Na ten pohŕdavý pohľad nikdy nezabudnem, hovorí „tereňák“ Tomáš Ščuka.

Terénny sociálny pracovník Tomáš Ščuka. Foto RF – Ctiibor Bachratý

Koordinuje terénnych sociálnych pracovníkov, ktorí asistujú Rómom v osadách. „Bolo by potrebné dať im pochvalu. Stačil by aj ďakovný list, čokoľvek, aby vedeli, že sú spoločnosťou vnímaní,“ hovorí o kolegoch Tomáš Ščuka.

Ščuka pracuje na Úrade splnomocnenca vlády pre rómske komunity. Na starosti má región Spišskej Novej Vsi. V roku 2020 získal ocenenie Lúč z tmy za pomoc počas plošnej karantény osád. V rozhovore s Romano fórom vysvetľuje:

  • ako sa dostal z osady na vysokú školu,
  • prečo si chvíľu myslel, že nedoštuduje;
  • ako vyzerá tretia vlna vo vylúčených komunitách;
  • či aj v rómskych osadách cítiť vplyv antivaxerov;
  • či sa dalo zabrániť plošným karanténam.

Vyrastali ste v osade v Hrabušiciach, dnes pracujete na Úrade splnomocnenca pre rómske komunity. Aká bola vaša cesta medzi tým? Ako sa vám podarilo vymaniť z generačnej chudoby?

Podarilo sa to vzdelaním. A samozrejme, vďaka učiteľom, ktorí ma ovplyvnili v mojom zmýšľaní a verili mi. Ešte na základnej škole niektorí učitelia vraveli mojej mame, že zo mňa niečo bude. Oni ma presvedčili, nech si podám prihlášku na gymnázium.

Ja som také ciele vôbec nemal. Mojím obľúbeným predmetom bola hudobná výchova, pretože sme hrali s učiteľom na klavíri. No poslúchol som rady.

Na gymnázium ma prijali, počas celého štúdia som však pociťoval, že máme málo peňazí. Vyrastal som totiž bez otca, mňa a dvoch bratov vychovávala mama spolu so starými rodičmi.

Spolužiaci si navzájom ukazovali nové mobily či tenisky. Ja som mal najstarší mobil v triede a chodil som v jedných botaskách celý rok, lebo keď mi ich mama kúpila, povedala, že mi musia vystačiť.

Snažil som sa teda nezašpiniť ich, aby vyzerali stále ako nové. A povedal som si, že spravím maturitu a pôjdem niekam na stavbu.

Nakoniec ste však vyštudovali vysokú školu.

Riaditeľka gymnázia si ma jeden deň zavolala do kancelárie a spýtala sa ma, na akú vysokú školu si dávam prihlášku. Odpovedal som, že na žiadnu, že ani neviem, či zmaturujem. Presviedčala ma, nech to aspoň skúsim, no bol som neoblomný.

Od spolužiakov som vedel, že to stojí 800 až 1200 korún a to bolo pre našu rodinu viac než dosť. Riaditeľka si ma potom predvolala druhýkrát. Vypísala za mňa prihlášku a zaplatila ju z vlastného vrecka.

Vybrala pre mňa sociálnu prácu na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Doma som to zabudol povedať. Zistili to, až keď mi prišlo predvolanie na zápis, ale tešili sa.

Riaditeľka za mňa vypísala prihlášku na univerzitu a zaplatila ju z vlástných.

Celý prvý ročník som presviedčal mamu, že študovať nechcem a že ma to nebaví. Nebolo to však štúdiom ale financiami. Nemohol som ísť s kamarátmi na obed, ani si sadnúť do mesta.

Zlom nastal, keď ma začali učiť Peter Pollák a Jurina Rusnáková. Obaja sú Rómovia, doštudovali školu, majú pred menom titul a ja som im ticho závidel, že môžu robiť to, čo ich baví a nemusia živoriť.

Tak som spravil bakalára, potom magistra a po štúdiu som si poslal žiadosť na Úrad splnomocnenca pre rómske komunity. Do týždňa som bol zamestnaný a som tam už ôsmy rok.

A na začiatku toho celého bola prihláška na gymnázium.

Presne tak. No nikdy nezabudnem, ako som sa na základnej škole presúval z jednej triedy do druhej a na chodbe stáli dve učiteľky. Slušne som sa pozdravil a oni sa začali smiať so slovami: „Cigánče, dal si si prihlášku na gymnázium?!“

Zastal som, pozrel sa na nich a odpovedal, že som si podal prihlášku. Oni sa ďalej smiali, či zo mňa bude profesor. Budem prezident alebo minimálne minister, povedal som im. Na ten ich pohŕdavý pohľad nikdy nezabudnem. Teraz ma vnímajú, pretože obe sú z Hrabušíc.

