Keď sa český muzikológ Petr Nuska vybral do rómskych komunít na Slovensku, nešiel tam robiť štrukturované rozhovory ani zbierať noty. V rukách niesol kameru a v hlave otázku, ako Rómovia chápu hudbu. Výsledkom je dlhodobý výskum, ktorý prepája etnografiu a hudobnú vedu.

„Západná klasická hudobná teória je len jeden z možných výkladov hudby. Systematizovali ju bieli muži v predminulom storočí, a predsa sa k nej stále vraciame, akoby bola jedinou pravdou. Možno ale existujú iné spôsoby, ako hudbu chápať a vytvárať – a tie môžu byť rovnako platné,“ hovorí.

V rozhovore okrem iného vysvetľuje, prečo majú gádžovia neželaný monopol na poznanie o Rómoch; čím sú špecifické rómske akordy; čo spája rómskych muzikantov v rôznych krajinách; aj aké stereotypy si všíma v diskusiách o Rómoch a hudbe.

Ste etnomuzikológ, ako ste sa dostali k tejto kombinácii odborov?

Začalo to tak, že som bol magisterským študentom antropológie. Tá ma síce veľmi zaujímala, ale ako dvadsaťštyriročný som veľmi nevedel, čo si počať so životom a akým smerom sa budem uberať po štúdiu.

Hudba ma sprevádzala od kolísky. Bol som dieťa, ktoré nevedelo zavrieť ústa a stále si spievalo nejaké pesničky. Spieval som si už v čase, keď iné deti ešte len začínali rozprávať – a nejak mi to zostalo. Nikdy som si ale nevedel predstaviť, že by ma hudba mohla aj živiť. Náhoda však chcela, že na mojej fakulte som sa dostal aj k hudbe.

Ako?

Stalo sa to na etnologickom praktiku na kurze, ktorý zoznamoval študentov s výskumnou praxou. V jeho priebehu sme dostali za úlohu etnografické pozorovanie a my sme si ako tému vybrali „bašável“ – teda neformálne hudobné stretnutie, keď sa pár ľudí zíde a len tak pre radosť si niečo hrá a spieva.

Takto sme sa ocitli v rómskej osade Dolinka v Klenovci, kde mali okrem spevákov a speváčok jednu gitaru, jedny klávesy a basgitaru. Nesmierne ma zaujal moment, keď chcel basgitarista naladiť nástroj podľa digitálnych klávesov. Povedal klávesákovi, aby mu zahral tón G, no ten mu namiesto toho zahral H.

Fascinovalo ma to, pretože človek by predpokladal, že ak niekto nevie, kde sa na klaviatúre nachádza tón H, asi na ten nástroj nebude vedieť hrať. Takto by zrejme uvažoval niekto, kto prešiel inštitucionalizovaným alebo štandardizovaným hudobným vzdelaním. No tento človek hral bravúrne.

Vtedy som sa zamiloval do rómskeho muzikantstva. Nešlo mi do hlavy, ako je možné, že v takej malej dedinke je toľko skvelých a šikovných hudobníkov. Chcel som tomu prísť na koreň.

A to bol pre mňa zlomový moment. Stretnutie s rómskymi hudobníkmi na Slovensku mi vnuklo myšlienku spojiť moju veľkú vášeň s vedeckým aj ľudským záujmom. V tom čase som však už mal diplomovú prácu nahlásenú, no na úplne inú tému.

Akú?

Vybral som si antropológiu mágie. Zaujímali ma magické predmety a otázka, prečo si ľudia vešajú na krk všelijaké veci a vykonávajú rôzne rituály. Táto téma ma pohltila – napísal som o nej ambicióznu bakalársku prácu a prišlo mi škoda nevenovať sa jej ďalej, keďže som do toho investoval veľa práce.

Potom som si ale uvedomil, že najväčšou mágiou je vlastne rómska hudba. Vedúcej práce som preto napísal, či by som nemohol zmeniť tému – a ona súhlasila. Odvtedy som sa nevenoval amuletom a talizmanom, ale rómskemu muzicírovaniu v Klenovci a Kokave nad Rimavicou na strednom Slovensku. Až tam som si uvedomil, aké obrovské dobrodružstvo a zodpovednosť je byť etnografom.

