Od dvanástich rokov vyrastal v detskom domove a hovorí, že veľmi rýchlo navnímal, ako to tam funguje. „Uvedomil som si, že ak budem rebelovať, budem si len ničiť život. Budú mi dávať zákazy a tresty,“ opisuje Peter Jozefík.

V zariadení, kde vyrastal, mu chýbali pozitívne vzory a zažil skôr trestanie než ocenenie dobrého. „Chýbal niekto blízky, komu by sa deti mohli večer vyrozprávať a ku komu by mali dôveru.“

Pred opustením domova cez leto brigádoval, aby si nasporil peniaze na ďalšie štúdium – vedenie domova mu ho financovať nechcelo. Napokon vyštudoval sociológiu a v Bratislave si vybudoval nový život.

Dnes podniká a spolupracuje s programom Buddy, ktorý deťom z domovov ponúka mentoring a možnosť budovať si dôverné vzťahy.

Jozefík si myslí že štát by mal urobiť všetko pre to, aby deti neprepadli cez záchrannú sieť rodiny a komunity a pri prvom väčšom probléme nekončili v jeho inštitúciách. „Stále máme približne päťtisíc detí v detských domovoch, zhruba tisíc až tisícpäťsto je umiestnených v profesionálnych alebo náhradných rodinách,“ vraví.

V rozhovore okrem iného vysvetľuje, prečo skončil v domove on; čo mu tam najviac prekážalo a ako zvýšiť šance na lepší život deťom, ktoré žijú v detskom domove, no majú rodičov, a teda sa nedajú adoptovať.

Ako vyzeralo vaše detstvo predtým, ako ste sa dostali do detského domova?

Rodičia sa rozišli, keď sme boli malí, takže si nepamätám obdobie, keď spolu žili. Do nejakých dvanástich rokov sme so sestrou žili s mamou. Určité obdobia však mama chodila na liečenia na psychiatriu a počas nich sme niekedy ostávali sami doma. Napríklad dva alebo tri mesiace sme boli doma sami.

Raz nás dali aj do krízového centra, chvíľu nás mali aj starí rodičia. Mama bola vtedy opäť hospitalizovaná. A potom nás zobrali do detského domova.

Ako to prebiehalo?

Prišla „sociálka“ a povedala, aby sme si pobalili veci, že odchádzame. Zobrali nás dosť necitlivým spôsobom, neboli sme na to pripravení. Ja som v ten deň prišiel od babky, bolo asi jedenásť hodín pred obedom, keď prišli zo „sociálky“. Po každého z nás prišli osobitne. Bol to šok.

Človek v tej chvíli stráca strašne veľa. Keď žijete v nejakom prostredí, identifikujete sa s ním. Máte tam kamarátov, rodinu, školu. Keď vás niekto z jedného dňa na druhý vytrhne, prichádzate fyzicky o domov – nie ste medzi stenami, ktoré poznáte. Strácate ľudí, s ktorými žijete, strácate okruh priateľov a strácate aj školské prostredie. Zrazu vás umiestnia do úplne iného prostredia.

Čo si myslíte, že mohli urobiť inak?

Naša rodina bola široká a je namieste pýtať sa, či sa naša situácia naozaj nedala vyriešiť inak. Keď sa dnes spätne pozerám na svoju skúsenosť a venujem sa deťom z detských domovov, vidím, aké dôležité je, aby pri problémoch v rodine prišla včasná pomoc. Nemusia to byť len zdravotné, môžu to byť aj socioekonomické problémy. Cieľom by malo byť rodinu čo najskôr zastabilizovať a predchádzať škodám do budúcna.

A ak sa to nedá, existuje širšia rodinná sieť, príbuzní a ľudia v okolí, ktorí majú s rodinou dobré vzťahy. Podľa mňa je veľmi dôležité zamerať sa práve na prevenciu. Ak sa rodinu nepodarí zachrániť, treba urobiť všetko pre to, aby dieťa neprepadlo cez záchrannú sieť. Ísť doslova od dverí k dverám a pýtať sa rodinných príslušníkov, či existuje možnosť, aby sa o dieťa postarali namiesto toho, aby automaticky skončilo v detskom domove.

A keď si to ani oni nemôžu dovoliť?

