Každé ráno prichádzam do práce o 7:10. Zapíšem sa do dochádzky a pripravím si rannú kávu. Kým sa o 7:35 začne vyučovanie, ešte sa zobúdzam. Rozvrh máme daný, riadim sa teda podľa neho.

Väčšinu času trávim s deťmi z 5. a 6. ročníka. Som pridelená k žiakom so zdravotným znevýhodnením, chodím za nimi do triedy na každú hodinu. Skupinu tvorí sedem stálych detí, prevažne s dyslexiou, dysgrafiou či dyskalkúliou. Niektoré nevedia čítať, iné si mýlia písmená a ďalšie zasa zabúdajú – veľakrát aj základy. Hoci sú už na druhom stupni, často sa spolu vraciame k učivám z prvého, druhého či tretieho ročníka.

Pracujeme hravou formou. Prechádzame spolu nové písmená, čísla, slovíčka a ich významy. Jeden deň sa venujem jednému dieťaťu, ďalší deň inému. Niekedy mám priestor tráviť čas s jedným dieťaťom aj dve hodiny po sebe, vtedy sa snažím „vyťažiť“ z jeho či jej sústredenia maximum.

Niektoré hodiny trávime v triede, no často sa presúvame do školskej knižnice – nášho malého sveta pokoja. Knižnica nie je len o knihách, je to útulné miesto s kobercami, tulivakmi, veľkým televízorom, video-ukážkami a edukačnými hrami. No v prvom rade je to bezpečný priestor. Deti ho milujú, cítia sa tam slobodne, pokojne a samy sebou. A vtedy sa učia najlepšie.

Neexistuje zlé dieťa

Niekedy ma počas hodín prekvapí, ako veľmi sa deti dokážu meniť podľa toho, kto pri nich práve sedí či stojí. Často sa o deťoch so zdravotným znevýhodnením hovorí, že nepočúvajú, sú výbušné alebo nespolupracujú. Ja mám však skúsenosť, že keď k nim niekto podíde a naozaj im venuje čas, nesprávajú sa tak. Aj preto hlboko verím v to, že neexistuje „zlé“ dieťa – len dieťa, ktoré je nepochopené alebo spoločnosťou predčasne odsúdené.

Treba dodať, že nie vždy je to ľahké. Pracujem s deťmi, ktoré po minúte zabudnú písmená, ktoré sme si práve zopakovali – a toto sa stane aj desaťkrát.

Skúšam všetko – zážitkové učenie, pomôcky, trpezlivosť. Aj tak sú však dni, keď si musím pripomenúť, že je v poriadku cítiť únavu. Pomoc žiakom neznamená musieť byť dokonalý, skôr je o trpezlivom zlyhávaní a opätovnom skúšaní.

Celý deň s jedným žiakom

Učitelia a pedagogickí asistenti či asistentky zažívajú aj výzvy, o ktorých sa veľmi nehovorí. Je ňou napríklad aj práca s deťmi, ktoré nemajú osvojené základné hygienické návyky. V situáciách, keď sme spolu blízko v uzavretom priestore, to býva občas náročné aj po ľudskej stránke. Namiesto súdenia sa však snažím hľadať pochopenie, je to súčasť mojej práce. Navyše, výzvy, pred ktorými stoja takéto deti, majú svoje príčiny.

Sú aj momenty, keď bojujem sama so sebou a pýtam sa, či som dosť dobrá. Robím pre dieťa predo mnou naozaj maximum? Je náročné sledovať, keď príde žiak alebo žiačka po týždni a nepamätá si takmer nič z toho, čo sme sa spolu naučili. Zamrzí to.

A mám aj obavy, najmä z hodnotenia kolegov, učiteľov či okolia. Niekto by si mohol pomyslieť, že sa s dieťaťom „len“ hrám a neučím ho čísla či písmená formálnym spôsobom, ako to zvyčajne býva. V skutočnosti je to inak. Byť celý deň s jedným a tým istým dieťaťom, citlivo vnímať jeho tempo, limity a zranenia je často náročnejšie než učiť naraz celú triedu.

Po práci v škole do druhej práce

V krizových situáciách sa stane, že zastupujem aj v iných triedach než tých „mojich“. Mám to rada, lebo rada spoznávam iné deti a odovzdávam im niečo zo svojich skúseností. Naša hodina prebieha tak, že 30 minút si opakujeme predchádzajúce učivo a zvyšný čas sa buď sa rozprávame, alebo si žiaci pýtajú rady. Prípadne si spolu zahráme vedomostnú hru. Počas týchto hodín si často uvedomím, že niektorí žiaci mi dôverujú viac, čo je pre mňa potešujúce. 

Prestávky mám väčšinou voľné, no raz či dvakrát do týždňa mám na starosť celodenný dozor – vtedy nemám žiadne voľno. Na obed s deťmi nechodím, pretože jedáleň nemá kapacity pre druhý stupeň. Stravujú sa len prváci a druháci. Treba však dodať, že na našej škole sa učí 1100 žiakov, asi polovica v druhej smene, teda popoludní.

Po 13:30, keď sa môj oficiálny pracovný čas končí, si zvyknem v pokoji sadnúť a premýšľať o tom, ako pripravím ďalší deň pre mojich žiakov. Aké aktivity by ich zaujali? Čo by ich posunulo ďalej.

Pracovné listy mi väčšinou pripraví učiteľka danej hodiny, mojou úlohou je prispôsobiť ich konkrétnemu dieťaťu – jeho tempu, potrebám a aktuálnemu rozpoloženiu. Celkovo sme s učiteľmi v neustálom kontakte. Rozprávame sa o výkone žiakov, o tom, čo im ide a kde potrebujú podporu.

Poobede nasleduje druhá práca v centre mládeže. To je už ale úplne iný príbeh.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].