Aké bolo vaše konkrétne zameranie v diplomovej práci?

Prešlo to veľkým vývojom. Na začiatku ma zaujímalo, ako človek vrastá do hudobnej kultúry – ako sa Rómovia učia hudbu a ako starší Rómovia učia mladších. Moja predstava bola, že medzi nimi existuje akýsi paralelný systém hudobného vzdelávania, ktorý som sa v diplomovej práci snažil popísať.

Zamerali ste sa na hudobnú enkulturáciu, teda proces, akým si človek počas života osvojuje kultúre tej-ktorej spoločnosti.

Presne tak. Zaujímalo ma, ako je možné, že rómski hudobníci sú takí výnimoční, hoci nechodia do hudobných škôl. Moja pracovná hypotéza bola, že v rómskej kultúre existuje úplne iný systém učenia, ktorý nie je založený na tom, že žiak chodí v určitý čas na určité miesto k určitému učiteľovi. Myslel som si, že deti do tej hudby vrastajú iným spôsobom.

Tomuto som sa venoval najmä okolo roku 2015, keď som odišiel na dlhší etnografický výskum. Robil som rozhovory v troch generáciách rómskych hudobníkov – s najstaršími, ktorým vtedy mali vyše sedemdesiatky, aj s najmladšími, ktorí mali 13 rokov.

Koľko rozhovorov ste urobili?

Myslím, že to bolo niečo medzi 20 a 30. To je síce dosť na diplomovú prácu, ale nestačí to na to, aby človek porozumel skúmanej hudobnej kultúre ako takej. Preto som sa chcel k téme vrátiť a prehĺbiť ju. Plánoval som spraviť ďalší etnografický výskum, ktorý by trval aspoň niekoľko mesiacov až rokov.

Ako dlho trvalo, kým ste na to mali príležitosť?

Dva roky, doktorát som si začal robiť až v roku 2017.

Z akého dôvodu?

Úprimne, dôvodom bola najmä finančná otázka. Snažil som sa robiť doktorát na jednej českej univerzite, ale štipendium bolo také nízke, že som mal popri tom ďalšie tri práce. Cítil som, že sa výskumu nevenujem tak, ako by som mal. Bol som presvedčený, že po roku štúdia skončím.

V tom istom čase mal už tri roky podané aj žiadosti o prijatie na univerzity vo Veľkej Británii, ktoré okrem doktorátu ponúkali aj veľmi súťaživé štipendiá. Prvý rok to nevyšlo a druhý tiež nie. Preto som v roku 2017 stál pred dilemou, že ak to nevyjde v Durhame, definitívne ukončím akademickú kariéru.

Usmialo sa však na mňa šťastie a spomínané štipendium som dostal. To mi umožnilo vrátiť sa v rokoch 2018 a 2019 do terénu a realizovať ďalší etnografický výskum.

Ako ten výskum vyzeral?

Počas doktorátu som robil málo rozhovorov v klasickom formáte, teda že sa s respondentmi dohodneme na určitú hodinu a sadneme si k záznamníku. Skôr som s hudobníkmi začal chodiť na ich koncerty, nahrávania a iné podujatia. Zlomové bolo, že som s nimi cestoval ako kameraman. Aj ma volali „Peťo z Čiech“ alebo „Peťo-kameraman“.

Jazdil som s nimi na rôzne akcie a potom som im odovzdal videá, ktoré som natočil. To sa stalo kľúčovým momentom našej spolupráce, ktorá potom roky pokračovala.

Mali ste v tom čase v komunite vybudované vzťahy z predchádzajúcich terénnych výskumov?

Dá sa povedať, že som mal na čom stavať. Nebolo to tak, že by som prišiel a musel si odznova budovať dôveru. V tomto zafungovala kolektívna pamäť – mnohí obyvatelia ma poznali. A tí, ktorí si ma nepamätali alebo som s nimi spoluprácu ešte len nadväzoval, si medzi sebou povedali, že sa mi dá dôverovať.

Mali ste po skončení doktorandskej práce pocit, že chcete v tomto výskume pokračovať?

Doktorandská práca je v živote vedca síce kľúčová, no nemá jasné ohraničenie. Nie je to tak, že by človek prácu dopísal a bolo hotovo. V januári 2022 som prácu oficiálne odovzdal, v júli som mal obhajobu a potom som text ešte do septembra prepracovával. Skôr to bol teda plynulý proces.

