Spomienky rómskeho historika na vojnu: Ľudia vraveli, že po Židoch príde rad na nás
Bartoloměj Daniel je prvým Rómom, ktorý vyštudoval históriu a archívnictvo. Vo svojom živote však prešiel mnohými zamestnaniami, ktoré s týmito odbormi nemajú veľa spoločného. Na sklonku svojej profesionálnej kariéry však mohol napĺňať zmysel svojho profesionálneho života. V rokoch 1991 až 2001 totiž pracoval ako historik, archivár a muzeológ v Múzeu rómskej kultúry v Brne.
Na jeho brnianskom pracovisku sme sa prvýkrát stretli pri otvorení múzea a potom ešte v roku 1994 na spomienkovom ceremoniáli k 50. výročiu likvidácie takzvaného Cigánskeho tábora v múzeu koncentračného tábora Osvienčim-Brezinka (Auschwitz-Birkenau).
A hoci druhá svetová vojna a holokaust neboli Danielovými ťažiskovými témami – zaoberal staršími obdobiami pohnutej rómskej histórie – na mieste najväčšej tragédie sa zamyslel nad vojnovým utrpením svojej rodiny aj Rómov ako etnika.
Časť jeho svedectva bola odvysielaná v televíznom magazíne Romale a dostalo sa aj do publikácie s názvom Keď bola vojna, nebol som doma, ktorá vyšla po historikovej smrti.
Narodili ste sa v roku 1924 za prvej Československej republiky na Záhorí v Šaštíne. Ako sa vám a Rómom celkovo žilo v pútnickej obci Sedembolestnej Panny Márie, patrónky Slovenska?
Vtedy nás bolo v Šaštíne tristo osôb (…). Najprv som navštevoval obecnú školu. Naša pani učiteľka bola veľmi dobrá – ráno nám uvarila mlieko, dala nám chlieb. Učebnice a zošity sme dostali skoro zadarmo. Ostatným deťom to všetko museli zaplatiť rodičia. Niekoľkokrát som bol odmenený za dobré výsledky v učení, a tak som pokračoval päť tried na meštianskej škole v Šaštíne.
Tam som sa stretol s českými učiteľmi a profesormi, ktorí boli pre nás veľkou oporou (…). Keď sa menil spoločenský poriadok, Slovenský štát a jeho vláda vtedy brojili hlavne proti Čechom, a tiež proti Židom. Stalo sa, že na miesto českých učiteľov prišli tí slovenskí. Niektorí z nich sa politicky orientovali na Hlinkovu stranu a gardu (…). Rómovia mali dobré skúsenosti s prácou u miestnych Židov. Spomínam si, ako nás volali, aby sme išli k nim do práce.
Tiež sme pomáhali na cirkevnom panstve, pri kostole a kláštore. Pracovali sme od jari do jesene na poľných prácach, okopávali sme zemiaky, kukuricu a potom sme vyberali cukrovú repu. Na konci sezónnej práce sme od predstavených kláštora, od saleziánskeho ústavu, dostali výslužku – odmenu v naturáliách (…).
Mali sme jedného dekana Stanu, ktorý na omši hovorieval: „Máme v kostole jednoročiakov, ktorí raz v roku prídu na svätú omšu“. Myslel tým Rómov, ktorí chodili do kostola len na veľké sviatky, hody, keď boli plné hrnce jedla. Naša rodina chodila na svätú omšu každú nedeľu (…). Dostali sme múku, cukor, lekvár, masť. Aj preto sme vianočné sviatky prežívali veľmi dobre.
Po zimných večeroch naši rodičia rozprávali zážitky z prvej svetovej vojny. Hovorili, ako prežívali túto vojnovú dobu. Žiadostivo sme počúvali rozprávky a povesti – napríklad o múdrej horalke, o siedmych havranoch alebo rozprávky Boženy Nemcovej. V dospelosti som sa potom divil, odkiaľ tieto rozprávky rodičia pochytili (…).
