V prvú septembrovú sobotu sedia v základnej škole v Malcove dva tucty detí, hoci by nemuseli. Polovica z nich je v škôlkárskom veku, druhú tvoria školáci. Mohli by sa hrať vonku na preliezkach, no oni namiesto toho sedia v triede, kde je pripravených dvanásť stanovíšť s hravými úlohami a časomiera.

„Dávid, som zvedavá, ako ti to pôjde,“ prihovára sa učiteľka Michaela Cingeľová jednému z predškolákov. „Vaneska, ukáž mu, ako sa to robí,“ povzbudzuje chlapcovu sestru. 

Dávid má pred sebou papiere s obrázkami modrých dlaní a červených kruhov. Na kruh má položiť päsť, na nakreslenú dlaň zasa tú svoju. Poradie kresieb na jednotlivých hárkoch sa mení, takže dieťa musí rozmýšľať, aby kládlo ruky správne.  

Ale aj keby sa Dávid pomýlil, nevadí. Staršia Vaneska je tam na to, aby bratovi s hrou pomohla. 

„Ci pána, vy ste šikovní! Dobre ste to zvládli,“ chváli dvojicu Michaela a dodá niečo po rómsky. Po troch minútach sa súrodenci presúvajú k ďalšej pomôcke. 

Raz zapínajú gombíky, inokedy prevliekajú šnúrku cez korálky, vtláčajú škrupinky do plastelíny, vyfarbujú tvary podľa farby, zaťahujú zips alebo si trénujú úchop krehkých predmetov pinzetou. Pri takýchto aktivitách sa budú po víkendoch stretávať celý školský rok niekoľkokrát do mesiaca. 

Prvé roky sú pre mozog kľúčové

Malcov leží asi dvadsať kilometrov od Bardejova, patrí medzi najstaršie obce v okolí. Mnohí rodáci sa počas druhej svetovej vojny zapojili do protifašistického odboja a stálo ich to život. 

Dnes žije v dedine asi 1600 obyvateľov, podľa Atlasu rómskych komunít predstavujú asi tretinu Rómovia, ktorí však bývajú v segregovanej osade na okraji. Terénni sociálni pracovníci v roku 2019 napočítali, že väčšinu obydlí v nej tvorili chatrče a drevené domy, murovaných našli len zopár. 

Podľa štatistikov je na Slovensku ohrozených chudobou takmer milión ľudí, veľká časť pochádza práve z prostredia vylúčených komunít. Naznačujú to aj údaje za jednotlivé kraje. Nízkymi príjmami, materiálnym a sociálnym nedostatkom trpia najmä obyvatelia prešovskej, košickej a banskobystrickej župy, teda oblastí, kde sa nachádza najviac marginalizovaných osídlení.

Rómske deti, ktoré vyrastajú v chudobných rodinách, sa v porovnaní s ich nerómskymi rovesníkmi oveľa ťažšie dostanú ku kvalitnému vzdelaniu a ranej starostlivosti, ktorá je pritom kľúčová pre ich ďalší rozvoj. 

„O tom, ako sa bude človeku v škole dariť, totiž rozhodujú už prvé tri roky jeho života, počas ktorých dochádza k najrýchlejšiemu vývoju a tvárnosti mozgu,“ uvádza analýza iniciatívy To dá rozum. 

Jej autori napriek tomu pre pár rokmi konštatovali, že deti zo sociálne znevýhodnených pomerov majú „takmer nulovú“ šancu, že sa dostanú k programom, ktoré by v skorom veku veľmi potrebovali. 

Rodičia viacerých navyše často riešia existenčné problémy a na učenie či podnetné hranie sa s najmenšími im nezostáva priestor. „Najčastejším problémom je chudoba a s ňou spojený nedostatok času na deti,“ opísala v minulosti Monika z Luníka IX, jedna z členiek projektu Omama občianskeho združenia Cesta von.

Mnohé však majú staršie sestry či bratov, ktorí by mohli byť ich mentormi. „Súrodenci sú považovaní za neoddeliteľnú súčasť rodinných systémov a za dôležitý kontext pre učenie a rozvoj detí,“ uvádzajú výskumníci z kanadskej Concordia University. 

A práve to sú vzťahy, na ktoré sa sústreďujú dobrovoľníčky v Malcove. 

Pomáhajú aj mamičky detí 

Septembrové učenie sa detí v rodinnom kruhu nebolo zďaleka prvé. Časť súrodeneckých dvojíc sa už takto stretávala od novembra 2024 do júna 2025. V novom školskom roku sa rozhodli zapojiť opäť.

Formát neformálneho učenia po víkendoch priniesla do dediny Michaela Cingeľová. Aktivita bola pôvodne súčasťou jej štúdia na Sokratovom inštitúte, ročnom vzdelávacom programe neziskovej organizácie Živica. Nazvala ju Kolečko, čo odkazuje na koleso v rómskej vlajke, no je tiež symbolom cyklického odovzdávania vedomostí a zručností jednej generácie na ďalšiu. 

Podľa prieskumov by viac ako dve tretiny Slovákov nechcelo mať Róma na suseda, u Michaely je to naopak. „Moja mamka mala kamarátku v osade, za ktorou chodievala. Keď som neskôr chodila na vysokú školu v Banskej Bystrici, pracovala som ako dobrovoľníčka v nízkoprahovom centre, kde som doučovala rómske deti. Pre mňa sú to čisté, nepopísané duše,“ vysvetľuje.

