Odišiel umelec, svetoobčan a človek s citlivou dušou. Spomienka na režiséra Jozefa Banyáka
Profesionálny, pokorný a láskavý, píšu osobnosti o uznávanom scenáristovi, ktorý zomrel vo veku 67 rokov.
Koncom októbra odišiel muž s veľkým srdcom, slobodnou mysľou a nekonfliktnou povahou. Človek, ktorý sa vedel baviť, mal rád vtipy, príbehy, a ľudia ho preto mali radi. Odišiel režisér, scenárista, kameraman. Odišiel príliš skoro a nečakane – vo veku 67 rokov.
Dodo Banyák – vlastným menom Jozef – pochádzal z Podunajských Biskupíc z kováčskej rodiny. Vyrastal v prostredí, kde sa miešali jazyky aj kultúra. To všetko ho vyformovalo ako svetoobčana, hľadajúceho porozumenie s každým.
Vždy bol excelentným žiakom a už v detstve vedel, čím chce byť a išiel za svojím cieľom. Ako dieťa hrával školské divadlo a chcel byť režisérom. Po maturite na gymnáziu na Tomášikovej ulici v Bratislave nastúpil na štúdium filmovej a televíznej réžie na Vysokej škole múzických umení. Absolvoval ho v roku 1982, ale už od roku 1981 pôsobil ako asistent réžie v Slovenskej televízii. Až do roku 1993 pôsobil vo verejnoprávnej televízii ako režisér a scenárista.
Venoval sa hranej tvorbe, na konte mal viac ako 20 televíznych filmov. Jedným z filmov, ktoré režíroval, bol dramatický príbeh z vojnových čias s názvom Tvár v rose podľa predlohy Františka Švantnera. Účinkovali v ňom také herecké hviezdy ako Karol Machata, Viliam Polónyi či Adela Gáborová.
V 90. rokoch si Doda našli americké filmové štáby, ktoré na Slovensku točili viaceré filmárske projekty a aj pre jeho znalosť angličtiny ho oslovili ako spolupracovníka. Podieľal sa na natáčaní filmov Dračie srdce I. a II., Kal dobyvateľ a Povstanie. Označoval to za „dobrú školu“, ktorá mu okrem iného priniesla aj množstvo kontaktov.
Okrem angličtiny hovoril po nemecky, francúzsky a španielsky, a to na takej úrovni, že dokázal viesť publicistické rozhovory. Dlhodobo spolupracoval s televíziou Markíza, v posledných rokoch pre ňu pripravil niekoľko častí dokumentárneho cyklu V tieni.
S verejnoprávnou televíziou pätnásť rokov spolupracoval na relácii o filmoch Kinorama. Vedel v nej osloviť slovenských i zahraničných tvorcov a prinášať zaujímavé rozhovory. Viac ako desať rokov sa podieľal na príprave televízneho cyklu Divadlo nás baví, ktorý prinášal záznamy z divadelnej tvorby na celom Slovensku.
Nikdy nevyzdvihoval svoje rómstvo, nepotreboval to. No keď natáčal rozprávky, dokumenty alebo iné projekty s rómskou tematikou, citlivosť, s akou pristupoval k obsahu rómstva, bola obdivuhodná. V rómskych rozprávkach dával rád priestor rómskym hercom, hudobníkom ale aj komparzistom. Mimoriadne obľúbené v rómskych komunitách boli rozprávky O Zorali a dvoch bratoch (1994), O krásnej strige (1994) a Zlatý hlas (2004), ktoré televízia vysielala opakovane.
V dokumentárnych filmoch s rómskou tematikou Dodo citlivo analyzoval problémy, zviditeľňoval ich príčiny a vyvracal predsudky a stereotypy. Medzi také patria napríklad snímky Jeden domov pre všetkých (2003), Krok za krokom (2011), Špeciálna integrácia (2012), Čavale (2013), Reportér (2013), V útvare (2015), Chlieb aj hry (2014), Dvojjazyční (2016), Pieseň nad vetrom (2017), Materinská škola (2018), Domov (2019), Druhé dejstvo (2019), Divadlo za mrežami (2020) alebop Kesaj Thave (2024).
V osobe Doda Banyáka odišiel vzácny človek, úžasný otec, láskavý starý otec a optimista, ktorý mal veľmi veľa priateľov. Nižšie uvádzam spomienky aspoň niektorých.
Peter Pollák starší, bývalý splnomocnenec vlády pre rómske komunity
Dodo, priateľ môj… Je ťažké uveriť, že si odišiel. Bol si viac než len výnimočný umelec – bol si človek s veľkým srdcom, s citom pre pravdu, krásu a spravodlivosť.
