Dvadsať rokov pomáha ako právnička utečencom a cudzincom na Slovensku. Za jednu z najväčších prekážok ich úspešnej integrácie do spoločnosti považuje chýbajúci pocit prijatia.

„Z osobnej skúsenosti však viem, že ľudia, ktorí cítia prijatie a podporu, predstavujú pre spoločnosť menšie riziko,“ hovorí Miroslava Mittelmannová, programová riaditeľka Ligy za ľudské práva.

Utečenci sú podľa nej ľudia ako ktokoľvek iný a podľa výskumov nepáchajú viac trestnej činnosti ako bežné obyvateľstvo. Riziko radikalizácie vidí najmä pri tých, ktorí sú vyčlenení zo spoločnosti a nemajú pokryté základné životné potreby.

„Berúc do úvahy nízky počet cudzincov na Slovensku však treba povedať, že táto hrozba u nás výrazná nie je,“ myslí si advokátka.

V rozhovore okrem iného vysvetľuje:

• prečo sa venuje azylovému právu,
• či sedí obava, že utečenci nám „všetko vezmú“,
• aký typ ľudí žiada o azyl na Slovensku,
• a ktorý cudzinecký príbeh ju zasiahol najviac.

Aké boli vaše začiatky v oblasti práce s utečencami, respektíve s cudzincami?

K tejto téme som sa dostala cez vysokú školu, študovala som na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity. V roku 2003 som si zapísala predmet Klinika azylového práva. Učila nás vtedy výborná pedagogička a právnička z oblasti medzinárodného práva Darina Macková, ktorá mala už vtedy minimálne európsky, ak nie celosvetový presah. Študovala v zahraničí a potom prišla do Trnavy, kde sa venovala nám, mladej generácii právnikov. Ako študenti sme v rámci tohto predmetu raz do týždňa chodili na praktickú časť do Slovenského helsinského výboru. Tam sme sa reálne stretávali s utečencami, mohli sme ísť do utečeneckého tábora či na azylové pojednávania.

Ako Klinika azylového práva ovplyvnila vaše smerovanie?

Plánovala som, že po práve v Trnave absolvujem dvojročný kurz diplomacie na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Myslela som si, že to bude môj smer. No Klinika azylového práva ma ovplyvnila natoľko, že som potom ako študentka brigádovala v Slovenskom helsinskom výbore. O rok neskôr som sa v rámci azylového práva zapojila do simulovaného súdneho sporu, ktorý sa konal  v Ľubľane. Tieto skúsenosti formovali moje smerovanie a ďalšiu špecializáciu.

Bolo na Slovensku v tom čase bežné, že právnici sa na niečo špecializovali?

V roku 2005, keď som končila právnickú fakultu, sa na Slovensku špecializácia medzi právnikmi ešte veľmi nepodporovala, ale ja som už videla, že v zahraničí tento fokus existuje. Uvedomila som si, že je nereálne mať ambíciu vedieť v oblasti práva všetko perfektne, no ak si vyberiem oblasť, ktorá ma baví, môže to byť moja cesta. Ľudské práva, utečenci a všetko s tým súvisiace mi prišli ako oblasť, ktorej by som sa chcela ďalej venovať.

Ako ste sa dostali k práci v Lige za ľudské práva?

Po štátniciach som išla na výberové konanie na pozíciu právničky v Lige za ľudské práva, ktorá bola v tom čase implementačným partnerom Úradu Vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR). Liga vznikla v roku 2005, keď sa časť právnikov zo Slovenského helsinského výboru odčlenila a vytvorila novú organizáciu. Keď som sa dostala do Ligy za ľudské práva, mohla som si vybrať, či budem pracovať ako právnička v Lige alebo ako koncipientka u advokáta, ktorý Ligu založil. Vybrala som si cestu advokátskej koncipientky. Mojím zamestnávateľom nebola od začiatku Liga, ale jeden zo zakladajúcich advokátov, no v skutočnosti som pracovala na všetkých prípadoch a projektoch Ligy.

Čo vám priniesla práca v tejto mimovládnej organizácii?

Mala som veľkú mieru slobody, úzku špecializáciu, mohla som sa vzdelávať a prepojiť na európsky priestor. Zastupovala som žiadateľov o azyl a mala som naozaj ideálne podmienky na odborný rast. Keď tieto časy teraz spomínam študentom, ktorých učím na Klinike azylového práva, opäť si uvedomujem, že som vďaka Lige dostala možnosť slobodne rásť.

Aj vy teda učíte?

Áno, už od roku 2005. Nielenže som začala pracovať ako právnička v Lige za ľudské práva, ale zároveň som začala učiť na Klinike azylového práva. Vtedajšia vyučujúca odišla a hľadali odborníka, ktorý by to znovu zastrešil. Nikto zo staršej generácie sa však k tomu nehlásil. Vtedy som si povedala, že to vyskúšam. Možno ma učenie bude baviť a snáď študentom nebude vadiť, že ich bude viesť niekto, kto je viac-menej ich rovesníčkou.

