„Sú ochotní riskovať strašne veľa a bojovať so všetkými bariérami len preto, aby mohli pracovať,“ vraví Eliška Schneiderová.

Komunitná pracovníčka Eliška Schneiderová. Foto – archív ES

Pred sedemnástimi rokmi odišla do Írska, aby ako sociálna pracovníčka podporovala zraniteľné skupiny, a ostala tam dodnes. Vlani začala pracovať s komunitou slovenských Rómov, ktorí na ostrov prišli za prácou.   

Na Slovensku „cítia neocenenie Rómov ako ľudskej bytosti,“ vysvetľuje Eliška Schneiderová, prečo jej rómski kamaráti a známi merajú tisíce kilometrov, aby začali odznova.

 V rozhovore okrem iného hovorí:

  • ako sa slovenským Rómom darí v Írsku,
  • čo majú Rómovia spoločné s írskymi kočovníkmi,
  • ako Írsko bojuje s generačnou chudobou,
  • čo ju naučila práca s ľuďmi na okraji.

Ako komunitná pracovníčka pracujete v Írsku so slovenskými Rómami. Ako ste sa k tomu dostali?

V komunitnom sektore som pracovala aj na Slovensku. V jednom momente som sa spojila s írskou neziskovkou, ktorá pracuje s miestnou komunitou írskych kočovníkov (travelling community). Bola v partnerskom projekte so slovenskými organizáciami pracujúcimi s Rómami, tak som pre nich ako dobrovoľníčka chvíľu prekladala.

Oni ma trochu zaučili a o rok neskôr som sa cez obyčajný pohovor dostala ku komunitnej práci v Írsku. To bolo vtedy v kraji County Kildare, práca bola zameraná na podporu starších ľudí a priestorovo vylúčených komunít.

Komunitná práca v Írsku funguje na projektoch a pracovníci sú akýmisi štartérmi komunitného rozvoja. Postupne som tak pracovala s nezamestnanými, utečencami, žiadateľmi o azyl, emigrantmi z východnej Európy či LGBTI komunitou. Ale napríklad aj s traumatizovanou komunitou so zvýšeným počtom samovrážd mladých ľudí.

Vždy to bola nejaká iná cieľová skupina, ktorú sme podporovali, aby sa zlepšila jej sociálna inklúzia. A keď som videla inzerát na prácu s rómskou komunitou, prihlásila som sa naň.  

Odkiaľ pochádzajú rómske rodiny, ktoré v Írsku podporujete?

Pracujem pre dva kraje – Longford a County Kildare a dve rôzne organizácie. Rómov, ktorých podporujeme, identifikovali ako cieľovú skupinu, ktorá potrebuje pomoc, pretože ju sama začala vyhľadávať. Po príchode do Írska totiž čelili bariéram, ktoré nevedeli prekonať.

Tieto organizácie teda hľadali ľudí, ktorí dokážu so slovenskými Rómami komunikovať a rozumejú im. Sú to väčšinou Rómovia z rôznych častí Slovenska, najmä však z východu.  

Na aké bariéry narážali po príchode do Írska?

V oboch krajoch sme pozorovali zvýšený nárast počtu Rómov. Úrady a ľudia poskytujúci podporu chceli preto svoje služby prispôsobiť tak, aby boli efektívne aj pre rómsku komunitu. To je dôvod, pre ktorý robíme mapovanie potrieb.

Väčšina Rómov, s ktorými som v kontakte, prišla do Írska cez agentúry, ktoré sprostredkovávajú prácu a sú teda zamestnaní. Už im však nesprostredkovali ubytovanie či miesto v škole pre deti. To sú praktické veci, s ktorými si sami často nevedia rady.

Preto sa im snažíme objasniť, ako funguje systém v Írsku – napríklad ako prihlásiť deti do školy. Samozrejme, je tam aj jazyková bariéra, keďže títo ľudia sa väčšinou zamestnávajú v závodoch alebo vo výrobnej oblasti, kde angličtinu až tak aktívne nepotrebujú.

Hlavným dôvodom, prečo slovenskí Rómovia prichádzajú do Írska, je teda práca.

