Autorka je bývalá splnomocnenkyňa vlády pre rómske komunity.

Narodila som sa do úžasnej rodiny, kde láska, svornosť, spolupatričnosť a úcta hrala v hodnotových kritériách života veľký prím. Do mojich 11 rokov som žila ako princezná a môj brat Janko ako princ, pretože sme bývali v Rusovskom kaštieli. Bolo to rozprávkovo a dodnes sa v spomienkach vraciam na to prekrásne miesto, kde sme žili ako jedna veľká sľukárska rodina.

V detstve som bola obklopená históriou, krásnym interiérom, dobovými sálami, pompéznymi vyrezávanými drevenými aj mramorovými zábradliami, umeleckými freskami na stenách, magickým parkom, dobovým nábytkom a veľkými knižnicami.

Naše detské schovávačky sa odohrávali v rytierskej sále, v úzkych zámockých tajomných chodbách s výklenkami. My, sľukárske deti a rodinní príslušníci, sme boli prvými divákmi pred každým veľkým turné SĽUK-u do zahraničia. Každú časť programu sme krásne vyobliekaní ocenili spontánnym potleskom.

Môj otec bol koncertný majster. Vždy, keď mal husľové sólo, usmieval sa na nás pred zrakmi významných umeleckých agentov a my sme boli šťastní. Brat Janko mi šepkal do ucha: „Toto včera ocko cvičil na chodbe.“

Bol to skvelý muzikant a úžasný huslista. Cvičil celé hodiny, alebo si len tak prstami bez sláčika vybrnkával tóny na strunách huslí. Hral nielen repertoár SĽUK-u, ale aj ľudové rómske piesne.

Mama rómske piesne milovala a krásne ich spievala. Otec ju sprevádzal na husliach a pomedzi to cifroval. Najskôr nám hrali a spievali v „sľukárskom“ byte, neskôr sme sa presťahovali do Karlovej Vsi na Púpavovu ulicu. Z dvanásteho poschodia zaznievali neopakovateľné komorné koncerty mojich rodičov. Práve tam sa zrodila dramaturgia úžasných televíznych relácií s rómskymi skladbami a nenahraditeľná hudobná knižka najznámejších rómskych piesní Nane oda lavutaris.

Rozprávanie príbehov

Hoci otec bol viac na umeleckých zájazdoch ako doma, vždy keď sa vrátil, venoval sa nám deťom. Chodili sme na prechádzky do rusovského parku a neskôr, keď sme sa z kaštieľa presťahovali do Karlovej Vsi, do Líščieho údolia. Celé hodiny sa s nami rozprával o prírode. Chodili sme k potôčiku a pozorovali vtáky, ako pijú vodu. Hovoril nám, ako zvieratá musia mať svoj priestor pre život a ako treba chrániť prírodu. Každá návšteva z lesa bola plná papekov a halúzok – museli sme ich vziať a doma „zachrániť“.

Najviac som mala rada podvečery, keď nám otec rozprával príbehy z vystúpení v krajinách, ktoré boli od nás na míle vzdialené. Vďaka jeho rozprávaniu a spôsobu, ako príbehy dokázal podať, sme sa dostali do deja a mala som pocit, akoby sme v tom príbehu ožili. Pri týchto rozprávaniach bola aj moja mama, zväčša štrikovala alebo vyšívala. A neskôr aj sestra Eva, ktorá zaspala skôr, ako sa príbeh dopovedal – bola vtedy ešte malá.

V tranze s Luisom Armstrongom

Z otcovho rozprávania mi v hlave utkvelo jeho turné po USA, konkrétne príhoda a spomienka na New York a Luisa Armstronga – výnimočného svetoznámeho jazzového trubkára.

Keď sa otec vrátil z akéhokoľvek turné, pred rozprávaním pre nás a rozvetvenú rodinu z Očovej a Detvy vybalil darčeky. Nám deťom ako prvé rozdal sladkosti – bublinkové čokolády, ktoré som prvýkrát jedla ako puberťáčka, veľké farebné žuvačky, ale aj oblečenie, rifle či blúzky.

