Dvadsiateho šiesteho novembra 1989 vystúpili na masovom zhromaždení v Prahe na Letnej rómski aktivisti Emil Ščuka a Jan Rusenko s prehlásením na podporu spoločenských zmien. Vyzvali väčšinovú spoločnosť, aby prijala Rómov do rodiacej sa demokratickej spoločnosti. Ščuka pred jasajúcim davom vyhlásil: „My tu budeme žiť a chceme žiť tak, aby sme sa nehanbili a aby ste sa vy nehanbili za nás.“

V hektických revolučných decembrových dňoch vznikla v Prahe prvá politická strana združujúca Rómov – Rómska občianska iniciatíva (ROI). Jej vznik však nenadviazal na popretrhanú kontinuitu činnosti českého a slovenského Zväzu Cigánov-Rómov.

Podľa Ščuku oba zväzy vznikli vďaka komunistickej strane a väčšina funkcionárov bola jej členmi. Rómski aktivisti sa teda generačne nezjednotili, rovnako ako celá spoločnosť, aj oni sa delili na antikomunistov a komunistov.

Volebný úspech rómskych poslancov

V januári 1990 ROI publikovala svoj program postavený na občianskych a národnostných právach, výuke rómskeho jazyka, podpore rómskej kultúry, zamestnanosti, bytovej výstavbe, zdravotnej starostlivosti, odstraňovaní kriminality a rozvoji vzťahov s rómskymi organizáciami v zahraničí – najmä s Medzinárodnou rómskou úniou (IRU).

O dva mesiace neskôr Ministerstvo vnútra Českej republiky zaregistrovalo ROI ako politickú stranu s celoštátnym pôsobením. Za jej predsedu bol zvolený právnik a aktivista Emil Ščuka. Za slovenskú stranu bol za podpredsedu zvolený doktor pedagogiky Gejza Adam.

Strana v programovom vyhlásení deklarovala, že v prvom rade bude obhajovať záujmy Rómov, ich rovnocenné postavenie v spoločnosti, dodržovanie občianskych práv i povinností.

V prvých slobodných voľbách v júni 1990 kandidovali predstavitelia ROI na kandidátkach Občianskeho fóra a Verejnosti proti násiliu. Poslancami Federálneho zhromaždenia sa napokon stali štyria členovia ROI, medzi nimi aj Gejza Adam. Šiesti členovia ROI boli zvolení do Českej národnej rady, Anna Koptová bola zvolená do Slovenskej národnej rady.

Za Komunistickú stranu SR, ktorá sa od roku 1991 zmenila na Stranu demokratickej ľavice, boli do Federálneho zhromaždenia zvolení Vincent Danihel a Karol Seman. Podobný volebný úspech rómski kandidáti viac nezaznamenali.

Rómske politiky ostali len na papieri

Témy, ktoré zaujímali Rómov, sa inštitucionálne dostali do kompetencie Federálneho ministerstva práce a sociálnych vecí. Na pôde ministerstva vznikla pracovná skupina, ktorá pripravila návrh zásad štátnej politiky zameranej na riešenie problémov Rómov.

Garantom splnenia tejto úlohy bol podpredseda vlády ČSFR Jozef Mikloško a federálny minister práce a sociálnych vecí Petr Miller. Koncepciu riešenia a odstránenia sociálnych nerovností predložil Emil Ščuka. Vlastnú koncepciu predložili bývalí funkcionári Zväzu Cigánov-Rómov Dezider Banga a Alojz Pompa, reprezentujúci Ligu rómskej jednoty.

Výsledkom rokovaní bolo uznesenie vlády z 3. októbra 1991, ktoré formulovalo zásady politiky štátu k rómskej menšine. Za základnú podmienku odstránenia spoločenského vylúčenia Rómov autori považovali, aby menšine bolo umožnené slobodne sa prihlásiť k rómskej národnosti.

V uznesení ďalej rozpracovali zásady prístupu jednotlivých rezortov k Rómom. Išlo o prierezové úlohy, formálne podobným spôsobom postupovala vláda aj za socializmu. V máji 1992 sa však tieto zásady federálnej vlády nedostali na rokovanie parlamentu. Blížiace sa voľby a predpokladaný rozpad štátu to neumožnili.

Erózia rómskych politických strán

Popri federálnej odbornej skupine pôsobila na Slovensku odborná pracovná skupina s tou istou úlohou. Existovala pri Úrade vlády pod vedením prvého podpredsedu vlády Jána Čarnogurského, ktorý bol aj predsedom Rady vlády pre národnosti a etnické skupiny. Slovenská vláda predbehla vládu ČSFR a 9. apríla 1991 samostatne prijala uznesenie o zásadách vládnej politiky k Rómom a zaviazala sa, že ich rozpracuje v rezortoch školstva, mládeže a športu, kultúry, práce a sociálnych vecí a financií.

V etnickej oblasti garantovala „uznanie etnickej svojbytnosti Rómov na úrovni ostatných etnických minorít žijúcich na území Slovenskej republiky“. De jure to znamenalo oficiálne uznanie rómskej národnosti, bohužiaľ bez jazykových práv, na ktoré vláda akosi pozabudla.

Po revolučnom „kvase“ zohrávali od roku 1991 dominantnú úlohu pri riešení tém Rómov vládne inštitúcie. Snahy Rómov samotných o presadenie svojich požiadaviek zostali de facto „na druhej koľaji“.

Krehké rómske hnutie nebolo jednotné od prvých revolučných dní. Na lokálnej alebo regionálnej úrovni vznikli desiatky rómskych strán, združení či zväzov. Len v rokoch 1990 až1993 vzniklo na Slovensku osem rómskych politických strán. Rozpory, súperenie o líderstvo a o finančné dotácie sa neobjavovali len medzi „starou“ a „mladou“ generáciou, ale aj vo vnútri jednotlivých zoskupení.

Voľby v roku 1992 skončili pre samostatné rómske politické subjekty fiaskom. Eufória z nadobudnutej slobody a demokracie rýchlo vyprchala. Nasledujúce voľby len potvrdili prežívanie a eróziu rómskych politických strán. Prvá rómska politická strana ROI „bojovala“ najdlhšie, dnes už neexistuje – zanikla v roku 2005.

Novembrový aktivista Emil Ščuka je však stále verejne aktívny. Jeho kolega z letenskej pláne Jan Rusenko sa rozhodol pre život v emigrácii.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].