Mestské rómske getá, na Slovensku sú ich desiatky. Niektoré sú výsledkom politík minulosti, iné vznikli po roku 1989. Bez ohľadu na dobu vzniku však majú všetky veľa spoločného: veľa obyvateľov na malom priestore, nevyhovujúce bývanie, vysokú mieru nezamestnanosti, obmedzený prístup k službám a očakávanie majority, že ľudia z týchto komunít budú v tomto priestore tráviť čo najviac času. Majoritu obťažuje, ak sa obyvatelia geta pohybujú po meste, sedia na lavičkách alebo sa zgrupujú na verejných priestranstvách.

Stovky ľudí sú „uväznení“ v getách a ich šanca zaradiť sa do väčšinovej spoločnosti je mizivá. Niekedy má majoritné obyvateľstvo očakávanie, že sa jedného rána zobudí a geto tam už nebude – Rómov odnesú mimozemšťania, alebo sa z večera do rána všetci odsťahujú do Anglicka. Takto napísané to vyznieva absurdne, ale realita je, že mestá nemajú plán, čo s getami. Či ich rozvíjať alebo rozpúšťať, alebo či tam nedosťahovať ešte zopár neprispôsobivých občanov.

Stovky obyvateľov na malom priestore

Príkladom takého geta je Orechov dvor v Nitre, kam začali Rómov z mesta sťahovať niekedy v 90. rokoch. Postavili sa tam byty nižšieho štandardu a presťahovali rodiny z rôznych častí mesta. Až dodatočne boli postavené kontajnery, v ktorých sa začali realizovať sociálne služby. Pribudlo aj murované komunitné centrum. Ani po rokoch tam nie je cesta, ktorá by spájala geto so zástavkou mestskej dopravy. Asi kilometer treba ísť po poľnej ceste – deti do školy a mamy s kočíkmi k lekárovi, aby sa dostali na zástavku.

Koncentrácia chudoby prináša aj koncentráciu patológie. Jednou z nich je závislosť, nielen na alkohole ale aj na drogách. Pre ľudí v takomto prostredí sa spôsobom zárobku stáva aj organizované žobranie. Je faktom, že „šikovnejší“ sa obohacujú na druhých prostredníctvom úžery.

Podobné geto je aj vo Zvolene, pri vstupe do mesta v priemyselnej časti návštevníkov víta „dom hrôzy“. Vyhorená stavba, v ktorej sa ale býva. Aj v tejto časti, ktorú Zvolenčania poznajú ako Unionku alebo Pod Pustým hradom, vzniklo geto po roku 1989. Z lokality sa postupne vysťahovali Nerómovia a presťahovali tam Rómov z iných oblastí. Mestské nájomné byty boli nájomníkom neskôr odpredané a tí rezignovali na ich údržbu. Bytový fond sa fragmentoval aj rôznymi odpredajmi a exekúciami. Dnes na malom priestore býva niekoľko stoviek obyvateľov, žijúcich v generačnej chudobe.

Dôsledkom generačnej chudoby môže byť aj osobná rezignácia a snaha zotrvať vo vylúčenej lokalite, lebo je to jednoduchšie. Jednotlivec sa môže spoľahnúť na príbuzenské väzby a nevystavuje sa tak konfrontácii voči vlastnej nedostatočnosti.

Veľkým mestským getom je aj osada Habeš v meste Sečovce. Obyvatelia osady tvoria asi jednu tretinu občanov mesta. Vznikla začiatkom 20. storočia, na prehlbovaní sociálneho vylúčenia sa podpísal socializmus aj obdobie po roku 1989. Na malej ploche sa tam nachádzajú obydlia z odpadových materiálov, množstvo smetí, letargicky ležiaci psi a medzi tým všetkým pobehujúce detí. Prehlbujúce sa sociálne vylúčenie je učebnicovým príkladom zlyhania všetkých úrovní štátu zabezpečovať dôstojné podmienky na život pre svojich občanov. Osada Habeš je tou lokalitou, kde by unimobunky boli luxusným bývaním. Degradácia ľudskej dôstojnosti je tam hmatateľná.

Žiaľ, výpočet takýchto lokalít by mohol pokračovať, na Slovensku sú ich desiatky.

Príklady dobrej praxe zo zahraničia

Natíska sa otázka, čo s tým. A odpoveď nie je jednoduchá. Neexistuje uniformné riešenie, ktoré by sa dalo jednoducho replikovať. Základnou podmienkou riešenia je reálny záujem kompetentných zlepšiť postavenie marginalizovaných komunít. Dôraz v tomto prípade musí byť na slove „reálny“ – záujem nesmie byť len deklarovaný alebo motivovaný dotáciami. Druhým predpokladom je koordinovaný prístup. Nevyhnutná je aj existencia vízie, ktorá by mala vnikať s funkčnou účasťou samotných obyvateľov marginalizovaných rómskych komunít. To si vyžaduje partnerský prístup, no v tomto bode narážame na limity tvorby verejných politík u nás. Paternalistický prístup sa neosvedčil, inému sa však táto spoločnosť nepriučila.

V tomto smere by sme sa možno mohli inšpirovať pilotným prístupom, ktorý schválila odchádzajúca vláda Petra Fialu v Českej republike. V spolupráci ministerstiev, regionálnej samosprávy, Agentúry pre sociálne začlenenie a mesta Šluknov (okres Dečín) sa bude realizovať koncept s názvom Spoločný postup verejnej správy k transformácii sídliska Šluknov. Cieľom je premeniť jednu z najväčších sociálne vylúčených lokalít na bežnú, stabilnú a bezpečnú časť mesta.

Zámer počíta s odkúpením väčšiny bytových domov od súkromných vlastníkov do majetku mesta. Zastaví sa tak nekontrolovaná migrácia do lokality a prehlbovanie sociálneho vylúčenia, následne dôjde k revitalizácii oblasti a k jej premene na bežné sídlisko. Prístup počíta s komplexným riešením a financovaný by mal byť kombináciou viacerých zdrojov.

Projekt vychádza zo zahraničných skúseností, napríklad španielskeho programu IRIS, dánskeho plánu Jedno Dánsko bez ghett, holandských skúseností s regeneráciou sídlisk a nemeckého programu Soziale Stadt (Sociálne mesto).

Príklady dobrej praxe teda sú, zostáva iba dúfať, že sa nimi na Slovensku inšpirujeme.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].