Od prvého roka sa táto aktivita stala mojou srdcovou záležitosťou. Ani som netušila, že učenie bude niečo, čomu sa budem venovať dodnes. Robím to s nadšením, pretože vidím, že mladá generácia je otvorená a formovateľná. Cez reálne prípady a skúsenosti si dokážu vytvoriť vlastný názor. Nemusím im nič diktovať – sami si môžu overiť, či to, čo im hovorím, je pravdivé. Učenie vnímam ako možnosť prispievať do spoločnosti tým, že odovzdávam svoje skúsenosti mladej generácii. Myslím si, že je to obohacujúce nielen pre nich, ale aj pre mňa.

Máte u študentov pocit, že absolvovanie tohto predmetu s vami mení ich smerovanie? Vidíte, že sa v nich niečo deje?

Áno, jedným z dôkazov toho, že táto téma aj iných ľudí oslovuje podobne silno ako mňa, sú študenti, ktorí v tejto oblasti pokračujú ďalej – a nielen v Lige za ľudské práva, ale v štátnych inštitúciách alebo v medzinárodných organizáciách.

Aké rôzne pozície zastávajú vaši bývalí študenti?

Niektorí pracovali v Úrade Vysokého komisára OSN pre utečencov, v Medzinárodnej organizácii pre migráciu, alebo dokonca aj na migračnom úrade. Po tých 20 rokoch sú moji bývalí študenti na rôznych pozíciách. Aj oni už môžu ovplyvňovať migračnú politiku alebo poskytovať právne poradenstvo. A určite pracujú aj na iných pozíciách, o ktorých ani neviem. Možno máme aj sudcov, ktorí boli vzdelávaní v tejto oblasti, a keď rozhodujú v prípade, v ktorom je účastníkom konania cudzinec, pevne verím, že zohľadňujú aj špecifické práva tejto skupiny.

Mala skúsenosť vašich študentov s touto témou počas štúdia dopad aj na ich debaty v rodine, ktoré bývajú často vyhrotené?

Viacerí mi hovorili, že napríklad v roku 2022, keď sme spolu poskytovali pomoc na cudzineckej polícii v Trnave, dokázali komunikovať so svojimi rodičmi a na základe vlastnej skúsenosti im oponovať. Napríklad sa šírilo, že Ukrajinci si nevážia pomoc a že sa správajú nevhodne. Oni však hovorili o tom, že na cudzineckej polícii zažili, ako disciplinovane ľudia čakajú aj päť hodín, aby získali povolenie na tolerovaný pobyt.

Takže takéto vzdelávanie môže mať širší spoločenský význam.

Tam som naozaj videla, aký veľký význam má klinické vzdelávanie. Mladí ľudia získajú argumenty pre diskusie s rodičmi práve v témach, ktoré sú často polarizujúce. Migrácia môže rozdeľovať rodiny a osobná skúsenosť študentov do takýchto diskusií výrazne zasahuje. Možno niektorí dokázali upokojiť rodičov, ktorí mali opačný názor, a priblížiť im, aká bola realita.

Okrem študentov školíte aj policajtov.

Mali sme viacero projektov, v rámci ktorých sme chodili aj na Policajnú akadémiu či na stredné odborné školy Policajného zboru. Nateraz takýto projekt nemáme, ale s políciou priebežne spolupracujeme. Na Akadémiu Policajného zboru sme v minulosti priviedli viaceré zaujímavé osobnosti z oblasti migrácie a azylu alebo z policajného prostredia. Doteraz na to máme dobré spätné väzby.

Napríklad sme tam zavolali talianskeho policajta, ktorý je odborníkom na migráciu. Našim mladým policajtom približoval, akým spôsobom on s kolegami pristupuje k migrantom prichádzajúcim na Sicíliu, ktoré zložky sa podieľajú na poskytovaní jednotlivých služieb a aké konkrétne úkony vykonávajú. Myslím si, že viacerí z toho čerpali aj pri zvládaní príchodu utečencov z Ukrajiny.

Čo je z vašich skúseností pri komunikácii s utečencami najdôležitejšie?

Asi pri akejkoľvek komunikácii je dôležité, aby sa človek cítil bezpečne. Mal by mať pocit, že prichádza do prostredia, kde nemusí pociťovať strach. Naša úloha je vytvoriť pre klientov také podmienky, aby vedeli, s kým sa rozprávajú, kto sme, prečo prišli do utečeneckého tábora alebo prečo prichádzajú k nám. Je dôležité vysvetliť im kontext, najmä ak prichádzajú z prostredí, kde nie je bežné, že existujú právnici poskytujúci bezplatnú právnu pomoc. Preto je potrebné sa predstaviť ľudským spôsobom a komunikovať dôsledne.

