Oxana Rybárová vyrastala v detskom domove, dnes žije v austrálskom Brisbane a študuje. Ešte pred niekoľkými rokmi pritom nevedela sama cestovať ani v Košiciach. „Nevedela som ísť električkou ani si pozrieť spoje. Nikdy som nikam sama nechodila,“ spomína si.

Pri zmene jej života zohrala dôležitú úlohu dobrovoľníčka programu Tvoj Buddy Jana Kropáčková. Ich vzťah vznikal pomaly. Začali spoločnými prechádzkami a rozhovormi, počas ktorých si vybudovali vzájomnú dôveru. „Bolo mi úplne jedno, kam ideme, dôležité bolo, že sa rozprávame a ja vidím, že druhý človek ma počúva,“ opisuje Oxana.

Manželia Kropáčkovci ju nedávno pozvali, aby za nimi prišla do Austrálie. „Naším cieľom je dať jej príležitosť, aby sa osamostatnila. Aby mala možnosť osobnostne vyrásť, naučiť sa jazyk, prípadne študovať,“ vysvetľuje Jana.

V rozhovoroch obe vysvetľujú, ako sa cítia mladí ľudia, ktorí vyrastajú bez rodinného zázemia; prečo majú mladí odchádzajúci z detských domovov pri vstupe do dospelosti hendikep; aj čo môže v živote mladého človeka zmeniť stabilný vzťah.

Kedy ste sa ocitli v detskom domove?

Oxana: Predtým, než som sa dostala do detského domova, som bola rok s bratmi v krízovom centre. Mala som vtedy asi štyri roky. Mamu som nepoznala vôbec a otec bol v tom čase vo väzení. Preto sme tam skončili. Keď sa otec vrátil z väzenia, vzal nás späť domov. Potom sme boli asi dva roky doma s ním. Keď som mala sedem rokov, dostala som sa s bratmi do detského domova, kde som potom žila jedenásť rokov.

Aké to pre vás bolo, keď vás vzali do detského domova?

Oxana: Už sme vedeli, čo nás čaká. Keď nás „sociálka“ vzala do krízového centra prvýkrát, všetci sme veľmi plakali. No postupne sme tam zažili aj niečo iné ako doma – videli sme, že život môže vyzerať aj inak. Keď nás brali druhýkrát, vedeli sme, že v detskom domove nám bude lepšie. Vtedy sme už vôbec neplakali, možno sme boli dokonca trochu radi, pretože doma to nebolo najideálnejšie. Keď som mala štyri roky, ešte som si to tak neuvedomovala. Ale neskôr som videla, že v detskom domove je to určite lepšie ako v osade. Cítila som skôr niečo ako slobodu.

Odkiaľ pochádzate?

Oxana: Z Moldavy nad Bodvou.

Spomínate, že v detskom domove ste objavili nové možnosti. Aké?

Oxana: Myslím si, že je to individuálne. Mnohé deti, ktoré prídu do detského domova, sú veľmi naviazané na svoju rodinu. Keď sa im stane niečo zlé, stále myslia na rodinu a chcú sa k nej vrátiť. Ja som to mala trochu inak, mne rodina nechýbala. Bola som rada, že som inde. Najmä preto, že ak by som ostala v osade, určite by som nemala také vzdelanie, aké som dostala v detskom domove. Pamätám si, že doma sme spávali v posteliach, kde boli blchy. Nemala som čo na seba, do školy som chodila v pančuškách. V detskom domove to bolo iné. Mali sme oblečenie, jedlo, možnosť chodiť do školy. A od niektorých ľudí aj trochu lásky.

Aký typ detského domova to bol?

Oxana: Bol to detský domov rodinného typu. Bývali sme v domčekoch, v každom bolo asi desať detí a vychovávatelia – denná a nočná služba. Postupne tam pribudli aj ďalšie domčeky. Nebolo to teda internátne prostredie, skôr niečo ako veľká rodina.

Zapájali ste sa do chodu domácnosti?

Oxana: Áno, bolo to pekné. Deti si navzájom pomáhali. Bolo to ako v normálnej rodine. Niekedy sme sa hádali, inokedy sme spolu vychádzali veľmi dobre.

