V posledný aprílový deň pred druhou poobede Gennaro Spinneli napísal na sociálnu sieť, že sa „cíti šťastný“ a že jeho „sen sa stal skutočnosťou“.

Príspevok oznamoval, že taliansky violončelista sa nachádza v základnom tábore Mount Everestu vo výške 5364 metrov nad morom.

Na priložených fotkách a videu ho bolo vidno v trekingovom oblečení s rómskou vlajkou v ruke, v pozadí zasnežené cípy najvyššej hory Zeme. „Historický deň pre naše komunity,“ napísal v statuse, ktorý obletel svet. „Rómovia prichádzajú na Everest.“

Prezident Únie rómskych komunít v Taliansku je medzičasom späť v práci, našiel si však čas písomne odpovedať na otázky Romano fóra.

„Jednoducho musíte veľmi chcieť, najmä keď prekročíte 5-tisíc metrov nad morom, kde je málo kyslíka, batoh je ťažký ako kameň a nohy viac neposlúchajú,“ spomína si na výpravu.

Po nej mu a jeho kolegom-spolupútnikom písali tisíce ľudí od Brazílie po Austráliu. „O tomto výkone sa hovorí po celom svete a pod rómskou vlajkou spája aj skupiny, ktoré sa medzi sebou nepoznajú,“ teší sa Spinneli.

V odpovediach vysvetľuje, prečo pre rómsku komunitu tak veľa znamená vztýčenie vlajky na úpätí Mount Everestu; ako sa na výpravu pripravoval; koľko trvala a ktoré rodinné spomienky v ňom vyvolávajú pocit Rómstva.

---

Aký to bol pocit vztýčiť 30. apríla na úpätí Mount Everestu po prvýkrát v histórii rómsku vlajku?

Bol to historický moment a pre Rómov nezabudnuteľný deň. Cítil som zodpovednosť za to, že to nerobím len pre seba, ale aj preto, aby som svetu ukázal, že sme tu a existujeme – so cťou a dôstojnosťou v každom kúte planéty.

Prečo pre vás toto gesto tak veľa znamená?

Vlajka je naším symbolom, dušou a jednotou. Rómska vlajka nás spája pod jedným znakom po celom svete. A práve to sa nám podarilo – vyniesli sme ju nad všetko a všetkých.

Rozhodli sme sa nemať so sebou na vlajke logá organizácií, ale podpisy ľudí, ktorí snívajú o tom, že naša kultúra bude pre svet pridanou hodnotou. Vlajku podpísali stovky ľudí a je pre nás obrovskou cťou, že sme ich mohli symbolicky vyniesť na strechu sveta.

Výstup na najvyššiu horu sveta si vyžaduje fyzickú kondíciu a dlhodobú prípravu. Ako ste sa na to pripravovali?

Fyzická príprava trvala niekoľko mesiacov, no to nestačí. Treba mať aj veľmi silnú motiváciu. Počas cesty to mnohí vzdajú, zrania sa, alebo im príde zle – aj ľudia oveľa skúsenejší ako ja. Kľúčovou sa preto stáva psychická odolnosť. Jednoducho musíte veľmi chcieť, najmä keď prekročíte 5-tisíc metrov nad morom, kde je málo kyslíka, batoh je ťažký ako kameň a nohy viac neposlúchajú. Na takejto výprave je vôľa všetkým. Mne dalo obrovskú silu vedomie, že to nerobím len pre seba, ale pre všetkých Rómov.

Aký veľký bol tím, s ktorým ste išli na úpätie Mount Everestu?

Bolo nás 16 a k tomu štyria šerpovia. Z celej výpravy som bol najmenej skúsený, ale vďaka podpore a radám mojich spolupútnikov som vydržal až do konca. Okrem šerpov, ktorí boli našimi sprievodcami, tvorili skupinu odborníci a profesionáli v oblasti horolezectva a vysokohorskej turistiky.

Mali ste počas výstupu krízové momenty? Ako dlho vám trvalo dostať sa na úpätie, teda do základného tábora vo výške 5300 metrov?

Trvalo nám 20 dní, kým sme sa tam dostali. Mal som viacero momentov, keď som si myslel, že to nezvládnem – trpím totiž závratmi a klaustrofóbiou. Najprv som teda musel bojovať so svojimi strachmi, to bolo veľmi náročné. No postupovanie krok za krokom vás naučí, že aj to, čo sa predtým zdalo byť nemožné, sa napokon dá zvládnuť. A ešte viac energie mi dáva myšlienka, ako oživiť našu kultúru.

Ako reagovali Rómovia v iných krajinách, keď videli ich vlajku vztýčenú na úpätí Mount Everestu?

Napísali nám tisíce ľudí od Brazílie po Austráliu. O tomto výkone sa hovorí po celom svete a pod jednou vlajkou – rómskou vlajkou, našou vlajkou – spája aj skupiny, ktoré sa medzi sebou nepoznajú.

Čo pre vás znamená byť Rómom a poznať rómsku kultúru?

Byť Rómom pre mňa znamená spolupatričnosť, tradíciu a rodinu. Znamená to nájsť v iných krajinách bratov, o ktorých som nevedel, že ich mám, a tiež radosť z toho, že ich spoznávam. Znamená to krásu objavovania nových stránok rómskej kultúry vo svete.

Byť Rómom, to sú pre mňa spomienky na deda, ktorý ma vozil na koni po lesoch, na otca, ktorý ma učil hrať na husle v rómskom štýle, a na starú mamu, ktorá varila v medených hrncoch a spievala pritom piesne.

Hudba je dnes prostriedkom, ktorým šírim našu kultúru a hrdosť a ktorým sa snažím búrať stereotypy. Umenie je najsilnejší nástroj, aký máme, aby sme ukázali, kým sme.

Ako by ste opísali situáciu a postavenie Rómov v Taliansku, odkiaľ pochádzate?

Rómovia v Taliansku nie sú štátom uznaní a sú marginalizovaní napriek tomu, že väčšina z nich je plne integrovaná. Chceme rovnaké práva, nechceme byť viac považovaní za tých na konci.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].