V maturitnom ročníku sa učil pri sviečke v zimnej bunde. Ráno po zobudení si umýval tvár v ľadovej vode vylievanej do lavóra z dvojlitrových plastových fliaš. „Bolo to ubíjajúce a zdrvujúce,“ spomína si Dušan Berky.

Dnes je známym hudobníkom a moderátorom, poslucháči ho poznajú najmä ako Šortyho z vysielania rádia Európa 2. Ponuku moderovať dostal po tom, ako v rádiu ešte na stoličke hosťa imitoval raperov.

„Odmalička som spieval a nahrával som sa na magnetofón,“ vraví Šorty. „Miloval som telecvoking a Rasťa Piška, keď imitoval politikov.“

V rozhovore okrem iného vysvetľuje, ako sa dostal z chudobných pomerov; ktorý moment bol v jeho kariére zlomový; aj čo bola pre neho najväčšia moderátorska výzva.

Aké spomienky máte na svoje detstvo?

Pekné, mal som dobré detstvo. Rodičia pracovali, bývali sme v paneláku, so sestrou sme boli v škole vzorní. Rodičia boli prísni, ale milujúci. So sestrou sme mali dobrý vzťah. Je o tri roky staršia, veľa ma naučila a aj vďaka nej som bol pred spolužiakmi o krok vpred, či už v písaní alebo v čítaní. Boli sme často s rodinou – so starými rodičmi, bratrancami a sesternicami. Boli to pekné časy. Rád a často na detstvo spomínam, napríklad pred spaním.

Kde ste vyrastali?

Vyrastal som v spomínanom štvorposchodovom paneláku. Boli také tri pri sebe a široko-ďaleko žiadne iné. Mal som tam veľa kamarátov. Môj život tvorila hokejka, tenisová loptička a bicykel. Nič viac mi nebolo treba.

V pätnástnich sme sa však presťahovali pár kilometrov ďalej do Zvolenskej Slatiny, kde sme predtým zvykli chodiť na návštevy k starým rodičom. Sťahovali sme sa tam kvôli finančným problémom. Otec pil a kvôli tomu prišiel o prácu. Začali sa zadlžovať a to bol dôvod, prečo sa predal byt a kupoval dom v Slatine. Ja a sestra sme kvôli tomu dosť trpeli. Nechceli sme ísť z bytu preč a opustiť kamarátov.

V Slatine sme bývali v dome na spoločnom dvore so staršou pani. Neskôr sa však odsťahovala a nasťahovala sa tam iná rómska rodina, pre ktorú sa z nášho života postupne stalo peklo. Zažívali sme vyhrážania, obmedzovanie, nezmyselné ohrozovanie. Nebolo to dobré.

V akých podmienkach ste museli žiť?

Do tých pätnástich rokov som naozaj nemal žiadne problémy – ani doma, ani v škole. Potom to však začalo. Strata práce otca aj mamy. Mama medzitím odišla bývať preč k priateľovi a sestra začala pracovať v zahraničí. S otcom som zostal v dvojizbovom dome, kde o pár rokov neskôr nebola elektrina a tečúca voda. Kúril tam jediný „petrík“ (pec na tuhé palivo, pozn. red.).

Pamätám si chlad, sviečky a pukajúce nestíhajúce kachle. Bol to celkom horor, keď si človek uvedomí, že mal práve maturovať. Verte mi, nechcete sa učiť pri sviečke oblečený v zimnej bunde. Nechcete sa ráno prebudiť v zimných mesiacoch do tmy, hľadať zápalky aby ste si zapálili sviečku a umývali si tvár v ľadovej vode vylievanej z plastových dvojlitrových fliaš do lavóra. Bolo to ubíjajúce a zdrvujúce. Pri týchto spomienkach si uvedomujem, čím všetkým som si prešiel a že som to vydržal.

S náročnými podmienkami súvisia často aj problémy v škole. Vy ste to mali ako?

Problémy s elektrinou a ostatnými vecami v dome sa začali, keď som bol prvák-druhák na strednej. No v škole som bol v pohode. Problémy mi robili len dva-tri predmety, ktoré si žiadali učiť sa doma veci naspamäť. Ja som však doma nebýval, chodil som sa tam len vyspať. Býval som vonku s kamarátmi a posledné, po čom som túžil, bolo ísť do tmy učiť sa pri sviečke podnikovú ekonomiku.