Keď sa dnes obzriete späť, pamätáte si moment, keď ste si prvýkrát uvedomili, že váš život sa môže uberať iným smerom?

Oxana: Asi to bol moment, keď som prešla bránou detského domova. Mala som silný pocit, že ma čaká niečo iné. Po všetkom, čo sme doma zažili, som to jednoducho cítila. Neviem to úplne presne vysvetliť, ale už v krízovom centre som zažila, že veci môžu fungovať inak. Naučili ma tam lepšie po slovensky, mala som tam čo jesť aj kde spať. Boli tam vychovávateľky, ktoré sa nám venovali. Mala som pocit, že sa učím rozmýšľať. Dovtedy som ten pocit nemala.

Uvedomovali ste si už vtedy, že vzdelanie môže byť pre vás šancou na inú budúcnosť?

Oxana: Asi si to uvedomujem až spätne. Do školy sme síce chodili, otec nás nenechával doma. Nehovoril nám, že do školy nemusíme ísť. Keď sme nešli, mali sme problém. Ale pravdou je, že v škole som vlastne nič nevedela. Síce som tam sedela celé hodiny, no nevedela som čítať ani písať. Bola som úplne negramotná.

Čím si vysvetľujete, že ste síce chodili do školy, ale nedokázali ste sa zapojiť do vyučovania?

Oxana: Nikto ma to nenaučil. Keď sa v škole niečo naučíte, prídete domov a rodičia s vami robia úlohy alebo vám niečo vysvetlia. So mnou to nikto nerobil. Nepamätám si, že by som prišla domov, ukázala otcovi domácu úlohu a on by mi pomohol. Väčšinou sme boli sami a on chodil domov až večer.

Zmenilo sa to, keď ste sa dostali do detského domova?

Oxana: Áno a veľa mi dala aj škola. Moja učiteľka mala so mnou strašne veľa trpezlivosti. Pamätám si, že asi v treťom ročníku sa vo mne niečo zlomilo. Dovtedy som to tak nevnímala, akoby som sa ani nevedela sústrediť na školu alebo na učenie.

Ako sa do vášho života zapojila dobrovoľníčka Janka z programu Tvoj Buddy?

Oxana: Vlastne sme na seba dlho čakali. V detskom domove sa ma raz spýtali, či by som nechcela mať buddyho (kamoša, pozn. red.). Povedali mi, že existuje program, v rámci ktorého sa dobrovoľník stretáva s dieťaťom z domova. Vravela som si, že prečo to nevyskúšať.

Jana: Keď sa Oxana prihlásila do programu a začala čakať na dobrovoľníka, mala asi štrnásť rokov. V tom čase sa program Tvoj Buddy na východnom Slovensku ešte len rozbiehal. Najprv fungoval najmä na západe a až postupne sa začal rozširovať aj na východ. Oxana teda prejavila záujem o Buddy-kamarátku, ale prešiel asi rok, kým sa našla vhodná osoba, ktorou som sa stala nakoniec ja.

Lenže práve v čase, keď sme sa už mali stretnúť, som otehotnela. Napriek tomu chcela v programe pokračovať. Nevidela som dôvod, prečo by tehotenstvo malo brániť tomu, aby sme sa s Oxanou stretávali a budovali si vzťah. Samozrejme som to oznámila koordinátorovi programu. Organizácia sa nakoniec rozhodla, že kvôli ochrane dieťaťa naše stretnutie odložíme. Chceli predísť situácii, že by sme sa stretli a ja by som potom – napríklad kvôli komplikovanému tehotenstvu – nemohla pokračovať. Stretnutie sa preto odložilo na pol roka po pôrode, keď sme mali nanovo prehodnotiť, či mám o program stále záujem a ak áno, či budem pokračovať s Oxanou alebo s iným dieťaťom.

Po pár mesiacoch som znovu kontaktovala koordinátora, že do toho pôjdeme. Nakoniec sme nadviazali na plán s Oxanou, no stretli sme sa až v čase, keď mal môj prvorodený syn pol roka.

Prečo ste sa rozhodli zapojiť do programu Buddy ako dobrovoľníčka?