Niektorí cudzinci môžu mať na začiatku obavy či pochybnosti. Mala som rôznych klientov, pri ktorých sa dôvera budovala postupne. Z mojej skúsenosti sa však klientov podarilo vždy upokojiť a dať im pocit, že všetko, čo naša organizácia robí, je overiteľné. Klienti sa môžu spýtať UNHCR alebo iných známych organizácií, kto sme a čo robíme. Pri dlhodobej práci s klientmi sa dôvera prehlbuje. Je na nás, akú formu komunikácie zvolíme. Tá je kľúčová najmä v azylových prípadoch, kde klienti s nami musia zdieľať osobné a niekedy aj intímne dôvody, aby sme ich mohli najlepšie reprezentovať pred migračným úradom alebo súdom.

Ak právnici nevedia získať potrebné informácie, pracuje sa im ťažšie pri písaní správnych žalôb alebo pri zastupovaní na migračnom úrade. Budovanie dôvery, profesionalita, pripravenosť a dôkladné štúdium materiálov sú základom našej práce.

Čo považujete za najväčšiu prekážku pri integrácii?

Vývoj sledujem už asi 20 rokov a veľmi sa to mení. Niektorých klientov poznám dlhodobo, napríklad už 17 rokov viem o ich živote na Slovensku. Jednou z najväčších prekážok je aj naďalej pocit prijatia. Tí, ktorých som v minulosti zastupovala, som sa snažila vnímať holisticky – nielen ako azylový prípad, ale aj cez iné oblasti podpory. Ak chcel niekto študovať, snažili sme sa urobiť všetko pre to, aby sa dostal na školu. Ak chcel niekto pracovať, pomáhali sme mu v oblasti zamestnania.

Mala som aj klientov, ktorými boli maloleté deti bez sprievodu. Bolo evidentné, že potrebujú niečo ako tútora. Vtedy sme vymysleli projekt na dobrovoľnej báze. Niektorí ľudia si napríklad cez Vianoce vzali týchto mladých dospelých do dobrovoľnej starostlivosti. Umožnili im tak zažiť slovenské sviatky.

Kľúčové pri integrácii je mať pocit, že niekoho zaujímam, že sa o mňa niekto zaujíma a venuje mi svoj čas. Utečenci majú potom pocit, že niekam patria. Prostredníctvom našej organizácie sme ich prepojili s inými ľuďmi, ktorí im dodali pocit, že nie sú sami a že majú niekoho, kto im pomáha a podporuje ich. To sú základné predpoklady úspešnej integrácie.

Máte príklady situácií, keď kultúrne nezhody viedli k nedorozumeniam a naopak, keď viedli k vzájomnému obohateniu sa?

Kultúrne odlišnosti sú, samozrejme, prirodzené, keďže každý pochádza z inej kultúry. Myslím si, že na Slovensku by sme sa mohli ešte viac systematicky venovať cudzincom, aby sme im vysvetľovali na akých hodnotách je založená Európska únia. Myslím tým úctu k ľudskej dôstojnosti, slobodu, demokraciu, rovnosť, právny štát, rešpektovanie ľudských práv vrátane práv osôb patriacich k menšinám. Zároveň je však dôležité, aby sme rešpektovali aj ich kultúrne a náboženské zvyklosti.

Ako v praxi vyzerá vzájomné obohacovanie sa rôznych kultúr?

Obohacovanie prebieha často v ľudskej rovine, napríklad prostredníctvom rôznych festivalov, ktoré u nás oslavujú prítomnosť cudzincov. Prostredníctvom jedál, ktoré pripravia alebo kultúrnych zážitkov, ktoré sprostredkujú, si vieme navzájom niečo odovzdať. Takýto typ vzájomného obohacovania sa podporujú mnohé neziskové organizácie, ako napríklad Mareena, Človek v ohrození alebo Nadácia Milana Šimečku. Ich Fusion Festival je ­– ako hovorí už veľmi výstižný názov – príkladom toho, ako sa môžeme oboznámiť s inými kultúrami a predstaviť im našu kultúru.

Akú podporu pre cudzincov považujete za kľúčovú v ťažších obdobiach?

Dôležité je, aby si niekto všimol, keď sa cudzinci cítia osamelo alebo majú pocit, že sem nepatria. Potrebujú mať niekoho, kto im pomôže prekonať ťažšie dni, ktoré nevyhnutne prídu. Pri utečeneckých prípadoch to nie je len o boji za pozitívne rozhodnutie v azylovom konaní, je to aj o úspešnej integrácii do spoločnosti. Sú to teda dva boje – najprv získať pozitívne rozhodnutie a potom sa dobre integrovať.

Ako hodnotíte zmeny v oblasti integrácie utečencov za posledných 20 rokov?