Mali ste od začiatku jasno v tom, že sa budete venovať sociálnej práci v marginalizovaných komunitách? Ovplyvnilo vás to, odkiaľ pochádzate?

Už počas štúdia som najviac zo všetkého vnímal a obdivoval filozofiu terénnej sociálnej práce. To, odkiaľ som, ma, samozrejme, ovplyvnilo a ovplyvňuje ma to počas celého života.

Chcel som pomôcť ľuďom, ktorí to najviac potrebujú a pozitívne ich motivovať. Bol som v Hrabušiciach jediný Róm s vysokou školou, už ju majú ďalší traja. Mojím cieľom je, aby vzdelaných Rómov bolo čoraz viac a aby po mne v Hrabušiciach zostali výsledky.

Pracujete ako regionálny koordinátor terénnej sociálnej práce v Spišskej Novej Vsi. Ako vyzerá váš bežný deň počas tretej vlny koronavírusu?

Každý deň od skorého rána komunikujem s terénnymi pracovníkmi, ktorí monitorujú situáciu, a to najmä v marginalizovaných komunitách. Participujeme na krízových štáboch, ktoré zasadajú v jednotlivých obciach.

Keď je ukazovateľ pozitívnych prípadov niekde vyšší, kontaktujeme samosprávu. Už sme, našťastie, múdrejší ako počas predošlých dvoch vĺn. Keď si nevieme rady sami, obraciame sa na štátne inštitúcie, aby sme eliminovali patologické javy – na úrady práce, nemocnice aj sociálne poisťovne.

Hlavne počas prvej vlny sa bežne stávalo, že ľudia z osád, ktorí boli v karanténe, sa neprišli nahlásiť na úrade práce. To sa výrazne zlepšilo. Informujeme úrad, že člen tej-ktorej rodiny sa nemôže dostaviť.

Ste pomáhajúce profesie, s čím všetkým asistujete Rómom v osadách?

Drvivá väčšina klientov terénnej sociálnej služby je z chudobných lokalít. Nie je technicky a materiálne zabezpečená, a preto sa nemôže objednať na testovanie či očkovanie.

Klienti buď nemajú počítače a mobily, alebo ak ich aj majú, chýba im prístup k internetu. Veľkou súčasťou našej práce je teda prihlasovanie na očkovanie a testovanie.

O očkovaní tiež šírime osvetu a na stretnutia prizývame odborníkov, ktorí sa v tejto problematike orientujú a pracujú priamo v teréne. Vďaka tomu sa nám podarilo zaočkovať veľký počet Rómov.

Tomáš Ščuka (vpravo) pri preberaní ocenenia Lúč z tmy v roku 2020.

Začiatkom augusta bola vo vylúčených komunitách len 7 percentná zaočkovanosť. Zlepšuje sa to?

Áno, určite je vyššia. Monitorujeme to a môžem povedať, že minimálne u nás na východe pomohli kampane s odborníkmi. Keď po nich Rómovia išli do okresného mesta na úrad alebo väčší nákup, rovno sa dali aj zaočkovať. Je viacero takých, ktorí chcú ísť príkladom.

No aj v osadách cítiť vplyv antivaxerov. My, ktorí máme niečo vyštudované, vieme posúdiť, kedy ide o lož, ale niektorí Rómovia to vyhodnotiť nevedia. Mnohí z nich nechceli o očkovaní zo začiatku ani počuť. Vôbec nebolo ľahké presvedčiť ich. Stálo a stojí nás to kopu mravčej práce.

Nebolo ľahké presvedčiť ľudí v osadách, aby sa dali zaočkovať.

Taktiež je výhodou, že ako zamestnanec štátnej inštitúcie dostávam materiály ohľadom očkovacích kampaní priamo od ministerstva zdravotníctva. Rovno ich distribuujem do osád.

Keď boli počas prvej vlny pandémie zatvorené školy, 55-tisíc detí sa nemohlo učiť dištančne. Počas druhej vlny to bolo asi 10 percent všetkých detí. Ako je to vo vylúčených komunitách teraz, sú na dištančné vzdelanie pripravené lepšie?

Momentálne chodí do škôl prvý stupeň, chodí sa aj do škôlok. Menším deťom pomáhajú s testovaním „tereňáci“, väčšie dostávajú samotesty s pokynmi, ako ich použiť.

Dištančné vzdelanie v osadách je však nedomyslené. Technické vybavenie majú rodiny zriedkavo, prístup k internetu ešte zriedkavejšie. Niekedy rodina nemá financie ani na základné potraviny, nieto na počítač, na ktorom by mal žiak vypracovávať úlohy.

