Sú štyri hodiny ráno, keď sa na bratislavskej Hlavnej stanici pozerám na cudzí cestovný lístok a počúvam otázku mladíka: „Pani zlatá, týmto vlakom môžem ísť?“ Pán má však lístok na úplne iný vlak. „Ešte sa choďte zohriať do haly, ide vám to o hodinu a pol,” odpovedám a ukazujem mu na cestovnom doklade podrobnosti – nereaguje však. V tom momente si uvedomím, že zrejme nevie čítať. Inokedy by mi to možno nenapadlo, no práve v tento deň cestujem do Košíc robiť reportáž o deťoch z vylúčených komunít, ktoré majú ťažkosti s písaním a čítaním.

Podľa medzinárodného testovania PISA 2022 sú slovenskí žiaci v čitateľskej gramotnosti pod priemerom krajín OECD. Viac ako 35 percent z nich je navyše v rizikovej skupine. „Títo žiaci nedisponujú ani základnými čitateľskými zručnosťami, ktorých nadobudnutie je nevyhnutné pre ďalšie vzdelávanie,” uvádza ministerstvo školstva. Najviac pritom v PISA testoch zaostávajú žiaci so slabým socio-ekonomickým zázemím. 

Významnú časť z tejto skupiny tvoria rómske deti, ktoré vyrastajú v prostredí generačnej chudoby. Slovenčina často nie je ich materinským jazykom a v školách zasa čelia prekážkam, na ktoré bežné vzdelávacie metódy nestačia. Práve na túto situáciu chcela upozorniť typografička a dizajnérka Zuzana Uhalová prostredníctvom projektu Ars Povertica, ktorý výchádza z jej osobnej skúsenosti. 

„Študovala som vizuálnu komunikáciu a moja diplomová práca sa zaoberala otázkou, či môže byť písmo krásne. Po roku venovanom tejto téme som ale mala pocit, že sa zaoberám niečím veľmi malicherným,“ popisuje. Začala preto vo svojej práci hľadať hlbší zmysel. 

Keď končila štúdium, zaujal ju známy program pre absolventov vysokých škôl Teach Next (kedysi známy ako Teach for Slovakia), ktorý sa zameriava na zlepšovanie školstva, častokrát na školách v sociálne znevýhodnenom prostredí. „Podala som si prihlášku, prešla som výberovým procesom, prijali ma a pridelili mi školu v Malčiciach, kde som mala učiť dva roky. Asi to bol osud, na túto školu chodil aj otec a babka tam tiež chvíľu učila,“ spomína si Uhalová.

Stret s realitou

Keď do tejto základnej školy nastúpila ako učiteľka, vedela, že stojí pred veľkou výzvou. A hoci sa na ňu pripravovala a hovorila o nej s niekdajšími pedagógmi, až keď sa ocitla v triede, uvedomila si, aké obrovské bariéry musia deti prekonávať. 

„Mala som na starosti starších žiakov – piaty a šiesty ročník –, ale niektorí z nich už ročník opakovali, takže mali aj štrnásť rokov. Mnohí mali za sebou pohnutý život a komplikované rodinné situácie. Aj keď si človek povie, že si to nepripustí, občas sa mi stalo, že som sa v aute po vyučovaní rozplakala. Je veľmi skľučujúce, keď musíte sledovať, ako niektoré deti idú ,dole vodou, a vy s tým nič nezmôžete,“ opisuje náročné momenty. 

Počas dvoch rokov na škole sa preto sústredila na to, aby motivovala čo najviac detí. Rýchlo zistila, že ak chce, aby ju žiaci prijali, musí najprv upraviť spôsob komunikácie. Jazyk, na ktorý bola zvyknutá, medzi deťmi zo znevýhodneného prostredia nefungoval. 