Rómskym žiakom a žiačkam sa venuje aj v jej „civilnom“ povolaní, počas pracovného týždňa je totiž učiteľkou na košickom sídlisku Luník IX. A napokon, ženy z komunity spolupracujú aj na príprave Kolečka – sú akýmisi spojkami pri komunikácii s rodičmi detí. 

„Nie som na to sama. Mám okolo seba ľudí, ktorí so všetkým pomáhajú. Dáva mi to silu, pretože sa navzájom podporujeme a motivujeme,“ vraví Michaela. Keď v niektorú zo sobôt nemôže, zastúpia ju kolegyne, ktoré pracujú v miestnej materskej škôlke. 

Pri koordinácii sa zasa môžu spoľahnúť na vyštudovanú pekárku Adrianu. Adriana hovorí, že jej robí radosť tráviť čas s deťmi a pozorovať, ako veľa sa naučia. Časom sa podľa nej zdokonaľujú v narábaní s pomôckami, začínajú im rozumieť a zlepšuje sa aj ich slovenčina. „Dobre to vnímajú aj rodičia,“ hodnotí. 

Súčasťou tímu je aj Darina. Deťom z osady pripomína, keď sa blíži termín sobotného stretnutia a pomáha im vychystať sa a prísť bezpečne do školy. „Chcem, aby sa niečo naučili, čo by robili doma? Takto sa aspoň čosi dozvedia,“ vysvetľuje.

Pohľad spolupracovníčok potvrdzujú aj matky. Martina chodí na Kolečko so svojou predškoláčkou. „Som vďačná za tieto aktivity, dcéra je medzi inými deťmi a je dôležité, aby čo-to vedela, keď pôjde do škôlky.“ 

Erika privádza na súrodenecké učenie tri dcéry aj syna. Aj ona si všimla, že vďaka sobotňajším aktivitám hovoria lepšie po slovensky. „Vedia rozprávať, aj všeličo nové porobiť,“ opisuje. 

Posun detí nie je len dojmom rodín, potvrdzujú ho aj merania. 

Spájajú majoritu s minoritou

Pred začatím Kolečka spravila Michaela štvor- až šesťročným účastníkom pedagogickú diagnostiku. Zisťovala v nej úroveň ich kognitívnych a senzoricko-motorických zručností, aby ju vedela porovnať s obdobím po absolvovaní spoločného vzdelávania. 

Výsledok? Sedem z desiatich mladších súrodencov sa po niekoľkých mesiacoch posunulo o jednu merateľnú škálu vyššie. Sobotňajšie stretnutia však mali dopad aj na starších. 

„Na začiatku museli pochopiť, že nemajú robiť úlohu za svojho brata či sestru. Majú ich viesť k tomu, aby aktivitu zvládli sami. Bola to cesta, ale išlo im to čoraz lepšie,“ opisuje učiteľka. 

„Veľkí“ okrem toho pomáhali pripravovať pomôcky a dbali na to, aby dvojice prišli na Kolečko včas, takže sa učili zodpovednosti a upevňovaniu súrodeneckého vzťahu.

„Ako príklad mi napadá Vaneska s Loriankou. Lorianka je nepočujúca, no je veľmi šikovná v praktických veciach. Má najlepšiu dochádzku, raz prišla dokonca aj v situácii, keď sa necítila dobre,“ smeje sa Michaela. „So sestrou veľmi pekne spolupracujú a rozumejú si aj bez slov.“ 

Okrem toho s tímom organizujú podujatia, ktorými chcú stmeliť ľudí v dedine a podporiť ich vzájomný kontakt. V zime pripravili karneval, v marci sa zúčastnili na jarnom upratovaní, v apríli na čítaní knihy a v lete sa stretli na športovom dni. 

„Jedným z našich cieľov je spájať majoritu s minoritou. Napríklad na upratovanie prišlo okrem Nerómov 30 detí z rómskej komunity, ktoré zametali, zbierali odpadky a čistili obecné priestory,“ spomína si učiteľka. 

Po roku badá, že Kolečko dáva zmysel aj ľuďom, ktorí o ňom na začiatku možno pochybovali. „Otvára im to srdce,“ teší sa. 

„Prináša mi to radosť“

„Len sa smejte,“ žartuje Michaela, keď súrodenci na konci septembrového Kolečka hádžu späť niektoré z pomôcok a jej sa ich nepodarí chytiť. Spoločne ich zbierajú po triede a ukladajú ich do skrine. 

Pedagogička hovorí, že sobotňajšie stretnutia sa medzičasom stali súčasťou jej života. „Keby mi neprinášali radosť, nerobila by som to. Dalo by sa nájsť veľa dôvodov, pre ktoré by som mohla skončiť,“ rozmýšľa nahlas.

Príprava aj samotné vyučovanie ju stojí voľný čas, materiály nezriedka kupovala aj z vlastných peňazí a komunikácia s ľuďmi vie byť tiež náročná. „No keď vidím, že deti chcú chodiť na Kolečko a že sa z toho tešia aj ich mamičky, dáva mi to nádej.“

Celkom na záver Michaela otvára balíček sušienok a malinovku. Zhodou okolností má túto sobotu narodeniny, a tak ponúka dieťa po dieťati. Keď odchádza domov, hovorí, že inú oslavu neplánuje.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].