V tom čase som urobil jedno odvážne rozhodnutie. Pomaly mi išlo vypršať moje doktorandské štipendium, no dostal som nápad na výskum týkajúci sa rómskych akordov. Takže som si na jeden rok naplánoval obhajobu doktorátu, písanie nového výskumného projektu, a tiež natáčanie etnografického dokumentu. Všetko sa to strelo na jeseň – v septembri bol termín na odovzdanie projektu a v novembri 2022 mal premiéru dokument. Bolo to divoké.

Hovoríme o filme Hopa ľide.

Je to dokument o rómskych hudobníkoch zo Slovenska, ktorí hrajú na svadbách, oslavách, ale aj na koncertných pódiách. Snímka ukazuje ich životy, pohľad na hudbu a na to, čo pre nich znamená byť Rómom. Dôležitý bol pre mňa kolaboratívny princíp – film sme tvorili spoločne s ľuďmi, ktorých sa týka, a oni mali možnosť rozhodovať o tom, ako budú zobrazení.

Okrem dokumentu z toho vznikli aj tri hudobné videá a získal som zaň aj viaceré ocenenia. Pre mňa je však najväčšou odmenou fakt, že film pozitívne prijala samotná komunita.

(Snímka Hopa ľide bola verejne premietaná viac ako 30-krát, hrala sa na všetkých kontinentoch okrem Antarktídy. Bola uvedená na ôsmich medzinárodných festivaloch a získala čestné uznanie na ICTMD Documentary Film or Video Prize.)

Ako vo vašej práci funguje prepojenie zvuku a obrazu?

Už pri písaní doktorandského projektu som si hovoril, že vizuálna etnografia by mohla obohatiť klasickú písanú. Počas výskumu sa ukázalo, že je to krásny spôsob, ako s hudobníkmi spolupracovať a nájsť si s nimi inými vzťah, než len keď človek príde s notesom a niečo si zapisuje. Bol to úplne iný spôsob spolupráce.

Keď výskumník robí etnografiu tak, že s respondentmi na niečom konkrétnom spolupracuje, vedie to k celkom iným vhľadom. Aj ja som sa do rómskej hudby ponoril oveľa hlbšie, ako by to bolo, keby som len s niekým robil rozhovor. Videl som tú hudbu priamo v procese.

Cítite sa viac ako vedec, alebo ako autor audiovizuálnych projektov?

Nedá sa to oddeliť. Cítim sa ako vedec, ktorého poslaním je pevnejšie ukotviť do vedeckej práce vizualitu. Myslím si, že v čase, keď sa vďaka nástrojom ako ChatGPT zrýchľuje produkcia akademických textov, budú čoraz dôležitejšie výstupy, ktoré nie sú písané. Film môže byť veľmi silným a autentickým výstupom výskumu. Ak si divák pustí etnografický film, môže mu to pomôcť dostať sa k poznaniu iným spôsobom.

Aké kľúčové zistenia ste si odniesli z doktorátu?

Asi by som začal tým, ako veľmi som sa mýlil. Keď človek robí diplomovku na základe rozhovorov a potom sa pustí do naozajstného etnografického výskumu, uvidí obrovský rozdiel.

V diplomovej práci som „nakreslil“ dva systémy – jeden rómsky (tradičný) a druhý štandardizovaný (inštitucionalizovaný), ktorý predstavovala napríklad výučba na základných umeleckých školách (ZUŠ) alebo v hudobných akadémiách. Tieto dva systémy som si predstavoval ako takmer konkurenčné.

Zistil som však, že to tak nie je – nie sú to nepriepustné svety. Mnohí rómski muzikanti absolvovali dva-tri semestre v Budapešti alebo niekde inde, hoci vám to v rozhovore nepovedia. Alebo mali v rodine niekoho študovaného, kto priniesol know-how z hudobných škôl.

Okrem toho som sa odklonil od témy hudobnej enkulturácie, teda učenia sa hudby, smerom k širšiemu poňatiu muzikantského remesla. Zrazu som si uvedomil, že samotné učenie nie je tým najdôležitejším. Najdôležitejšie je pochopiť, prečo to tí muzikanti robia.

A prečo?