„Na Vysokej škole výtvarných umení nás učili obhajovať svoju prácu pomocou odborných výrazov. Zrazu som ale bola medzi deťmi, ktoré nepoznali ani slovo pyžamo. Uvedomila som si, že musím hovoriť celkom inak – jednoduchšie a priamočiarejšie. Navyše som si musela stále overovať, či mi deti rozumejú.“

Ars Povertica, teda Umenie chudoby

Uhalová si ako vyštudovaná dizajnérka všimla počas výučby aj to, aké dôležité je pracovať s vizuálnou stránkou učenia. Deti mali problém s rozpoznávaním písaného písma. Slová im splývali, písali ich chaoticky, niekedy si ich dokonca prispôsobovali podľa seba. „Keď nevedia čítať text, ktorý majú pred sebou, automaticky im to bráni v ďalšom učení. A ak nerozumejú slovám, nebudú rozumieť ani úlohám,“ hovorí typografička a dodáva, že niektorí žiaci niekedy nerozumeli ani ilustráciám. Ak obrázky nemali jasný význam alebo boli príliš abstraktné, nepomáhali im pri pochopení textu. 

„Začala som preto pripravovať jednoduchšie texty a skúšať rôzne typy písma, ktoré by mohli deťom uľahčiť čítanie. Nápad experimentovať s písmom som dostala aj počas letnej školy programu Teach for Slovakia, počas ktorej sme sa pripravovali na vyučovanie. V skupine sme mali aj dievča s dyslexiou ja som si spomenula na svojho spolužiaka zo školy, ktorý vytvoril špeciálne dyslektické písmo. Dievčaťu som skúšala ukazovať rôzne verzie textov a sledovala som, pri ktorých sa jej číta lepšie. Už vtedy mi bolo jasné, že správne zvolené písmo môže výrazne pomôcť,“ vysvetľuje. 

Táto skúsenosť ju neskôr priviedla k nápadu vytvoriť písmo zohľadňujúce realitu detí z marginalizovaných komunít. „Chcela som upozorniť na to, že neplatí stereotyp, podľa ktorého sa tieto deti nechcú učiť. Len potrebujú prispôsobené nástroje, ktoré im pomôžu preklenúť medzeru medzi tým, čo je pre väčšinovú spoločnosť samozrejmé, no pre nich je to nové, a preto neznáme.”

Čím viac sa téme písma venovala, tým viac si uvedomovala, že riešenia, ktoré existujú, nie sú vždy dostatočné. „Keď som učila v Malčiciach, videla som, aké ťažké je pre tieto deti čítať bežné písmo. Preto som začala skúmať, čo im v tom bráni,“ hovorí. Ešte náročnejšie to pre deti bolo, ak rodina kvôli práci pendlovala napríklad medzi Anglickom a Slovenskom – písanie si totiž dobre neosvojili ani tam ani tam.

Uhalová si počas hodín všimla aj to, že žiaci sa pri písaní veľmi rýchlo unavujú. Nemajú totiž dobre rozvinutú jemnú motoriku, takže si ťažko spájajú jednotlivé písmená. 

Dizajnérka preto začala analyzovať písomné prejavy žiakov a zhromažďovať ich rukopisy. Zaujímali ju najmä neštandardné formy písania. „Kolega v tom čase vyvíjal nástroj pre dizajnérov písma a ja som mu veľa rozprávala o tom, akým spôsobom píšu ,moji’ žiaci. Ukazovala som mu staré písomky, ktoré som mala odložené, a on mi na to odvetil, že by som mohla skúsiť vytvoriť vlastné písmo,” opisuje typografička začiatky projektu Ars Povertica, ktorý v preklade znamená Umenie chudoby. Jeho cieľom je „dizajnom simulovať spôsob písania týchto detí a tým upozorniť na daný problém.”

Priblížiť sa rómskej kultúre

Zuzane Uhalovej pomáhali zhromažďovať vzorky rukopisov detí aj učiteľky Edita Fabian Hilgartová a Michaela Cingelová, ktoré sú tiež absolventkami programu Teach for Slovakia. Obe už štvrtý rok učia na košickom Luníku IX v Spojenej škole Ľ. Podjavorinskej, ktorá sa na prvý pohľad veľmi nelíši od iných škôl. 

