Na Veľký piatok 30. marca 1945 v extraviláne obce Topoľníky (Nyárasd) príslušníci polovojenskej Strany šípových krížov (Nyilaskeresztes párt) pri ústupe odvliekli zo sebou skupinu Rómov z okolia Starej Ďaly (Hurbanovo). Na majeri v Trhovej Hradskej skupinu zaistených zastrelili. Topoľníky boli poslednou lokalitou pred koncom vojny, v ktorej boli Rómovia hromadne zavraždení.

Rómsky holokaust – po rómsky porajmos, teda pustošenie či ničenie – predstavuje najväčšiu tragédiu v dejinách Rómov na európskom kontinente. Pre ľudí, ktorí ho zažili na vlastnej koži, ich potomkov i celú spoločnosť nie je ani s odstupom času uzavretou kapitolou.

Pred viac ako dvadsiatimi rokmi sme preto s kolegami hľadali a oslovili posledných preživších svedkov a nahrali sme s nimi viac ako päťdesiat svedectiev. Väčšina zo svedkov vojnovú traumu prežila ako deti a mladí ľudia.

Najstaršia nami nájdená svedkyňa a svedok sa narodili v roku 1916, najmladší v roku 1935. Váhali medzi potrebou spomínať a zabúdať. Túžili zabudnúť a zbaviť sa mučivých spomienok, pred svojimi potomkami preto často mlčali. Nemohli však zabudnúť na tých, ktorí neprežili.

Poslední svedkovia mali od vojnových tragédií mnohoročný odstup. Desaťročia mlčania zanechali v ich epizodickom, roztrieštenom spomínaní slepé miesta. Napokon však prehovorili. V tomto texte prinášam krátený výber z ich svedectiev. Ak hovorili nárečím, ponechal som ho, aby ich prejav ostal autentický.

Život v Slovenskom štáte

Ján B. z Klenovca, narodený v roku 1931, si spomínal: „Pamätám si na tú republiku československú. Žilo sa ešte dosť dobre. Boli tu českí žandári a keď prišli do cigánskej dolinky v Klenovci, boli u nás najviac muzikanti. Tí im hrali, takže žandári ešte aj platili a nebili ich. No a potom prišiel samostatný Slovenský štát, keď sa stal prezidentom Tiso. To bol pre nás najväčší zabijak. Keď nás začali prenasledovať, do školy sme sa už nedostali. Bola tu aj Hlinkova garda, ktorá chodila po družstvách alebo čatách. Boli ozbrojení korbáčmi a drevenými drúkmi. Keď nás videli, kričali: ,Hurá na nich!’Hneď skočili a bili nás po hlave, všade. Tak sme museli utekať domov.“

Spomienky Anny S. z Jelšavy, ktorá sa narodila v roku 1923, zasa prerozprával jej syn Milan: „Moja mama žila v malej dedinke Magnezitovce. Vždy spomínala, aby sme si dávali pozor – aby sa to do budúcnosti nestalo. Každú sobotu bola razia. Chodili Nemci a sedliaci, niektorí ešte žijú. Vyháňali Rómov z domov, lebo oni (Nemci a sedliaci, pozn. red.) chodili s konskými povozmi a pošpinili cestu. Rómovia museli cestu pozametať dočista. Palicami a korbáčmi ich vyháňali, aby so svojimi vyboxovanými čižmami išli po vyzametanej ceste, keď pôjdu v nedeľu do kostola. Také veci sa v Jelšave stávali, keď vyrastali moja mama a otec.“

Jozef B. z Topolčianok, ročník 1924, si spomínal takto: „Narodil som sa v Súlovciach. Otec hral na kontrabas, ja na husle. V tom čase sme hrali Masarykovi, tuto v kaštieli. Masaryk sa vozil na bielom koni vozil. Hrávali sme po dedinách – svadby, fašiangy, regrútske zábavy. V Žíranoch hrávali aj Kálajovci či Piharovci. Bola tu aj maďarská džezbanda. Za Slovenského štátu prišli gardisti z iných dedín. Ku mne sa chovali dobre, lebo ja som bol aj futbalista a gardista bol kapitán nášho mužstva. Ale tých druhých – medzi nimi aj Kálajovcov a Piharovcov – nemal rád.“