Za posledných 20 rokov vidím, že komunita organizácií a ľudí, ktorí sa tejto téme venujú, sa výrazne rozrástla. Teraz vieme lepšie spolupracovať a podporovať cudzincov. Tí by zase mali mať prístup k informáciám o tom, ktoré organizácie im vedia v konkrétnych oblastiach pomôcť. Tým sa celý proces stáva efektívnejším a obohacujúcejším pre obe strany.

Majú cudzinci nejakú záchrannú sieť alebo SOS kontakty, na ktoré sa môžu obrátiť v čase krízy?

Mimovládne organizácie, medzinárodné organizácie, ale už dokonca aj samosprávy v súčasnosti poskytujú cudzincom rôzne typy služieb. Okrem právnej pomoci je to aj sociálna, zdravotná a psychologická pomoc, či služby v oblasti pomoci hľadania zamestnania. Mali sme viacerých klientov, ktorí pri zvládaní životných situácií využili psychológov na krátkodobú alebo dlhodobú pomoc. Tento systém tu funguje a poskytuje podporu.

Ako hodnotíte pravidlá a procesy spojené s migráciou na Slovensku?

Pri migrácii sa často hovorí, že je nekontrolovateľná alebo neriadená. Ja si myslím pravý opak – pravidiel je veľmi veľa. Či už ide o vstup cudzincov, azylové konania alebo integráciu, všetko je upravené zákonmi. Oblasť integrácie je podporovaná aj Európskou úniou prostredníctvom projektov – ­či už národných alebo priamo financovaných Komisiou.

Aké služby a zdroje sú k dispozícii na podporu integrácie utečencov?

Viaceré projekty financuje Európska únia alebo stále aj medzinárodné organizácie, ktoré k nám vo väčšom zastúpení prišli po začatí ruskej invázie na Ukrajinu v roku 2022 a výrazne pomohli vláde zvládať prílev utečencov z Ukrajiny. V posledných rokoch vnímame aj skutočnosť, že niektoré samosprávy začali vnímať cudzincov na svojom území a viaceré realizujú úspešné projekty, prostredníctvom ktorých sa im poskytujú služby v mestách či vo vyšších územných celkoch.

Existuje program, kde by sa ľudia mohli stať sprievodcami pre tých, ktorí tu nikoho nepoznajú?

Toto je určite niečo, čo by bolo vhodné zavádzať aj oficiálne. Momentálne sa to robí skôr na dobrovoľnej báze. Sociálne a iné služby, ktoré som spomínala, sú viazané na konkrétnu potrebu. Niekto potrebuje napísať správnu žalobu, iný zasa poradiť na úrade alebo využíva psychologickú službu. Ako právnici sme tiež niekedy sprevádzali utečencov, ale to nie je dlhodobo udržateľné.

Ako by mohol byť takýto program zavedený udržateľným spôsobom?

Sociálna práca sa pri utečencoch zatiaľ úplne nerozvinula na úroveň, aby to fungovalo udržateľne a systematicky. Pri Ukrajincoch to tak bolo, ale vyžaduje si to veľkú profesionalitu organizácií, ktoré združujú dobrovoľníkov. Tí musia byť vyškolení a pripravení na to, aby nevyhoreli. Často sa totiž stáva, že dobrovoľníci začnú s entuziazmom, no sú prekvapení, ak niečo nejde podľa ich predstáv.

Takýto program je však jedným z najúčinnejších modelov pomoci tejto cieľovej skupine pri integrácii. Dobrovoľníci môžu pomôcť utečencom zorientovať sa v novom prostredí a vytvoriť si sociálne väzby. Úspech však závisí od profesionálnej prípravy dobrovoľníkov a správneho nastavenia programu.

Niektorí ľudia sa obávajú, že migranti nám „obsadia všetko.“ Aký je na Slovensku aktuálny trend v počte žiadateľov o azyl?

Takáto obava je mýtom. Historicky máme v podstate jeden z najnižších počtov žiadostí o udelenie azylu. V roku 2024 žiadalo o azyl na Slovensku len 165 ľudí, čo je naozaj veľmi málo. Pre porovnanie, v roku 2004 sme evidovali viac ako 11-tisíc žiadostí, čiže za 20 rokov došlo k extrémnemu poklesu. Slovensko udelilo azyl 41 žiadateľom a v 22 prípadoch poskytlo doplnkovú ochranu, čo je celkom výrazný počet, najmä keď vezmeme do úvahy, že sme mali aj roky, v ktorých bolo udelených len 5 alebo 8 azylov.

Pomer medzi podanými žiadosťami a udelenými ochranami je celkom pozitívny. Napriek nízkemu počtu žiadostí vidíme, že počet udelených azylov je výraznejší ako v minulých rokoch.

Znamená udelenie azylu, že človek, ktorý prichádza na Slovensko, tu chce žiť a ostať?