V čase našej návštevy pobehovali po chodbách deti a v triedach vládol živý ruch. Tretiacka trieda, do ktorej sme sa prišli pozrieť na vyučovanie, bolo dekorovaná množstvom farebných obrázkov a edukačných pomôcok. V rohu stála knižnica plná detských titulov. Zmyslom týchto pomôcok je stimulácia žiakov. 

„Hovorí sa síce, že v triede by toho malo byť čo najmenej, aby veci nerozptyľovali detskú pozornosť, ale mne sa to osvedčilo takto,” začína rozprávanie Edita Fabian Hilgartová. „Plusom je už to, že ak žiaci niečo nevedia, hľadajú pomôcku na nástenkách.” A hoci deti počas vyučovania pokojne sedeli v laviciach, niekdajšia marketérka priznáva, že pedagógovia sa v tomto prostredí stretávajú aj s výzvami, ktoré sú inde menej časté. Napríklad, mnohí žiaci majú po nástupe do školy len minimálnu slovnú zásobu. „Nevedia pomenovať základné veci, pretože nemajú osvojené základy jazyka,“ vysvetľuje. 

Hodinu začína príkladmi z matematiky, ktoré ukazuje na interaktívnej tabuli. „Bez nej si už vyučovanie nevieme predstaviť. Je to skvelá vec, pretože nie je v našich silách riešiť úlohy v pracovných zošitoch individuálne s každým jedným žiakom,“ pochvaľuje si triedna učiteľka. 

Deti sa hlásia, každý chce byť tým, kto doplní výsledok do tajničky. Je vidieť, že hodina ich baví. Učiteľky im pomáhajú napredovať, no Fabian Hilgartová dopĺňa, že s tunajšími žiakmi trvá prebratie učiva v porovnaní s inými o niečo dlhšie. „Rozdiel je najmä v tom, že tieto deti sa doma takmer vôbec nepripravujú,” vysvetľuje. 

Keď na tejto škole začala učiť jej kolegyňa Michaela Cingeľová, za krátky čas prišla na to, že tradičné metódy vedenia hodiny fungovať nebudú. „Už v prvom ročníku som pochopila, že potrebujem poznať po rómsky aspoň základné pojmy, aby som mohla deťom lepšie vysvetliť učivo. Keď som im vedela pomenovať niečo z učiva v ich jazyku, hneď bolo vidieť, že tomu viac rozumejú,“ spomína si.

Podľa Fabian Hilgartovej žiakom pomáhajú v orientácii aj jednoduché rómske slová ako „hore” či „dole”. „Deti sa často strácajú, otočia zošit naopak a ani si to nevšimnú. Keď im poviem pokyn v slovenčine, a zároveň v rómčine, rýchlejšie pochopia, čo majú robiť.“ 

Učiteľky sa zhodujú, že dôležité nie je len to, čo sa deti učia, ale aj to, ako sa to učia. „Keď sa učiteľ priblíži ich kultúre a spôsobu komunikácie, deti ho vnímajú inak a viac ho akceptujú,“ približuje Cingeľová. S kolegyňou sa preto stále snažia hľadať nové spôsoby, ako spraviť výklad pre žiakov zrozumiteľnejší. 