Na ZUŠ-kách je cieľ jasný: ich absolvent bude jedného dňa ovládať noty, reprodukovať partitúry a hrať v orchestri. No pre muzikantov v Klenovci a Kokave bola hudba o zárobku – živili sa ňou. Preto pre mňa bolo zásadné urobiť krok späť a začať sa venovať aj ekonomike hudobného remesla.

Ako je možné, že v takých chudobných regiónoch, akými sú okresy Rimavská Sobota či Poltár, sa hudbou dokážu uživiť celé generácie? Ako funguje v tomto biznise rómske postavenie a cash flow? Prečo sú najlepšie fušky tie, ktoré sa hrajú pre Nerómov?

Hudobné remeslo vedie k istej socioekonomickej prosperite Rómov, no zároveň im umožňuje napĺňať ich rómsku identitu.

Všímate si pri svojej práci aj stereotypy voči rómskym hudobníkom?

Často. Rómsky hudobný biznis často funguje na tom, že kupujúci veria v určité stereotypy a muzikanti sa do týchto stereotypov vedome alebo nevedome štylizujú. Napríklad sa často hovorí, že rómski muzikanti sú živly a keď si ich zavoláte na svadbu, budú hrať až do rána. Pomaly sa z toho stáva sa nepísané pravidlo. Od kapely sa  často očakáva, že bude hrať dlho bez ohľadu na to, či to muzikanti sami chcú alebo či to vôbec bolo zmluvne dohodnuté.

Vo výskume používam metaforu „hudobní sluhovia“. Stačí si prečítať dobové práce z čias Rakúsko-Uhorska a človek zistí, že odvtedy sa toho veľa nezmenilo. Rómski muzikanti boli už vtedy najímaní ako sluhovia, ktorí mali baviť. Dialo sa to často až po úroveň ponižovania, keď im hostia strkali bankovky do huslí alebo ich bez opýtania obchytkávali, často pod vplyvom alkoholu. Neexistovala tam hranica – bol to ich muzikant, ktorého si najali. A to sa mnohokrát považuje za normálne aj dnes. Nikdy som si pritom nevšimol, že by takto niekto obchytkával bielych muzikantov.

Hovoria vám rómski hudobníci, že im to prekáža, alebo ste to skôr vypozorovali?

Všimol som si to. Je to niečo, o čom sami hovoria neradi. Na druhej strane – keď sa to deje, zarobia si niečo navyše, takže to vydržia. Je to súčasť ich biznisu.

Ako vnímate tvrdenie, že Rómovia sú hudobný národ? Nie je to ďalší stereotyp a zovšeobecňovanie?

Je to komplikované. Zhodou okolností som nedávno publikoval článok do odborného časopisu Ethnicities s názvom Anatómia hudobnej krvi: prípad Rómov zo Slovenska. Snažím sa v ňom pozrieť na túto tému z nadhľadu. Môže vôbec niekto povedať, že ľubovoľná etnická skupina „má hudbu v krvi“? Ak to vezmeme dôsledne a definujeme si, čo je to etnická skupina a čo znamená „mať hudbu v krvi“, tak zistíme, že nemôže.

To však neznamená, že v našich hlavách tento konštrukt neexistuje. Zaujímavé je, že funguje z oboch strán. My gádžovia máme tendenciu veriť, že Rómovia sú „bohom pobozkaní hudobníci“ a ide im to od prírody. No funguje to aj opačne, aj samotní rómski hudobníci často veria, že sú „vyvolení“, čo má na nich dopad. Keď totiž veríte, že máte nejaký dar, trénujete viac, aby ste boli ešte lepší.

Takže keď sa povie, že Rómovia „majú hudbu v krvi“, myslím si, že v krvi určite nič nepláva – no niečo z tejto predstavy je v hlavách Rómov aj Nerómov. Nemyslím si ale, že by existoval genetický predpoklad špeciálneho hudobného nadania Rómov. O takom výskume neviem a navyše, už geneticky definovať Róma je samo o sebe veľmi náročné.

Existujú ale rómske akordy?