Môže a nemusí. Takýto človek dostáva šancu žiť u nás, je oprávnený na trvalý pobyt. No niekedy sa stáva, že sa rozhodne odísť do iného štátu, pretože v ňom má členov rodiny a chce sa zlúčiť so svojou rodinou. Blízkosť vlastnej komunity môže v takých prípadoch prevážiť. Na druhej strane, máme aj ľudí, ktorí na Slovensku zostali – takých poznám už 17 rokov. Získali azyl, medzinárodnú ochranu, vyštudovali, založili si rodiny a niektorí tiež získali slovenské štátne občianstvo. Proces integrácie teda prebehol na Slovensku a neodišli do iných krajín. Prípady sú rôzne.

Aký typ ľudí najčastejšie žiada o azyl na Slovensku?

Minulý rok žiadali o azyl na Slovensku najmä ľudia z Ukrajiny, Afganistanu, Bieloruska a Iránu. Aktuálne máme najviac osôb na takzvanom dočasnom útočisku, čo je forma ochrany pre ľudí prichádzajúcich z Ukrajiny. Ku koncu júla 2025 ministerstvo vnútra udelilo tolerovaný pobyt 133 891 odídencom.

Prichádzajú väčšinou celé rodiny alebo skôr jednotlivci?

Niektorí ľudia prichádzajú samostatne. Dlhé roky prichádzali samostatne najmä mladí muži, pri ukrajinskej kríze zase prevažovali ženy. Sú tiež prípady, keď sa naša práca neskončí udelením azylu alebo poskytnutím doplnkovej ochrany, ale pomáhame aj pri zlúčovaní rodinných príslušníkov.  

Momentálne napríklad pracujeme na zlúčení jedného nášho klienta z Gazy, ktorému bol na Slovensku udelený azyl. Jeho manželka a deti sú stále v Pásme Gazy. Je to náročný proces spojený s ich evakuáciou a následne s konaním o udelenie národných víz, na ktoré by mali pricestovať na Slovensko. Celú situáciu komplikuje aj fakt, že ľudia z Gazy sú najprv evakuovaní do Jordánska. Tam však nemáme zastupiteľský úrad a preto v ich prípade žiadame o teritoriálnu výnimku, aby mohli žiadosť o národné víza podať na inom zastupiteľskom úrade.

Ako funguje príchod žiadateľov o azyl do krajín ako Slovensko?

Mnoho žiadateľov prichádza cez Turecko loďou do Grécka a ďalej cez rôzne krajiny, kým sa dostanú až na Slovensko. Niektorí sa tu ocitnú náhodou – napríklad si myslia, že sú v Nemecku, ale zistia, že sú na Slovensku. Pri neregulárnej migrácii zohráva veľkú úlohu organizovaný zločin a prevádzači, ktorí usmerňujú migračné toky. Videli sme, že predminulý rok prechádzalo Slovenskom veľa ľudí, no vlani ich bolo minimum.

Ako sa rozhoduje o žiadostiach o azyl, keďže sme v Schengenskom priestore Európskej únie?

Pri žiadostiach o azyl platí pravidlo, že konanie by mala viesť krajina, do ktorej žiadateľ vstúpi ako prvej. Ak žiadateľ odíde do inej krajiny, táto krajina má právo vrátiť ho späť tam, kde bol prvýkrát zadržaný.

Vyberajú si niektorí žiadatelia o azyl Slovensko cielene?

Z mojej skúsenosti väčšina žiadateľov o azyl neplánovala Slovensko ako svoju cieľovú krajinu. Často sa tu ocitli náhodou a ani nevedeli, že Slovensko existuje. Keď sa im však vysvetlia pravidlá, ktoré u nás fungujú, rozhodnú sa zostať a počkať, ako naše orgány rozhodnú o ich žiadosti o azyl.

Zažila som však aj situácie, keď niektorí odišli do inej krajiny, zistili, ako tam fungujú podmienky, a vrátili sa ku nám s tým, že na Slovensku je im lepšie. Niekedy mali zo života u nás jednoducho lepší dojem, či už kvôli podmienkam alebo prijatiu zo strany bežných obyvateľov. Hoci o Slovákoch možno niekedy počuť, že nie sú veľmi otvorení cudzincom, mnohí žiadatelia o azyl oceňujú, že Slováci ich vezmú napríklad na vianočné sviatky alebo prejavia ľudskosť, ktorá ovplyvňuje ich pocit prijatia.

Ako vy vnímate postoj Slovákov k cudzincom?

Aj keď verejný naratív môže byť niekedy vnímaný ako proticudzinecký, príbehy žiadateľov o azyl často hovoria o opaku. Mnohí majú pozitívne skúsenosti s bežnými Slovákmi, ich rodinami či komunitami. Takéto osobné skúsenosti prispievajú k tomu, že cudzinci sa u nás cítia prijatí a vítaní.

Čo by ste odkázali ľuďom, ktorí majú v súvislosti s utečencami obavy z bezpečnosti?