Ako sa správali gardisti

Paulína D. z Čierneho Balogu, narodená v roku 1929, uviedla takúto spomienku: „Kto bol gardista? Boli nimi aj takí z vyššej vrstvy, bohatší. Aj starosta bol gardista, čiernu uniformu nosil. Desiati alebo pätnásti odtiaľto boli gardistami. Čo robili? Prezrádzali. Veď Nemci nevedeli, kto je partizán. Tých, čo boli partizáni, prezrádzali. Tam je vyložená ich tabuľa. Koľkokrát – ešte som bola slobodná – chytili našich chlapcov, tak ich bili. Ani starší do krčmy nemohli chodiť. Nesmeli sme do kina alebo na zábavu. Keď bol neskôr prevrat, už boli všetci straníci. Môj muž bojoval za tri roky. Nemohol mať ,dvestopäťdesiatku‘ (zákon na základe ktorého príslušníci odboja získali príplatok k penzii, pozn. red.) a gardisti mali. Mali známosti, dosvedčili im, že boli partizánmi.“

Michal G. z obce Soľ, narodený v roku 1929, prispel nasledovnou spomienkou: „Oni boli bohatí. Jeden gardista mi povedal: ,Môj pes je lepší ako ty. Toho psa budem lepšie trímať ako cigáňov. Vy musíte zdechnút.‘ Museli sme za trest chodiť do roboty. Chudobnejší gadžovia s nami trímali, ale tí bohatší na nás tlačili. Keď sa mu chcelo udrieť, udrel. Po vojne už nemohli povedať nič, báli sa. Ja som im nič neurobil. Jeden gardista ale po vojne dostal. Môj otec ho ,spácal‘ tak, že ani hutoriť neznal. Otcovi som povedal: ,Budem mac dzeci a gadžové budú mac dzeci a tie budú mac funkcie. Oni sa nám pomstia.‘“

Koloman H. z obce Dulovo, ktorý sa narodil v roku 1925, uviedol: „Mal som veľmi trpký život. Maďari boli takí istí ako Nemci. Členovia Strany šípového kríža chytili pištoľ a zastrelili ťa. Bola to strana pánov a barónov, vplyvní ľudia, ktorým to bolo jedno. Mňa len preto omilostili, lebo som im vyhrával. Akú pesničku si rozkázali, takú som im zahral. V opačnom prípade by som bol aj ja pod zemou. Maďarský dôstojník by ma zastrelil. Nezachránil by som sa. Pekne som hral, pre maďarského majora či plukovníka sa muselo hrať dobre. Taká je pravda.“

Aký bol vzťah Rómov s roľníkmi a inteligenciou

Ján Š. z Banskej Bystrice, narodený v roku 1934, prispel nasledovnou spomienkou: „Moja matka mala štrnásť detí. Chodila po pýtaní, čo kto dá – chleba, krumple, múku, masť do polievky na zapraženie. Otec pil, bol to ťažký život. Už ako štrnásťročný som slúžil u dobrých gazdov. Gazdiná, nech ju pánboh oslávi na druhom svete, ma dala do školy. Dala mi to, čo aj jej deťom. Keď som išiel do školy na chleba, nalepila naň gazdovské maslo. Viete, aká to bola vec?! Gardisti a Nemci, to boli svine. Je to pravda a je mi jedno, či ma zavrú, lebo som to videl a skúsil na vlastné oči. A čo človek skúsi, to nezabudne.“

Margita V. z Čierneho Baloga, narodená v roku 1934, uviedla nasledovnú spomienku: „Toto je partizánska obec. Môj otec mal koňa, nosil partizánom do hôr jedivo. Keď prišli Nemci, niekto povedal, že otec vozí partizánom jedenie. Bolo povedané, že otec z mlyna ukradol múku a odniesol ju partizánom. Nemci preto otca zobrali do mlyna. Mlynár povedal, že to nie je pravda a múku si partizáni zobrali sami. Nemci tak otca pustili. Boli by ho zastrelili, keby mlynár povedal pravdu, že otec múku partizánom odniesol. Mlynár ho zachránil. Otec bojoval, chcel lepší život.“