Jana: Rozmýšľala som, čo so životom a chcela som robiť niečo, čo by malo väčší význam než len chodiť do práce. Niekoľko mesiacov som si preto na internete pozerala rôzne možnosti dobrovoľníctva. Lákalo ma pracovať so staršími ľuďmi. Potom som narazila na stránku programu Tvoj Buddy. Medzitým som sa zoznámila s mojím dnešným manželom a zistila som, že on v tomto programe bol ako dobrovoľník. To ma nakoniec presvedčilo a prihlásila som sa. Proces schválenia trval takmer rok a nebol vôbec jednoduchý. Ale z hľadiska ochrany dieťaťa je to pochopiteľné.

Oxana, ako vy vnímate prísny výber dobrovoľníkov?

Oxana: Podľa mňa je to veľmi dôležité. Deti z detských domovov asi najviac potrebujú lásku a niekoho, o koho sa môžu oprieť a spoľahnúť. Často pritom počítame s tým, že tí ľudia aj tak raz odídu a my zostaneme opustení. Práve preto je dobré, že program Tvoj Buddy to má nastavené tak, aby tam neprišiel hocikto. Nedostanú sa doň ľudia, ktorý si len tak zmyslia, že prídu a potom len tak odídu. Dobrovoľníci prejdú rôznymi testami a výberovým procesom. Dieťa z domova aj vďaka tomu vie, že ten človek tam preňho nie je len na chvíľu.

Pamätáte si na svoje prvé stretnutie?

Jana: Keď ma z programu Tvoj Buddy kontaktovali, že môžeme pokračovať s tým istým dieťaťom, mala som obavy, aby to nepoznamenalo náš vzťah. Aby si Oxana nemyslela, že som ju jednoducho nechcela alebo opustila ešte skôr, než sme sa vôbec spoznali. Našťastie sme mali výhodu, že keď sme sa spoznali, mala už takmer šestnásť rokov. Vedeli sme si to medzi sebou vyrozprávať. Na našom prvom stretnutí som túto tému otvorila hneď na začiatku. Vysvetlili sme si, ako to celé bolo a Oxana to výborne prijala.

Oxana: Janka prišla za mnou do detského domova, tam sme sa stretli prvýkrát. Ešte v ten deň sme išli spolu von na prechádzku a rozprávali sme sa. Veľa detí z detských domovov čaká, že sa bude môcť o niekoho oprieť. Ak nemajú nikoho, môže to skončiť veľmi zle.

Ako sú na tom vaši kamaráti, s ktorými ste zdieľali rodinnú bunku?

Oxana: Mnohí z tých, ktorí odišli z domova, dnes živoria alebo robia prácu, ktorá ich ničí. Poznám ľudí, ktorí skončili na ulici. Niektorí robia drogových dílerov, niekoľko dievčat zasa skončilo v prostitúcii.

Po rokoch som stretla jednu dievčinu, s ktorou som bola v detskom domove. Pozdravila som ju a spýtala sa, či si ma pamätá. No ona bola úplne mimo. Bola tak nadrogovaná, že si nepamätala nič.

A ako sa majú vaši bratia.

Oxana: Jeden sa má relatívne dobre, druhý ani úplne dobre, ani úplne zle. Žije život, ako mnoho ľudí na Slovensku.

Akú úlohu zohral váš vzťah s Jankou v období vášho dospievania?

Oxana: Vzťah s Jankou bol pre mňa veľmi dôležitý, pretože dovtedy som vlastne ani nikam nechodila. V detskom domove sme mali rôzne pravidlá, nemohli sme sa tak ľahko dohodnúť s kamarátmi. Preto som o mnohých prišla. Oni chodili von a stretávali sa, ja som však nemohla ísť nikam. Nemala som ani mobil, takže som si s nimi nemohla písať a ani by som sa sama nevedela dostať do mesta. Bola som teda dosť osamelá.

Práve preto som sa veľmi tešila na stretnutia s Jankou. Chodili sme spolu na výlety, napríklad sme išli do hôr. A hlavne som mala niekoho, s kým som sa mohla rozprávať. V detskom domove som síce mala okolo seba mnoho ľudí, ale v jednom domčeku nás bolo desať detí a vychovávatelia sa nemohli vždy venovať každému individuálne. Janka mala na mňa čas.