Áno a sú fenomenálne. Každý, kto videl rómskeho gitaristu či akordeonistu, si všimol, že rómski muzikanti akordy viac zahusťujú. Tam, kde Nerómovi stačí pár akordov, ich Róm hrá násobne viac. A niektoré z tých akordov sú tak zaujímavé, že aj človek vycvičený v západnej hudobnej teórii by mal problém pomenovať ich. Sú vytvárané intuitívne, niekedy bez vedomého rozmyslu.

Keď to vezmeme dôsledne, tieto akordy sú kvantifikovateľné a pomenovateľné aj inak než, že sú rómske, ale podstatnejšie je, že ich za svoje považujú samotní Rómovia. Ak by ste prišli do jednej z osád a povedali akordeonistovi, aby zahral Autumn Leaves (známa popovo-jazzová pieseň, pozn. red.) tak, ako to hrá gádžo a potom po rómsky, zistili by ste, že rómska verzia je jazzovejšia a prepracovanejšia.

Samozrejme, nefunguje to čiernobielo, že gádžovia vždy hrajú jednoduchšie a Rómovia zložitejšie. Predstava existencie rómskych akordov vychádza z diskurzov samotných hudobníkov. Veria, že takto znie rómska harmónia a že oni ju hrajú lepšie než gádžovia.

Ak rómski hudobníci vytvárajú spomínané akordy intuitívne, ako ich pochopia ostatní? Stačí im vidieť, ako ich kolega hrá?

Presne tak. Vizuálne napodobňovanie je jedným z pilierov môjho výskumu. Je to totiž väčšinový spôsob učenia sa hudby, najmä inštrumentálnej. Mnohí ľudia si nečítajú noty, skôr sledujú niekoho pri hre, pozerajú mu na prsty a snažia zopakovať to na vlastnom nástroji.

Prenáša sa to aj na deti? Vnímajú to od mala, alebo sú k tomu vedené?

Je to kombinácia. Nerád by som zovšeobecňoval, poznám aj hudobníkov, ktorí sa naučili hrať až v pokročilom veku. Dá sa ale povedať, že deti často vrastajú do prostredia a v tom ich je hudba všadeprítomná, pretože sú obklopené muzikantmi.

Spomeniem jeden typický príbeh, ktorý mi hovorili dnešní päťdesiatnici. Keď ich otcovia a strýkovia prišli v noci domov z kšeftu, chceli si ešte vypiť a zahrať, ale sami pre seba – nie pre gádžov, pre nich predsa hrali celú noc. A tak začali brnkať a spievať. Deti sa, prirodzene, zobudili, pretože boli zvedavé, a pozorovali rodičov, ako hrajú.

Hrajú rómski muzikanti v takýchto chvíľach niečo iné, než zvyknú hrávať pre „gadžov“?

Áno, tieto ich repertoáre sa väčšinou líšia. Zaujímavé je tiež, že aj gádžovia už často poznajú texty v rómčine a pospevujú si ich. Keď hrá rómska kapela na gádžovskej svadbe, tak vidíte, že všetci spievajú spolu s ňou. Mnoho rómskych hudobníkov však už tieto piesne nehrá rado, stali sa pre nich obohrané.

Dá sa povedať, že rómske akordy používajú Rómovia všade na svete?

Nemyslím si, že existuje jednotný rómsky akord, ktorý by sa bol platný naprieč všetkými rómskymi komunitami. Skôr ide o koncept ozvláštňovania, ktorý sa môže objavovať v rôznych podobách. Nejde vyslovene o akordy, ale o spôsob akordickej hry.

Pekne to opisuje film Latcho Drom od režiséra Tonyho Gatlifa, ktorý ukazuje, že hudobná kultúra a systém hrania sa menil všade, kadiaľ Rómovia putovali. Na Balkáne hrajú dychovky, v Maďarsku čardáše a vo Francúzsku zasa gypsy jazz – každý z týchto štýlov je odlišný. Spája ich to, že všetky nejako súvisia s hudobným vkusom majority, no zároveň sa od neho odlišujú.

Ak má teda rómska hudba niečo spoločné naprieč rôznymi štýlmi, tak je to fakt, že odzrkadľuje štýl majority, no zároveň ho trochu ozvláštňuje.

V ktorých oblastiach zaznamenávate podobné akordy ako u slovenských Rómov?