No keď sa vrátil z turné po USA, opatrne z kufra vybral LP platňu s trubkárom na titulnej strane. Pohladil ju, skontroloval, či je celá a povedal nám, že s týmto svetoznámym trubkárom si zahral. „Volá sa Luis Armstorng, deti moje,“ povedal a pozerajúc sa na platňu začal svoje rozprávanie o tom, ako sa dobrý chýr o ľudovej hudbe dostal aj do amerických hudobných klubov.

Stalo sa to takto: Po skončení štandardného programu a niekoľkých prídavkoch na javisku prišiel za otcom Slovák, ktorý s rodinou dlhodobo žil v New Yorku. Povedal mu, že má pre neho pozvánku do jazzového klubu na Broadwayi. Otec súhlasil s pozvaním skôr, ako si vyzliekol krojovú košeľu z vystúpenia. Veľmi sa potešil, no zároveň ostal ostražitý. Nevedel totiž po anglicky.

Do klubu si so sebou vzal aj svojho nerozlučiteľného kamaráta – puzdro s husľami. Sprevádzal ho tam známy, ktorý mal na starosti „sľukárov“. Otec klub opisoval ako niečo tajomné. Bolo tam veľa dymu, vysoké barové stoličky, na ktoré si nevedel sadnúť, malé pódium so záhadným svetelným osvetlením a veľká vrava až hluk.

Hovoril nám, že tam boli asi všetci muzikanti mesta. Každý mal pri sebe puzdro s nástrojom, čo i len malé. „Keď ma začali oslovovať niektorí prítomní slovami ,bravo maestro‘ a potľapkávali ma po pleci, zvážnel som,“ opisoval zanietene.

Povzdychol si a pokračoval: „Veru bol som aj pyšný. Pozoroval som ľudí farebne oblečených, na hlavách mali rôzne čiapky, klobúky a štrikované baretky. Ale ani ja som svojím šatom nesklamal. Moja vyšívaná krojová košeľa bola tiež unikátna,“ potmehúdsky sa usmial.

Vzápätí stíchol, zvážnel a naliehavo pokračoval: „Zrazu ľudia prestali hovoriť. Podišiel ku mne muž tmavej pleti s motýlikom na košeli, veľkými lícami a perami. Začal na mňa rozprávať a hoci som nastavoval ucho, aby som lepšie počul, nerozumel som nič. Môj známy mi pretlmočil, ako sa maestro dopočul, že hrám výnimočne na husliach a pýtal sa ma, aký druh hudby hrám. Bez váhania, ale s humorom som odpovedal, že hrávam vrchársky džez.“

Otec sa nadýchol a pokračoval ďalej: „Predstavil sa mi ako Luis Armstrong. Chvalabohu, že som sa podopieral barovou stoličkou. Poznal som v jeho podaní skladby Hello Dolly, Summertime a iné svetoznáme piesne a zrazu tento velikán stojí pri mne. Neváhal som, vybral som husle a začal hrať. Pridal sa ku mne aj on a hrali sme všetko. Teda, ja som hral čo mi napadlo a pán trubkár ma doprevádzal. Ľudia pri počúvaní našej interpretácie dupotali nohami a búchali po stoloch. Zľakol som sa, tak som pomaly prešiel do piánka a okamžite som balil nástroj. Zrazu ku mne podišli nejakí vyobliekaní muži, ponúkali angažmán a ukazovali na Luisa Armstronga. Vraj to, čoho som sa zľakol, bol tranz, do ktorého sa publikum dostalo počas nášho improvizovania. Pre umelcov je to veľká česť. Nuž, deti, ja radšej ten potlesk,“ pozrel sa na nás s láskou a pokračoval v rozprávaní.

