Za sto rokov sa vystriedali rôzne koncepcie a nariadenia o vzdelávaní rómskych žiakov. Dobre ich ilustrujú tri príklady: škola pre rómske deti v československom Užhorode, kontroverzný sociálny experiment v Květušíne zo 60. rokov a dnešná výzva, ako si poradiť s odstránením segregácie rómskych žiakov z Malého Slivníka.

1925: Škola pre rómske deti v Užhorode

V Československej republike – ako aj inde v Európe – bola uzákonená povinná školská dochádzka všetkých detí bez národnostného, sociálneho či náboženského rozdielu. V realite života nového štátu však pretrvávali tradované predsudky zdedené z Rakúsko-Uhorskej monarchie. Monarchistická konzervatívna legislatíva dožívala a nová demokratická sa ešte len tvorila.

Objavil sa však problém, ako vzdelávať rómske deti, ktoré kočovali s rodičmi z miesta na miesto. Rómske deti, ktoré žili s rodičmi usadeným spôsobom na vidieku či v mestách, sa navonok ako problematické nejavili. Tradované predsudky väčšinovej spoločnosti však vylučovali zo vzdelania aj ich.

Niekedy okolo vianočných sviatkov v roku 1925 sa Josef Šimek, školský inšpektor v Užhorode na Podkarpatskej Rusi, rozhodol dodržať literu zákona. Vedel, že miestne väčšinové obyvateľstvo nedokáže presvedčiť, aby umožnili vstúpiť rómskym deťom do základných škôl. Nie menej dôležitou bola aj výzva, ako presvedčiť rodičov detí, že vzdelanie je pre ich budúcnosť to najdôležitejšie. Zistil, že ani z jedným nepohne. A aj keby rómskych rodičov presvedčil, nemal vhodnú budovu. Rozhodol sa preto postaviť jednotriednu školu výhradne pre Rómov. Financie získaval z rôznych zdrojov, súkromných i verejných.

O rok neskôr na Vianoce otvoril prvú štátnu základnú školu pre rómskych žiakov. Ako ich „zlákal“ do školy? V učiteľskej izbe, ktorá bola aj kabinetom, učiteľ varil každý deň polievku. Pedagógovia okrem toho získali od darcov aj obnosené šatstvo a obuv. V zime teda rómski žiaci prichádzali do školy ošatení a obutí. V škole sa o sebe a svojom jazyku nič nedozvedeli, bol to však – na tú dobu ­– pozitívny pokus realizovať samostatné vzdelávanie rómskych detí.

Škola zabezpečovala základné vzdelanie pre Rómov až do začiatku druhej svetovej vojny. Šimkov príklad však nikto nenapodobnil. Rómska škola v Užhorode zostala experimentom o ktorom sa nanajvýš pochvalne písalo v mnohých regionálnych i celoštátnych novinách. Po druhej svetovej vojne v Sovietskom zväze obnovená nebola.

1950: Květušínsky experiment

Komunistický prevrat v roku 1948 zmenil demokratický systém na totalitný režim jednej vládnucej politickej strany. Robotnícko-roľnícka vláda sa rozhodla, že v krátkom čase prevychová a asimiluje všetkých vtedajších kočujúcich i usadených Rómov do moderného štátu budujúceho socialistickú rovnostársku spoločnosť. Asimilácia znamenala zánik jazyka, kultúry aj neuznanie národnosti, ktorú nazvali zaostalou sociálnou skupinou.

Nový socialistický systém však narážal na kultúrne stereotypy a predsudky, ktoré sa prejavovali aj u členov a funkcionárov komunistickej strany. Zdedený odpor voči spoločnému vzdelávaniu sa v tichosti prejavoval rôznymi obštrukciami, ktoré sa snažili o oddelené vzdelávanie rómskych žiakov. Propaganda na jednej strane tvrdila, že do vtedajších pomocných škôl majú byť primaní len žiaci so zdravotným hendikepom. Opak bol však pravdou, snahy o zvýšenie gramotnosti a vzdelanosti detí i dospelých narážali na personálne i materiálne limity učiteľov – bol ich nedostatok. Podobne sa na menej ako polovicu redukoval plánovaný počet kurzov. Naopak, počet rómskych žiakov v takzvaných pomocných školách sa zvyšoval. Podobne stereotypné predsudky utvrdzovali Rómov v presvedčení, že škola je priestor kam z pohľadu štátu nepatria.

Objavil sa však nadšený učiteľ Miroslav Dědič, ktorý vytvoril kontroverzný experiment prevýchový rómskych detí. Vo vojenskom priestore za pomoci vojakov postavil hermeticky uzavretú internátnu školu, do ktorej nemali prístup rodičia. Dědič deťom zabezpečil všetko, čo potrebovali, a presviedčal ich, že škola je ich náhradný domov. Žiakom sa vo vzdelávaní darilo, rýchlo sa učili a začali písať listy domov. Dědič ich však neodoslal, žiakom sám písal šťastné odpovede ich rodičov, o ktorých sa verejne vyjadroval v zmysle, že ich deti zachraňuje pred negatívnym vplyvom rodinného prostredia.