V takých prípadoch by mal „systém“ nastaviť pomoc tak, aby deti nezažívali traumu z náhlej straty vzťahov, školy a prostredia. Z môjho pohľadu je veľmi dôležité investovať do prevencie a aktivizovať spomínanú záchytnú sieť rodinných príslušníkov. Často sa stáva, že niekto z rodiny by aj chcel pomôcť, ale nemá odvahu zapojiť sa do situácie.

Ak je vtedy prítomný sociálny pracovník, ktorý vie prípad zmierlivo uchopiť a vysvetliť rodine, aké následky to môže mať pre dieťa, vidím v tom veľký zmysel. Jednoducho je potrebné dať maximum energie do prevencie a nastaviť podmienky tak, aby si rodina vedela pomôcť aj sama. A až keď zlyhá širšia rodinná sieť, vtedy treba pristúpiť k inštitucionálnej starostlivosti. Bol by som najradšej, keby bola inštitucionálna starostlivosť poslednou možnosťou. Mala by jej predchádzať rodinná starostlivosť a mali by sme sa pozerať na každý krok, keď sa dá situácia ešte riešiť.

Nemalo by to fungovať tak, že ak je problém v rodine, deti zoberieme a hneď ich dáme ido detského domova. Treba ísť krok za krokom po širšom okolí.

Platí to, aj keď sa na tento postup pozrieme z ekonomického pohľadu. Prostriedky, ktoré sa investujú do dieťaťa v inštitucionálnej starostlivosti, sú veľmi vysoké. Hovoríme minimálne o 25-tisícoch eur ročne na dieťa. Ak deti ti, je to 75-tisíc eur ročne. Otázka je, či by sme časť týchto prostriedkov nevedeli investovať skôr do podpory rodiny. Hlavne dnes, keď je všetko strašne drahé. Rodiny, ktoré sa ocitnú v socioekonomickej kríze, sú v extrémne náročnej situácii.

Chudoba by nemala byť dôvodom, aby dieťa skončilo v domove, ale realita je taká, že často sa to takto deje. A chudoba spúšťa ďalšie faktory, napríklad psychické ochorenia, ako to bolo aj u našej mamy. Boli sme veľmi chudobní a chudoba bola spúšťačom mnohých ťažkostí. Problém je ale aj v tom, že záchytná sieť okolo rodiny je často rovnako chudobná. Aj keď sa chce aktivizovať, nemá na to kapacity. To je ďalšia zásadná téma, o ktorej by sme sa mali rozprávať.

Ako ste prežívali prvé dni v detskom domove a aké prostredie vás tam čakalo?

V detských domovoch sú deti rozdelené do menších celkov, buď na bytoch alebo v takzvaných bunkách. My sme mali niečo ako bytovku a na každej bunke nás bolo približne desať až dvanásť. Mali sme dve izby a to už bol detský domov rodinného typu – nie ešte ten úplne starý inštitucionálny systém.

Keď som prišiel do domova ja, práve sa to menilo. Keby som tam prišiel o dva či tri roky skôr, ešte by som zažil pôvodný model. No my sme už mali režim, že sme si museli sami variť, upratovať a robiť bežné domáce veci. Každý týždeň mal niekto službu. Niekto bol v kuchyni, kde varil pre ostatných, iný upratoval kúpeľne, izby alebo schody. Bolo to rozdelené tak, aby sa každý zapájal do bežného fungovania.

Ako ste zvládali odlúčenie od sestry, keď vás rozdelili?

To bol pre mňa asi najťažší moment. Keď nás so sestrou oddelili, celý týždeň som plakal. Modlil som sa ruženec, aby to skončilo, aby niekto prišiel a zachránil nás. Bolo to strašné. Celé noci som nespal. Bolo to obdobie plné strachu, neistoty a úplného vytrhnutia zo všetkého, čo som dovtedy poznal.

Viete si dnes vysvetliť, prečo vás vtedy so sestrou nedali hneď spolu?

Cez leto sa niektoré skupiny často zatvárajú, pretože niektoré deti chodia domov. Mne to vtedy pripadalo tak, že mali jedno voľné miesto na Kysuciach a jedno voľné miesto na Orave. Asi nechceli otvárať ďalšiu bunku. Tak si zrejme povedali, že nevadí, dvoch ľudí traumatizujeme, ale ušetríme. Možno to bolo čisto praktické rozhodnutie, alebo to chceli skúsiť aj ako nejakú formu reedukácie.