Pepek námorník na interaktívnej tabuli

„V prvom rade im prispôsobujeme pedagogické materiály – knihy, texty aj samotné písanie,“ vraví Edita Fabian Hilgartová. Cingeľová dodáva, že podstatné je aj správne vizuálne spracovanie textov. „Používame väčšie písmená, aby sa žiakom lepšie čítalo. Okrem toho majú na začiatku textov tabuľku so slovami, ktoré nemusia poznať, no pred alebo počas čítania si ich vysvetľujeme.“

Obe si tiež dávajú záležať na tom, aby čitateľské zručnosti detí rozvíjali postupne a primeraným tempom. Na hodine čítania sa Fabian Hilgartová detí pýtala, či vedia, kto je to ten námorník, o ktorom je reč v texte. V triede ostalo na chvíľu ticho, no učiteľka naštartovala na interaktívnej tabuli Google, ukázala žiakom obrázky námorníkov a vysvetlila ich. Niektorí žiaci si spomenuli na rozprávku o Pepkovi námorníkovi a spokojne pokračovali v čítaní, až kým nenarazili na ďalší výraz, ktorý nepoznali.

Podľa Cingeľovej sa táto metóda sa ukazuje byť veľmi efektívna, je však dôležité, aby texty neboli príliš dlhé. „Nesmú byť na celú stranu, inak sa deti strácajú. Preto ich rozdeľujeme na kratšie časti, medzi ktorými ponúkame aktivity – buď nejakú úlohu alebo otázky k prečítanému textu. Takto si overíme, či deti textu porozumeli a či si ho zapamätali.“ 

Takýto prístup si zo strany učiteľov vyžaduje oveľa viac prípravy, deťom však pomáha prekonať bariéry pri učení. Kým tradičné učebnice sú pre nich často prekážkou, individuálne prispôsobené materiály im môžu pomôcť vytvoriť si vzťah k písanému aj čítanému slovu. 

Vyjadrovanie v celých vetách

Inou výzvou je už spomínaná obmedzená schopnosť vyjadrovať sa. Deti nie sú len hanblivé, niektoré si okrem toho neosvojili schopnosť komunikovať v celých vetách. Rodičia sa s nimi doma mnohokrát rozprávajú minimálne alebo vôbec. „Niekedy ich jednoducho posadia k mobilu alebo k televízoru, aby sa ich ,zbavili‘. Nie je bežné, aby sa ich otec alebo mama pýtali, ako sa mali v škole. A ak aj áno, väčšinou odpovedia len, že sa mali dobre alebo zle. Nedokážu rozvinúť myšlienku,“ opisuje svoju skúsenosť Fabian Hilgartová. 

Podľa jej kolegyne z kabinetu Michaely Cingeľovej je to jedna z najväčších bariér, s ktorou učitelia bojujú. „Keď deti nevedia formulovať vety, je pre nich náročné rozvíjať sa v iných oblastiach. Nevedia totiž vyjadriť, čo potrebujú. Preto sa ich snažíme viesť k tomu, aby sa postupne naučili rozprávať súvisle a artikulovať svoje myšlienky.“ 

Učiteľky kladú dôraz na to, aby deti neodpovedali jednoslovne. „Musíme ich k tomu doslova nútiť. Stále im hovoríme, aby nám to povedali v celej vete,” vraví Fabian Hilgartová. Pri niektorých deťoch medzičasom vidia pokrok. Kým kedysi povedali len jedno slovo, dnes dokážu vysvetliť, čo sa im prihodilo a prečo. Mnohé však majú stále problém vyjadriť svoje pocity. Keď dostanú otázku, čo majú na škole najradšej, odpovedajú mlčaním alebo len stručne – predtým sa pritom šantili a živo komunikovali.

Učiteľky ich však povzbudzujú. „Keď povedia, že majú radosť, pýtame sa ich, prečo radosť. Aj pre dospelých je niekedy ťažké pomenovať svoje pocity,” vraví Cingeľová. „Ak niečomu nerozumejú, chceme, aby sa naučili pýtať a viac uvažovali o veciach okolo seba. Jazyk je základ všetkého – ak sa deti nenaučia vyjadrovať svoje myšlienky, všetko ostatné bude pre nich oveľa ťažšie.