Odborníci i dobová tlač vyzdvihovali Dědičove pedagogické metódy a charakterizovali ich ako vzorové. O vysokej cene, ktorú deti za túto – z pohľadu vzdelania úspešnú – skúsenosť zaplatili, sa v tom čase nehovorilo. Trvalé psychické a iné dopady, ktoré so sebou prináša vytrhnutie detí z rodinného prostredia, vtedy veľkou témou neboli. Rovnako neboli v tej dobe témou ani z dnešného pohľadu neprípustné metódy či podmienky, ktoré experiment sprevádzali.

Detí v zariadení však pribúdalo a po niekoľkých rokoch sa škola presťahovala do nových priestorov. V roku 1960 nastal zlom. Vládna moc rozhodla, že spoločnosť v Československu dosiahla relatívnu rovnosť, odstránila zvyšky kapitalizmu a týmto jednoduchým administratívnym aktom vraj dosiahla vývojový stupeň socializmu.

A vďaka socializmu sa podľa režimu vyriešila aj takzvaná „cigánska otázka“. Rómovia sa „na papieri“ ideologicky stali rovnocennými občanmi s väčšinovou spoločnosťou, takže nebola potrebná špecifická prevýchova či vzdelávanie rómskych detí.

V realite života sa však problémy vylúčených komunít, samozrejme, neodstránili. Zostali ukryté pod ideologickým nánosom „zrovnoprávnenej“ asimilovanej sociálnej menšiny.

2025: Malý Slivník

Po prvých demokratických voľbách v júni 1990 slovenská vláda v apríli 1991 uznesením č. 153 prijala zásady vládnej politiky k Rómom. De jure tak deklarovala existenciu rómskej národnosti. Na jednu podstatnú vec však legislatívci zabudli. Nevedeli – nikto ich neinformoval –, že už v roku 1973 bol kodifikovaný a štandardizovaný rómsky jazyk. Medzi práva novej národnostnej menšiny tak nezahrnuli právo na vzdelávanie v materinskom jazyku.

Výsledkom uvedeného pochybenia je fakt, že ani 35 rokov po uznaní národnostných práv sa táto chyba nenapravila. Zodpovedné inštitúcie dodnes nevytvorili podmienky pre vznik rómskeho národnostného školstva v podobe, ako je to zaužívané u maďarskej a ukrajinskej národnosti. V tomto zmysle bola kodifikácia rómskeho jazyka v roku 2008 „len“ úradným aktom, a to napriek tvrdeniu vtedajšieho ministra školstva, že vďaka nemu vznikol rómsky národ.

Z mediálnych správ sme sa dozvedeli, že napriek právu na vzdelanie rómske deti z Malého Slivníka ani dva mesiace od zahájenia školského roku nechodili do školy. Dôvodom bol fakt, že susedná základná škola v obci Terňa, ktorú navštevovali väčšinovo rómski žiaci, vytvárala segregované triedy. Nasledovalo súdne rozhodnutie zmeniť školský obvod. Malý Slivník bol včlenený do 20 kilometrov vzdialeného Prešova, pretože tam sa nachádza viac škôl a zamedzí sa v nich vysokej koncentrácii rómskych žiakov.

Po niekoľkých mesiacoch vyjednávania sa ministerstvu školstva podarilo objednať autobus na jeden školský rok, ktorý 43 žiakov z Malého Slivníka rozváža v skupinkách podľa ročníkov po prešovských školách. Rezort a samosprávne úrady tak splnili nariadenie súdu, ktoré vychádzalo z antidiskriminačného zákona. Na segregované rómske triedy upozornilo občianske združenie Poradňa pre občianske a ľudské práva, ktoré podalo žalobu na súd.

Čo sa však udeje o rok či dva, bude štát stále schopný zabezpečiť autobusy? Ako sa žiakom z Malého Slivníka darí v novom prostredí? Vieme, že prechod z jednej školy na druhú je náročný sám o sebe, rómski žiaci to majú so začleňovaním sa do väčšinových triednych kolektívov ešte náročnejšie. Ako sa do ich nového školského  prostredia prenesie spoločenská nálada voči Rómom? A ako chce štát riešiť desiatky či stovky ďalších segregovaných tried? Mnohé otázky zostávajú nezodpovedané.

Pokusy a omyly

Za sto rokov sa vystriedali rôzne koncepcie a nariadenia o vzdelávaní rómskych žiakov. V súčasnosti prevláda hybridný neustálený vzdelávací model, ktorý nerešpektuje svojbytnosť a špecifiká rómskej identity. V roku 1991 sa vláda zaviazala rozvíjať rómske národnostné školstvo, zostalo však len pri neurčitých prísľuboch. Odvtedy sme nezaznamenali žiaden náznak kvalitatívnej zmeny.

V konečnom dôsledku nie je za nesplnenú úlohu zodpovedný nikto zo zástupu ministrov školstva a expertov na vzdelávanie. A s ohľadom na podmienky na Slovensku je ťažké predvídať, aká bude budúcnosť rómskeho školstva, alebo školstva pre Rómov.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].