Úprimne, mám pocit, že sociálni pracovníci si tam miestami robili aj akési svoje „pokusy“ a skúšali na deťoch rôzne prístupy. Myslím si, že sa to určite dalo urobiť aj inak. Napríklad v Istebnom boli voľné izby. Boli sme malé deti, ja a sestra sme pokojne mohli bývať v jednej izbe. Nemuselo to byť striktne rozdelené. Nakoniec nás po nejakých dvoch mesiacoch dali dokopy, udialo sa to v čase keď sa začal školský rok.

Menilo sa potom ešte vaše umiestnenie, alebo ste už zostali na jednom mieste?

Nie, nemenilo sa to. Sestra bývala v zariadení v Hornom Kelčove a mňa z Oravy presunuli k nej. Tam sme už ostali. Sestra je staršia, je medzi nami rozdiel tri a pol roka – ona tam bola do osemnástky a ja ja tiež.

Podarilo sa vám v novom prostredí časom stabilizovať a nájsť si svoje miesto?

Pre mňa bola strašne dôležité, že som do dvanástich rokov býval s mamou. Aj keď sme boli chudobní, museli sme sa o seba starať. Mali sme zodpovednosť. Mama mala na nás pomerne vysoké nároky, aj čo sa týka školy či iných bežných povinností. To bolo podľa mňa kľúčové. Keď nás potom umiestnili do detského domova, so sestrou sme si boli navzájom motiváciou.

Veľmi rýchlo som pochopil, ako tá inštitúcia funguje. Uvedomil som si, že ak budem rebelovať, budem si len ničiť život. Budú mi dávať zákazy a tresty. Nikdy som ,nebol typ, ktorý by druhým robil „naschvály“. Vedel som, že musím chodiť do školy a učiť sa. Veciam, ktoré ma bavili, som dával väčšiu vážnosť, a tým, ktoré ma nebavili, som sa venoval menej. Pre mňa bolo dôležité, že som sa dostal na dobrú strednú školu.

Bolo to lepšie ako na základnej škole?

Áno. Na strednej som mal dobrých spolužiakov, nebol som tam stigmatizovaný. Väčšina ľudí ani nevedela, odkiaľ som prišiel. Mohol som tam začať relatívne normálny život. Robil som veľa mimoškolských aktivít, čo bolo pre mňa veľmi dôležité. Veľkú rolu zohrala aj pomoc sestry. Aj keď už z inštitúcie odišla, stále ma podporovala. Kúpila mi napríklad počítač a písací stroj, aby som na strednej škole mohol robiť projekty a fungovať ako plnohodnotný človek.

No okrem nej tam bolo aj širšie okolie. Napríklad niektorí učitelia, nezvládli moju situáciu citlivo. Stávalo sa, že o mne hovorili pred spolužiakmi vety ako: „Chodí tak pekne oblečený a pritom je z detského domova.“ Ja som sa ale nevzdával a bol som pomerne aktívny, zvolili ma aj za predsedu školy. Všade ma bolo dosť.

Ako fungovala vaša sestra?

Sestra si dokončila školu, odišla pracovať do Talianska a tam zostala. Ale chodila za mnou pravidelne, možno raz za tri mesiace. Keď prišla, zobrala si hotel a boli sme spolu. Veľa sme sa rozprávali. Často sme si aj volávali a „tlačila“ ma do toho, aby som išiel na univerzitu, lebo vzdelanie je veľmi dôležité. Sestra je v mojom živote zásadný človek.

Mali ste podporu aj od ostatných detí alebo ľudí v zariadení?

Navzájom sme spolu normálne bývali a pomáhali sme si. Ale život mnohých z nich bol úplne iný. Nedávali dôraz na školu, nechodili do nej, flákali sa, prepadávali alebo utekali z inštitúcie. Útekov bolo strašne veľa. Policajti ich po týždni privážali späť, riešili sa krádeže a iné problémy. Tieto deti nemali zázemie, nemali nikoho, kto by ich podržal.

No pritom si nemyslím, že by boli horší než ostatné deti. Skôr nemali vytvorené podmienky. Keď dáte veľa detí s podobnými problémami do jednej skupiny, často sa navzájom stiahnu dole. Je to podobné, ako keď dáte deti z osád do jednej školy, kde nemajú iné vzory a nevidia iné možnosti. V detských domovoch to funguje podobne. Chýbali tam pozitívne vzory. Chýbal niekto blízky, komu by sa deti mohli večer vyrozprávať a ku komu by mali dôveru. V inštitúcii, kde som vyrastal ja, sa skôr trestalo to, čo bolo zlé. Keď niekto urobil niečo dobré, často to ostalo bez povšimnutia. Myslím si, že je veľmi dôležité aj pomenovať a oceňovať dobré.