Mali sme dobré skúsenosti s miestnymi sedliakmi a remeselníkmi. Otec mal vrelý vzťah ku kováčovi pánovi Veselému. Pracovali sme aj v lese, sadili sme stromčeky. Na stavbách sme miestnym sedliakom pomáhali stavať rodinné domy.
Spomenuli ste druhú svetovú vojnu. Čo sa ňou pre vás zmenilo?
Takto to pokračovalo až do roku 1939 (…). A potom to už išlo z kopca, aj so spomínaným dobrým vzťahom miestnych k Rómom. Začali nás kontrolovať, strážiť, niekoľkokrát do týždňa k nám prichádzali gardisti a pátrali po neznámych osobách, či ich neschovávame a podobne. Potom sme boli obmedzovaní pri rôznych spoločenských udalostiach. Bolo zakázané zhromažďovať sa, nesmeli sme verejne hrať na hudobných nástrojoch a ,producírovať sa‘ tancom. Usporiadať cigánsky bál bolo nemysliteľné (…).
Na začiatku Nemci nechali Slovensko žiť samostatným životom. Na Morave to bolo opačne (…). Keď začali hromadné perzekúcie Rómov na Morave, boli sme svedkami toho, ako k nám cez rieku Moravu utekajú. Tak sme u nás privítali Krištofovcov, Richterovcov z Hodonína a ďalších (…). Na začiatku vojny sme mohli žiť vcelku pokojne a bez toho, že by nás fyzicky likvidovali.
Prečo sa o vás zaujímali gardisti?
Ako som už spomenul, gardisti nás chodili kontrolovať. Hľadali opozičných ľudí. Často sme na námestí a uliciach videli žlté hviezdy. Tieto znaky sa často objavovali v rokoch 1942 a 1943. Keď neskôr pri Stalingrade zvíťazili Rusi nad Nemcami, aj medzi Rómami vzrástla opozičná nálada. V roku 1944 gardisti už tak nezasahovali – medzičasom už vlastnili arizovaný majetok po Židoch. Tento majetok nezveľaďovali, len z neho chceli vytrieskať čo najviac.
Tovar predávali veľmi draho (…). Pred vojnou bol v Šaštíne veľký obchod s textilom. Vlastnil ho Kusalík. Gardisti ho vyhlásili za nežiaduceho, za nepriateľskú osobu, a obchod mu zabavili. Rodina, ktorá ho získala, si arizovaný majetok rozdelila medzi sebou. O krátky čas začali stavať nový dom a kúpili si auto (…). Všetci českí učitelia, úradníci a četníci museli odísť. Za Slovenského štátu sa všetko vymieňalo. Naši Rómovia to nechápali a ani nemohli pochopiť, lebo väčšina z nich bola negramotná.
Hovoríte o žltých hviezdach, čo sa stalo so Židmi zo Šaštína ?
U nás v Šaštíne boli Židia obchodníci – hostinský či mäsiar. Bol tu vynikajúci lekár. Ak bolo treba, prišiel aj v noci, aj keď pršalo. Žiadne veľké peniaze od nás nechcel, vedel, že sme chudobní (…). Keď ich začali zatýkať a sústreďovať na námestí, páni Spitzer, Guttmann, Lévy, Khón, Weinberger a ich rodiny mali v plecniakoch len to najnutnejšie. Išli k vlaku. Bolo nám to strašne ľúto. Povedali nám: „Však sa vrátime, nebojte sa, aj keď nevieme presne, kam nás vedú“. Tak sme sa rozlúčili, bolo to veľmi dojemné (…).
Pán Khón, ktorý mal obchod s koloniálom (potravinami, pozn. red.), vždy zavolal otca alebo jeho bratov, keď potreboval pomoc. Za službu zakaždým dal dve-tri koruny. Pán Spitzer mal výrobu gitu. V pivnici sa miešala krieda s nejakou hmotou. Potom sa to krájalo a vážilo na menšie kusy (…). Keď som chodil do meštianky, vždy som si u neho našiel prácu.