Nakoniec som kvôli tomu ani nezmaturoval. Na mimoriadny termín opravných skúšok som sa nedostavil, lebo som si bol vedomý toho, že som sa neučil.

Aké to bolo v škole?

Na základnej škole mi zvykli robiť zle hokejisti. Smiali sa mi, dávali mi všelijaké prezývky, na veľkej prestávke do mňa hádzali orechy.  Dnes mi to je aj smiešne, ale tak – na škole som bol jediný „Romák“. Nestretol som sa s tým, že by ma po škole čakali s umyslom zbiť ma, to nie. Ale šikana nie je len o fyzických kontaktoch. Bál som sa chodiť cez veľkú prestávku na školský dvor, lebo som vedel, čo ma tam čaká. Keď som sa po zazvonení v triede skrýval za závesmi, raz-dvakrát mi to prešlo, no keď si ma učiteľka všimla, musel som ísť na dvor napriek tomu, že som jej povedal, ako veľmi sa bojím. Viem, doba bola iná. Dnes by sa to už, verím, riešilo inak. Nenútili by ma tam ísť.

S rasizmom som sa však stretával aj neskôr – napríklad pri hľadaní práce po škole. Predsudky a zvláštne pohľady boli bežné. Myslím, že by každý „Romák“ by o tom vedel povedať svoje. Nebol som iný a vyrastal som v malom meste, kde ľudia boli rasistami, aj keď o sebe tvrdili opak.

Vychádzajúc z týchto vašich skúseností: čo je z vášho pohľadu najzásadnejšie pre deti, ktoré sa potýkajú so šikanou?

Nenechať si to pre seba! Hovoriť o tom s najbližšími – so súrodencami, rodičmi, učiteľmi, kamarátmi a spolužiakmi. Netreba sa hanbiť hovoriť o tom. Nie je hanba povedať, že sa vám niekto za niečo vysmieva. Nemusíte byť pritom inej farby pleti, môžete mať odstávajúce uši, byť obézni či nosiť staré veci. Dnešné decká sú kruté. Človek, ktorého diskriminujú, by si to nemal nechať pre seba len preto, že sa to hanbí povedať alebo sa nechce cítiť ako zbabelec.

A čo vás, naopak, prekážky naučili?

Že ľudia vedia byť krutí a treba sa vedieť brániť. Nie je dobre zostať schúlený v kúte s triaškou. Nikdy som nebol typ bitkára, takého toho „hustého“ chlapca – práve naopak. Priznám sa však, že boli momenty, keď som si prial byť taký. Dnes som silnejší. Viem, ako na podobné podnety reagovať.

Kam smerovali vaše kroky po ukončení strednej školy?

Boli to väčšinou brigády na stavbách. Neskôr mi kamarát Mako, s ktorým som vo Zvolene robil hudbu, povedal, že zháňajú ľudí do novovzniknutej zvolenskej televízie. Ako imitátor televíznych správarov som tam nabehol a páčil som sa im. Vzali ma. Pracoval som tam ako redaktor, no len asi tri mesiace. Televízia potom zanikla. Hneď na to som pracoval v upratovacej firme, ktorá sa starala o odpadky v obchodnom centre. Zhodou okolností som sa krátko po tom ocitol ako moderátor v rádiu Europa 2.

A to sa vám ako podarilo?

Bol som tam ako hosť – imitátor raperov. Po vysielaní si ma zavolal vtedajší moderátor rannej šou ZOO Mišo Szabo nabok a spýtal sa ma či by som nechcel byť moderátorom. Samozrejme, že som povedal áno. Nahral som zopár ukážok a nakoniec som dostal telefonát, že som tam. To bol asi najlepší deň v mojom živote.

Čo bolo pre vás v tejto práci najväčšou výzvou?

Zlepšovať sa. Mal som po boku hviezdnych kolegov ako Roman Juraško, Lenka Debnárová, Matúš Krnčok či Tomáš Juríček. Mnohí pracujú dlhé roky v televízii. Vždy to boli profesionáli, kým ja som bol chudobný chlapec z dediny bez vzdelania. Ale mal som talent a chuť učiť sa a byť stále lepši. Bola to pre mňa veľká škola, krásne skúsenosti a nádherná inšpirácia. Takí boli moji kolegovia.

Je v moderovaní oblasť, pred ktorou by ste mali aj ako ostrieľaný moderátor rešpekt?