Mali ste v domove aspoň jedného vychovávateľa alebo dospelého, ku ktorému ste mali bližší vzťah?

Bola to dosť rurálna oblasť a v čase, keď som tam prišiel, sa systém vnútri postupne menil. Niektorí vychovávatelia už mali za sebou školenia, ale ak niekto pracuje tri dni v týždni, nikdy to nebude také prirodzené, ako ste s rodičom každý deň. V začiatkoch to podľa mňa nebolo dobre nastavené. Myslím si, že existujú detské domovy, kde to funguje lepšie, ale u nás to bolo spojené s nedostatkom vzdelávania ľudí, ktorí v domove pracovali, a tiež tam chýbala pozitivita, povzbudenie a podpora húževnatosti detí.

Keď žijete v prostredí, kde vás to môže stiahnuť dole, potrebujete mať aj externé aktivity, prostredníctvom ktorých si budujete vlastný život – krúžky, záujmové činnosti, skrátka priestor, kde si dieťa hľadá identitu a rozvíja húževnatosť. My sme boli v prostredí, kde prakticky neboli žiadne krúžky. Mohli sme chodiť na volejbal, ale nebolo tam nič ako tanec, angličtina, hudobné nástroje či gymnastika. Žiadne príležitosti. A pritom práve krúžky sú strašne dôležité. Keď dieťa chodí na nejakú aktivitu, učí sa disciplíne, príprave, tréningu, vystupovaniu. Má kontakt s trénerom, pedagógom a s ďalšími ľuďmi. Buduje si vzťah k svojmu talentu a premieňa ho na húževnatosť, ktorú si vie preniesť do dospelého života.

Ako ste vnímali ostatné deti a ich prístup k záujmom a povinnostiam?

Veľa detí z detských domovov po odchode z inštitúcie nevydrží na škole ani v práci. Chýba im režim, cieľ, vytrvalosť a záujmy. Mám príklad spolužiačky, ktorá síce nebola z detského domova, ale ako dieťa hrávala tenis. Trénovala niekoľkokrát denne, vstávala o piatej ráno, dochádzala na tréningy, do školy, späť na tréning. V škole sa neučila výborne, ale vďaka tenisu získala štipendium na univerzite v USA.

Keď prišla do Ameriky, zistila, že v individuálnom športe je silná. Začala viac „makať“, zlepšila angličtinu, trénovala a študovala. Postupne sa dostala do biznisového prostredia, pracovala pre start-upy v San Franciscu a dnes pôsobí v projekte, ktorý spája ženy-investorky. Tenis si do USA nepreniesla len ako šport, ale aj ako disciplínu, zodpovednosť a húževnatosť v práci. Keď sme sa nedávno stretli, hovoril som jej, že presne toto veľa detí z detských domovov nemá. Chýba im niečo, čo by si mohli z domova pretransformovať do budúceho života. Často sa to však deje opačne. Ak dieťaťu nejde škola, zakáže sa mu krúžok. Trestá sa aktivita, ktorá by ho mohla držať nad vodou.

Mali ste v detskom domove možnosť absolvovať nejaké systematické školenia, napríklad k finančnej gramotnosti?

Absolútne nie. Keď som bol tínedžer, nič také neexistovalo. Žiadne školenia ani kurzy. S peniazmi nás nikto systematicky pracovať neučil. Ja som však vedel hospodáriť už od mala. Šetril som si a platil som si, čo som potreboval. Mal som to v sebe ešte z obdobia, keď sme do dvanástich rokov vyrastali s mamou. Tam som sa to naučil prirodzene. Ale to neznamená, že to tak zažívalo aj ostatné deti. Väčšina to takto nezažila, no je veľmi dôležité, aby sme tieto zručnosti ponúkali deťom cielene.

Mali deti možnosť privyrábať si brigádami a učiť sa tak pracovať s peniazmi?