Čo bolo pre vás v tom vzťahu najdôležitejšie?

Oxana: Určite to rozprávanie. Práve rozhovory vytvárajú medzi ľuďmi emocionálnu blízkosť. Bolo mi úplne jedno, kam ideme, dôležité bolo, že sa rozprávame a ja vidím, že druhý človek ma počúva. Myslím si, že deti v detskom domove potrebujú hlavne niekoho, komu sa môžu vyrozprávať. Niekoho, kto ich podrží a kto tam bude, keď im je ťažko.

Keď sa dnes obzriete späť, ako sa vyvíjal váš vzťah?

Jana: Úprimne, neprišlo mi to až také zložité, keď to porovnám s tým všetkým, na čo nás upozorňovali počas školení. Pred začiatkom nás veľmi dôkladne pripravovali na rôzne scenáre. Hovorili nám, že deti môžu reagovať rôzne, že sa môžu nahnevať, nemusia sa nám mesiac ozvať a že sa môžu objaviť konflikty. Človek z toho mal niekedy obavy, čo všetko ho čaká.

Mne sa však zdalo, že s Oxanou to medzi nami fungovalo dobre od samého začiatku. Možno to bolo tým, že už mala šestnásť rokov a bola pomerne zrelá. Navyše, je veľmi spontánna a dá sa s ňou rozprávať o čomkoľvek. Nie sú medzi nami žiadne tabu témy, okolo ktorých by sme chodili ako okolo horúcej kaše. Veľmi dobre sa s ňou komunikuje. Aj keď sme riešili problémy alebo náročnejšie témy, vždy to išlo otvorene. Nikdy som nemala pocit, že by medzi nami bola komunikačná bariéra. To som na Oxane vždy oceňovala.

Keď spomínate o problémoch, aké situácie ste riešili?

Jana: Neboli to zásadné problémy, skôr drobnosti. Napríklad, že mi neodpísala na správu. Pri niektorých ľuďoch človek nevie, ako sa na to opýtať. Nevie, či tú správu videli a nechceli odpísať, alebo čo sa vlastne stalo. Pri Oxane som ale nikdy nemala pocit, že by som sa nemohla pýtať. Vždy bola otvorená, neurážala sa a povedala veci tak, ako boli.

Teraz dokonca spolu žijeme a asi každý potvrdí, že žiť s niekým je pomerne náročné. Zrazu človek zistí, že mu prekáža toto či tamto. U nás to ale, našťastie, nikdy nebolo tak, že by sa nezrovnalosti nabaľovali ako snehová guľa. Aj nepríjemné veci si vieme povedať priamo. Keď sa niečo stane, rozprávame sa o tom a nikto sa neurazí. To je podľa mňa veľmi dôležité.

Zavážila vzájomná dôvera, ktorá medzi vami vznikla, aj pri rozhodnutí pozvať Oxanu, aby za vami prišla do Austrálie?

Jana: Áno, s manželom sme v nej videli veľký potenciál. Bol to vlastne jeho nápad. A veľmi nám pomohli aj dobrí ľudia, ktorí na cestu a štúdium Oxany prispeli v zbierke na Donio.sk

Prečo ste sa vlastne rozhodli presťahovať do Austrálie?

Jana: Do Austrálie sme sa presťahovali preto, že manžel tam už predtým niekoľko rokov žil a naskytla sa nám možnosť stráviť tam opäť nejaký čas. Keďže sme už mali malého syna a opäť som otehotnela, tak či tak som plánovala byť tri roky na materskej. Povedala som si teda, že je vlastne jedno, či budem na materskej na Slovensku alebo v Austrálii. Nemusela som sa vzdávať kariéry ani práce, lebo by som aj tak bola doma s deťmi. Tak sme sa rozhodli, že skúsime zažiť niečo nové.

Kde v Austrálii žijete?

Jana: Bývame v Brisbane v štáte Queensland. Prišli sme sem v polovici októbra 2025. Oxana je u nás od konca januára 2026.

Prečo váš manžel navrhol, aby za vami Oxana prišla?