Nachádzame ich v Česku a pravdepodobne sa vyskytujú aj v časti Maďarska. Kolega, ktorý dlhodobo skúma rómsku hudbu v Rumunsku, tvrdí, že medzi tamojšími Rómami je harmónia vedľajšia. Otázne je, či je to naozaj tak, alebo je tým, že kolega je huslista a viac sa zameriava na melodické linky.

Keď som si k tejto téme robil metavýskum (zhrnutie viacerých štúdií v oblasti, pozn. red.), našiel som v Rumunsku vystúpenie rómskeho účastníka súťaže Eurovízia 2018, pri ktorom noviny písali, že v jeho piesni zneli aj rómske akordy. Či je to však univerzálny jav budem vedieť povedať až o niekoľko rokov.

V jednom z vašich videí ste spomínali, že Rómovia pri hre používajú aj dimenzované, teda zmenšené akordy.

Uvádzal som to ako príklad toho, ako môže vyzerať nativná konceptualizácia, teda to, ako o hudbe rozmýšľajú samotní muzikanti. Raz mi jeden akordeonista zahral akord, pri ktorom by hudobne teoreticky zameraný človek povedal, že to ani nie je akord, pretože tam chýba tercia či kvinta. Pre tohto muzikanta však mal spomínaný akord význam. Nielenže ho vedel zahrať, mal preň aj názov.

Jednou z výziev môjho projektu je zistiť, či medzi rómskymi muzikantmi existuje spoločná terminológia, alebo si každý hudobník vytvára vlastný názvový systém.

Zaoberáte sa tým na Ústave etnológie a sociálnej antropológie Slovenskej akadémie vied, kde aktuálne pôsobíte.

Projekt realizujem až do roku 2029, takže je to beh na dlhé trate, na ktorý sa však veľmi teším. Táto téma si vyžaduje pomalšie tempo, čas na premýšľanie a hlbšiu analýzu. Momentálne robím teoretickú a metodologickú prípravu na ďalší terénny výskum, ktorý by sa mal začať začiatkom budúceho roka.

Plánujem ísť medzi rómskych akordeonistov a gitaristov, aby som sa na akordy pozeral z troch perspektív. Cez to, ako akordy znejú; cez vizualitu, pretože Rómovia často konceptualizujú hudbu vizuálne podľa toho, ako vyzerajú prsty na hmatníku alebo klaviatúre; a cez to, čo muzikanti o týchto akordoch hovoria – či sa ich od niekoho naučili alebo ich sami vymysleli, prípadne odkukali.

Máte želanie, aby váš výskum niečo pozitívne ovplyvnil?

Mám sen, ktorému sa cielene trošku venujem. Všimol som si totiž, že existuje gadžovský monopol na akékoľvek poznanie o Rómoch. Väčšina ľudí, ktorí sa zaoberajú výskumom rómskej kultúry, sú gádžovia – ja nie som výnimkou.

V budúcnosti by som sa preto chcel venovať jednému srdcovému projektu, ktorý by mohol tento monopol narušiť a prispieť k tomu, aby Rómovia vzali kormidlo vlastnej reprezentácie do svojich rúk. Mojím prianím je urobiť niečo preto, aby si raz rómsky chlapec alebo dievča prečítali výsledky antropologického výskumu a povedali si: „Me mangav te aven antropologos!“ (Stanem sa antropológom – preklad red.)

Petr Nuska Český vizuálny etnomuzikológ a dokumentarista, ktorý sa špecializuje na výskum rómskej hudby. Vyštudoval antropológiu a nové médiá na Karlovej univerzite v Prahe. Doktorát z etnomuzikológie a vizuálnej kultúry získal na Durham University vo Veľkej Británii. V súčasnosti pôsobí na Ústave etnológie a sociálnej antropológie Slovenskej akadémie vied, kde realizuje projekt zameraný na fenomén rómskych akordov. Je autorom niekoľkých dokumentárnych filmov vrátane snímky „Hopa ľide“ (2023), ktorá bola uvedená na ôsmich medzinárodných filmových festivaloch. Nuska sa vo svojej práci snaží prepájať akademický výskum s vizuálnym rozprávaním, pričom kladie dôraz na spoluprácu s komunitami, ktoré skúma. Popri vedeckej práci sa venuje aj autorskej hudbe. Pod umeleckým menom Petr Vořešák skladá a interpretuje pesničky v štýle nadžánrového pesničkárstva.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].