Keď sme bývali so sestrou v detskom domove, ona chodievala na brigády, lenže vychovávatelia jej to často zatrhli. Mal som pocit, že jej dokonca závideli, že si vie zarobiť peniaze. Veľakrát jej povedali, že jednoducho nemôže ísť. A pritom mala dohodnutú prácu, napríklad na svadbe, v cateringu alebo niekde inde. Pre ňu to bolo veľmi frustrujúce. Myslím si, že aj preto z detského domova odišla hneď v osemnástich rokoch – v mnohých veciach ju skrátka limitovali.

Dnes však vidím posun. Deti, s ktorými teraz prichádzam do kontaktu, majú brigády, môžu si zarobiť peniaze a niečo si kúpiť. To je veľmi pozitívne. Samozrejme, veľa závisí aj od prostredia. Keď ste v rurálnej oblasti, kde chodí autobus dvakrát denne, máte obmedzené možnosti. Keď ste napríklad v Bratislave, viete si nájsť brigádu v gastre alebo vo firme.

Ako vyzeral váš prechod z detského domova do „reálneho života“ po dovŕšení plnoletosti?

Keď som dokončil strednú školu, chcel som ísť na univerzitu. Riaditeľka mi však povedala, že mi to nebudú financovať. Pritom by mali mať povinnosť financovať moje ďalšie štúdium. Tak som povedal, že odídem a dokážem to sám. Cez leto som brigádoval, aby som si zarobil nejaké peniaze.

Keď človek opustí inštitúciu, dostane nejaký finančný balík, ale to nestačí. Vtedy to bolo asi sedemsto eur. Cez leto som ešte brigádoval, takže keď som na konci septembra prišiel do Bratislavy, mal som približne tisícpäťsto eur. Z týchto peňazí som dokázal nejako fungovať. Potom som si našiel brigádu a vedel som sa uživiť. Nebolo to jednoduché, ale dalo sa. Študoval som sociológiu a postupne som si sám vybudoval život v Bratislave.

Bolo pre vás štúdium sociológie prirodzenou voľbou?

Zvažoval som buď sociológiu, alebo ekonomickú školu. Na strednej škole sme však mali strašne málo matematiky, takže som z nej nezvládol „prijímačky“. Ostatné predmety som spravil, ale matematika na ekonomickú univerzitu nestačila. Tak som to už ďalej neriešil a rozhodol som sa pre sociológiu.

Aj to je dôležitá vec: Keď máme dieťa, ktoré sa dobre učí, ale má slabinu napríklad v matematike, prečo sa nehľadajú zdroje na doučovanie? Prečo sa nepovie, že ak chce ísť na danú univerzitu, poďme spraviť všetko pre to, aby sa tam dostalo. Presne tak, ako to robia rodičia, ktorí investujú do vzdelania svojich detí, lebo vedia, že je to dôležité. Myslím si, že ľudia, ktorí pracujú s deťmi v systéme, by mali mať v hlave plán. Mali by sa s dieťaťom rozprávať o tom, čo chce robiť, kam smeruje a aké vzdelanie chce dosiahnuť. Ak chce ísť na medicínu, mali by sme mu pomôcť pripraviť sa na to. Nesmieme to vzdať pri prvom probléme.

Ako sa pozeráte na náhradnú rodinnú starostlivosť a jej fungovanie dnes?

Neprichádzam veľmi do kontaktu s deťmi z náhradných rodín, skôr stále s tými, ktoré sú v inštitúciách. Ale čísla hovoria samy za seba. Stále máme približne päťtisíc detí v detských domovoch, zhruba tisíc až tisícpäťsto je umiestnených v profesionálnych alebo náhradných rodinách. To znamená, že asi štyritisíc detí je stále v inštitúciách.

Podľa čoho sa deti delia na inštitucionálnu starostlivosť a náhradné rodiny?

Deti do troch rokov dnes nemôžu byť v detských domovoch, musia byť v profesionálnych rodinách. Systém si uvedomil, že je extrémne dôležité, aby pri nich bola jedna stabilná osoba a vytvorila sa vzťahová väzba. Dnes sa hovorí aj o hranici šiestich rokov. Menšie deti sa teda častejšie umiestňujú do rodín, ale v inštitúciách je stále veľa starších detí.

Práve preto si myslím, že by sme mali oveľa viac pracovať s okolím dieťaťa. Ak dieťa prepadne cez rodinu, ale má napríklad susedu, spolužiaka alebo niekoho z blízkeho okolia, kto by mu vedel dať omnoho viac než inštitúcia, mali by sme hľadať tieto možnosti. Konkrétna osoba vie dieťaťu dať viac než anonymný systém.