Dodnes mám rešpekt pred rozhovormi s interpretmi väčších mien. Dnes som už síce s väčšinou z nich aspoň v základom kamarátskom vzťahu, no nerobím rád rozhovory. Keďže som aj interpret, cítím sa komfortnejšie na opačnej strane – keď sa pýtajú mňa.

V rádiu pracujete vyše desať rokov. Určite je to krásne povolanie, no musí byť náročné udržať si prvotný entuziazmus a kreativitu. Ako sa udržiavate myšlienkovo svieži?

Stále ma to baví. Pracujem so super kolegami a firme ako takej záleží na našom raste. Je to najúspešnejšia rádiová skupina na Slovensku. Sme „v jednom dome“ s rádiom Expres, ktoré je zároveň najpočúvanejším rádiom a sú s nami aj rádiá Melody a Rock.

Všetci sme kamoši, navzájom sa rešpektujeme a podporujeme. Neviem si predstaviť život po rádiu, vlastne si to ani nechcem predstavovať. Kým budem pracovať poctivo ako dnes, ani nemám potrebu uvažovať nad tým. Je to môj život.

Vzhľadom na prácu už roky žijete v Bratislave. Ako sa vám tam žije?

Som v Bratislave šťastný. Je to veľké mesto, veľa ruchu – páči sa mi. Zvolen je maličké mesto, nedá sa to ani porovnávať. V Bratislave je veľa turistov, veľa cudzincov, a tiež je tu viac než dosť úspešných „Romákov“. Sú to vyrovnaní sebavedomí ľudia, ktorí sa síce aj v hlavnom meste určite stretávajú s predsudkami, ale je to zanedbateľné. V Bratislave sa každý stará sám o seba.

Ste úzko spojený aj s hudbou, kedy a ako ste si k nej vytvorili vzťah?

Odmalička som spieval a nahrával som sa na magnetofón. Bavilo ma to. Imitoval som známych spevákov, tancoval som podľa Michaela Jacksona. Už ako teenager som začal rapovať a beatboxovať – to ma drží dodnes. Prvé pesničky som nahrával ešte na kazety doma.

Od mladosti sa venujete aj písaniu vlastných textov piesní. O čom boli tie prvé?

Rapoval som o chudobe. O tom, čo som zažíval, o nedostatkoch v mojom živote, o láske. Mal som asi pätnásť rokov.

Ktorý moment považujete vo vašej hudobnej kariére za zlomový?

Bola to rapovaná pozvánka na hip-hopový festival Návrat kráľov. Imitoval som v nej piatich či šiestich popredných slovenských a českých raperov. Zdieľali ju aj samotní raperi a obdivovali aj ich fanúšikovia. Stal sa z toho fenomén a vďaka tomu ma pozvali aj do rádia predviesť to naživo. A ako som spomínal, zhodou okolností vtedy hľadali nového streleného moderátora. Stal som sa ním ja. Bolo to len vďaka tejto virálnej pozvánke na festival. Nemyslím si, že by sa to stalo, keby nevznikla.

Pieseň Je ok byť na dne z roku 2023 je vašou spoveďou, ale aj povzbudením pre ostatných. Ako a prečo vznikol ten song a aké ohlasy ste naň mali?

Skladbu som mal nahratú už dlho, len som sa odhodlával ísť s ňou von. Nemyslel som si, že niekto bude chcieť počúvať tak ťažkú pesničku. Každý máme nejakú minulosť, každý sa v tejto dobe musíme vyhrabávať z nejakých ťažkostí.

Nakoniec som to však urobil, natočil som k pesničke jednoduchý klip a ohlasy boli príjemné. Niekoľko ľudí mi písalo, že mali v detstve podobný problém a mnohým z nich sa z toho takisto podarilo dostať. Mnohí mi písali, že ich to veľmi prekvapilo a nikdy by nepredpokladali, že som ako dospievajúci chalan niekoľko rokov žil v takých podmienkach.

Spomínali ste aj váš talent imitovať. Kedy ste s tým začali a kto bol váš vzor?

Miloval som telecvoking a Rasťa Piška, keď imitoval politikov. Začal som to skúsať aj ja. Našiel som sa v tom a baví ma to dodnes.

So svojím beatboxom ste sa zúčastnili aj súťaže Česko-Slovensko má talent. Čo vám dala táto skúsenosť?