Utečenci sú ľudia ako ktokoľvek iný. Z rôznych štúdií vyplýva, že nepáchajú viac trestnej činnosti ako bežné obyvateľstvo. Samozrejme, môžu sa dopustiť trestných činov, najmä ak sú v núdzi a nemajú zabezpečené základné potreby, ako jedlo či strechu nad hlavou.

Extrémizmus, radikalizácia a terorizmus sa netýkajú len cudzincov, ale aj domáceho obyvateľstva. Ľudia, ktorí sú potenciálne nebezpeční, môžu byť medzi cudzincami, no rovnako to platí aj o Slovákoch. Videli sme to na príklade teroristického činu na Zámockej ulici v Bratislave či v Spišskej Starej Vsi.

Aké opatrenia považujete za kľúčové pri predchádzaní radikalizácie?

Kľúčová je prevencia. Ak je niekto vyčlenený zo spoločnosti, žije na úrovni chudoby a nemá pokryté základné životné potreby, môže sa radikalizovať. Je na školách, rodinách, komunitách a rôznych organizáciách, aby si všimli zmeny v správaní a včas zasiahli. Štátne inštitúcie spolupracujú na tejto téme s mimovládnymi organizáciami. Berúc do úvahy nízky počet cudzincov na Slovensku však treba povedať, že táto hrozba u nás výrazná nie je.

Ako môžu ľudia prekonať strach z cudzincov?

Odporúčam zapojiť sa do komunitných aktivít a navštíviť podujatia, ktoré prepájajú Slovákov s cudzincami. Organizujú sa festivaly, prednášky a diskusie, kde majú ľudia možnosť spoznať cudzincov, pýtať sa ich otázky a overiť si svoje predstavy. Tieto aktivity pomáhajú zbližovať kultúry a znižovať predsudky. Zbližovanie sa a vzájomné pochopenie sú efektívnym spôsobom, ako prekonať strach a získať reálnejší pohľad na utečencov. Osobná skúsenosť je kľúčová.

Ako vnímate úlohu médií pri formovaní postojov k migrácii, utečencom alebo iným kultúram?

Myslím si, že to závisí od toho, o aké médium ide. Sú tu médiá, ktoré pristupujú k téme profesionálne, no máme aj médiá, ktoré migráciu zneužívajú a šíria dezinformácie. Preto je dôležité, aby sme si vždy overili, aký je zdroj informácií. Aj študentov sa snažím viesť k tomu, aby si dávali pozor na relevantnosť zdrojov.

Médiá sa dnes snažia pristupovať k tejto téme citlivejšie a ukazovať pozitívne príklady integrácie. Tým ponúkajú iný pohľad na migráciu. Na druhej strane, problém častejšie vidím u politikov, ktorí od roku 2015 využívajú túto tému na šírenie strachu. Politici často rozširujú negatívne nálady, aby si získali podporu voličov. Toto však vytvára začarovaný kruh, ktorý vedie k ďalšiemu šíreniu nenávisti.

Je dôležité sledovať zdroje informácií. Ak o nich máme pochybnosti, odporúčam obrátiť sa na mimovládne alebo medzinárodné organizácie, ktoré sa špecializujú na pomoc utečencom a migrantom. Tieto organizácie ponúkajú presné a overené informácie, ktoré môžu pomôcť rozptýliť strach a predsudky.

Aké výhody prináša pre Slovensko dobre integrovaný utečenec?

Veľa utečencov a cudzincov, ktorí pracujú, prispieva do štátneho rozpočtu. Často odvádzajú odvody, no nie vždy majú možnosť čerpať z nich. Sú to však ľudia, ktorí prispievajú do systému, preto je mylná predstava, že iba berú a nič neprinášajú. Väčšina cudzincov chce pracovať, aby mohli samostatne uživiť svoje rodiny alebo posielať peniaze príbuzným, ktorí zostali v zahraničí.

Veľmi málo prípadov poukazuje na zneužívanie systému, pretože utečenci na Slovensku nedostávajú výrazné finančné prostriedky, z ktorých by mohli pohodlne žiť. Rovnako netúžili byť utečencami Ukrajinci, ktorí ku nám prišli. Najradšej by zostali doma, no zo dňa na deň museli opustiť svoje domovy kvôli vojne. Mnohým sa zrútil celý svet a niektorí si prvé mesiace vôbec nepamätajú, pretože trpeli posttraumatickým stresom. Mnohí celé toto prvé obdobie preplakali.

Z akých dôvodov ľudia žiadajú u nás o azyl najčastejšie?

Medzi najčastejšie dôvody patrí politické a náboženské prenasledovanie. Aktuálne sú veľmi výrazné prípady ľudí z Bieloruska. Títo ľudia by boli vo svojej krajine reálne ohrození na živote. Ich prípady sú jedny z najsilnejších azylových dôvodov, ktoré si zaslúžia našu podporu. Majú veľa dôkazov, že demonštrovali proti súčasnej vláde, či už v Bielorusku alebo v členských štátoch EÚ.

