V 60. rokoch 20. storočia sa vo väčšine západoeurópskych štátov začala epocha tzv. hnutia etnického znovuoživenia. Jeho aktivity na medzinárodnom poli viedli ku garantovaniu základných práv menšín, ktoré sa stali súčasťou ústav a zákonov mnohých štátov. Vďaka tomu sa zvýšila šanca málopočetných, asimilovaných etnicko-jazykových menšín na ich revitalizáciu.
Novou optikou sa začalo pozerať aj na menšinové jazyky a kultúry. Už viac neboli vnímané ako neperspektívne, ľudia ich postupne začali považovať za kultúrne bohatstvo Európy.
Do tohto revitalizačného procesu sa zapojili aj rómski aktivisti-intelektuáli, ktorí to mali o to ťažšie, že – na rozdiel od príslušníkov iných národnostných menšín – nemali vlastné územie. V tomto zmysle Rómovia žijú „roztrúsene“ po celej Európe.
Z viacerých regionálnych snáh rómskych aktivistov sa nakoniec presadila organizácia Comité International Tzigane, vedená Vankom Roudom. Zorganizovala totiž prvé medzinárodné stretnutie Rómov, ktoré sa konalo v škole v londýnskej časti Orpington.
Orpington bol na začiatku 70. rokov okrajovou časťou londýnskej aglomerácie. V jeho okolí boli ovocinárske farmy a chmelnice, kam každoročne prichádzali Rómovia na karavanoch, aby pomáhali pri zbere ovocia. Jedna z tamojších ulíc je pomenovaná Romani Rise. Od roku 1968 bolo v Orpingtone zriadené parkovisko karavanov a Rómovia sa tak postupne stali viditeľnou súčasťou miestnej komunity.
Práve v tejto štvrti sa od 7. do 12. apríla 1971 konal prvý Svetový kongres Rómov – Romano Kongreso Lumiakro. Jeho slávnostné zahájenie sa uskutočnilo 8. apríla, preto je dnes práve tento deň venovaný Rómom a ich kultúre. Podľa niektorých prameňov prišli na kongres delegáti zo štrnástich štátov. Len dva z nich boli z tzv. východného bloku – neutrálna Juhoslávia a socialistické Československo.
Československú delegáciu tvorili zástupcovia Svazu Cikánů a Romů v zložení Tomáš a Miroslav Holomkovci, Antonín Daniel, Ladislav Demeter a podľa niektorých prameňov aj etnografka Eva Davidová.
O účastníkoch zo Slovenska žiadny doklad neexistuje. V literatúre sa spomína meno Antona Facunu, ktorý sa zúčastnil prípravy kongresu, ale zostáva nevysvetlené, akú úlohu mal mať na samotnom zasadnutí. Jediným potvrdeným účastníkom kongresu zo Slovenska bol Ján Cibuľa, ktorý však už žil vo Švajčiarsku.
Organizátorsky stretnutie zabezpečili „domáci“ účastníci Grattan Puxon a Neróm Donald Kenrick. Za predsedu kongresu delegáti zvolili Slobodana Berberského – básnika a spisovateľa, ktorý v Juhoslávii od 60. rokov presadzoval pomenovanie Rómovia. Túto ideu si osvojili aj delegáti kongresu, keď v jeho názve namiesto označenia Tzigane (Cigáni) použili slovo Romano.
Kongres vstúpil do histórie rómskeho hnutia schválením rómskych symbolov. Odsúhlasil vizualizáciu zástavy, ktorej podkladom bola vlajka Únie Rómov v Rumunsku z roku 1933. Juhoslovanskí delegáti presadili výber hymny. Pôvodne rómska ľudová pieseň prvýkrát zaznela v roku 1967 vo filme Skupljači perja v úprave Žarka Jovanovića sa volala Delem, Delem, opre Roma. Neskôr sa presadil názov Gelem, Gelem.
Z ideologického hľadiska sa delegáti prihlásili ku krajine svojho spoločného pôvodu Indii. Od tamojšej vlády očakávali všestrannú pomoc. India bola významným neutrálnym štátom a organizátorom tzv. hnutia neutrálnych krajín, v ktorom zohrávala dôležitú úlohu Juhoslávia – bola akýmsi „mostom“ medzi kapitalistickým Západom a komunistickým Východom. Aj preto zohrávali v rómskom medzinárodnom hnutí významnú rolu Rómovia z Juhoslávie.
Delegáti vytvorili niekoľko pracovných skupín: vzdelávaciu, jazykovú, kultúrnu a vojnovo reparačnú. Úlohy, ktoré si stanovili, však boli tak náročné, že v nasledujúcich desaťročiach priniesli len čiastkové výsledky. Jedným z nich bolo vojnové odškodnenie nemeckých Sintov a Rómov Spolkovou vládou Nemecka.
Návrh ustanoviť 8. apríl ako Medzinárodný deň Rómov bol prijatý na štvrtom zjazde Svetového rómskeho kongresu vo Varšave v roku 1990. Niektoré zdroje uvádzajú, že jeho autorom bol Emil Ščuka z Československa.
Na Slovensku sa tento deň zapísal do kalendára sviatkov a pamätných udalostí v roku 2001.
René Lužica Etnograf, historik a filmár. Učí na Ústave romologických štúdií, Fakulte sociálnych vied a zdravotníctva Univerzity Konštantína filozofa v Nitre. V minulosti bol redaktorom národnostného magazínu Slovenskej televízie. Je autorom viacerých kníh o kultúre a histórii Rómov.
Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].
