V roku 1950 sa v Škole mieru v Květušíne začal realizovať sociálny experiment vzdelávania a prevýchovy rómskych detí. Vychádzal z represívneho a asimilačného plánu sústrediť Rómov do spoločných ubytovacích stredísk, kde by dospelí pracovali a deti chodili do školy. Cieľom bolo zistiť, či je možné zaradiť rómskych žiakov do vzdelávacieho systému.

Z slovenského Hromoša do českého Květušína

Květušín (Kwitoschink) bol pôvodne nemeckou obcou na česko-nemeckej hranici. Po druhej svetovej vojne vysídlili jej obyvateľov na základe dekrétov prezidenta Beneša do Nemecka. V krátkom čase však obec bola znovu obývaná. Noví obyvatelia – rómske rodiny – pochádzali z okresu Stará Lubovňa z obcí Hromoš, Ľubotín, Kozelec a Šambron. Okrem nich sa do Květušína nasťahovali aj rodiny slovenských repatriantov z Rumunska.

Keďže išlo o pohraničnú obec, československá armáda tam vybudovala vojenský útvar Boletice. Jeho veliteľom bol kapitán Josef Pohl, ktorý po návšteve Květušína zistil, že životné podmienky v obci sú neúnosné. Okrem ťažkých materiálnych podmienok bola problémom najmä chýbajúca škola. Kapitán Pohl preto zorganizoval vojakov z útvaru, aby na školu prerobili jednu z niekdajších hospodárskych stavieb.

Do realizácie školského projektu sa zapojila sociálna referentka z Českého Krumlova Hana Librová a učiteľ Miroslav Dědič, ktorý sa prihlásil z vlastnej vôle. Jeho motiváciou bolo spoznávať a otestovať sa v neznámych podmienkach. Bol to on, kto neskôr angažoval ďalších učiteľov.

V júni 1950 kapitán Pohl v Květušíne slávnostne otvoril materskú školu a jasle. Ministerstvo školstva udelilo zariadeniu čestný titul „Škola míru“. Tým mala byť vyjadrená vďaka veliteľovi Pohlovi a vojakom, ktorí školu vybudovali.

Každá hodina začala zborovou piesňou

Úlohou učiteľa Dědiča bolo získať rómske deti do školy, hoci mnohí rodičia sa k nápadu stavali negatívne. Hlavnou myšlienkou bolo „zlákať“ deti na lepšie materiálne podmienky, ako mali doma. Zo začiatku začali do školy chodiť deti, ktoré dovŕšili vek pätnásť rokov. Najprv sa učili základným hygienickým a stravovacím návykom. Dostali pravidelnú stravu, ocitli sa v čistom a bezpečnom prostredí. Dedič ich zaujal hrou na husle a hraním hier.

Pozitívne charakterové vlastnosti mala rozvíjať estetická výchova, vedenie k práci zasa mali sprostredkovať zručnosti polytechnického vzdelania. Dědič presadzoval aj telesnú výchovu, prostredníctvom ktorej mali rómske deti môcť vyniknúť, a tiež budovať si dôveru vo vlastné sily a schopnosti. Každá hodina začala a končila zborovou piesňou. Dedič prišiel po niekoľkých mesiacoch k – z dnešného pohľadu samozrejmému – záveru, že rómske deti sú „kultivovateľné“.

V októbri 1950 nadviazal Dědič kontakt s rodičmi. Zorganizoval kurz pre negramotných mladistvých a dospelých, na ktorom pozoroval ich správanie. Dospel k presvedčeniu, že s dospelými „nepohne“ a rozhodol sa zamerať výhradne na deti. Zaoberal sa aj myšlienkou zriadiť v Květušíne triedy základnej školy a internát. Internát mal eliminovať vplyv kultúrne zaostalých rodičov na prevýchovu ich detí. Uzavretý vojenský útvar sa javil byť najvhodnejšou alternatívou, ako si vymôcť povinnú školskú dochádzku.

Chceli obmedziť negatívny vplyv prostredia

V januári 1951 Pohl a Dědič zriadili v kasárni školský internát a detský domov. Na jar však niekoľko rodín aj s deťmi opustili Květušín, a presťahovali sa na iné miesto. Po dvanástich dňoch sa deti nečakane vrátili aj bez rodičov. Návrat detí bol pre Dědiča signál, že je – z vtedajšieho pohľadu – na správnej ceste. Internát a detský domov mohli fungovať.

V júni 1951 sa v internátnej škole učilo 27 detí. Ich počet stúpal, zariadenie mohlo prijať školákov z chudobných pomerov z celého okresu Český Krumlov. O Květušinskej škole a detskom domove sa v odbornej verejnosti hovorilo ako o vzorovom príklade „prevýchovy“ rómskych žiakov. Trvalé psychické a iné dopady, ktoré so sebou prináša vytrhnutie detí z rodinného prostredia, v tom čase veľkou témou neboli.