Ďalšou výraznou skupinou sú ľudia prenasledovaní v Afganistane, Sudáne či v Iráne. Je potom na migračnom úrade, aby vyhodnotil vyjadrenie žiadateľa, predložené dôkazy a informácie o krajine pôvodu a za tým účelom vydal rozhodnutie. V prípade, že žiadateľ o azyl nesúhlasí s rozhodnutím, môže sa obrátiť so žiadosťou o pomoc na Ligu za ľudské práva, Slovenskú humanitnú radu, Centrum právnej pomoci či na advokátov.

A vojnové konflikty?

Samozrejme, vojna je ďalším významným dôvodom, prečo ľudia odchádzajú. Teraz najmä pokiaľ ide o Ukrajincov. Táto skupina predstavuje samostatnú kategóriu. Sú medzi nimi ľudia, ktorí sa stali obeťami vojnových trestných činov vrátane prípadov znásilnení detí. Tieto prípady si vyžadujú obrovskú podporu a starostlivosť, ide o veľmi citlivé témy. Takto zasiahnutí ľudia prežili veľké krutosti a našou úlohou je poskytnúť im podporu tak, aby mohli postupne začať nový život.

Ako sa vyrovnávate s tým, že neustále počúvate o tragických príbehoch?

Samozrejme, nedá sa to úplne vytesniť. No už som sa za tie roky naučila pracovať s tým. Vidím to aj pri našej mladej generácii, ktorá predminulý rok pomáhala v rámci takzvanej iregulárnej migrácie. Boli sme spolu na Hlavnej stanici v Bratislave či na Námestí slobody, kde sa nachádzali rodiny s malými deťmi a ľudia s vážnymi zraneniami, ktorí išli dva týždne pešo a na Slovensku sa ocitli len na chvíľu, aby pokračovali ďalej.

Naši noví kolegovia mali problém spracovať to, čo videli. Často mali pocity viny, že my sa máme dobre, zatiaľ čo títo ľudia sú v zúfalých podmienkach. Medzi utečencami boli aj vysokoškolsky vzdelaní ľudia, ktorí hovorili plynule po anglicky, no ocitli sa v situáciách, ktoré si nikto nevedel predstaviť.

V takýchto chvíľach sme využili možnosť krízovej intervencie prostredníctvom psychológov z IPčka. Je skvelé, že existujú organizácie, ktoré vedia aj našim ľuďom pomôcť spracovať to, čo videli a počuli. Oblasť duševného zdravia a šírenie povedomia o jeho dôležitosti je dnes našťastie na inej úrovni ako pred 20 rokmi. V Lige za ľudské práva to nezanedbávame a reflektujeme potreby našich kolegov. Snažíme sa poskytnúť im pomoc, ktorú potrebujú, no stále sú možnosti na zlepšenie.

Aké máte osobné stratégie na zvládanie emočného vypätia?

Nastavujem si hranice a snažím sa programovo vypnúť. Odkladám prácu, keď cítim, že je toho dosť, a venujem sa úplne iným činnostiam. Každý z nás má svoje spôsoby, ako zvládať takéto situácie. Zároveň už poznám organizácie, ktoré nám dokážu pomôcť, a neváham ich využiť.

Čo bol najťažší prípad, ktorý ste riešili?

Asi prípad iránskeho žiadateľa-konvertitu. Dostal sa ku mne, keď mala moja prvá dcéra dva mesiace. V tom čase platil zákon, podľa ktorého mimovládne organizácie nemohli zastupovať žiadateľov, takže som bola jedinou advokátkou, ktorá mohla tento prípad prevziať. Úspešne som ho ukončila až po narodení mojej druhej dcéry, ktorá mala vtedy už tri roky. Spolupracovala som na ňom s kolegyňou Katkou Fajnorovou.

Tento prípad sa dostal pred Európsky súd pre ľudské práva aj pred Súdny dvor Európskej únie. Migračný úrad nášmu žiadateľovi spočiatku nechcel udeliť azyl, no na základe rozsudku Najvyššieho súdu musel rozhodnutie zmeniť. Tento človek dodnes žije na Slovensku, má rodinu a dieťa a je plne integrovaný. Je to pre mňa pekný príklad toho, že ak človek vytrvá a splní podmienky, medzinárodnej ochrany sa predsa len dočká. Proces však trval veľmi dlho a bol asi najdlhším čakaním na azyl, s ktorým som sa stretla. Žiadateľ má dnes už vyše 30 rokov.

Ktorý z príbehov integrácie sa vás dotkol najviac?