Jana: Poznal ju a obaja sme mali pocit, že má na viac a bola by škoda, keby sa v živote stratila. Mladí ľudia, ktorí odchádzajú z Centra pre deti a rodiny, to majú na Slovensku ťažké. Keď odídu, často nemajú nič – peniaze, bývanie, prácu ani zázemie. A k tomu sa pridávajú silné predsudky a rasová diskriminácia.

Keďže manžel v Austrálii v minulosti žil a poznal ju, povedal, že keby Oxana prišla s nami, mohol by to byť pre ňu úplne iný život. Otvoril by sa jej iný svet. V Austrálii nikto nerieši farbu pleti. V škôlke sú deti z rôznych krajín – Ázijci, Afroaustrálčania, deti s bielou farbou pleti – a všetci spolu fungujú normálne. Aj Oxana mi nedávno hovorila, že je pre ňu zvláštny pocit, keď ide vo vlaku alebo v MHD a ľudia si od nej neodsadajú, ale si, naopak, prisadnú.

Oxana, mali ste doma mnoho nepríjemných skúseností s predsudkami?

Oxana: Na Slovensku to bolo zvláštne. Keď som sa pekne obliekla, ľudia si často mysleli, že som z inej krajiny. No keď som bola oblečená obyčajne, napríklad v teplákoch a mikine, hneď bolo vidieť, že som Rómka.

Už od detstva som zažívala rôzne situácie. Napríklad v škole sa so mnou niektoré deti nechceli rozprávať, pretože som bola tmavá. Na základnej škole som veľa času trávila sama. Nie preto, že by som bola zlá alebo som urobila niečo zlé, ale jednoducho preto, že som bola tmavšia a z detského domova. Pamätám si aj situáciu, keď sme šli s kamarátom z parku a pred nami kráčal jeden muž. Asi si myslel, že ho prenasledujeme alebo ho ideme okradnú. Zrazu vytiahol nôž, strašne som sa zľakla. Párkrát sa mi stalo aj to, že ma nepustili do električky. Mala som pritom lístok – kartu z detského domova, ktorú sme používali.

Aký dôvod vám povedali, keď vás nepustili do električky?

Oxana: Šofér ani neotvoril dvere. Stlačila som tlačidlo, ale keď videl, že som Rómka, jednoducho neotvorili. Na Slovensku sa mi často stávalo, že keď ľudia vidia, že som tmavšia, hneď ma odsudzovali.

V Austrálii je to úplne iné. Aj keď chodím do školy alebo medzi ľudí, všetci sú zmiešaní. Nikto nerieši, kto je odkiaľ. Nikdy som tu nezažila, že by sa na mňa niekto pozeral zhora. Najprv mi to prišlo veľmi zvláštne. Až neskôr som si uvedomila, aké toxické prostredie na Slovensku máme, keď sme si na to zvykli.

Nechcem ale hovoriť, že všetci ľudia na Slovensku sú takí. Viem aj, že existujú Rómovia, ktorí robia nesprávne veci a hanbu ostatným. Ale nemali by sme súdiť všetkých na základe niekoľkých negatívnych príkladov. Ak ja sama nerobím nič zlé, som rovnaký človek ako každý iný. Keď mi niečo zlé urobí človek s bielou farbou pleti, tiež nepoviem, že všetci „bieli“ sú zlí. Ale u nás to tak často funguje – jednotlivec niečo spraví, no odsúdi sa celá komunita.

V Austrálii ste zažili pocit prijatia. Nebojíte sa, že návrat na Slovensko bude o to ťažší?

Oxana: Určite bude. Zmeny vnímam veľmi silno, od prvého týždňa v Austrálii som cítila, že tam je to iné.

Pamätáte si ten moment, keď ste v Brisbane prvýkrát vystúpili z lietadla?

Oxana: Samozrejme, do Austrálie som išla rovno z detského domova, odviezli ma aj do Budapešti na letisko. Tam sme sa rozlúčili, aj sme plakali, a hneď som letela.

Aký to bol pocit?