Najväčším problémom je čítanie

Po hodine matematiky, ktorá bola plná interaktívnych úloh, sú žiaci pokojnejší a uvoľnenejší. Počas riešenia príkladov mi tajne a hrdo ukazovali svoje výsledky a pýtali sa, či ich majú správne – a takmer všetky správne naozaj boli. Matematiku majú tretiaci na tejto škole zjavne radi. Čo im, naopak, robí najväčšie ťažkosti? Učiteľky aj žiaci sa zhodujú, že je to čítanie.

Michaela Cingeľová si všimla prekvapivý fenomén: deti často sami hovoria, že im ide ľahšie písanie ako čítanie. Pedagogička si to vysvetľuje rozdielom v nárokoch na tieto dve aktivity. „Písanie je mechanická činnosť. Žiaci sa môžu sústrediť len na tvary písmen, ktoré potom kopírujú a napodobňujú. Keď píšeme diktáty alebo robíme prepisy, niektorým ide lepšie jedno, iným zasa druhé. No pri čítaní je rozdiel medzi nimi obrovský. Keď niekomu nadiktujem text, dokáže ho napísať lepšie, ako keby ho mal prečítať.“

Podľa učiteliek písanie zvládajú takmer všetky deti, aj keď niektoré ešte „bojujú” s jemnou motorikou a úchopom ceruzky. Pri čítaní však narážajú na novú vrstvu problémov – nevedia plynule spájať písmená do slov, nerozumejú významu textu a robia veľa chýb.

„Stále im hovorím, že musia s niekým čítať aj doma. Ak to nerobia, v škole to už nezachránime,“ vysvetľuje Cingeľová. V jej triede zvyčajne sedí asi dvadsať detí. Ak by malo mať počas vyučovania každé individuálny priestor na čítanie, veľa iného by nestihli. Preto učiteľky volia iné stratégie – napríklad čítanie vo dvojiciach. „Jeden číta, druhý ho kontroluje.” 

A niekedy si žiaci čítajú doma, no bez toho, aby ich v tom niekto podporoval, čo podľa učiteliek vidno. „Deti si pri samostatnom čítaní často nevšimnú, že si poprehadzovali písmenká alebo vynechali slabiky. Preto im stále hovorím, že musia čítať nahlas a s niekým, kto vie čítať dobre, aby ich opravoval,“ hovorí Cingeľová. Ak školáci čítajú s rodičom či súrodencom, ktorý im pomáha, zlepšenie je viditeľné. 

Príkladom toho, že spolupráca v rodinách funguje, je deväťročná Kimberly. „Keď sme mali čítať básničku, prvýkrát dostala štvorku alebo päťku, lebo text veľmi sekala a robila veľa chýb,“ vraví Edita Fabian Hilgartová. Potom však žiačka začala každý deň čítať doma s pomocou a na konci týždňa sa zo štvorky dostala na jednotku. 

Rodinu môže spájať aj učenie

Michaelu Cingeľovú toto zistenie motivovalo, aby v rámci štúdia na Sokratovom inštitúte založila projekt Kolečko, ktorý sa zameriava na súrodenecké učenie rómskych detí v jej rodnej obci Malcov. Podobne to však funguje aj na Luníku IX, kde s deťmi vo veku do štyroch rokov pracujú mentorky.

Jednou z nich je Monika, členka projektu Omama občianskeho združenia Cesta von, ktorá na Luníku IX sama býva. „Pracujem doma s matkami a ich synmi či dcérami. Mám vyhradený čas, počas ktorého sa spoločne venujeme rôznym aktivitám. Zmyslom je vytvoriť bezpečný priestor, kde sa môžu matky učiť, ako sa efektívne venovať svojim deťom,“ vysvetľuje Monika. Rodiny si nevyberá náhodne, vyhľadáva ich podľa toho, kde vidí najväčšiu potrebu pomoci. „Najčastejším problémom je chudoba a s ňou spojený nedostatok času na deti. Rodičia totiž riešia existenčné problémy, na učenie sa s deťmi im nezostáva priestor. Preto sa snažím vytvárať pravidelné stretnutia, počas ktorých si matky nájdu čas na spoločné aktivity s dieťaťom, hoci aj len na hodinu denne.”