Určite. Z našich rozhovorov vnímam, že dôvodom je najmä práca. S Rómami spolupracujeme vyše roka a z môjho pohľadu si vytvárame celkom dobrý vzťah. Snažíme sa počúvať, kde cítia problémy, ale tiež sa spolu tešíme z ich radostí.

Vnímam, že si uvedomujú obmedzené šance, ktoré majú na Slovensku. Sú ochotní riskovať strašne veľa a bojovať so všetkými tými bariérami len preto, aby mohli pracovať, aby ich deti mohli chodiť do školy a aby neboli diskriminovaní.

Musím sa poďakovať mojim rómskym kamarátom a kolegom, že majú vo mňa dôveru, keď mi rozprávajú o tom, ako sa tá diskriminácia cíti. Napríklad, keď vzdelávací systém na Slovensku nevychádza v ústrety ich deťom, pritom tu v Írsku nemajú v škole žiaden problém. 

Aké iné formy diskriminácie ešte opisujú, keď s vami hovoria?

Väčšinou je to veľmi silné odmietnutie celej spoločnosti. Hovoria mi, že sa cítia ako „bastardi“ alebo ako „nikto“. Cítia neocenenie Rómov ako ľudskej bytosti.

Ako sa týmto rodinám darí v Írsku?

Som vďačná za to, že sa môžem stretávať so širokým spektrom Rómov. Je to ako s každým iným etnikom – sú ľudia, ktorým sa darí lepšie a potom takí, ktorým sa darí menej. V Longforde ale vnímame, že keď ľudia dostanú šancu, tak rozkvitnú.

Eliška Schneiderová (vľavo) s kolegami. Foto – archív ES

Vidíme, že generácia detí, ktoré sem prišli, keď mali 10-11 rokov, sa dokázala odbremeniť od utláčania prameniaceho z toho, že sú Rómovia. Je krásne vidieť, ako títo mladí ľudia hovoria plynule po anglicky aj rómsky.

Máme neskutočne veľa talentovaných mladých ľudí, napríklad hudobníkov. Úžasné ale je, že nie sú vedení základnou umeleckou školou, ale ich rodičmi. Vďaka tomu, že dostali novú prácu a šancu, mohli sebe a deťom kúpiť hudobný nástroj a už to ide.

Ako vyzerá váš bežný pracovný deň?

Ježišmária, ktorý? (smiech) Nie je to len o mne, máme tím ľudí, ktorí sú odborníkmi v rôznych oblastiach – robia napríklad podporu v zamestnanosti, pomáhajú s angličtinou či v praktických veciach. Môj deň je teda väčšinou veľmi interaktívny.

Komunikujem s Rómami a snažím sa ich prepájať s kolegami a službami, ktoré potrebujú. Buď pre nich teda hľadám informácie alebo prekladám. Stále mám pri tom na mysli komunitné hodnoty, ktoré sú o posilňovaní schopností tých ľudí, ako aj celej komunity.

Napríklad, keď sme zistili, že skupina ľudí by potrebovala zlepšiť manuálne zručnosti, aby stúpla šanca, že sa dostanú k inej práci, ja som bola tá, ktorá zorganizovala tréning.

Druhou stránkou môjho pracovného dňa je práca s írskymi organizáciami a majoritou. Veľmi ma zaujíma rómska história a kultúra, snažím sa preto Írom objasniť dôležitosť rómskej komunity v Európe, a tiež to, akou diskrimináciou si Rómovia prešli a ako ju prežívali. Keďže Íri žijú na ostrove, nemajú až taký prehľad o tom, ako to v Európe – najmä tej Strednej – bolo a je.

Väčšina ľudí na Slovensku by podľa prieskumov nechcela mať za suseda Róma, rómska menšina čelí v každodennom živote predsudkom a diskriminácii. Ako vnímajú slovenských Rómov Íri?

Nemám pocit, že írska spoločnosť sa zaoberá takouto otázkou. Z rozprávania Rómov samotných však počúvam, že Íri sú k nim priateľskí a srdeční, hoci niekedy dochádza aj ku konfliktom.

Z osobnej skúsenosti viem, že susedovcom sa nepáči, keď Rómovia hrajú na hudobné nástroje nahlas alebo neskoro večer. Ale to naozaj nie je podmienene etnicitou.

