Dátum 17. november 1989 si každoročne pripomíname ako symbol pádu komunistickej totality a víťazstva demokracie. Tento deň však nemôže byť len spomienkou na minulosť. Mal by byť aj výzvou na poctivú reflexiu o tom, kam sa naša spoločnosť za 35 rokov posunula, aké chyby opakuje a aké výzvy odmieta vidieť. Sloboda a demokracia nemôžu byť úplné, kým ich naplno nezažívajú všetci, ktorí tvoria túto krajinu. Pohľad na súčasné postavenie Rómov na Slovensku pripomína, že cesta od totality k spravodlivej a inkluzívnej spoločnosti je dlhšia, než sme si kedysi mysleli – a že ju môžeme prejsť len spoločne.

Debata o Rómoch býva najmä o chudobe

V posledných rokoch vstupuje do verejného života čoraz viac ľudí z rómskej komunity – či už ako starostovia, miestni poslanci alebo poslanci Národnej rady. Nepochybne ide o dôležitý posun, no samotná prítomnosť Rómov v politike ešte automaticky neznamená aj presadzovanie politík, ktoré by riešili dlhodobé problémy vylúčených komunít.

Mnohí politickí reprezentanti často siahajú po symbolických či marketingových gestách ­– či už pre nedostatok odborného zázemia, politickej podpory alebo pre riziko konfliktu. Takéto gestá môžu pôsobiť ako signál dobrej vôle, no zriedkakedy zasahujú príčiny sociálneho vylúčenia či nerovného prístupu k príležitostiam.

Je tiež zrejmé, že verejnú diskusiu o postavení Rómov stále výrazne zužujeme na chudobu a vylúčené lokality, čo posilňuje mylný stereotyp, že celá rómska menšina je homogénna a problémová. Mimo pozornosti tak ostávajú úspešní, vzdelaní či integrovaní – akoby ani neexistovali. A tento skreslený obraz následne formuje aj verejné politiky.

Mimovládky prežívajú z projektu na projekt

Osobitnú úlohu v menšinových verejných politikách zohráva Úrad splnomocnenca vlády pre rómske komunity, ktorý by mal byť odbornou a stabilnou oporou štátu. V skutočnosti však často funguje ako „bleskozvod“, na ktorý politické a úradnícke elity prenášajú zodpovednosť za dlhodobo neriešené problémy. Úrad pritom pracuje s obmedzenými kompetenciami, nedostatočnými zdrojmi a čoraz viac sa stáva predmetom medzistraníckych politických sporov. Ak sa zhodneme na tom, že úrad splnomocnenca má stále svoj význam, potrebujeme zadefinovať jeho víziu a posunúť ho do 21. storočia.

Dôležitým pilierom demokratickej spoločnosti je aj občiansky sektor, no v prípade rómskej menšiny zostáva dlhodobo oslabený. Menšie rómske mimovládne organizácie síce stoja na silných komunitných väzbách, ale chýbajú im stabilné zdroje, odborné vedenie i manažérske zručnosti. V dôsledku toho prežívajú z projektu na projekt namiesto toho, aby udávali smer.

Slovensku dlhodobo chýbajú aj celonárodné rómske odborné organizácie, ktoré by dokázali formulovať požiadavky komunít, realizovať výskum, ovplyvňovať verejné politiky a byť rovnocenným partnerom štátu. Túto úlohu často suplujú nerómske mimovládky či cirkevné organizácie, ktoré síce vykonávajú záslužnú prácu v teréne, no ich pôsobenie sa väčšinou obmedzuje na sociálnu pomoc, menej už na systémové zmeny a strategickú advokáciu.

Je príbeh 17. novembra napísaný pre všetkých?

Absolútnym základom zdravo sebavedomej menšiny sú napokon kultúra, identita a vzdelanosť. Slovensko však ani po 35 rokoch nemá vybudované základné inštitúcie, ktoré by systematicky rozvíjali rómsku kultúru, jazyk, umenie či vzdelávanie. Nedávny zánik Ústavu romologických štúdií v Nitre tento deficit ešte prehĺbil. Druhá najväčšia menšina na Slovensku stále nemá vlastné samostatné národnostné múzeum. Divadlo Romathan pôsobí už iba ako lokálna mestská scéna s trvalo krízovým rozpočtom. A rozvoj rómskej kultúry prostredníctvom štátneho Fondu na podporu kultúry národnostných menšín naapriek dobrému zámeru dlhodobo skôr zlyháva.

Bez inštitúcií však nemôže vzniknúť kultúrna pamäť, priestor pre mladých umelcov, vedcov či intelektuálov, ani národnostná kultúra, ktorá by bola sebavedomou a prirodzenou súčasťou rozmanitosti Slovenska. A bez silnej kultúrnej identity je oveľa ťažšie presadzovať sociálne alebo politické zmeny.

Ak má Slovensko naplniť hodnoty 17. novembra a budovať spoločnosť, v ktorej sloboda a demokracia patria všetkým rovnako, potrebuje funkčné inštitúcie, odborné riešenia, profesionálne menšinové organizácie a politických lídrov, ktorí sa nebudú báť prinášať zmeny. Až vtedy bude možné hovoriť, že príbeh našej demokracie je skutočne spoločný a napísaný pre všetkých.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].