Oxana: Je zvláštne, že keď som vystúpila z lietadla, povedala som Mirovi – manželovi Janky –, že vlastne nič necítim, hoci sa mi možno práve mení život. Neviem, či to bolo stresom alebo niečím iným, ale neprežívala som to silno. Cítila som sa skôr prázdne. Možno bolo dôvodom aj to, že som po príchode necítila veľký strach. Nemala som obavy, že to môže byť horšie – akosi som vedela, že už môže byť len lepšie.

Čo bolo pre vás v novom prostredí najťažšie?

Oxana: Niektorí Slováci, ktorí žijú v zahraničí, hovoria, že si v cudzine nevedia vytvoriť hlboký vzťah k miestu a pocit domova majú iba doma. Ja som si však uvedomila, že na Slovensku som domov nemala.

Nehovorím ale, že tam nemám rodinu alebo ľudí, na ktorých mi záleží. Niektorí mi chýbajú. Napríklad mám na Slovensku priateľa, ktorý mi dal veľa lásky. A stále som v kontakte aj s niektorými ľuďmi z detského domova. Podporujú ma a píšeme si.

Mali ste teda podporu aj pri rozhodnutí odísť?

Oxana: Áno, všetci ma podporovali. Povzbudzovali ma aj v škole, musela som to oznámiť aj tam, pretože sme potrebovali riešiť úradné dokumenty. Bolo to veľmi pekné.

Let na iný kontinent je pre mladého človeka, ktorý vyrastal v uzavretejšom prostredí, veľká vec. Kedy ste si prvýkrát povedali, že to zvládnete?

Oxana: Na začiatku som nevedela, aké to bude a čo mám očakávať. No ja sa považujem za silného človeka. Vedela som, že to zvládnem, len som sa sama seba pýtala, čo bude potom.

Mnoho mladých z detských domovov má pocit, že ich budúcnosť je akoby dopredu napísaná. Ako ste to mali vy?

Oxana: Od malička som veľa premýšľala o budúcnosti. Aj keď som mala len trinásť rokov, stále som rozmýšľala nad tým, čo sa udeje, keď raz odídem z detského domova. Predstavovala som si, ako bude vyzerať môj život. Čím staršia som bola, tým viac som si uvedomovala, že to nebude také ľahké. Nie je jednoduché nájsť si prácu, nájsť stabilné bývanie a vytvoriť si vlastnú rodinu. Od detstva som teda premýšľala nad tým, aký život ma čaká.

Máte už predstavu, kam by ste sa chceli smerovať?

Oxana: Keď som bola ešte na Slovensku, vybrala som si pedagogickú školu so zameraním na sociálnu prácu. Asi od deviatej triedy som vedela, že by som chcela robiť niečo také. Detský domov mi totiž veľmi pomohol, svojím spôsobom ma zachránil. Preto som si hovorila, že by som chcela robiť sociálnu prácu a pomáhať deťom, ktoré sú v podobnej situácii. Zároveň mám veľmi rada tanec. Nevenujem sa mu profesionálne, ale vždy ma to bavilo. Možno by som sa mu chcela venovať viac.

Jana, v čom podľa vás spoločnosť zlyháva pri deťoch z detských domovov?

Jana: Ťažko povedať, v čom presne spoločnosť zlyháva, ale zlyháva. Ako spomínala Oxana, vízia života mladých ľudí, ktorí opúšťajú centrá pre deti a rodiny, je často veľmi smutná. Myslím si, že majú veľmi málo možností, ako si vybudovať stabilný a dôstojný život. O to ťažšie to je, keď ide o rómske dieťa.

Veľa sme sa o tom rozprávali aj s našou koordinátorkou v programe Tvoj Buddy. Pokiaľ dieťa študuje, môže zostať v centre aj po osemnástke, no keď skončí školu, musí odísť. A potom má veľmi málo možností, jednou z mála je napríklad domov na polceste.

Vízia je často taká, že mladý dospelý dostane sociálny byt a nejakú dávku. Veľa detí dokončí len základnú alebo učňovskú školu. Vychovávatelia robia v centrách maximum, čo môžu, ale študijné výsledky často nie sú také, aby sa žiaci a žiačky dostali na vysokú školu. A aj keby sa na ňu predsa len dostali, je ťažké predstaviť si, že človek bez finančného zázemia bude ďalších päť rokov študovať. Potrebuje pracovať a postarať sám o seba.