Ako komunitná pracovníčka sa stretávam so zvedavosťou, až detským entuziazmom. Ľudia mi vravia, aby som im o rómskej komunite – o nových ľuďoch, ktorí prichádzajú – povedala viac. Prečo sem prišli? Ako žili počas druhej svetovej vojny? Akým jazykom rozprávajú? Asi sa na to nechcú pýtať Rómov samotných, aby ich neurazili, tak sa pýtajú mňa.

Žijú rómske rodiny, ktoré podporujete, vylúčene od väčšinového obyvateľstva alebo sú v tomto zmysle integrované?

Opäť je to rôznorodé. V oboch krajoch je to ale skôr v centre miest, nie segregovane. Rómska komunita sa ale kumuluje vo väčších blokoch. Rómovia sú úžasní v tom, aké miesto má v ich kultúre rodina. Snažia sa preto bývať blízko seba, aby sa navzájom podporovali.

Ako je to so školami, chodia deti slovenských Rómov do školy spolu s írskymi deťmi?

V Írsku neexistuje segregácia, špeciálne školy sú naozaj len pre deti s diagnostikovaným autizmom alebo podobne. Školy – väčšinou katolícke – sa snažia začleniť všetkých. Aj rómske deti teda riadne chodia do školy spolu s írskymi.

Školám veľmi záleží na vzdelaní detí, preto s nimi teraz komunikujeme viac, ak vzniknú nejaké komunikačné bariéry s rodičmi alebo nedorozumenia s deťmi samotnými. Slovenskí žiaci totiž prichádzajú z nového prostredia, preto sa na nás školy obracajú, aby sme pomohli s vysvetľovaním. 

Oslavy Medzinárodného dňa Rómov 2022 v Írsku. Foto – archív ES

Tiež sa deje, že niektoré rómske deti prestávajú v 14-15 rokoch chodiť do školy. V Írsku deti prechádzajú na strednú školu už vo veku 12-13 rokov a potom na nej pokračujú do 18-tich.

Rodičia z rómskej komunity, s ktorými pracujem, väčšinou odišli zo školy dosť skoro. Keď mali 15 rokov, odišli zo slovenského vzdelávacieho systému a nedokončili si stredné odborné vzdelanie. Vidíme, že deti sú akoby ich zrkadlom a niektoré majú túto tendenciu tiež.

Čo sa s tým snaží štát urobiť?

Školy sa tomu v prvom rade snažia porozumieť. V írskom systéme sú za nechodenie do školy ťažké sankcie. Školy preto sami prichádzajú s tým, že chcú urobiť o krok viac a komunikovať s rodičmi. Nie je to žiaden nadštandard, takto to riešia s mnohými, nielen s Rómami. 

Keď sa o tejto situácii rozprávam s rómskymi rodičmi, je im to neskutočne ľúto. Hovoria, že akoby na tých tínedžerov nemali „páky“. Akoby existovala akási diera v rodičovstve – ako motivovať deti, aby išli do školy. Myslím si totiž, že ich rodičia tú ambíciu majú.

Mali sme ale šťastie, že tu máme mládežnícky klub, ktorý podchytil všetky tie talentované decká, ktoré z rôznych dôvodov odišli zo školy priskoro. Začali hrať na hudobné nástroje a máme z nich krásnu hudobnú skupinu. A myslím, že by sme mohli vytvoriť aj dve-tri. (úsmev)

Na slovenských školách, ktoré navštevujú deti z vylúčených komunít, sa často deje fenomén „white flight“. Rodičia nerómskych detí berú svojich synov a dcéry zo škôl, do ktorých chodia Rómovia, a posielajú ich učiť sa inam. Deje sa to aj v írsku?

Zatiaľ som sa s tým nestretla. Podľa mňa je to dané aj tým, že Írsko je viac etnicky zmiešané. Do škôl tu nechodia len Íri a Rómovia, ale aj iné etnické menšiny. Je to teda rôznorodejšie prostredie a školy sa tomu celkom dobre prispôsobujú.

A tiež, ako som spomínala, Íri sú krásne zvedaví a vytvárajú tým priestor pre rôzne etniká. Napríklad tak, že rodičia z rôznych kultúr sa stretnú v škole a prezentujú svoju krajinu pôvodu.

Ako sa slovenskí Rómovia pozerajú sami na seba? Cítia sa byť Rómami, Slovákmi, Írmi alebo trochu zo všetkého?

