štyroch dievčat a už ani neviem, čo nás spojilo dohromady. Viem len, že ja Anuša, Marina, Eva a Nataša – krátko AMEN, čo v rómčine znamená MY – sme boli najlepšie kamošky a mali sme sa veľmi rady,“ začína rozprávačka prvého rómskeho dievčenského románu.

Jeho dej sa odohráva v českých Rokycanoch. Štvorica násťročných dievčat sa každý deň stretávala na Bielej halde – legendárnom kopci, ktorý mal v strede vstupný otvor v tvare srdca. V tejto „skrýši“ pred okolitým svetom kamarátky snívali o sláve, bohatstve a šťastnom živote s rodinou.

V 60. rokoch komunistického Československa ich pritom čakal život príslušníčok bežnej robotníckej triedy. Ako mnoho českých Rómov a Rómok, aj hrdinky románu AMEN majú korene na Slovensku, odkiaľ po druhej svetovej vojne mnoho rodín odišlo za prácou.

„Ja idem drieť do fabriky. Už mi prišiel dopis s oznámením o trojmesačnom zaučení na sústruhu,“ posťažovala sa kamarátkam Eva. „Vieš ty čo? Bude zo mňa sústružník!“

No hoci tínedžerky museli hneď po základnej škole nastúpiť do práce, myslia aj na svoju mladosť. Spievajú v súbore, tancujú, chodia do kina a pekne sa obliekajú. Prežívajú spolu prvé lásky, objatia, ale ja nezhody a zmiešané pocity.

„Obaja sme sa odmlčali. Janko sa dotkol brady a pozeral sa na srdiečka namaľované na zemi. Z ničoho nič ma zovrel v náručí a pobozkal ma na tvár,“ opísala jednu scénu Anuša.

Beletria s presahom do spoločnosti

V Rokycanoch vyrastala aj tvorkyňa románu Ilona Ferková. Česko-rómske vydavateľstvo Kher ju označuje za „jednu z najplodnejších rómskych autoriek súčasnosti“.

Podobne ako Anuša, Marina, Eva a Nataša, ani Ferková nemohla po základnej škole študovať, pretože rodina bola pre chorobu otca v ťažkej ekonomickej situácii. Keďže jej chýbalo stredoškolské vzdelanie, živila sa manuálnou prácou. Neskôr v 90. rokoch bola koordinátorkou miestnej materskej školy.

Múzeum Rómskej kultúry v Brne uvádza, že Ferková už ako dieťa túžila spísať príbehy svojho otca, rozprávača Karola Daňa. „Nevedela si však predstaviť, že sa dá písať po rómsky a čeština sa pre jej zámer nehodila.“

Impulzom písať v rómskom jazyku bolo pre ňu napokon stretnutie so zakladateľkou československej romistiky Milenou Hübschmannovou.

„Podnietila mnohých rómskych autorov a autorky, aby písali v rómčine. Bolo to v časoch, keď nebolo zvykom vidieť niekde písané rómske slovo,“ povedala o Hübschmannovej jej študentka a autorka rómsko-slovenského frazeologického slovníka Martina Horňáková.

Prvé prózy Ilony Ferkovej začali vychádzať po Nežnej revolúcii. Spoločným menovateľom jej textov je spoločenská angažovanosť a hlboké pochopenie pre chybujúcich hrdinov jej príbehov.

Hneď vo svojej poviedkovej prvotine z roku 1992 s názvom Zničila si život kvůli penězům / Mosarďa peske o dživipen anglo love otvorila náročnú tému – nezákonnú sterilizáciu rómskych žien. V ďalších poviedkach zachytila rôzne podoby štátnych asimilačných politík či prostredie zmiešaných česko-rómskych zväzkov.

V roku 2008  jej vyšli Příběhy z Anglie, ktoré popisujú migráciu Rómov do Veľkej Británie a o desať rokov neskôr spracovala v poviedkovom cykle Ještě jedno, Lído! Kaštánkovy příběhy z herny fenomén hazardných hier.