Samozrejme, uvedomujem si, že pestúnska alebo profesionálna starostlivosť je práca a títo ľudia sú tiež zamestnancami systému. Ale ak to má fungovať, nemá to byť len robota. Pestúni by mali byť nastavení tak, že dieťaťu menia život, ak doň investujú čas, pozornosť a energiu. U nás máme často pocit, že keď dieťaťu zabezpečíme strechu nad hlavou, teplú posteľ a jedlo, tak je všetko vybavené. Lenže to je úplné minimum. To podstatné je podpora, láska, pochvala a rešpekt. Musíme mať dieťa v rodine ako partnera, nie ako niekoho, kto je len kritizovaný za každú chybu.

Čo vám v systéme najviac chýbalo?

Pre mňa bola najväčším problémom absencia blízkej osoby. Mal som sestru a za to som vďačný, ale chýbal mi niekto dospelý, kto by mi systematicky venoval čas. Napríklad niečo také, ako dnes ponúka projekt koncept Tvoj Buddy. Dieťa potrebuje človeka, ktorý v ňom vidí potenciál, podporuje ho a pomáha mu rásť.

Chýbalo mi aj to, aby mi inštitúcia ponúkala konkrétne možnosti rozvoja. Je tam veľká absencia individuálnej cielenej podpory. Staršie deti sú často vnímané ako „neadoptovateľné“, ale realita je zložitejšia. Záleží na tom, či sú právne voľné, či majú kontakt s rodičmi alebo aký je ich zdravotný stav. Čím je dieťa staršie, tým je nižšia šanca na adopciu. Zdravotné znevýhodnenie alebo farba pleti to komplikuje ešte viac. O to dôležitejšie však je, aby sme takýmto deťom poskytli aspoň individuálnu podporu, vzťah a perspektívu. Lebo práve to rozhoduje o tom, ako budú žiť po odchode zo systému.

S spomínanou organizáciou Tvoj Buddy dnes spolupracujete. Ste aj vy zapojený do programu s nejakým dieťaťom?

Nie, skôr vypomáham s marketingom a inými drobnosťami. Keď majú „Buddy dni“, chodím tam a rozprávam sa s deťmi. Alebo keď je nejaká „buddy dvojica“, idem s ňou na kávu a rozprávame sa.

Uvažoval som aj o tom, že by som sa stal súčasťou samotného programu, ale uvedomil som si, že možno budem užitočnejší inak. Do programu nemôže ísť človek s tým, že „ide zachrániť“ dieťa a začne mu robiť plán. Ja však viem, že by som bol presne ten typ, ktorý by začal koordinovať. Hneď by som riešil, čo dieťaťu nejde, chcel by som hľadať zdroje, nastaviť niečo inak. Uvedomil som si to na stretnutiach s týmito deťmi – stačí, že som s nimi chvíľu a hneď by som ich začal manažovať. (Smiech) Lenže to v Buddy programe robiť nemáte. Máte byť kamarát, ktorý vypočuje, možno nasmeruje, ale neriadi.

Ústava po novom stanovuje, že dieťa môže byť adoptované manželmi, pričom adopcia jednotlivcom je možná len vo výnimočných prípadoch. Ako hodnotíte túto formuláciu?

Podľa mňa má byť v adopčnom procese úplne na prvom mieste najlepší záujem dieťaťa, to má byť základný pilier. Nemá ním podľa mňa byť sobášny list. Keďže sme však časť zákona o rodine presunuli do ústavy, povýšili sme ho na ústavnú úroveň, no neurobili sme to v najlepšom záujme dieťaťa. Urobili sme to ideologicky. Je veľmi problematické, keď pri takýchto citlivých veciach riešime ideológiu a nie najlepší záujem dieťaťa.

Z môjho pohľadu teraz existuje výrazná limitácia pre jednotlivcov. V Ústave síce je formulácia, že vo výnimočnom prípade si dieťa môže adoptovať aj jednotlivec, ak je to v najlepšom záujme dieťaťa, ale čo to vlastne znamená? Človek nevie, čo to znamená, lebo každá životná situácia je tak špecifická a individuálna, že sa nedá dopredu presne „naliať“ do zákona.