To by asi mala byť otázka na Rómov, ale ja to z môjho pohľadu vnímam dvojsečne. Na jednej strane vidím neskutočnú hrdosť na Rómstvo, no len v prostredí, kde sa ľudia cítia bezpečne.

Nedávno sme organizovali medzinárodný deň Rómov, v Írsku to bola novinka. Robili sme to preto, aby sme Rómom prejavili rešpekt a šírili osvetu o tom, že aj rómske etnikum má svoje sviatky a symboly. Tam sme videli krásnu spontánnosť rómskej oslavy, a tiež to, akí boli Rómovia hrdí na svoju identitu.

Eliška Schneiderová na informačnom dni o zdraví žien. Foto – archív ES

Na druhej strane bývajú Rómovia veľmi rezervovaní – zrejme kvôli tomu, čo sa im stalo v minulosti. Poznám mnohých, ktorí svoju identitu pred majoritou z rôznych dôvodov skrývajú a nechcú hovoriť o svojom Rómstve. Rozumiem tomu a rešpektujem to.

Ako to vnímate vy, cítia ešte slovensko-írski Rómovia väzbu k Slovensku alebo sme ich emočne stratili?

Určite cítia, no nie je to ani tak krajinou, ako skôr rodinou a ich koreňmi. Rómovia do určitej miery milujú Slovensko a miesto, odkiaľ pochádzajú, a asi ako všetkým emigrantom, aj im je ľúto, že tam nemali šancu žiť a museli si začať hľadať svoj nový život niekde inde.

Nedávno som mala úžasný rozhovor s Rómom, s ktorým dlhodobo spolupracujeme. Ukazovali sme mu čierno-biele fotky z výstavy, na ktorých boli tradičné rómske rodiny na spoločenských akciách. Ľudia sedeli na tráve, pri lese, celé to bolo veľmi naturálne a prirodzené. A on vtedy povedal: „Bože, veď takto sme žili, to sme my! To bolo tak fajn.“

Cítiť tam teda nostalgiu k pôvodnému životnému štýlu a životu. Na druhej strane, cítiť aj sklamanie. Viem, že žiaden z týchto Rómov by sa z rôznych dôvodov na Slovensko nevrátil, a to napriek tomu, že ho majú radi.

Už ste spomínali, že okrem slovenských Rómov žije v Írsku aj domáca komunita kočovníkov (Irish Travellers). Je to však iná sociálna skupina ako Rómovia.

Mala som veľké šťastie, že som mohla spolupracovať aj s komunitou kočovníkov, teda s pôvodnými obyvateľmi Írska, ktorí žili nomádny život. Ich etnické korene sú však iné než korene Rómov. A sú medzi nimi aj dva ďalšie základné rozdiely.

Jedným je, že komunita kočovníkov nie je rozoznávaná ako samostatná etnická menšina, zatiaľ čo rómska komunita tak od roku 1971 rozoznávaná je. Druhým rozdielom je, že táto írska komunita stále žije kočovne, kým Rómovia sú medzičasom usadení.

Obe tieto skupiny však majú spoločné to, že po stáročia čelili spoločenskej aj inštitucionálnej diskriminácii. Preto začínajú mať veľmi podobné problémy – so zdravím či vzdelaním. Sú teda témy, ktoré obe tieto – inak rozdielne – skupiny spájajú.

Čo je cieľom írskej vlády? Chce komunitu kočovníkov primäť k usadeniu alebo ich, naopak, podporiť ich v kultúre a spôsobe žitia?

Ťažko povedať, írska vláda sa však určite snaží pochopiť životný štýl komunity kočovníkov, hoci oni to často cítia inak a majú pocit, že to tak nie je. A férovo treba povedať, že niekedy to tak naozaj nie je.

Ich model žitia je však úplne iný, pretože sú stále v pohybe a spoločenská štruktúra štátov v Európe je „šitá“ na mieru usadených ľudí. Je preto ťažké nájsť kompromis, ktorý by fungoval aj pre nomádov. Nejaká dynamika tam teda bude stále.  