Mojou úlohou je riešiť prípady profesionálne – nie emočne. Jedným z najdojemnejších príkladov integrácie bol však pre mňa afganský chlapec, ktorému pomohla podpora manželského páru z Cirkvi bratskej. Ujali sa ho, trávili s ním Vianoce a poskytli mu pocit domova a záujmu. Tento chlapec si u nás vybudoval sieť kontaktov a ostali sme v kontakte dodnes. Keďže na Slovensku nemal rodičov, pomáhala som mu ako „náhradný rodič“ vybavovať školské a rôzne iné záležitosti.

Jeho príbeh je zachytený aj v seriáli Pressburg od Lucie Molnár-Satinskej a Csabu Molnára, kde je scéna o afganskom chlapcovi oslavujúcom narodeniny. Vždy pozýval všetkých, ktorí mu pomáhali, a tieto oslavy sa stali miestom, kde sa spoznávali Slováci a cudzinci. Tento príklad sieťovania a integrácie bol pre mňa veľmi silný.

Pamätám si aj chlapca z Iraku, s ktorým som v kontakte dodnes a je ďalším pekným príkladom integrácie. Mal možnosť spojiť sa so svojou rodinou, ktorá bola presídlená do Ameriky, no rozhodol sa zostať na Slovensku. Dnes tu má vlastnú rodinu, podniká a je plne integrovaný. Bol prvým človekom s doplnkovou ochranou, ktorý na Slovensku vyštudoval vysokú školu. Spoločne sme dávali dokopy všetky potrebné podklady, prešli sme si celým procesom nostrifikácie (uznania dokladov, pozn. red.).

Absolvoval Materiálovo-technologickú fakultu Slovenskej technickej univerzity v Trnave. Na jeho promócii v Trnave sme spoločne oslávili, že sa stal inžinierom. Tento úspech bol nesmierne dojemný.

A tretí príbeh je o mojej klientke, ktorá dostala šancu študovať na Cirkevnej základnej škole Narnia a neskôr na gymnáziu. Vzdelanie jej poskytlo pevný základ do života a hodnotové smerovanie. Takéto úspešné príbehy ukazujú, že práve to „niečo navyše,“ čo ľuďom poskytneme, im môže pomôcť cítiť sa tu lepšie a integrovať sa.

Ako môžeme my, bežní ľudia, pomôcť utečencom alebo cudzincom v ich integrácii?

Asi by som začala postojom. Keď počujeme niekoho negatívne sa vyjadrovať o utečencoch alebo cudzincoch, je dôležité nechať mu priestor na prezentovanie názoru, ale zároveň sa nebáť byť odvážny a ponúknuť iný pohľad. Tým môžeme prispieť k tomu, aby sa nešírili nepravdivé informácie.

Ak poznáme nejakých cudzincov a vieme, že sú tu osamelí, akékoľvek malé gesto môže mať veľký význam. Pozvanie na kávu, spoločná návšteva výstavy alebo iné drobné aktivity môžu zmeniť to, ako sa medzi nami cítia. Dôležité je nebáť sa ozvať alebo urobiť aj malý krok k tomu, aby sa títo ľudia cítili bezpečnejšie, alebo viac prijatí.

Opäť sme teda pri dôvere a odvahe postaviť sa strachu z neznámeho.

Áno, téma migrácie je dnes v úplne inej polohe, ako bola pred 20 rokmi. Stala sa spoločensky významnou a je veľmi dôležité, aby sme boli odvážni, nebáli sa jej a zostali otvorení. Zároveň je nevyhnutné dôverovať organizáciám a štátnym inštitúciám, ktoré zabezpečujú bezpečnosť a riešia prípadné obavy obyvateľov.

Ak máme pocit, že migranti sú potenciálne nebezpeční, musíme si uvedomiť, že v tomto štáte existujú zložky, ktoré bezpečnosť monitorujú a zabezpečujú. To však neznamená, že sa nikdy nič zlé nestane. Z osobnej skúsenosti však viem, že ľudia, ktorí cítia prijatie a podporu, predstavujú pre spoločnosť menšie riziko.

Je dôležité vytvárať podmienky, ktoré pomáhajú nielen cudzincom, ale aj Slovákom a Slovenkám v hraničných situáciách. Či už ide o chudobu alebo vyčlenenie, všetci si zaslúžia našu pozornosť a pomoc. Táto pomoc môže byť krátkodobá a jednorazová alebo dlhodobá a opakovaná. Aj malý čin alebo prejav záujmu dokáže meniť svet.

Miroslava Mittelmannová Programová riaditeľka Ligy za ľudské práva. Do roku 2022 poskytovala právnu pomoc utečencom a cudzincom. Od roku 2022 vedie Ligu za ľudské práva, ktorá v súčasnosti pomáha najmä odídencom z Ukrajiny a žiadateľom o azyl. Venuje sa tiež vzdelávaniu budúcich právnikov a právničiek na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave, kde vyučuje Kliniku azylového a migračného práva.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].