Mnohí odchádzajúci z detských domovov sa teda často ocitnú v situácii, že sú bez peňazí, bývania a podpory rodiny. Je to naozaj katastrofálna východisková pozícia. Pamätám si seba, keď som končila školu. Mala som bývanie, rodinu, finančné zázemie a aj tak som bola vystresovaná z toho, čo bude ďalej. Neviem si predstaviť, čo musí prežívať človek, ktorý nemá nič z toho.

Aj preto ste sa rozhodli pomôcť Oxane?

Jana: S manželom sme si povedali, že nech to stojí, čo to stojí, chceme jej pomôcť. Ale nie tak, že ju vezmeme k sebe a budeme sa o ňu dva roky starať ako o tretie dieťa. Naším cieľom je dať jej príležitosť, aby sa osamostatnila. Aby mala možnosť osobnostne vyrásť, naučiť sa jazyk, prípadne študovať. To môže byť veľká výhoda aj vtedy, ak by sa raz vrátila na Slovensko.

Momentálne má zaplatený 22-týždňový jazykový kurz, takže približne pol roka bude študovať angličtinu. V Austrálii plánujeme byť dva roky a boli by sme veľmi radi, keby tu s nami mohla zostať tiež. Ale pointa nie je, že ju budeme dva roky finančne podporovať. Cieľom bolo nájsť brigádu čo najskôr a pracovať popri štúdiu, nie až po pol roku, ale čo najskôr. Aj kvôli angličtine, aj kvôli peniazom – potrebuje zarábať, potrebuje sa naučiť prebrať aj nejakú časť zodpovednosti za seba.

Chceme od nej, aby v druhom polroku už pokrývala časť svojich výdavkov, ideálne aby si zaplatila štúdium. Potrebujeme vidieť, že rozumie tomu, že tu nie je na prázdninách, ale preto, aby zobrala svoj život do vlastných rúk. Aby sa chopila príležitostí, ktoré sa tu núkajú, vyťažila z nich maximum a naučila sa postarať sama o seba. Po roku a pol by sme zároveň boli radi, aby sa od nás postupne odtrhla, vyskúšala si vlastné bývanie a pomaly prebrala väčšinu svojich výdavkov. Jednoducho, aby pri našom odchode z Austrálie bola hotovým človekom, ktorý zvládne samostatný život.

Aktuálne Oxana chodí v piatky a počas víkendov pracovať do neďalekej kaviarne a má aj ďalšiu príležitostnú prácu ako eventová promotérka. Keď začne pracovať, bude komunikovať po anglicky, zlepší sa jej jazyk a získa skúsenosti do životopisu. Potom si môže nájsť lepšiu prácu. A možno raz nebude študovať len angličtinu, ale napríklad spomínaný tanec. Možností je veľa.

Oxana, máte pocit, že keby ste sa nestretli s Jankou, dostalo by sa vám v detskom domove dostatočne veľa praktickej prípravy na dospelácky život?

Oxana: Asi by to bolo od výplaty k výplate, bolo by to náročné. V detskom domove sme mali plány osamostatňovania, učia nás napríklad variť. Ale nevedela by som si sama vybaviť byt alebo zaplatiť nájom. Rovnako by som nevedela, ako fungujú základné veci okolo bývania a samostatného života. Úprimne, ani teraz niektoré z tých vecí ešte neviem. Netuším, ako by som sa ich mala naučiť sama bez niekoho, kto mi to ukáže alebo vysvetlí.

Ste v Austrálii niekoľko týždňov. Čo sa vo vás za ten čas zmenilo?

Oxana: Určite vidím zmenu v angličtine a možno aj v tom, ako rozmýšľam o ľuďoch. Vidím, že v Austrálii sú ľudia iní. Nehovorím, že všetci sú automaticky dobrí, ale cítim, že sa o mňa zaujímajú. Aj úplne cudzí ľudia sa so mnou vo vlaku dajú do hlbokej konverzácie. To by som na Slovensku nezažila. A zároveň, v Austrálii ma nesúdia.

