Rozprávanie príbehov je jedným z najstarších a najbohatších prvkov rómskej kultúry. Dvadsiatka poviedok štrnástich autoriek a šiestich autorov zachytáva širokú škálu odtieňov krásy v životoch rómskych rodín na časovej osi jedného storočia.

Predstavuje náladou aj štýlom rôznorodé písanie, ktoré však čitateľa necháva v príjemnom napätí a túžbe pokračovať ďalej po každej strane. Zbierka vznikla štýlom vakeriben pal o dada, teda prepísaním rozprávaných príbehov o vlastných predkoch.

Všade samá krása – alebo aj nie

Na pozadí autentických príbehov, ktoré sa v rómskych rodinách šírili z generácie na generáciu, vyznieva názov zbierky ako protipól sám sebe. Kniha je totiž na jednej strane naozaj plná krásy. Čitateľ ju vníma vo vzájomnej blízkosti postáv jednotlivých príbehov, v ich súdržnosti a prajnosti. Nachádza ju aj v opise rómskych zvykov a tradícií, ktoré sa postupne vytratili a za ktorými autori cítia sentiment.

Slovo „krása“ však ostro bodá pri čítaní autentických príbehov o neľudskom zaobchádzaní s Rómami naprieč dvadsiatym storočím. Také sú najmä poviedky v úvodnej časti knihy – zachytávajú situácie, ktorým slovenskí a českí Rómovia čelili počas druhej svetovej vojny.

Zbierka potom pokračuje chronologicky. Ponúka pohľad na život Rómov v období socializmu, a tiež na to, ako sa vyrovnávali so zmenou režimu po roku 1989.

„Mladí netušia“

Kniha čitateľa od samého začiatku nešetrí. Jedným z najsilnejších textov v zbierke je poviedka Zlatice Rusovej s názvom Statočné rómske ženy. Ľudskosť, vzájomná pomoc a solidarita vo vnútri komunity narazia na otrasnú skúsenosť, s ktorou sa jej členovia musia vyrovnať. Rusová napísala príbeh, ktorý poznala z rozprávania svojej mamy, v úvode poviedky o svojom zámere pochybuje.

„Hovorila som si, nemalo by utrpenie, ktoré títo ľudia prežili, zostať len v srdci a pamäti mojej maminky? Potom som ale zistila, že mladí Rómovia nevedia o druhej svetovej vojne takmer nič. Srdce sa mi z toho zvieralo bolesťou, pretože Rómovia si toho toľko vytrpeli. Mladí netušia, že mnoho našich zahynulo v lágroch, niektorí boli zastrelení pred zrakmi svojich rodín, veľa ľudí bolo odvlečených a nikdy sa viac nevrátili domov, dokonca sa ani nevie, kde sú pochovaní,“ píše autorka.

Príbehy ako tento otvárajú oči a zapĺňajú prázdne miesto v mozaike nedávnych československých dejín. Ak sa u nás hovorí málo o rómskom holokauste, ešte menej sa toho v spoločnosti vie o rómskych partizánoch.

Tak ako ostatní autori, aj Rusová má na konci zbierky svoj medailón. Spisovateľka pochádza zo Slovenska a žije na Gemeri v obci Kameňany. V minulosti pracovala ako robotníčka v textilnej továrni, dnes publikuje v almanachoch Rómskeho literárneho klubu.

Vydavateľstvo Kher dalo v zbierke Všude sama krása možnosť predstaviť sa aj debutantkám. Dva príbehy Moniky Hajdukovej pochádzajú zo spomienok jej starého otca Michala. Po vojne sa mu síce podarilo vrátiť domov, no koncentračný tábor sa podpísal na jeho zdraví. Jeho vnučka si na neho spomína ako na láskavého človeka, ktorý dokázal žiť svoj život v radosti napriek hrôzam, ktoré prežil.

Spolupatričnosť a humor

„Rozhodol som sa zaspomínať si na časy, keď bolo slovo romipen (súbor rómskych hodnôt – pozn. red.) medzi nami Rómami ešte živé. Veľká škoda, že už sa vytráca,“ začína Emil Cina bláznivý príbeh o ceste autom z Prahy na Slovensko s názvom Ideme k dedovi.

Podobný pocit spolupatričnosti a vzájomnej úcty ide z väčšiny poviedok v zbierke. Tie sa síce dotýkajú dejinných udalostí, ktoré boli pre Rómov veľakrát tragické, no kniha ako celok nepôsobí depresívne. Naopak, číta sa ľahko, texty sú živé a čitateľova fantázia tak pracuje naplno. Niektoré z poviedok majú v sebe dokonca nemalú dávku humoru – napríklad rozprávanie s názvom Balíky, kde si autorka Eva Danišová spomína na podnikavého ducha svojej babičky.