Spolu sme prežili veľa – natáčania, spoločné projekty aj cesty po USA. Natočil si o mne tri dokumenty, v ktorých si zachytil nielen môj príbeh, ale aj dušu nášho národa. Vždy si rozumel Rómom – ich bolesti, sile aj ich radosti – a dokázal si to preniesť do svojho umenia tak, ako len málokto.
Pamätám si, ako sme si volali 8. apríla tohto roku na Deň Rómov. Spomínali sme, ako sme pred viac ako desiatimi rokmi v spolupráci so Slovenskou televíziou pripravili tri roky po sebe – v rokoch 2013, 2014 a 2015 – historické priame prenosy pod názvom Amaro džives – Náš deň. Ty si vtedy viedol réžiu, scenár aj dramaturgiu. Boli to jedinečné chvíle, ktoré sa už nikdy nezopakovali – a ktoré zostanú navždy zapísané v pamäti všetkých, ktorí boli pri tom.
Zanechal si po sebe diela, ktoré hovoria tvojím hlasom. No aj vo mne si zanechal spomienky, na ktoré nikdy nezabudnem. Naučil si ma rozvážnosti, precíznosti a pokoju – a najmä tomu, že umenie môže byť mostom medzi svetmi.
Odpočívaj v pokoji, priateľ môj.
Klára Orgovánová, riaditeľka Rómskeho inštitútu, klinická psychologička a bývalá splnomocnenkyňa vlády pre rómske komunity
Dodo Banyák bol výnimočný a všeobecne uznávaný scenárista, režisér a skvelý človek. Pri každom našom rozhovore som mala pocit, že tvorí príbehy. Veľa toho vedel, rozprával viacerými jazykmi, nemal komplexy, a to som na ňom milovala. Nebola v ňom malosť, ale ani velikášstvo.
Patril k rôznym kultúram ale neprepadol žiadnej. Bol oporou. Bez zbytočného pátosu mi vysvetlil pár vecí, do ktorých som sa zbytočne vkladala. Vytvoril príbehy, ktoré vypovedajú o náture ľudí na Slovensku. Patria k nim aj tie o Rómoch. Mám veľmi rada jeho rozprávky. Zanechal nám niečo, z čoho sa môžeme učiť.
Jeho smrť ma zasiahla tak, že ťažko nájsť vhodné slová. Vybavujem si tie jeho. Čítam jeho smsku: „dáme pivo, 10!“ Je tomu už niekoľko mesiacov, pivo sme nestihli. Asi si myslíme, že priatelia tu sú pre nás stále sú, takže ich môžeme trošku odsunúť. Je to veľký omyl. Tak rada by som s Dodom hovorila, smiala sa a vypočula si jeho nadhľad nad zbytočnosťami. Racionálne ale citlivo sa vysmieval z mojich obáv a úzkostí, no zároveň podporoval moju odvahu.
Snažím sa držať rady: „Vystúpenie v televízii je tvoja prezentácia, nestaraj sa o moderátora.“ Keď točil rozprávku Zlatý hlas a robil konkurz na speváka, poslala som mu rómskeho chalana, ktorého poznám odmalička. Dodo mi zavolal a povedal: „Ozaj si mi poslala zlatý hlas.“
Veľmi rada si spomínam, ako ma prekvapil so svojou peknou prešovskou manželkou v časoch, keď som mala v meste kaviarničku. Sedeli sme vonku do hlbokej noci a zabávali sa vo veľkom štýle. Viem, že jej odchod ho zlomil, mala som možnosť vidieť ozajstne milujúceho muža. V posledných časoch som mu hovorila, že s tými fúzmi vyzerá ako Charles Bronson (americký herec, pozn. red.) – chladnokrvný a spravodlivý ochranca.
Drahý Dodo, je mi to veľmi ľúto, že tu už nebudeš. Na to pivo pôjdem s tvojou sestrou.
Anna Koptová, novinárka a prekladateľka, spoluzakladateľka divadla Romathan
Jozef Banyák prišiel do môjho života nečakane, prekvapujúco, príjemné. Prišiel do Košíc, aby urobil dokument o Romathane, prvom rómskom profesionálnom divadle na Slovensku. Nič mimoriadne, veď o Romathan ako atrakciu sa zaujímalo veľa redaktorov a televíznych spoločností zo Slovenska aj zahraničia. Ale keď prišiel Jozef Banyák, všetci sme cítili, že sa prišiel na nás pozrieť náš človek, srdcom a dušou nám blízky človek.
Neskôr zveril našim hercom hlavné úlohy v jednej zo svojich filmových rozprávok. Dal im šancu vidieť sa inými očami a vnímať svet cez prizmu pravdy, spravodlivosti, súdržnosti, úcty a spolupatričnosti.