Práve preto je dôležité, aby sa ktokoľvek, kto sa pozrie na ten proces, riadil tým, čo je pre dieťa najlepšie. Adopcia je proces, v ktorom má rolu viacero odborníkov a tí by sa mali vedieť zhodnúť na tom, čo je v najlepšom záujme dieťaťa. Či je to matka, ktorá je sama, otec, ktorý je sám, alebo dvaja ľudia, ktorí vedia dať dieťaťu domov, nech už sú zosobášení alebo nie. Mám pocit, že toto sa zásahom do Ústavy výrazne limitovalo.

Preto sa deti, ktoré by mohli mať šancu na domov, možno k nemu nedostanú včas. Čas pritom hrá obrovskú rolu. Dieťa môže časom „prepadnúť cez sito“, môže sa stať, že už nebude považované za adoptovateľné. Táto zmena môže mať pre deti reálne dôsledky.

A netýka sa to len detí z detských domovov, ale aj bežných rodín. Predstavte si situáciu, že žena má dieťa a biologický otec nie je priznaný. Žije s partnerom, nie sú síce zosobášení, ale žijú v spoločnej domácnosti a dieťa ho vníma ako otca. No keďže nie sú zosobášení, nie je možné, aby si ho adoptoval. Život prináša množstvo situácií, ktoré sa do zákona jednoducho nezmestia.

Preto by sme sa podľa mňa mali sústrediť na to, že máme deti, ktoré môžu byť adoptované a poďme sa pozerať na ich najlepší záujem. Umiestnime ich do rodiny, v ktorej ju získajú celoživotne. Lebo pestúnska starostlivosť je rodina len na určitý časový rámec, adopcia dáva vzťah doživotne.

Z takého vzťahu deti benefitujú najviac.

Áno. Vyrastajú v stabilnom prostredí, rodičia sa im venujú a podporujú ich. Keď dieťa neskôr odíde z domu, stále má väzbu na adoptívnych rodičov, má starých rodičov, širšiu rodinu a celkovo sieť vzťahov. A práve to ľudia v živote potrebujú.

Môže sa totiž stať, že človek v osemnástich rokoch zlyhá. Vyhodia ho z univerzity alebo sa mu niečo nepodarí. No má sa kam vrátiť, pretože ho podrží rodina. Ale keď dieťa opustí detský domov a zlyhá, často skončí na ulici. A potom sa čudujeme, že máme plno ľudí bez domova. Veľké percento ľudí, ktorí sú na ulici, tvoria ľudia, ktorí vyrástli v systéme detských domovov.

Ak vieme dieťa umiestniť do rodiny, je to preň obrovská výhra – aj keď je to jednočlenná rodina. Aj v nej dieťa vidí model vzťahov: mama ide do práce, vozí ho, idú na krúžky, na víkend ku starým rodičom, na výlet. Dieťa získava úplne iný náhľad na život, než keď vyrastá za dverami inštitúcie. Touto zmenou ústavy sme to limitovali, takže mnoho jednotlivcov si povie, že nechce byť „výnimkou“ a radšej do toho ani nepôjde. A to je podľa mňa zlé.

Viacero organizácii upozorňovali na to, že poslanci to robia, aby obmedzili adopcie len na heterosexuálne páry.

Určite sa na to pozerali takto. Ale ja ľudí nerozlišujem podľa sexuálnej orientácie. Žijeme v roku 2025, je to nezmysel. Skutočne dôležité je, ak viete dať dieťaťu domov, podporu, naštartovať jeho húževnatosť, aktivizovať jeho sociálnu sieť vzťahov, dať mu vzdelanie a všetko, čo potrebuje, aby žilo plnohodnotný dospelý život Takto vyrastajúci človek je potom prínosom aj pre spoločnosť. Je ekonomicky a sociálne aktívny, vie fungovať vo svojej komunite a nebojí sa vzťahov.

Často zaznieva argument, že dieťa potrebuje „správny rodinný model“ a že ak vyrastá v inej forme rodiny, môže to mať vplyv na jeho identitu. Ako to vnímate vy?

To si nemyslím, je to úplná blbosť. Najdôležitejšie je, aby dieťa malo jednu vzťahovú osobu, ktorá ho vedie a na ktorú sa dokáže naviazať. Dieťa vychovávané v akomkoľvek páre si vždy vyberie jednu osobu ako hlavnú vzťahovú. Potrebuje to a je jedno, či je to mama alebo otec. Dieťa, ktoré skončí v detskom, je zo všetkého vyšťavené. Bolo v inom bruchu, cítilo inú vôňu. Potom je v prechodnom období u nejakej pestúnskej mamy a potom ide k inej mame – adoptívnej. Takéto dieťa zažilo strašne veľa šokov, ktoré my síce nevidíme, ale zapíšu sa mu do v mozgu.