V textoch sa často spomínajú osudy slovenských rómskych rodín, ktoré prichádzali za prácou do Čiech. Z veľkých miest ich to ale zvykne ťahať späť na vidiek, a tak posielajú k svojim príbuzným na Slovensko počas prázdnin aspoň deti.

Z niektorých poviedok sa môže zdať, že obdobie socializmu bolo pre rómsku menšinu tým šťastnejším, no nie je to celkom tak. S úskokmi zo strany majority museli Rómovia a Rómky počítať v každej dobe.

Extrémna zmena v roku 1989

Záver zbierky sa dejovo presúva do roku 1989. Nástup demokratickej éry znamenal pre mnohé rómske rodiny extrémnu zmenu – zo dňa na deň stratili pocit istoty. Ekonomická transformácia pre mnohých znamenala, že prišli o dlhoročné zamestnanie a nevedeli si nájsť miesto v novej spoločnosti. Dokonca začali zažívať strach o svoju bezpečnosť.

Autorka Mária Siváková opisuje toto obdobie zmien v texte s názvom To je ten váš kapitalizmus. „Všetci pracovali v rovnakej automobilke. Všetci mali istú právu a nové byty, kam sa mohli so svojimi deťmi nasťahovať z podnikových ubytovní. Boli tu jeden pre druhého. Udržiavali a predávali svojim deťom pativ (česť a úctu),“ píše a o niečo neskôr na to pokračuje.

„Chvíľu po tom, čo sa začali nosiť široké džínsy a mokasíny, to začalo ísť z kopca. Otec sa pri televíznych správach čoraz viac rozčuľoval. Avia sa premenovala na Daewoo Avia a z českej automobilky sa stala juhokórejská firma. Platy išli dole, nájmy hore. Rodičia sa začali hádať, rodinné stretnutia už neboli tak časté a veselé. Ľudia začali myslieť sami na seba. V partii sa začali objavovať drogy, rasizmus dostával väčšie grády.“

Následne opísaná skúsenosť stretu autorky s partiou skinheadov počas cesty autobusom dotvára obraz krutosti vtedajšej doby.

Podobne 90. roky v rozhovore pre Romano fórum opísal novinár Patrik Banga, ktorý vtedy vyrastal v Prahe. Ľudia mu ako Rómovi automaticky tykali, urážali ho, v obchode mal v pätách ochranku a pre políciu bol automaticky podozrivý, ak nie vinný.

Dodnes sa mu pri pocite ohrozenia vracajú spomienky na policajtov, ktorí ho ako tínedžera bili. „Nie je to rádio, nemám gombík, ktorým by som mohol tieto emócie vypnúť. Sú takpovediac vyryté do tela,“ vysvetľoval.

Etnograf René Lužica však dlhodobo upozorňuje na to, že ani socialistický režim nebol voči Rómom prívetivý. Na jar 1973 komunisti zrušili Zväz Cigánov-Rómov v Česku aj na Slovensku – jedinú rómsku záujmovú organizáciu. „Odvtedy Rómovia a Rómky nemali zastúpenie v žiadnej štátnej inštitúcii ani organizácii,“ pripomína Lužica. Socializmus bol podľa neho „systém, ktorý bol nastavený proti Rómom“.

Všude samá krása je krása

Pri zbierka Všude sama krása nejde len o príjemne strávený čas s dobrou knihu. Čitateľa texty obohacujú. Spolu s rómskymi autormi odrazu prirodzene vzhliada k ich romipenu a cíti smútok, nepokoj, ba dokonca možno aj podiel viny na postupnom vytrácaní sa tohto súboru rómskych hodnôt.

Dozvedá sa veľa o spoločnej histórii z pohľadu Rómov a vďaka tomuto kontextu dokáže lepšie porozumieť súčasným výzvam v spolužití minority s majoritou. Napríklad poviedka Jana Horvátha s názvom Můj táta ponúka na príklade histórie jednej rodiny pohľad na celkovú históriu Rómov na československom území. Samozrejme, zjednodušene, no za to v kocke na ani nie dvoch stranách.

Desať poviedok zo zbierky napísali ich autori najprv v rómskom jazyku, až následne preložené do češtiny. V knihe sa nachádzajú obidve verzie.

Okrem hodnotného obsahu zbierka zaujme aj vizuálne. Dizajn obálky a názov sú neprehliadnuteľné. Za grafikou a ilustráciami stojí umelkyňa a autorka obrazových kníh Tereza Šiklová. Vydavateľstvo KHER ju oslovilo aj na ilustrácie vo voľnom pokračovaní zbierky v knihe Samet blues.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].