V septembri 1952 prvých päť žiakov z Květušínskej školy začalo študovať na stredných školách. Dědičovho spolupracovníka a ochráncu kapitána Pohla však prevelili na iný vojenský útvar. V rokoch 1953 a 1954 Dědič márne žiadal o ďalšie financie na rozšírenie domova pre zvyšujúci sa počet detí. Cez prázdniny v roku 1954 sa škola napokon presťahovala do nových priestrannejších priestorov na Dobrej Vode pri Prachaticiach. V roku 1960 bola činnosť školy z príkazu ministerstva školstva ukončená, podľa webu hatefree.cz ňou dovtedy prešlo 200 až 300 detí. Sklamaný Dědič porozvážal žiakov ich školy do rôznych detských domovov.

V dokumente Českej televízie s názvom Zatajené dopisy (2014) niekdajší absolventi Květušínskej školy s odstupom času reflektovali túto svoju skúsenosť. Tvorcovia ho uvádzajú ako „unikátne pátranie po stopách experimentu, ktorý pomáhal aj škodil“.

Vnučka niekdajších žiakov sa vo filme dozvedá, že „vďaka láskavému prístupu a intenzívnej starostlivosti učiteľov žiaci síce boli úspešní, mnohí za to ale zaplatili vysokú cenu“.

Režisér a scenárista dokumentu Tomáš Kudrna uviedol, že „experiment prebiehal v podmienkach a pomocou metód, ktoré by boli dnes úplne neprijateľné“.

Pedagóg Miroslav Dědič bol strojcom i obeťou socialistického vzdelávacieho experimentu, ktorý vládna moc podporovala, len keď ho potrebovala, aby ho z ideologického hľadiska neskôr pochovala a ničím nenahradila.

Československá republika pribrala v roku 1960 do svojho názvu pojem „socialistická“. Z pohľadu štátu bol každý občan – aspoň navonok – rovnocenný, týmto administratívnym aktom sa preto „vyriešila“ aj dovtedy vnímaná špecifická potreba prevýchovy a vzdelávania rómskych detí.

Slovenská stopa

V Slovenskom národnom archíve je zachovaná „stopa“ o pobyte Miroslava Dědiča u nás. Cez prázdniny roku 1953 sa 20-členný detský spevácky a tanečný súbor Školy míru zúčastnil propagačného zájazdu na východnom Slovensku. Dědič s deťmi navštívili 26 osád a absolvovali 60 vystúpení, ktoré videlo 15-tisíc divákov. Okrem spevu a tanca členovia súboru Rómov po ukončení vystúpenia presviedčali, aby zmenili dovtedajší „zaostalý spôsob života“.

V správe pre Povereníctvo vnútra Dědič vysvetľoval, že hovoriť s dospelými Rómami prostredníctvom detí môže byť spojené s pozitívnou odozvou. Okrem toho, detské umelecké vystúpenia podľa neho mohli presvedčiť aj pracovníkov štátnej správy, že problémy v osadách sú riešiteľné.

Na adresu okresných národných výborov Dědič napísal: „Väčšina orgánov ONV rozumela nedostatočne významu zájazdu a zamerala propagáciu na slávnostné vystúpenie umeleckého cigánskeho súboru. Hlavným poslaním zájazdu bolo úderným vystúpením psychologicky a ofenzívne pôsobiť na vnímanie cigánskych obyvateľov priamo v ich bydliskách.“

Rozsiahlejšiu správu Dědič adresoval pražským ministerstvám vnútra a školstva. Podľa neho väčšina divákov sledovala vystúpenia súboru s obdivom i závisťou. Mnoho detí z osád chcelo nastúpiť do autobusu k tanečníkom. Keďže vo vozidle bolo práve jedno voľné miesto, do Květušína odviezli jednu sirotu.

Pedagóg v správe tiež uviedol, že bez odstránenia diskriminácie Rómov sa ich situácia u nás nezmení, tak ako sa nezmení ani náš vzťah k nim.

Deti Kapitána Kohla

V roku 1961 vyšla o tomto sociálnom experimente kniha novinára Jiřího Štycha s názvom Děti kapitána Kohla. Za pseudonym kapitán Kohl sa skrýva veliteľ vojenského útvaru Josef Pohl. Za pseudonymom učiteľa Horáka sa zasa skrýva Miroslav Dědič a za vychovatelkou Medunovou sociálna referentka Hana Librová.

Štych ich považoval za socialistických priekopníkov modernej pedagogickej práce zameranej na rómske deti. V roku vydania bola kniha už neaktuálna, problém bol „oficiálne vyriešený“.

Miroslav Dedič zomrel 25. decembra 2020, Múzeum rómskej kultury v Brne ho v spomienke označilo za „významnú postavu československej sociálnej pedagogiky“.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].