Katarína B. z Kútov, ročník 1929, si na obdobie Slovenského štátu spomínala takto: „Do školy sme museli jít. Mali sme velice dobrého učiteľa. Chodila sem do tretej trídy, poznala všecky písmena, ale nevjedela sem ich spojiť. Učitel došel ke mne, byl ináč velice poctivý a uvjedomelý Slovák – velice dobrý chlap. Stúpel si ke mne, chytil ma za ucho a ja sem pochopila a začala normálne čítat. Keby ste videli, akú mjel radost z toho, že som začala normálne čítat. Ale nejlepší sa mi lúbil ten správca školy. Poslal učitele do cigánskej kolonie a šecky deti museli jít do školy. On velice dbal na to, aby ti cigánské deti sa naučili aspoň čítat a písat.“

Aký mali Rómovia vzťah so Židmi

Ján B., narodený v roku 1931 v Klenovci, si spomína: „Gadžovia kričali: ,Všetci Židia a Cigáni do Palestíny!‘ Nevedel som, kde a čo je tá Palestína. So mnou do školy chodila židovská dievka. Jej otec mal obchodík v Klenovci, Cigánom dával aj na úver. Zapísal si to do knihy a keď potom zarobili dáke peniaze, tak mu ich vrátili. On nám to neskôr vysvetlil, lebo ani jeho dievka nevedela, kde je Palestína. Myslel som si, že teda do Palestíny pôjdeme všetci. Prešiel mesiac a už som videl Židov ako peši pochodujú z Klenovca do Likiera robiť – boli pod dozorom. Gardisti už mali uniformy aj s krížom na červenej páske.“

Antónia P., narodená v roku 1932 v Čiernom Balogu, vo svojej spomienke uviedla: „Na Židov si pamätám, bola som vtedy maličká. Mali svoje obchody. Keď sme nemali peniaze, dali nám ich. Gadžom nedali. Dobre si pamätám, že najbohatší bol Artúr Grosmér. Keď sme k nim išli, tak nás brali. Aj židovské deti nás mali radi. No ale viete, v jednu noc prišli Nemci. Ani sme sa nenazdali a už boli (Židia) het. Gardisti zabrali všetky židovské domy. Rabovali aj obchody. Báli sme sa ísť do tých obchodov. Gardisti mali všetky a potom už boli bohatí.“

Ako fungovali pracovné útvary

Michal G. z obce Soľ, narodený v roku 1929, prispel nasledovnou spomienkou: „Mal som sedemnásť rokov, keď prišli slovenskí žandári a dali ma do Petiča (pracovného útvaru, pozn. red.). Tam som pracoval – kopal som tunel. V Petiči boli drevené baraky a spalo sa na holých doskách. Vozili sme kamene a dávali ich do vagónov. Žandári nás sledovali a bili. Joj, koľko som dostal po pysku. Robil som a aj tam som dostal bitku. Ani jedenie nebolo, robili sme hladní. Dali nám chlieb, ale len malý kúsok.“

Michal S. z Radvane nad Laborcom, ročník 1924, uviedol: „V noci prišli žandári. Zobrali otca aj mňa a v Laborci sme prenocovali v base. Na druhý deň nás odviezli do Hanušoviec. Tam boli drevené baraky. Blchy nás žrali, gardisti bili, jedli sme zafarbenú vodu. Nebolo sa do čoho prezliecť, v čom nás zobrali, v tom sme zostali. Robili sme zadarmo, nedostali sme ani koruny. Ráno sme pošli, večer sme prišli. Polievka a falátok chleba, bolo cezeň vidieť. Akú prácu sme robili? Kopali sme. Keď idete do Prešova a vidíte svahy, tam sme kopali. Jedni kopali, druhí vozili kamene. Voľno bolo len v nedeľu dopoludnia. Nás v lete nás pustili domov, no iní tam zostali. A aj tam poumierali. Jeden utiekol, lapili ho a zbili na smrť. Videl som to. Už nechcem hútoriť, lebo mi je do plaču.“