S jeho mladším synom Alfrédom som sedel v lavici. Spolu sme chodili aj k Saleziánom. V kláštore sme hrávali bábkové divadlo – divadelné kusy biblického charakteru. Napríklad Pokrstenie svätého Jána alebo Svätý Ján krstí Ježiša. So Saleziánmi sme sa priatelili. Necítili sme žiadne nepriateľstvo (…). Žili sme v starých tradíciách zo dňa na deň. Nepočítali sme s budúcnosťou, pretože sme nevedeli, aká bude. Žili sme životom denného okamihu, radostí a starostí. Len matky a babky sa strachovali o to, čo bude zajtra.
Nemali ste po deportáciách Židov strach, že niečo podobné čaká aj Rómov?
Mali sme strach. Povrávalo sa, že fašisti pre Rómov stavajú veľkú loď a cez more ich niekam odvezú. Pre Židov chystali nové osídlenie a Rómov chcú utopiť v mori. Tieto historky boli medzi nami veľmi rozšírené. Strachovali sme sa, keď sme z výkladu obchodu počuli rádio. Čistili sme námestie a počuli divoký Hitlerov hlas, ktorý ohlasoval ovládnutie Európy. Aj na výročnom trhu jeden z obchodníkov predával Hitlerove, Tisove a Machove fotografie, tiež rôzne odznaky a inú propagandu. Ľudia nám hovorili: „Ej počkajte, však aj na vás príde rad“.
Stretli ste sa s niektorými predstaviteľmi štátu?
Bolo to na sviatok Božieho tela, ten je vždy v júni. Ako zamestnanci obce sme mali vyzametať námestie a potom ho posypať kvetmi. Na konci námestia postavili poľný oltár aj s obrazom Krista Pána. Keď z kostola vyšiel sprievod v čele s miestnou honoráciou, s kňazmi išiel v rúchu aj prezident Jozef Tiso, predseda vlády Béla Tuka a minister vnútra Šaňo Mach. Tam som ich videl na vlastné oči. Keď skončil sviatok, kvetinovú výzdobu sme sušili na slnku. Potom sme usušenú zelinu pozbierali a mali sme z toho seno. Rozdali sme to medzi chudobnými ľudí – pre kozy. Ale inak sme sa slávnosti nemohli zúčastniť. Len sme sa mohli pozerať z úctivej vzdialenosti.
Ako ste prežívali oslobodenie Šaštína ?
Veľkonočné sviatky sme už slávili s Červenou armádou. Z noci do rána sa valili z lesa všetkými cestami-necestami vojenské autá, kaťuše, tanky a pešiaci. Prišli za nami do osady, boli to priateľskí ľudia. Veľmi sme sa radovali, že budeme žiť v oslobodenej republike. V krajine, kde už nevládnu žiadne predsudky ani útlak. Oni nám povedali: „Uvidíte, bude lepšie, budete žiť v lepšej zemi.“
Robotnícko-roľnícka vláda oslobodenej republiky umožnila Bartolomějovi Danielovi, človeku z robotníckeho prostredia, vyštudovať vysokú školu. K adekvátnemu zamestnaniu sa však dlho nedostal. V rokoch 1969 až 1973 bol funkcionárom Svazu Cikánů a Romů v Brne, pracoval v jazykovej subkomisii pripravujúcu kodifikáciu rómskeho jazyka. Bol tiež redaktorom spravodaja Románo ľil a budovateľom zbierok pripravovaného múzea rómskej kultúry.
Jeho profesné priania a plány sa však splnili až po roku 1989, keď spoluzakladal a pracoval v Múzeu rómskej kultúry v Brne. Zomrel 10. novembra 2001 v Brne.
Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].