Jana: Jedna zmena je veľmi konkrétna. Kým Oxana nemala osemnásť rokov, väčšinou som ju musela vyzdvihnúť pri domčeku v detskom domove. Prišla som autom, zobrala som ju a išli sme tam, kam sme sa dohodli. Keď už neskôr ako dospelá mohla ísť aj sama, povedala som jej napríklad, kde sa stretneme. No ona odvetila, že nevie, ako sa tam dostať. Nevedela ísť električkou a pozrieť si spoje, bála sa cestovať sama, pretože sa v Košiciach neorientovala. Nie však preto, že by nebola šikovná, ale preto, že mladých z centier pre deti a rodiny jednoducho často nikam samých nepúšťajú. Oxana naozaj nevedela sama nikam prísť. To bola realita takmer dospelého človeka.

Keď prišla do Austrálie, hneď v prvý deň som ju s deťmi odviezla vlakom do centra Brisbane. Cesta trvala asi trištvrte hodiny. Potom sme prešli pešo cez centrum, ukázala som jej školu a tým sa to skončilo. Od druhého dňa už musela fungovať sama. Musela sa sama zorientovať vo veľkom meste a dostať sa domov – a zvládla to. V tomto urobila neuveriteľný pokrok, je omnoho odvážnejšia. A pritom je to len jedno malé zrnko z celej samostatnosti, ktorej sa teraz učí.

Bežný osemnásťročný človek s týmto problém nemá, pretože od detstva mohol chodiť von, skúšať veci, robiť chyby a hľadať si cestu. Ale deti v centrách sú často pod neustálym dohľadom a v mnohých veciach sú izolované. A potom nepoznajú ani niektoré úplne základné situácie.

My chceme Oxane pomôcť a možno ju jemne nasmerovať v situáciách, pri ktorých sme presvedčení, že by to pre ňu mohlo byť dobré a užitočné. Veľmi si želám, aby bola v Austrálii šťastná, dobre sa tu cítila a aby si v novej krajine naplnila sny, ktoré v nej osemnásť rokov života na Slovensku podľa mňa skôr dusili.

Je ťažké snívať, keď vyrastáte v podmienkach, v akých vyrastala Oxana. V Austrálii sa jej dvere trochu otvorili a zrazu má možnosť niečo naozaj dosiahnuť. Veľmi jej to prajem.

Oxana, aký pocit vo vás vyvoláva fakt, že vaše sny a plány sú zrazu reálnejšie?

Oxana: Určite si uvedomujem, že je to obrovská šanca. Veľa detí z detského domova ju nemá a možno ju nemajú ani mnohé deti z bežných rodín. Takže som za to veľmi vďačná. Zatiaľ však nemám konkrétnu víziu. Chcem študovať, nájsť si prácu, niečo si zarobiť a skúsiť si skutočný život. Zatiaľ žijem týmto. No najradšej by som v Austrálii zostala navždy a na Slovensko sa už nevrátila. Moje sny zrazu akoby neboli už len v hlave, ale môžem sa ich aj dotknúť. Sú reálnejšie. A už sa nemusím tak báť.

Oxana Rybárová (19) Pochádza z Košíc. Študuje sociálnu prácu na strednej odbornej škole, ktorú si vybrala, aby pomáhala ľuďom v podobných životných situáciách, aké sama zažila počas vyrastania v detskom domove. Zaujíma sa o šport, tanec a kreatívne činnosti, rada skúša nové veci a vyhľadáva výzvy. Momentálne študuje angličtinu v austrálskom Brisbane na jazykovej škole Australian Pacific College & English Unlimited.

Jana Kropáčková Pochádza zo Sabinova. Vyštudovala všeobecné veterinárne lekárstvo na Univerzite veterinárskeho lekárstva a farmácie v Košiciach, kde následne absolvovala aj doktorandské štúdium na Klinike exotických a voľne žijúcich zvierat. Pracuje ako veterinárna lekárka, momentálne je na rodičovskej dovolenke. Je vydatá a má dvoch synov. V minulosti sa aktívne venovala hokeju a 18 rokov hrala za prvoligový ženský klub ŽHK Šarišanka Prešov. Je dobrovoľníčkou v mentoringovom programe Tvoj Buddy a vášnivou čitateľkou.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].