Gejza D. zo Slovenskej Volovej, narodený v roku 1929, si na obdobie Slovenského štátu spomína takto: „V tej Dubnici sme nič nerobili, len raz za deň sme jedli. Dali nám plátok chleba, osúch a kávu. Keď stanul veľky tyfus, začalo se umirac. Lekár tam nebul. Dzeci, ženy, chlopov zobrali a začali metat do motora a davaj do škodovky – tam ich poštrilali. Nie Nemci, ale Slováci tam buli. Do baraku nás nametali, zavreli obloky a dvere na kľúč, baraky podmínovali. Šicko malo ísť do luftu. Štyri dni sme tam buli podmínovaní. Potom prišli žandare a povyberali míny. Povedali nám, že keď budze brána otvorená, môžeme poucekat. Tak asi tri týždne sme išli pešo. Po Velikej noci sme buli doma.“

Skúsenosť s vojenskou službou

Andrej G. z Pavloviec nad Uhom, narodený v roku 1922, prispel nasledovnou spomienkou: „Keď som mal devätnásť rokov, musel som narukovať. Bul som u ženistov. Potom prišol rozkaz na front. Ubytovali sme sa v Alexandrovke, kde neboli chlopi, len ženy robili na kolchoze. Ráno nás kozáci obklúčili. Pešky sme išli pedesát kilometre, dva mešáce sme robili v lágru. Prišol Sloboda a on nás vyslobodil. V Buzuluku som dostal americké šaty a ruské čižmy, tam sa konal aj výcvik. Ja som bul u pechoty, štyri Cigáne sme tam buli. Bili sme sa s Nemcama, buli sme v horách. Hutorím: ,Tak, co to je?‘ Odpovedali mi, či neviem, kde som. Vraj už budeme na Slovensku. Chvála Bohu. Ale Nemci nás začali biť. Múj kamarád Cigán padnul, z tej brigády nič neostalo. Tam som aj ohluchol zo streľby. Museli sme spojiť dve brigády do jednej, ale prerazili sme šicko. Dostali sme sa na Svidník a potom na Mikuláš. Tam som dostal desiatnika a vyznamenanie. Potom sme išli na Žilinu, Ostravu a až do Prahy. Tam sme skončili, ďalej nás nepustili. Rusáci išli až do Berlína. Po vojne chceli, aby som ostal u vojska. Volali ma do Prahy po vyznamenanie. Nešiel som, poslali ho poštou. Robil som v Stalinových závodoch a potom v Benzine.“

Oslobodenie

Jozef C., ročník 1916, si takto spomínal na oslobodenie: „Na oslobodenie sa pamätám dobre. 19. marca 1945 išli Rusi po hlavnej ceste. Padal sniežik, bolo dosť príjemne. Keď uvideli osadu, hneď prišli do nás. Pýtali sa, kto nám čo urobil, či nás v obci neprenasledovali, kto nás bil, prečo sme otrhaní. Postupne už bolo lepšie a títo v obci už boli preorientovaní, už neboli fašisti. Už od januára sa to rozpadalo. Každý sa bál, nikto nevedel, čo bude. Keď prišli Rusi, už tam bol národný výbor. V obci boli piati alebo šiesti komunisti, aj predseda už bol komunista. Človek bol voľný, mohol povedať čo chcel. Keď som išiel cez obec, už ma zdravili. Už aj z našich radov vyberali do miestneho národného výboru. Strýko bol poslancom v Kurime, mal funkciu. Človek vtedy nebol politicky vyspelý. Komunisti chodili po obci, povedali, ako všetko bude, že sme na dobrej ceste, len treba voliť, aby sme vyhrali. Nevedel som, čo sú to voľby, ale bol som za komunistov. Už sme dali na nich, lebo sme boli chudobní a oni pomáhali Cigánom. Boli vtedy na koni. Hanbil som sa, že oni majú a ja nemám. Stal som sa poslancom. Dali sme so ženou hlavy do kopy. Kúpili sme pozemok, vystavali sme chyžu, celý život sme tvrdo pracovali.“

Dlh voči Rómom

Holokaust Rómov (porajmos) zostáva v slovenskej histórii nedokončenou kapitolou. Naša spoločnosť ani historiografia sa s touto traumou dostatočne nevysporiadala. Slovensko ako jeden z mála štátov neodškodnilo rómske obete, len sa formálne ospravedlnilo, no bez výraznejšieho záujmu a publicity.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].