Najväčším zážitkom bolo pre mňa hrať so stočlenným orchestrom v Budapešti, vraví oceňovaný huslista.

Huslista Samuel Bandy. Foto – archív SB

Hoci má len 16 rokov, stihol už koncertovať pred 3500 divákmi a získať viacero hudobných ocenení. „S hraním na husliach som začal, keď som mal asi tri roky,“ spomína si Samuel Bandy.

Popri štúdiu na košickom Konzervatóriu je dnes primášom rodinnej kapely Ďusi band – vedie teda otca aj starších súrodencov. Hrávajú rómsky folklór, ale aj židovskú, rusínsku, maďarskú či klasickú hudbu.

„Rómski muzikanti hrávali odpradávna na zábavách a museli byť všestranní – museli vedieť zahrať všetko. A rovnako je to aj dnes,“ hovorí Bandy.

V rozhovore okrem iného vysvetľuje, prečo sláčik držal v ruke už ako bábätko, ako sa stal lídrom kapely ako jej najmladší člen, a tiež, či ešte máva pred vystúpeniami trému. K odpovediam na niektoré otázky sa počas rozhovoru pridal Samuelov otec a spoluhráč z kapely Július Bandy.

Pochádzate z hudobníckej rodiny. Váš otec, Július Bandy, je dlhoročný muzikant – hráva na cimbal, kontrabas aj harmoniku. Hudobníci boli aj váš dedo aj pradedovia z otcovej strany. Aké to bolo vyrastať v takomto prostredí?

Pamätám si, že sa u nás doma stále hrala cimbalová hudba a ja som sa namiesto hračiek hral s husľami. Môj dedko z otcovej strany hrával ešte donedávna na saxofón, natočil s nami dokonca aj videoklip. Otec a dedko boli pre mňa hudobníckymi vzormi.

V rodine vraj máte zvyk vychádzajúci z rómskej tradície, že rodičia dávajú dieťaťu pri narodení do ruky sláčik. Máte váš úplne prvý sláčik ešte odložený?

Áno, je to rómsky hudobnícky zvyk. Môj prvý sláčik si odložil otec. Hrával som na ňom, keď som bol menší.

Kedy ste začali hrať na husliach?

S hraním na husliach som začal, keď som mal asi tri roky. Potom som navštevoval Základnú umeleckú školu Mikuláša Mojzesa v Prešove, kde som sa v hre zdokonaľoval. Mal som tam hodiny hudobnej náuky, trénoval som hru na husliach a chodil som do školského orchestra.

Od prípravného ročníka až po koniec školy ma učila skvelá pani učiteľka Svetlana Beriša. Vďaka nej som mohol absolvovať mnoho súťaží v hre na husliach.

Ako často ste ako dieťa trénovali?

Presne to neviem, ale zo začiatku dosť. Cvičil som najprv rómske piesne, ktoré ma učili hrať bratia a otec. Neskôr som nacvičoval koncerty. Na husliach som hrával každý deň. Okrem toho hrám aj na cimbal, kontrabas, violu či klavír.

Keď ste mali deväť rokov, vystupovali ste ako huslista v súťaži Československo má talent. Čo spraví s mladým človekom mediálna pozornosť a tak veľké publikum?

Prestane mať trému (smiech). Na kastingu sme boli od rána a vystupovali sme až podvečer o 17-tej. Medzitým s nami robili rozhovory. Moje vystúpenie trvalo asi 20 minút a po ňom som postúpil do semifinále. Bol to pre mňa obrovský zážitok. A trému už nemávam, na javisku sa cítim ako doma.

Július Bandy (otec): Po odvysielaní šou sme vnímali väčší záujem o našu kapelu a hlavne o „malého Sama“. Hovorím naschvál „malého“, pretože ho tak volajú od detstva – „malý a skúsený“. Účasťou v tejto súťaži nabral viac praxe, cieľavedomosť a odvahu vystupovať pred väčším publikom.

Aktuálne študujete hru na husle na košickom Konzervatóriu. Ako vyzerá váš bežný deň na tejto škole?

Od rána mame klasické vyučovacie hodiny a cez prestávku alebo cez voľné hodiny chodím cvičiť hlavný odbor, teda husle. Potom máme, samozrejme, obed a po ňom ešte zväčša nasledujú ďalšie hodiny hry na husle.

Popri škole hráte v rodinnej kapele Ďusi band. Tvoria ju váš otec (cimbal), vy (husle) a vaši bratia Július ml. (kontrabas) a Kristián (viola). Bolo vôbec niekedy v hre, že budete aj niečím iným ako muzikantom?

Nebolo. Rodičia ma od troch rokov viedli k hre na husle. Myslím, že ničím iným by som nevedel a ani nechcel byť.

V kapele ste od deviatich rokov primášom, vediete otca aj starších súrodencov. Ako sa stalo, že ste sa lídrom stali vy, teda najmladší hudobník zo zostavy?

Kapelu najprv tvoril otec a moji bratia Július a Kristián, ktorý hrával na husliach. Keď som vyrástol, nahradil som Kristiána a on začal hrať na violu. Všetci boli radi, že som práve ja dorástol natoľko, aby som mohol byť v kapele primášom. Bratia aj otec mi však pomáhajú.