Život išiel ďalej a Jozef Banyák sa medzi nás vracal s novými výzvami. Ako inšpirátor s umeleckým videním zla a dobra, tmy a svetla. Otváral pozadie duality a ponúkal nazrieť za jej oponu. Kládol otázky, ktoré provokovali, pretože odpovede nemohli byť jednoznačné. Bolo treba nad nimi porozmýšľať.
Jozef Banyák odišiel. Jeho krásna duša isto-iste neopustila tento svet – neopustila nás. Stále sa k nám prihovára, lebo veril, že dobro je stále živé, aj keď sa z času na čas zmieta v bolestivých kŕčoch. Jozef Banyák bol režisér, umelec s citlivou dušou. Odišiel priskoro.
Práve sa chystal navštíviť vernisáž výstavy francúzskych fotografov, ktorú Slovenské národné múzeum v Bratislave otvorí 5. novembra. Už po x-týkrát sa tam chcel stretnúť a porozprávať s vedením a tanečníkmi kežmarského súboru Kesaj čhave. V mysliach tých z nás, ktorí ho poznali, sa Jozef Banyák stáva legendou – lebo pre nás bol legendou už vtedy, keď prvýkrát prekročil prah Romathanu.
Ivan Akimov, umelecký vedúci súboru Kesaj Tchave
V našom súbore sme si z Doda občas kamarátsky uťahovali, že je úplne integrovaný, nevie po rómsky a vrchol všetkého je, že pochádza z Bratislavy. Ale napriek všetkým týmto „neduhom“ bol Dodo mimoriadne vnímavý, empatický a ako málokto vedel nielen pochopiť, ale aj precítiť realitu života, ktorým tu žijú naši mladí ďaleko od všetkého v takzvaných marginalizovaných komunitách. Dodo bol proste jedným z nás. Sme vďační osudu, že nám ho dal, a nešťastní, že nám ho vzal.
Arne Mann, etnológ a romista
Režisér Dodo Banyák vyrástol v Podunajských Biskupiciach, kde žili početné rómske rodiny kováčov. Rómovia tu už v medzivojnovom období žili v rodinných domoch, pri ktorých mali ovocné sady i zeleninové záhrady, chovali domáce zvieratá. Mnohí Rómovia, ktorí vyrástli v takýchto podmienkach, sa dištancovali od chudobných Rómov, žijúcich v zaostalých osadách. To sa však netýkalo Doda, ktorý vedel, že aj v takýchto podmienkach žijú zaujímaví a talentovaní ľudia. Ako scenárista a režisér sa cieľavedome zameriaval práve na takýchto ľudí, ktorých prostredníctvom svojich filmov predstavoval verejnosti, aby tak pôsobil na prekonávanie negatívnych pohľadov na Rómov. Vážil som si ho pre jeho empatiu a toleranciu k inakosti, mal som ho rád pre priateľskú povahu a ľudskosť. Bude mi chýbať.
Jaro Vojtek, režisér
Prvé stretnutie s Dodom Banyákom na mňa silno zapôsobilo – ľahko na mňa preskočila jeho nefalšovaná pozitívna energia. Pamätám si na jeho jasné režijné pokyny a videnie, čo chce presne robiť. V dobrom som mu „závidel“ jeho jasné a pevné rozhodnutia. Bolo to pre mňa veľmi inšpiratívne. Obdivoval som, kam sa až vo svojom živote prepracoval. Nikdy nezabudnem na jeho žiarivý, veselý pozdrav.
František Balog, herec
S hlbokým smútkom spomínam na skvelého režiséra Doda Banyáka. Mal som česť spolupracovať s ním na viacerých projektoch – a každé stretnutie bolo školou aj darom. Bol to nesmierne milý, ľudský a citlivý človek, profesionál s obrovským talentom, tvorivosťou a jemným presným humorom. No zo všetkého najviac v ňom obdivujem pokoru. Tá jeho tichá samozrejmá pokora robila z jeho tvorby nie „iba remeslo“, ale skutočné umenie.
Ďakujem ti, Dodo. Za filmy, za rozhovory, za chvíle. Za všetko, čo si mi stihol dať. Odpočívaj v pokoji.
Ábel Ravasz, poradca ministra školstva abývalý splnomocnenec vlády pre rómske komunity
V krajine, kde je dodnes zvykom charakterizovať ľudí podľa toho, čím sú, a nie podľa toho, kým sú, Dodo Banyák a jeho životné dielo úspešne odolali takýmto zjednodušujúcim stereotypom. Jeho príslušnosť k rómskej národnosti ho kultúrne ukotvila, inšpirovala a provokovala k tvorbe a mimoriadnym umeleckým výkonom, ale zároveň ho neobmedzila ani negetoizovala. Ako Bratislavčan mal aktívny vzťah aj k maďarskej a slovenskej kultúre, a tie ho formovali a definovali tiež. Možno práve komplexnosť a rôzne vrstvy jeho identity mu pomohli k presvedčivému zobrazeniu zložitosti života aj v jeho dielach. Keď sme sa stretávali, často hovoril o vážnych veciach, no vždy s ľahkosťou a šarmom. Bude chýbať nielen jeho rodine, ale aj celej spoločnosti.