Že zo mňa strihači televízie JOJ spravili „tupelko“. V telke išla len pársekundová ukážka, reakciu Martina Dejdara dokonca strihli úplne na niečo iné, než to v skutočnosti bolo. Už je to však odpustené. (Smiech)

Čo boli vaše najnáročnejšie momenty v živote?

V roku 2020 mi zomreli obaja rodičia. Mama v marci a otec v júni. Za tri mesiace som tak dostal dve rany. Bolo to v období, keď sa mi narodila dcéra a keď tu bol covid. Ťažké časy. Nič horšie sa mi zatiaľ v živote nestalo a verím, že ani nestane.  Pochovať svojich rodičov tesne za sebou sú „veľké bomby“. Začal som pochybovať o zmysle života, viac premýšľať nad jeho krehkosťou.

Napriek tomu, že tam bol alkohol, rodičia okrem sebe samým nikdy nikomu neublížili. Milovali a podporovali ma, ako mohli. Boli na mňa obaja veľmi hrdí, lebo mi verili. Škoda že s nimi nemôžem zdieľať svoje úspechy aj dnes.

Veľmi otvorene a úprimne komunikujete svoj príbeh a postoje aj na sociálnych sieťach. Čo je pre vás najcitlivejšia téma?

Politika. Veľmi veľa vecí je zle, ale zároveň nie som ten typ, ktorý by začal v stories na Instagrame rozhadzovať rukami a hovoriť veci na plné ústa. Ak to robím, tak formou jemnej satiry vo vtipných videách s imitáciami. V tomto sa snažím byť opatrný. Dnes majú moc v rukách čudní ľudia.

Snažím sa byť v online priestore slušný, lebo som slušný človek. Ale mám rád humor. Rád ho teda posielam medzi ľudí, či už v rádiu alebo na sociálnych sieťach.

V príspevkoch sa venujete aj téme rasizmu. Stretávate sa s podporou alebo riešite aj hejty?

Samozrejme že sa stretávam aj s hejtom. Je to prirodzené, ľudia sú rôzni. Niektorí sú hrubí a nadávajú mi, iní mi píšu, akí sú sklamaní, že som slniečkár a progresívny spojenec. Niekedy ma to až pobaví. Mám moment, keď by som tých ľudí najradšej nechal vyslať na Mars. Proste ľudia.

Často sa spomína pojem latentný rasizmus, akési skryté predsudky alebo správanie, ktoré si ľudia ani neuvedomujú. Stretávate sa s tým?

Áno. Dokonca mám pocit, že takýto druh rasizmu dokážem ľahko prekuknúť. Vidím ho aj u ľudí, s ktorými sa často stretávam. V malých dávkach, ale majú to. Nepreučíte ich. Myslím si však, že latentný rasizmus sa skrýva v každom z nás – nielen u „bielych“. Sme také tvory. U niekoho sa to prejavuje viac, u niekoho menej. Máme to vrodené. Je to odporné, ale je to tak.

Čo podľa vás ľudia v týchto situáciách robia nesprávne, aj keď si to možno neuvedomujú?

Peter hovorí: ,,Bol tam jeden starší Cigán a jeden normálny.” Čo mi v tejto vete nesedí? Nie to, že povedal „Cigán“, ale to, že povedal na Neróma „normálny.” Každý mesiac sa mi stáva, že to od niekoho počujem. Ale pozor, ja viem, že on to možno nemyslí zle, len to má tak zafixované odmalička.

Pri tomto mi napadá, zaužívaná formulka „ja nie som rasista, ale…“

Nie som žiadny psychológ, ale rasizmus je v dnešnej spoločnosti bežná vec rovnako ako homofóbia. Ľudia zvyknú hovoriť, že proti LGBTI+ ľuďom nič nemajú, ale „nech sa správajú normálne“. Vždy sa budú riešiť rozdiely, nie sme rovnakí.

Nechcem byť pesimistický, ale ani tie najväčšie celosvetové kampane proti rasizmu či homofóbii nikdy nepomôžu celoplošne. Možno poučia jednotlivcov, pár desiatok tisíc otvorených mladých ľudí. Z ľudí však rasizmus nikdy nevymizne. Vždy budú rozoberať inakosť a budú ju považovať za niečo vymykajúce sa normálu. A ako proti tomu bojovať? Netuším. Najhoršie je, že mnohí zlí ľudia o sebe tvrdia opak, lebo si to sami ani neuvedomujú.

