V diskusiách a osobných rozhovoroch často od kolegov počúvam konštatovanie, že minister školstva Tomáš Drucker – na rozdiel od svojich predchodcov – dokázal posunúť dopredu kvalitu vzdelávania rómskych detí. Zaznieva pritom aj argument, že rezort pod jeho vedením spustil kroky, ktorých výsledky sa ukážu až po čase, a preto je potrebné byť trpezlivý.

Keď sa pozrieme na konkrétne kroky ministerstva školstva, objavuje sa niekoľko trendov, ktoré naznačujú, akým smerom sa dnes politika vzdelávania v tejto oblasti uberá. Ich spoločným menovateľom je, že rezort síce prichádza s rôznymi zaujímavými a dôležitými nástrojmi či iniciatívami, ktoré majú zlepšiť vzdelávaciu aj životnú perspektívu rómskych detí, no v praxi sa často míňajú účinku.

Chýba koncepcia vzdelávania chudobných detí

Prvým zásadným problémom je, že Slovensko stále nemá jasnú a dlhodobú koncepciu toho, kam chce smerovať vzdelávanie rómskych detí a mladých ľudí. Akčné plány pripravované každé dva roky pod strechou Úradu splnomocnenca vlády pre rómske komunity sú spravidla výsledkom okliešteného kompromisu medzi úradom a ministerstvom a financované sú najmä z európskych zdrojov. Samotný rezort školstva však doteraz nepredstavil vlastnú strategickú predstavu o tom, ako systematicky rozvíjať vzdelávanie detí z menšiny, ktorej veľká časť stále vyrastá v podmienkach absolútnej chudoby.

Absencia takejto ucelenej vízie sa následne prejavuje aj v tom, ako sú v rezorte navrhované a riadené konkrétne projekty. Rozvojové projekty ministerstva školstva – dnes často označované ako národné projekty za desiatky miliónov eur – majú riešiť napríklad aj odstraňovanie segregácie rómskych žiakov. Paradoxom však je, že ich koordinujú útvary ministerstva, ktorých kompetencie na to nie sú prirodzene určené. Projekt desegregácie napríklad nepatrí pod Národný inštitút vzdelávania a mládeže (NIVaM), ale pod legislatívny odbor ministerstva, ktorý nemá bezprostrednú odbornú väzbu s pedagogikou a didaktikou.

Výsledkom je, že kľúčové témy súvisiace so vzdelávaním detí z chudobného prostredia sa už dnes nedostávajú napríklad do obsahu školskej reformy, pripravovanej a koordinovanej NIVaM-om. Pracovníci, ktorí dnes pripravujú legislatívu a riadiace stratégie školstva, v tejto téme roky systematicky nespolupracujú s tými, ktorí reálne vytvárajú obsah vzdelávania a každodenný život škôl. Vzniká tak systém, v ktorom sa tvorba pravidiel postupne oddeľuje od reality školských tried.

Mnohé opatrenia zostávajú izolované

Podobný scenár pravdepodobne čaká aj národný projekt, ktorý chce desegregovať školy prostredníctvom úpravy verejných školských obvodov. Druckerova novela školských obvodov totiž nijako systematicky ani legislatívne nesprevádza obce a mestá v tom, ako majú postupovať, aby nedochádzalo k ďalšiemu oddeľovaniu rómskych detí medzi jednotlivými školami. Rezort síce sľubuje, že obce a mestá naučí, ako s obvodmi pracovať, no ide najmä o vzdelávacie projekty za milióny eur. Namiesto jasného legislatívneho rámca tak opäť vzniká systém, ktorý sa spolieha len na vyškolenie konkrétnych pracovníkov školských úradov a od ktorého sa očakávajú systémovo udržateľné výsledky aj v budúcnosti.

Ďalším príkladom pilotného nástroja, ktorý má pomôcť žiakom z chudobného prostredia, je systém včasného varovania pred predčasným ukončením školskej dochádzky. Tento inštitút je v školskom zákone ukotvený od roku 2024 a momentálne sa testuje vo vybraných školách. Sleduje veľmi dôležitý cieľ – včas identifikovať žiakov ohrozených odchodom zo školy a umožniť školám reagovať skôr, než sa problém stane nezvratným.

Riziko však spočíva v dvoch veciach. Po prvé, ak takýto nástroj nie je súčasťou širšej a jasne ukotvenej vzdelávacej stratégie, zostáva izolovaným opatrením. Po druhé, existuje riziko, že to skončí pri diagnostike – systém síce dokáže identifikovať problém, no školy nedostanú zdroje na intervencie, ktoré by situáciu reálne riešili. Výsledkom by potom bolo, že by sme síce presne vedeli, čo sa so žiakmi deje, ale nedokázali by im pomôcť, pretože školám by na to chýbali pravidelné finančné aj personálne kapacity.

Projekty ako súčasť širšej stratégie

Pochybujem, že minister školstva Tomáš Drucker bude po každom výsledku rozvojového projektu meniť aj školskú legislatívu a financovanie tak, aby sa ich efekt mohol plošne uplatniť vo všetkých školách. Ak majú podobné nástroje priniesť skutočnú zmenu, mnohé opatrenia budú musieť byť súčasťou širšej a jasne pomenovanej stratégie aj legislatívnych krokov. Bez toho zostanú jednotlivé rozvojové projekty skôr izolovanými experimentmi než systémovými a dlhodobo udržateľnými riešeniami.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].