O lekcie s omamami má podľa Moniky záujem čoraz viac matiek. „Na začiatku o nás nevedeli, možno nemali takú dôveru, no teraz už vidia, že deti, ktoré prešli programom, sú iné. Vedia viac, lepšie sa vyjadrujú a v škole majú náskok pred spolužiakmi,“ vraví a dopĺňa, že podstatnú časť spoločných stretnutí trávia čítaním. 

„Na každej lekcii čítam deťom jednu knihu ja ako omama a druhú knihu číta rodič – väčšinou matka, ale niekedy aj otec. Na začiatku sa rodičia hanbia čítať pred cudzím človekom, no postupne sa osmeľujú. Vidím, ako sa zlepšujú aj samotné matky, čo to ma teší. A keď deti vidia, že mama číta, prirodzene to začínajú robiť aj ony. Rýchlejšie sa učia nové slová, ich slovná zásoba sa rozširuje a začínajú lepšie komunikovať.“

Pri výbere kníh Monika prihliada na vek dieťaťa. „Na začiatku sú to leporelá, potom knihy so slovami, neskôr s rýmami a krátkymi vetami. A postupne prechádzame k dlhším príbehom,“ vysvetľuje. Jej cieľom je, aby sa čítanie v rodinách stalo prirodzenou súčasťou dňa. „Väčšina rodín, s ktorými pracujem, má už doma vlastné knihy. To je najlepší dôkaz, že si na čítanie zvykli a pokračujú v tom aj po mojom odchode,“ teší sa omama Monika.

V mnohých rodinách preberajú úlohu rodičov starší súrodenci, ktorí pomáhajú s učením svojím mladším bratom či sestrám. Hoci je táto dynamika prirodzená, omamy sa snažia, aby hlavnými vzdelávateľmi zostali otec s mamou. „Chceme, aby sa rodičia aktívne zapájali do vzdelávania svojich detí. Nie je správne, aby staršie deti museli vždy suplovať úlohu dospelých. Aj ony majú právo na detstvo,“ Monika.

Príbehy, ktoré za štyri roky v projekte zažila, potvrdzujú, že čítanie a učenie môže byť pre deti prirodzené, ak sa k nemu dostanú v správnom čase a správnym spôsobom. Čím skôr sa v rodine vytvorí vzťah k učeniu a čítaniu, tým väčšia je šanca, že dieťa v škole uspeje. 

„Naším cieľom je podporovať rodiny a ukázať im, že učenie môže byť aktivita, ktorá ich spojí. Často len rodičom nikto neukázal, ako na to. Dávame im návod a oni vidia výsledky na vlastných deťoch,“ uzatvára omama. 

Po škole za odmenu

Do triedy vchádzajú mamy žiakov, ktoré sú ochotné rozprávať o ich domácom vzdelávaní. Prvá sa rozhovorí mama Lucky – dievčaťa, ktoré sa mi počas vyučovania zverilo, že ak by v škole mohla niečo zmeniť, priala by si, aby to ostatným spolužiakom išlo lepšie. Vďaka tomu by sa mohla učiť viac a rýchlejšie aj ona. „Lucka chodí chodí do školy veľmi rada. Baví ju učiť sa, má rada kolektív a s pani učiteľkou si veľmi dobre rozumie,“ hovorí mama, tiež Lucia.

Pre mnohé deti z vylúčených komunít nie je škola len miestom vzdelávania sa, ale aj prostredím, kde sa cítia bezpečne a vítané. Niektoré by preto v triede najradšej ostali aj po vyučovaní. „Ak by mala Lucka ostať doma, preplače celý deň. Keď zaspíme alebo máme nejaký problém, pre ktorý nemôže ísť do školy, hneď začne protestovať,” hovorí mama. 