Za posledných 30 rokov však írska vláda vyčlenila pre kočovníkov malé dedinky alebo skôr parkovacie miesta, kde si môžu pristaviť svoje dodávky, v ktorých bývajú. Vedľa majú malý domček, kde je k dispozícii voda a toaleta.  

Keď majú kočovníci pocit, že potrebujú odísť, môžu to urobiť, ale vždy sa majú kam vrátiť. Nefunguje to na sto percent a aj pri tejto komunite je veľa diskriminácie. Vláda sa ale snaží podporovať projekty, ktoré chcú kočovníkov a ich kultúru posilniť – či už cez zlepšenie postavenia žien alebo vzdelávanie.

Sú írski kočovníci a slovenskí Rómovia navzájom v kontakte?  

Áno, vnímajú sa. Napríklad, v jednom z miest, kde pracujeme, sme si uvedomili, že väčšina Rómov žije v domoch prenajatých od kočovníkov. Alebo tiež, mnohí kočovníci, ktorí majú vlastné živnosti, dávajú prácu Rómom.

Ľudia na Slovensku si Rómov ako etnikum často spájajú s chudobou, a to napriek tomu, že medzi nami žijú tisíce rómskych osobností, ktoré úspešne podnikajú, študujú a sú lídrami vo svojich odboroch. Je takáto skratka či stereotyp spojený s nejakým etnikom aj v Írsku?

V Írsku máme šťastie, že vnímame aj Rómov, ktorí sú úspešní. Viackrát som pomáhala pri tom, keď sa Rómovia stávali živnostníkmi a otvárali si svoje malé biznisy. Musím ale povedať, že v Írsku je veľký problém s ubytovaním a práve ubytovanie odzrkadľuje chudobu.

Slovenskí Rómovia, ktorí tvrdo pracujú na farmách alebo v mäsokombinátoch, väčšinou bývajú v ťažkých podmienkach. Často sú to menšie domy bez kúrenia, a to len kvôli tomu, že si nemôžu dovoliť nič lepšie.

Obe organizácie, pre ktoré pracujem, sa zaoberajú sociálnou inklúziou chudobných ľudí a ľudí, ktorí žijú na okraji spoločnosti, takže mám nejaký prehľad. A pri generačnej chudobe vnímame silnejšie iné sociálne skupiny než Rómov.

Generačná chudoba sa teda v Írsku nespája so žiadnym etnikom. Aj vďaka tomu sa v spoločnosti nevytvára diskriminačná a rasistická atmosféra, skôr je spoločnosť k dotknutým komunitám empatická.

Akí ľudia sú v Írsku zasiahnutí generačnou chudobou?  

Sú to skupiny ľudí, ktoré bývajú v tzv. sociálnych sídliskách. Íri po desaťročiach zistili, že tento systém nefunguje. Teraz preto prechádzajú na iný model.

Eliška Schneiderová prezentuje históriu Rómov. Foto – archív ES

Generačnou chudobou sú postihnutí aj ľudia v geograficky izolovaných oblastiach, ktoré sa nachádzajú najmä vo vidieckom prostredí, kde neexistuje žiadna infraštruktúra autobusov. Ľudia sú tak závislí na komunitách, kde žijú. A keď v okolí nie sú možnosti zamestnania sa a osobného rozvoja, komunita upadá.

Čo robí írska vláda pre to, aby dostala ľudí z generačnej chudoby?

Posledných 15 až 17 rokov tu fungujú tri úrovne podpory. Jedna je cez tzv. sociálno-inkluzívny aktivačný program, ktorý je distribuovaný do všetkých krajov. Zamestnáva sociálnych aj komunitných pracovníkov, ktorí pomôžu jednotlivcom a komunite postaviť sa na nohy.

Vláda identifikuje oblasti generačnej chudoby a potom do nich smeruje zdroje na ľudí a projekty. Nemení sa však štruktúra tohto systému a nestavajú sa komunitné centrá, zmena je preto veľmi náročná. Mnohé chudobné regióny ostávajú chudobné aj naďalej.

Vlastných komunitných pracovníkov majú aj krajské úrady, tí pracujú hlavne na sociálnych sídliskách. A potom sú tu mimovládne organizácie, ktoré sú podporované vládou cez projekty, pri ktorých sa ukázalo, že fungujú.