René Lužica, etnograf a vysokoškolský profesor
S Dodom som sa stretol po Nežnej revolúcii, keď vtedajšia vládna národne uvedomelá moc zlikvidovala slovenskú filmovú tvorbu na Kolibe. Ak chceli zamestnanci Koliby zostať vo „fachu“, jedinou možnosťou bola Československá televízia štúdio Bratislava. Vtedy sa začali nakrúcať národnostné magazíny a hľadali sa vhodní režiséri pre ich tvorbu. O Dodovi sa neuvažovalo ako o Rómovi, ponuku dostal ako režisér bez národnostného pôvodu.
Neprofiloval sa ako rómsky režisér, ktorý nakrúca filmy a televízne relácie o Rómoch. Túto charakteristiku odmietal. Rómstvo bolo jeho súkromnou vecou, on bol v prvom rade režisér. Národnostné magazíny neboli métou, za ktorou chcel ísť. Lákali ho hrané filmy, na ktorých spolupracoval na Kolibe. Lákala ho hollywoodska produkcia, na niektorých jej filmoch vďaka svojej dobrej angličtine spolupracoval, čo vo filmovej branži nebolo bežné.
V 90. rokoch urobil pri rómstve výnimku. V tom čase sme spolupracovali na dokumentárnom filme s názvom Dietky nevinné (1993). Dodo vypátral základnú školu, kde deti mimo vyučovania komunikovali v rómčine a nikomu to nevadilo, čo vtedy tiež nebolo bežné – fungoval totiž slogan „na Slovensku po slovensky“. Učiteľky v tejto škole však chápali, že ich žiaci sú svojou dvojjazyčnosťou špecifickí práve, takže ju treba podporovať.
Okrem toho sme sa s Dodom stretli ešte na tvorbe niekoľkých filmov. Spomínam si na Špeciálnu integráciu, V útvare či Materskú školu. Tieto filmy vznikli už v produkcii jeho občianskeho združenia Okno, financie na ich nakrúcanie si Dodo zháňal sám. Česť jeho pamiatke.
Andrea Bučková, bývalá splnomocnenkyňa vlády pre rómske komunity
Správa o odchode Doda Banyáka ma hlboko zasiahla. Pri našom prvom stretnutí ma ohromilo, že som mala možnosť spoznať prvého Róma – filmového režiséra. Ten moment zostane v mojich spomienkach ako výnimočný. Jeho prístup k práci bol pre mňa prejavom úprimného záujmu o ľudí a ich príbehy, s rešpektom a citom.
Svojou prácou rozhodne ukazoval, že dokáže vytvárať diela so šírkou pohľadu nielen s cieľom odhaľovať, ale aj spájať. Jeho profesionalita a zároveň ľudská pokora sa prejavovala v každom kontakte s ním.
Strata takého tvorcu je pre nás všetkých Rómov a Rómky, pre kultúru a spoločnosť veľkou stratou. Zostáva vo mne najmä vďačnosť za to, že som mohla byť súčasťou chvíľ, keď svojou prácou otváral dvere novým výzvam a významom.
Odpočívaj v pokoji a ďakujem za všetko, čo vďaka Tebe vzniklo – česť tvojej pamiatke.
Roman Čonka, šéfredaktor novín Romano nevo liľ
Bol som súčasťou jeho dokumentárnych filmov o rómskej kultúre a jazyku. Nenásilné nahrávanie, s pokorou, ale aj s humorom. Profesionál. Keď sme v Štátnej vedeckej knižnici v Prešove začali v roku 2015 realizovať pre verejnosť podujatia s názvom Živé knihy, práve on bol našim prvým hosťom. Aj keď už prešlo 10 rokov, spomínam si na ten deň.
Spomínam si, ako hovoril o sebe, o svojej práci, ale aj o Rómoch a kultúre, či dvojakej menšine. Pre neho ako filmára – ako sám hovoril – bol príbeh každého človeka zaujímavý. Spomínam si, že v ten deň sme mali plný klub a na záver obrovský potlesk. A od tohto dňa realizujeme pre verejnosť tento typ podujatí každý rok.
Jozef Banyák po sebe zanechal kvalitnú produkciu, ktorá tu ostane navždy. Česť jeho pamiatke.
Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].