Podobne je na tom aj Veronika. „Vstáva o šiestej – sama sa zobudí a ide do školy. Sama si tiež prichystá desiatu aj pitie. A ,po škole’ zostáva rada, je to pre ňu odmena,” usmieva sa Veronikina mama Jana. 

Podobnú skúsenosť má aj Lorena, mama štvrtáka Samka. „Keď príde domov, hneď mi rozpráva, ako sa cítil v škole – že mu bolo dobre, pani učiteľka a spolužiaci boli super, všetci počúvali. Ale keď niektorí spolužiaci hnevajú pani učiteľku, je z toho smutný a vidím, že ho to trápi.“

Niektoré deti sú tak motivované, že si školu prenášajú aj domov. Lucka sa so súrodencami hráva na školu, v ktorej je ona pani učiteľkou. Veronika si zasa domov nosí knižky a číta si so svojou 16-ročnou sestrou.

Šanca a podpora v správnom čase

Väčšina detí, ktorým sa v škole darí, má doma niekoho, kto im pomáha. „Samko si domáce úlohy robí sám, ale keď vidím, že má problém, sadneme si spolu. Najväčšie ťažkosti sme mali s čítaním. Najprv to išlo ťažko, ale keď sme to skúšali viackrát, začalo sa mu dariť. Kúpili sme si viac kníh a každý deň sme si čítali spoločne. Veľmi to pomohlo a zlepšil sa. Dokonca si domov priniesol text na Hviezdoslavov Kubín, aby si ho cvičil. Sám sa snaží, aby vedel presne vyslovovať slová,“ teší sa mama Lorena. 

Jana, mama Veroniky, dodáva, že jej dcéra sa učí hlavne so staršou sestrou a bratrancom. „Veronika si nosí knižky zo školy domov. Číta dobre, pani učiteľka mi ju na rodičovskom združení vždy pochváli. Problémy má skôr s matematikou a niekedy kvôli tomu doma aj plače. Vždy sa ale nájde niekto, kto jej pomôže.“

Keď dieťa vyrastá v prostredí, kde sa vzdelanie vníma ako hodnota, jeho motivácia rastie. Niektoré deti, ktoré sa učia rýchlejšie, dokonca podporujú svojich spolužiakov. „Lucka pomáha, keď iní v triede niečomu nerozumejú alebo niečo nevedia. Aj pani učiteľka mi hovorila, že ich akoby doučuje – radí im a pomáha v tom, v čom sú slabší,“ opisuje jej mama. 

Nie všetky deti majú doma podmienky na učenie, no snažia sa, ako vedia. Učiteľky najviac trápi, že niektorí ich žiaci, ktorých „ťahajú“ od prvého do štvrtého ročníka, strácajú na druhom stupni motiváciu. 

„Svoje urobí prichádzajúca puberta aj fakt, že sa trhá pevný vzťah s triednym učiteľom, s ktorým už žiaci nie sú stále, pretože každý predmet má iného učiteľa. Často sa tak stane, že dieťa prestane mať o vzdelanie záujem,“ priznáva Michaela Cingeľová, učiteľka štvrtákov na Luníku IX. 

Dobrým znamením však je, že miestni deviataci odchádzajú na stredné odborné školy alebo učilištia. „Minulý rok sa na nich prihlásili všetci končiaci žiaci. To je pre školu dobrý výsledok – cieľom predsa je, aby pokračovali v štúdiu. Či tam ale skutočne chodia a či štúdium dokončia, už, žiaľ, nevieme odsledovať,“ dodáva.

Preto je dôležité, aby škola nebola len miestom, kde sa od detí očakáva výkon, ale aj miestom, kde dostanú podporu a motiváciu pokračovať. „Je to tvrdá realita, ale zároveň výzva. Ak deti dostanú šancu v správnom čase, vzdelanie sa stane prirodzenou súčasťou ich života a príležitosťou na lepší život,“ uzatvára učiteľka.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].