V minulosti mali Íri pre mňa očarujúci systém tzv. komunitných rozvojových projektov. Boli to samostatné organizácie, ktoré podporovala vláda, no bez akýchkoľvek reštrikcií v tom, čo môžu alebo nemôžu robiť. Oni sami si identifikovali oblasti, v ktorých bolo treba pracovať a robili na nich. V roku 2010 sa to zrušilo, ale vlani sa to vláda snažila zaviesť znova.

Aj náš projekt na podporu Rómov je súčasťou týchto pilotných projektov. Je ich len sedem a každý sa venuje inej sociálnej inklúzii. My sme jediní, ktorí sa venujú Rómom.

Mnohí ľudia na Slovensku po rokoch zlyhávania štátu a politikov neveria, že spoločnosť dokáže niečo spraviť s generačnou chudobou a pomôcť tak tým najzraniteľnejším. Cítiť takúto nedôveru, možno až frustráciu aj v Írsku?

Rovnako ako na Slovensku, aj v Írsku je generačná chudoba frustrujúca. Ani tu sa s mnohých ohľadoch nedarí zmeniť situáciu v niektorých komunitách. Ale snahu tu cítiť, štát sa snaží flexibilne reagovať a zavádzať nové projekty. Veľa skúša. Keď sa nedarí, viac to nerobí, a naopak, keď niečo funguje, podporuje to opäť.

Napríklad, keď som pracovala so staršími ľuďmi, ktorí sú tiež na spektre chudoby, po troch rokoch sme vedeli demonštrovať, že naša pomoc funguje. Štát ju vďaka tomu opäť podporil a projekt prebrala národná zdravotná organizácia, ktorá ho začala replikovať v ďalších komunitách.

Spomínali ste, že začiatky vašej komunitnej práce boli na Slovensku. V čom je táto práca u nás iná v porovnaní s Írskom? 

Na Slovensku som pracovala pre Centrum komunitného organizovania, už to ale bude 20 rokov dozadu. Hlavnú kanceláriu sme mali v Banskej Bystrici, ja som však pracovala v Nitre, pretože som tam študovala. Neskôr ma vyslali do Trnavy na sídlisko Linčianska, kde žila veľká komunita Rómov.

Ako sledujem situáciu na Slovensku, zásadný rozdiel v komunitnej práci tu a tam vnímam, že v Írsku mimovládky nie sú až tak závislé na peniazoch zo zahraničia. Podporujú ich aj domáci filantropi.

CKO bolo za mojich čias vždy finančne odkázané na externé zdroje. To však bráni akejkoľvek kontinuite. Vždy sme na projektoch pracovali len do určitého času a potom sa to stoplo, pretože neboli financie.

V Írsku je tá podpora dlhodobejšia. Íri – asi tým, že vždy boli viac rurálni – chápu, že proces rozvoja vidieka a komunitného rozvoja je pomalší, a tak mu doprajú viac času. Zdroje sú tam istejšie a celý proces prispôsobenejší.

Íri neočakávajú, že sa niečo zmení za päť rokov. Vedia totiž, že to je príliš krátko. Zdá sa mi, že na Slovensku je všetko na rok, na dva. Prídete a odídete.  

Čo vás práca so zraniteľnými komunitami naučila?

Naučila ma, že všetci chceme žiť obyčajný, jednoduchý život. Nikto nechce byt na nikom závislý ani zneužívať systém, nikto nechce neopodstatnené výhody. Všetci chceme mať možnosť byť nezávislí a dovoliť si obyčajné veci, ako je strecha nad hlavou, práca, pocit bezpečia alebo zdravé deti. Chceme žiť bez strachu z predsudkov či odmietnutia, vidieť svoje deti spokojné a môcť sa postarať o svojich starnúcich rodičov. Taký normálny život.

Eliška Schneiderová (1979) Pochádza z Banskej Štiavnice, vyštudovala sociálnu prácu so zameraním na rómsku komunitu na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. V roku 2006 začala pracovať v Írsku ako sociálna pracovníčka. Koordinovala a vytvárala viacero komunitných projektov a programov. Vlani si už ako profesionálka rozšírila vzdelanie na University College Dublin, kde získala diplom v odbore inovácie, kreativita a líderstvo.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na redakcia@romanoforum.sk.

Odoberajte články emailom

    Spoločnosť

    Rozhovory