O udalostiach v Kremničke som sa dozvedela až vďaka stretnutiu s historičkou Danielou Baranovou, ktorá dlhé roky mapovala gardistické represálie na strednom Slovensku. Keď mi darovala svoju knihu Pred bránami pekla a rozprávala o výskumoch, ktoré viedla, pochopila som, aké veľké „nevedomé miesto“ existuje v našej spoločnej pamäti.

A pochopila som aj to, aké dôležité je hovoriť o týchto príbehoch nahlas – a to nielen medzi rómskou mládežou, s ktorou pracujem a vediem ju k tomu, aby lepšie poznala svoju históriu a identitu, ale aj verejne. Hlasy popravených žien a detí totiž nesmú zostať zabudnuté.

64 zavraždených rómskych žien a detí

Udalosť z novembra 1944, ktorá sa odohrala v osade Papiereň v Tisovci, je dnes v histórii takmer zabudnutá, no jej odkaz je hlboký. Je to príbeh klamstva, bolesti a straty.

Pracovník tisovského Ortskommanda, teda miestneho nemeckého veliteľstva, zaklopal počas nočnej razie prezlečený za partizána na dvere skromných rómskych príbytkov. Tvrdil, že potreboval pomoc pri zamínovaní mosta cez rieku Rimava, no obyvateľov v skutočnosti oklamal a odovzdal ich smrti. Nemeckí vojaci vyhnali ľudí z domov, mužov oddelili od rodín, zbili ich a donútili ich vykopať si vlastný hrob. Ženy a deti zavreli do pivníc, kde prežívali dni plné chladu, hladu, strachu a bezmocného čakania. Ich posledná cesta viedla do Kremničky, mestskej časti Banskej Bystrice, kde ich 12. decembra 1944 v mraze zavraždili.

Mnohí z nás vrátane mňa sme sa s príbehom 64 zavraždených rómskych žien a detí stretli po prvý raz až minulý rok, keď sme stáli pri Pamätníku obetiam fašizmu v Kremničke a rozprávali sa o tejto tragickej udalosti. Ťažko opísať emócie, ktoré som vtedy prežívala. Uvedomenie, že táto tragédia sa odohrala v mojom banskobystrickom regióne, a napriek tomu o nej mnoho ľudí netuší, vo mne zanechalo pocit smútku.

Celkovo bolo pri masakri nemeckého Einsatzkommanda v spolupráci s gardistami po potlačení Slovenského národného povstania od 5. novembra 1944 do 7. marca 1945 zavraždených viac ako tisíc ľudí. Medzičasom bolo nájdených 747 tiel, mnohé ďalšie ešte nie sú odkryté. Medzi popravenými boli Slováci, Česi, Židia, Maďari, Američania, Rómovia či Poliaci.

Životy popravených žien a detí neboli číslom v štatistike. Každá zavraždená osoba bola niekoho matkou, dcérou či sestrou.

Kam až vedie nenávisť

Pripomínanie si takýchto udalostí nie je len otázkou historickej pamäti, ale aj vecou občianskej zodpovednosti. Ak mlčíme, nechávame priestor ľuďom, ktorí by chceli takéto udalosti poprieť, zľahčiť alebo vymazať. Ako spoločnosť potrebujeme porozumieť tomu, že nenávisť nezačína masovými vraždami. Začína slovami, stereotypmi, predsudkami, strachom z inakosti, alebo aj „len“ obyčajnou ľahostajnosťou.

Preto považujem za dôležité, aby sme takéto spomínanie vedeli prepájať aj so súčasnosťou. Ak pochopíme, čo sa dialo v roku 1944, dokážeme jasnejšie vidieť aj to, čo sa deje dnes. Minulosť nie je uzavretá kapitola, jej odkaz žije v našej prítomnosti a ovplyvňuje aj našu budúcnosť.

V malom kruhu našich komunít Romane čaja z Centra komunitného organizovania a občianskej platformy Nie v našom meste si tragédiu v Kremničke pripomíname aj dnes. A verím, že v roku 2026 sa nám podarí vytvoriť oficiálnu verejnú pietnu spomienku, ktorá dá popraveným rómskym ženám a deťom miesto v pamäti spoločnosti. Mali ho mať už dávno.

Pretože odkaz tejto tragédie je jasný: Nenávisť nemá miesto v žiadnej spoločnosti, ktorá si váži ľudskú dôstojnosť.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].