Myslíte si, že existuje spôsob, ako by sme s takýmito ľuďmi vedeli nájsť spoločnú reč?

Ak by som sa mal snažiť prehovárať do duší zlým ľuďom, sebcom, neprajníkom, homofóbom a rasistom, tak by som poškodzoval svoj vlastný život a pohodu.

Ako vy pracujete so svojím hnevom?

Každý vieme vybuchnúť, aj ten najpokojnejší človek raz za čas vybuchne. Ja som kľuďas, nad mnohými vecami len flegmaticky mávnem rukou. Na druhej strane, veľa vecí zvyknem v sebe dusiť, hoci viem, že to nie je dobre. Chvalabohu, že robím hudbu – hnev, smútok či sklamania sa často dajú filtrovať cez pesničky.

Ste otcom malej Terezky. Ako vnímate svet, v ktorom vyrastá?

Často ma to desí. Narodila sa do zvlášnej doby. Má päť rokov, stále môže mať od toho všetkého ruky preč, ale viem, že raz to príde. Mám strach, aj čo sa týka rasizmu. V Bratislave je však, našťastie, veľmi veľa cudzincov a detí inej farby pleti. Preto je ten strach o dosť menší, ako keby mala vyrastať v nejakom malom meste – napríklad vo Zvolene.

Čo by ste chceli, aby si odniesla z vášho príbehu?

Tak ako vychovali rodičia slušných ľudí zo mňa a mojej sestry, tak sa snažím vychovávať aj ja moju dcéru. Všetko ostatné bude záležať od nej.

Ako vás prijala rodina vašej manželky Zuzky?

Bál som sa toho, ale nakoniec veľmi dobre. Zuzka má dvoch otcov. Jej vlastný otec je Čech a žije s inou ženou v Česku. Mamina žije v Mikuláši s jej nevlastným otcom. S oboma stranami máme super vzťah. Som dôkazom toho, že predsudky v rodinných vzťahoch dokážu byť doslova vymazané.

Čo považujete za svoje najväčšie úspechy – či už pracovné alebo osobné?

Viac ako desať rokov pracujem v odvetví, ktoré milujem. Mám rád hudbu, som rád, že hrávam koncerty a môžem roztancovávať a rozpospievavať ľudí. Mám peknú rodinku a domov. Viac mi netreba.

Aké sú vaše hudobné plány do budúcnosti?

Chcem ďalej koncertovať a chystám nejaké nové skladby aj s Petrom Pannom. Skúšam sa tomu viac venovať, lebo som to zanedbával.  Ak totiž chcete byť na očiach aj v hudbe, musíte sa hýbať. Ja som na istý čas trochu zaspal, ale pracujem na tom.

Je ešte niečo, čo by ste chceli zmeniť?

Chcel by som nájsť vášeň v cvičení. Starnem a cítim, že sa málo hýbem. Ale tak veľmi sa mi nechce… To by som rád zmenil.

Čo by ste odkázali mladým, ktorí snívajú o lepšej budúcnosti, ale majú pocit, že ich podmienky im bránia niečo dosiahnuť?

Že keď sa to podarilo mne, tak sa to určite podarí aj im. Nie som výnimočnejší než oni. O nič viac som si to neželal, ako si to želajú oni. Len netreba iba čakať na zázrak. Každý pre to musí niečo obetovať. Ja som odišiel zo dňa na deň do iného sveta. Bez peňazí, sám – a dal som to. A to som bol jeden veľmi introvertný ustráchaný vystresovaný mladý štyridsaťpäťkilový „Romák“ bez štipky sebaistoty a sebavedomia.

Dušan Berky (Šorty) Moderátor, hudobník, imitátor, influencer a raper. Narodil sa v roku 1988 vo Zvolene. Od roku 2013 pôsobí ako moderátor rádia Europa 2. Kariéru odštartoval virálnou pozvánkou na rapový festival Návrat kráľov. V roku 2019 vydal debutový album Tamagoči s hitmi ako Tamagoči (ft. Ego) a Ja sa cítim dobre (ft. Dominika Mirgová). Medzi jeho ďalšie známe skladby patria Hraj mi, Tancuj a Hey Girl. V roku 2020 vydal s ADissom EP Načo pôjdem domov. V roku 2023 vydal skladbu Je ok byť na dne, ktorá je súčasťou jeho pripravovaného EP Million Voices.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].