Niektoré učiteľky chodili s úlohami za deťmi priamo do osady, aby neprepadli. Najrozumnejším riešením však bolo komunikovať cez terénnych pracovníkov. Tí rodiny poznajú a vedia, ako sa s nimi rozprávať a vysvetliť im, čo robiť.

Našlo sa však viacero dobrých ľudí a organizácií, ktoré chceli a chcú pomôcť. Doniesli počítače alebo notebooky.

Minulý rok ste dostali ocenenie Lúč z tmy, okrem iného za pomoc ľuďom v Žehre, Krompachoch a Bystranoch, ktorí sa ocitli v karanténe bez prístupu k základným potrebám. Keď sa na to pozriete so svojimi súčasnými znalosťami, dalo sa tomu predísť?

Myslím si, že áno. Vtedy zasadol krízový štáb. Neviem, koľko toho vedel o tom, v akých podmienkach žijú ľudia v osadách, no rozhodol, aby ich opáskovali. Pre mňa to bolo neprípustné.

Tí, ktorí o tom rozhodovali, by mali mať v prvom rade znalosť terénnu a až potom by si mali dovoliť uzatvoriť celú osadu. Pamätám sa, aký som bol zhrozený, keď som sa o tom dopočul.

Slovensko potrebuje Rómov v štátnych inštitúciách.

V tretej vlne by karanténa nemala žiaden zmysel. Radšej by sa malo investovať do ľudí, ktorí pracujú s Rómami v osadách. A terénnym pracovníkom, ktorí takto fungujú už od prvej vlny, by bolo potrebné dať pochvalu.

Väčšina samospráv nevie vyhodnotiť ich prácu a pritom by stačil aj ďakovný list – čokoľvek, aby vedeli, že sú vnímaní.

Nerozmýšľali ste nad životom v Bratislave?

Mal som príležitosť nastúpiť na Úrad splnomocnenca aj v Bratislave, ale osud je taký, aký je. Verím, že všetko so všetkým súvisí a cítim, že patrím sem na východ. Čaká ma ešte veľmi veľa práce, no chcem prijať túto zodpovednosť.

Predovšetkým chcem, aby boli spokojní prijímatelia mojej práce – nielen Rómovia, ale aj samosprávy. Participujem na obecných zastupiteľstvách a vždy sa snažím starostom aj poslancom navrhnúť, čo môžeme urobiť pre rómske komunity. A tiež, ako môžeme využiť eurofondy aj v ich prospech.

Vysvetľujem im, že musíme podporiť deti v osadách. Nie je predsa reálne aby niekto, kto býva v malej chatrčke s ďalšími desiatimi ľuďmi a funguje bez wi-fi, mal perfektné študijné výsledky.

Komunikujem aj s pedagógmi. Keď žiak neustále vykazuje zlé výsledky, je potrebné zistiť, kde je problém a v akých podmienkach vyrastá.

Myslíte, že deti pôjdu vo vašich šľapajach?

Dcéra hovorí, že bude doktorka. Má šesť rokov a v hračkárstvach zatiaľ siaha len po veciach, ktoré používajú lekári. Syn chce byť policajtom, no zatiaľ je iba v škôlke, možno sa to ešte zmení.

Je priskoro vyhodnocovať, ktorým smerom sa uberú, no s manželkou urobíme všetko preto, aby si splnili sny.

Vidíte pri spolužití Slovákov a Rómov vzor v nejakej inej krajine?

Slovensko potrebuje Rómov v štátnych inštitúciách. Potrebuje, aby boli bežnou súčasťou štátu. Rómovia odtiaľto nikam nepôjdu, Slovensko je predsa aj ich krajinou. Sme Slováci, toto je náš jazyk, naša kultúra a tradície. Našou etnicitou predsa nikomu neubližujeme.

Vzorový príklad vidím v USA. Tam je bežné, že hlavnou postavou vo filme je černoch a dokonca vyhrá Oscara. Takisto môže byť černoch policajtom, primárom, moderátorom a vlastne každou profesiou. V európskych krajinách takýto vzor nevidím. Možno o desať rokov ním budeme môcť byť my.

Tomáš Ščuka Regionálny koordinátor Úradu splnomocnenca vlády pre rómske komunity. Vyštudoval sociálnu prácu na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. V roku 2020 získal ocenenie Lúč z tmy. Udeľujú ho rómske organizácie a osobnosti tým, ktorí zlepšujú postavenie Rómov v spoločnosti.

Rozhovor vznikol vďaka podpore Fondu na podporu kultúry národnostných menšín.

Odoberajte články emailom

    Politika

    Rozhovory