„Slušne som poďakoval a odpovedal, že mám doma rodinu, krásnu ženu a hlavne rodný kraj, ktorý milujem. Malú dedinu Očová, ktorú nevymením za žiadne poklady. Pokyvkávali hlavami a známy mi neskôr tlmočil, že mi odkazujú, že mám najväčšie bohatstvo – rodinu, ktorú milujem a ktorá je prístav, do ktorého sa je vždy hodno vracať. Mať náruč, ktorá vás s láskou objíme, je poklad, ktorému sa nevyrovná žiaden iný svetský. Som vlastne boháč,“ pohladil nás a my sme s obdivom hľadeli na nášho otca.

Pľuzgiere na prstoch od hrania

Okrem tejto mi napadá ešte jedna spomienka, ktorú si často pripomíname na rodinných oslavách. Je muzikantská, veselá a myslím si, že medzičasom už zľudovela. Túto príhodu nám otec rozprával počas letných prázdnin v Očovej.

Opekali sme si práve dobrú slaninu. Zišli sa tety, ujovia, strýkovia, ich deti a celá rodina sme sa rozprávali najskôr jeden cez druhého, neskôr každý hovoril nejakú smiešnu príhodu na muzikantskú tému. Jedli sme chlebík mastný od slaniny, až prišiel rad na otca, ktorý rozprával príhodu z krstín u známeho z Hrochote.

„Narodil sa mu vytúžený syn a krstiny boli okázalé. Boli to bohatí gazdovia, ako sa patrí, tak ma pozvali aby som im zahral. Ale bolo to narýchlo a nemal som svojich hudobníkov, tak som sa veru zdráhal. Gazda mi však povedal, že tam budú dvaja hudobníci z okolitých lazov – bráčista (violista – pozn. red.) a basista. Vraj zvyknú hrávať, takže ma isto budú vedieť sprevádzať. Povedal som, že nedbám. V nedeľu po krste a výnimočnom obede začala zábava na počesť narodeného syna. To som ale netušil, akých muzikantov mi gazda poslal.

Namiesto slovenských ľudových piesní hrali čínsku ľudovú zmes skladieb. Akordy hore-dole – kde mal byť dur, tam hrali mol a opačne. Tak som im začal diktovať akordy počas toho, ako som hral melódiu. Bol som bezradný, no s úsmevom som radil: „Maťko, chyť A dur, teraz D-dur, E dur. A teraz A-mol. Takto to išlo počas hrania dookola. V tom prišiel pán gazda, veľavážený otec dieťaťa, a zachrípnutým hlasom povedal: ,Janík môj, nedur tých muzikantov, veď do rána je ešte hodná chvíľa. Času dosť. To len vy v meste sa duríte a ponáhľate. Tešme sa. Veď mám konečne syna, zdravého ako buk. A teraz mi zahrajte tú moju: Na laze, na laze!‘“

Všetci sme sa začali smiať a otec pokračoval: „Veru, ťažký to bol zárobok. Neskôr prišiel bratranec Róbert a povedal, aby som tých dvoch ,hlucháňov‘ poslal zabávať sa a jemu len zohnal tú bráču (violu – pozn. red.). A tak aj bolo – do rána sme s Róbertom hrali sami dvaja. Ľudia spievali a zabávali sa. Ráno som mal od hrania pľuzgiere na prstoch ako baník,“ zakončil otec príhodu.

Hudba bez etnických prívlastkov

Otec hovorieval, aby sme hudbe nedávali nasilu prívlastky, že je rómska, maďarská či slovenská. „Hudba je len dobrá alebo zlá. Alebo kvalitná a nekvalitná,“ vravel.

Rozmýšľala som, prečo si to myslel. Aj Luisa Armstronga hudobný svet označoval ako nositeľa „čiernej hudby“, no nemyslím si, že to bolo správne. Skúsený hudobník nepozná farbu hudby. Pozná jej nositeľa a rozozná kvalitnú hudbu od nekvalitnej, tóny falošné od čistých.

A tak je to aj medzi ľuďmi.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].