Romistka Karolína Ryvolová o tomto cykle poviedok napísala, že Ferková v ňom vystupuje „na obranu všetkých ľudí na okraji spoločnosti bez ohľadu na ich etnický pôvod“. Spisovateľka podľa nej „presvedčivo dokazuje, že aj gambleri, dlžníci a bezdomovci majú svoju hrdosť a predovšetkým vzájomnú solidaritu“.

Ferkovej však v rómskej literatúre dlhodobo chýbal text, ktorý by reflektoval citový a erotický život dospievajúcich rómskych dievčat. „Vždycky som rozmýšľala, či sa dá po rómsky písať o láske. Má rómčina taký štylistický register, aby literárnymi prostriedkami vyjadrila vášeň i cit?“ rozmýšľala autorka.

Vydavateľstvo Kher jej román AMEN označilo za šťavnatú zmes drzosti, nekorektnosti, sentimentality a pátosu. „Je sexy, má švih a v mnohom je úplne iný, než čo obvykle literatúra pre mládež ponúka.“

Podľa českého novinára a spisovateľa Patrika Bangu môže román AMEN súčasným dievčatám pripomenúť korene rómskych komunít. „Keď som bol vo veku hrdiniek knižky Ilony Ferkovej, o vzťahoch a sexualite všeobecne sa doma vôbec nehovorilo. Ja som mal možnosť spýtať sa otca, ale moja sestra? Absolútne nie. Akákoľvek debata tohto druhu bola u nás tabu. A paradoxne, keď som knihu čítal, akoby som čítal príbeh mojich rodičov – tak podobne to bolo v našich komunitách,“ uviedol laureát ocenenia Magnesia litera.

Čoraz viac rómskej literatúry pre deti

Román AMEN nie je prvou knihou vydavateľstva Kher, ktorá sa snaží osloviť mladé publikum.

Jeho riaditeľka Radka Patočková v minulosti uviedla, že rómska literatúra pre dospelých sa pomaly udomácňuje na českom knižnom trhu, no už menej sa pri vydávaní myslí na deti. Svet rómskeho dieťaťa bol podľa nej v knihách rómskych autorov dlho opomínaný.

Aj preto Kher v roku 2022 nanovo vydal rozprávku ikony rómskej literatúry Tery Fabiánovej s názvom Jak jsem chodila do školy a krátko na to príbehy rómskej babičky a jej vnúčat Povídaní u povidel, ktoré napísala Květoslava Podhradská.

Podhradskej kniha je mimoriadna tým, že „vťahuje malých Rómov z pomyslenej periférie do sveta rómskych kníh, a to nesmierne pútavo a čitateľne,“ hodnotila text Patočková.

O rok neskôr Kher priniesol na pulty kníhkupectiev ďalší z opätovne vydaných príbehov Tery Fabiánovej ­– jej rozprávanie o neposednom psíkovi menom Čavargoš / Tulák. Predvlani vydavateľstvo predstavilo román Michala Šamka pre mladých dospelých Májky a totemy. A minulý rok prinieslo na trh prvé rómske leporelo s názvom Varené vajcia / Tade Jandre.

Čriepky spoločnej histórie

Román AMEN získal nomináciu v súťaži detských Zlatá stuha 2024 v kategórii prekladovej beletrie pre mládež. K jeho výnimočnosti prispeli aj kresby ilustrátorky Leli Geislerovej, ktoré sprevádzajú jednotlivé kapitoly.

„Čítať si o tom, aké to bolo byť mladou Rómkou v malom meste v 60. rokoch, je taký skrytý poklad. Ako keď stretnete spolužiaka zo základnej školy, s ktorým ste sa veľmi nebavili, a zrazu zistíte, že spomienky máte spoločné, aj keď každý sedel v inej lavici. Vzájomne si dopĺňate, kto na čo zabudol a dohromady je váš obraz minulosti bohatší. Priala by som si, aby čitateľov, ktorí tieto chýbajúce čriepky spoločnej histórie dokážu oceniť, bolo čo najviac,“ uviedla ku knihe.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].