Pri zmene ústavy sme si mysleli, že „vytrestáme“ dospelých ľudí, ale adopcia má byť o najlepšom záujme dieťaťa. My sme však pre deti vlastne znížili a potrestali sme tie, ktoré sú už aj tak potrestané tým, v akej situácii sa nachádzajú. Napríklad ak je dieťa zdravotne znevýhodnené, má za sebou operácie a potrebuje dlhodobú starostlivosť, manželský pár si možno povie, že do adopcie nejde, no jednotlivec by si povedal, že jemu to nevadí. Dieťa by nemalo prepadnúť cez sieť, mali by sme zvyšovať šance, aby sa našiel niekto, kto mu dá domov.

Deti, ktoré majú rodičov, sa nedajú sa adoptovať. Tak to bolo aj u vás. Ako takýmto deťom zvýšiť šance na lepší život, keď nie sú „právne voľné“?

Mali by sme motivovať ľudí, aby si takéto deti zobrali do pestúnskej starostlivosti. Keď máte dve vlastné deti, stabilný socioekonomický štandard a jednu izbu navyše, viete pomôcť ešte jednému dieťaťu. Na istý čas by vedeli dať dieťaťu domov, rámec a bezpečie aj ľudia na dôchodku, ktorí sú aktívni a majú už odrastené vlastné deti. Lenže my sme roky tieto témy držali niekde „na konci dediny“, aby och nebolo vidieť. Aj detské domovy sa často budovali tak, aby boli na okraji, len nech nie sú na očiach. A potom nemáme ani vedomosti ani skúsenosť s tým, ako tieto deti vyrastajú a čo prežívajú.

Zmena ústavy nateraz zabetónovaná, a nedá sa tak ľahko zvrátiť. Čo iné vieme spraviť?

Vieme otvoriť spoločenskú diskusiu a zmäkčiť tú tému. Vieme sa o nej rozprávať a uvedomiť si, že aj škola je prostredie, kde vieme zjemniť a socializovať deti. Je veľmi problematické, keď sú selektované do rôznych škôl podľa socioekonomického statusu. Je dôležité, aby si ľudia v škole uvedomili, že sme rôzni. To, že niekto chodí päťkrát do roka na dovolenku, nie je „norma“ pre všetkých. Je normálne, že máme aj spolužiaka z horšieho socioekonomického prostredia. Vieme mu však pomôcť, začleniť ho, podporiť ho a ukázať mu solidaritu.

Presne to vidím aj pri rómskych deťoch z generačnej chudoby. Často ich hneď dáme do osobitnej školy. Nepozeráme sa na to, ako im uľahčiť cestu von z generačnej chudoby. Osobitná škola je ďalší klinec do rakvy s názvom „nemáš na viac“. A pritom organizácie, ktoré pracujú s takýmito deťmi, robia obrovsky dôležitú prácu.

Namiesto toho ale počujeme necitlivé výroky od ľudí vo vrcholnej politike. Pýtam sa však, čo spravil niekto, kto je šestnásť rokov premiérom krajiny, pre to, aby znížil generačnú chudobu? Čo spravil pre to, aby deti nemuseli vyrastať v takýchto podmienkach? Namiesto podpory organizácií, ktoré pracujú v teréne, ich často označujeme ako niečo „protištátne“. To je strašne zlé.

Spoločnosť je silná len vtedy, keď vie pomôcť aj najslabšiemu človeku a keď najslabší člen môže mať rovnaké možnosti. To sa však nedá dosiahnuť segregáciou. Keď niekoho stále držíte v jednej „bubline“, nikdy to nemá dobrý dopad.

Peter Jozefík (35) Narodil sa na Kysuciach, od 12 rokov žil v detskom domove. Keď si nasporil peniaze na štúdium, vyštudoval sociológiu na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave. Kedysi sa venoval modelingu, dnes podniká a žije v Bratislave. Spolupracuje s programom Buddy a prostredníctvom osobného príbehu šíri povedomie o situácii v zariadeniach ústavnej starostlivosti.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].