Július Bandy (otec): Samovi sa husle veľmi páčili odmala. Od detstva skúšal skladby, ktoré hrávali jeho starší bratia. Na každej našej skúške sa vždy postavil ako prvý pred cimbal. A tak keď podrástol, stal sa primášom.

Ako prebiehajú hudobné skúšky, aj na bratov a otca sem-tam zvýšite hlas?

Iba niekedy (smiech). Snažíme sa spolu rozprávať a repertoár vyberáme tak, aby sme sa napokon dohodli.

Július Bandy (otec): Pri skúškach sa usilujem, aby sme boli jednotní v doprovode aj akordicky. Precvičujeme skladby, o ktorých vieme, že ich budeme hrať na najbližšom vystúpení. Samo väčšinou vyberá skladby, ktoré si následne upravíme podľa nášho štýlu.

S kapelou hrávate nielen slovenský či rómsky folklór, ale aj židovskú, rusínsku, maďarskú, filmovú či klasickú hudbu. Prečo je pre vás dôležité ponúkať poslucháčom aj hudbu iných národnostných menšín?

My sami, Rómovia, sme predsa menšina. Rómski muzikanti hrávali odpradávna na zábavách a museli byť všestranní – museli vedieť zahrať všetko. A rovnako je to aj dnes. Dobrý muzikant musí vedieť zahrať všetko.

Július Bandy (otec): Hudba rómskej, židovskej či rusínskej národnostnej menšiny je pre nás veľmi blízka a je aj melodicky rôznorodá. Okrem toho si ľudia počas osláv prajú aj moderné či klasické skladby. Pre nás muzikantov je preto dôležité, aby sme vyhoveli všetkým vekovým kategóriám.

Vnášate prvky klasickej hudby do interpretácie rómskej hudby (a opačne)?

Áno, robím to skoro vždy. Pri klasickej hudbe využívam napríklad rytmy či technické prvky rómskej hudby. V rómskej hudbe sa zasa dajú použiť melodické ozdoby či hudobné výrazy z klasiky.

Ako primáš vyberáte skladby, ktoré kapela hrá na javisku. Vraj ich zvyknete počas vystúpenia na poslednú chvíľu zmeniť, čím prekvapíte bratov aj otca. Snažíte sa o moment prekvapenia, aby ste zneli čo najviac autenticky?

Áno, keď ich prekvapím, hrajú lepšie (smiech). Záleží to však aj od situácie a publika. Ak napríklad vidím, že publikum tlieska, zmením poradie skladieb alebo vyberiem niečo, čo vieme zahrať všetci.

Július Bandy (otec): Pomaly si na to zvykáme a sme stále v strehu. Čakáme na prekvapenie, ktoré nám Samo pripraví. Myslím ale, že mu naozaj ide o autentickosť.

Nielen Rómovia zdôrazňujú, že pokladom rómskej kultúry sú „phurikane giľa“, teda starodávne rómske piesne. Čo znamenajú pre vás ako hudobníka? A hrávate ich?

Pre nás muzikantov tieto piesne znamenajú dedičstvo a rómske bohatstvo, ktoré nám nikto nevezme. Priam sa od nás očakáva, že ho budeme uchovávať a odovzdávať ďalej z pokolenia na pokolenie. Takže ich, samozrejme, hrávame. Dokonca sme spravili cédečko s názvom Romaňi dzeka, teda Rómska nálada. Nahrali sme naň „phurikane giľa“, ktoré nás naučil dedko, ale „obliekli“ sme ich do modernejšej úpravy.

Kto je vaším hudobným vzorom?

Z klasickej hudby sú to izraelskí huslisti Maxim Vengerov a Pinchas Zukerman, alebo americký virtuóz Jascha Heifetz. Z rómskej hudby je mojím vzorom svetoznámy huslista Geza Hosszu alebo tiež Ferenc Tamhán z Maďarska. Každý z nich má svoj osobitý hudobný štýl hrania, podľa ktorého sa dá rozoznať sólista. Okrem ich hry však obdivujem aj ich postoj, profesionalitu a predvedenie.

Na konzervatóriu študujete klasickú hudbu, v kapele hrávate veľa folklóru. Akú hudbu si však pustíte do uší, keď chcete vypnúť? Čo počúva tínedžer Samuel Bandy?

Klasickú hudbu počúvam bežne aj mimo školy. A niekedy si pustím aj niečo moderné, zväčša rumunských interpretov, ako sú speváci Cristi Nuca alebo Adrian Minune.

Odborníci zvyknú hovoriť, že rómčina sa vytráca z hovorovej reči Rómov a nahrádza ju slovenčina. Ako je to u vás, rozprávate sa s príbuznými alebo priateľmi po rómsky?

Rodičia aj starí rodičia z oboch strán sa rozprávajú doma po rómsky. Ja rozprávam najmä po slovensky, ale rómsky jazyk, samozrejme, ovládam. Aj moji bratia hovoria najmä po slovensky.

Čo je vaším profesijným snom? Kam by ste to chceli v hudbe dotiahnuť?

Nateraz by som chcel úspešne skončiť strednú školu a pokračovať na vysokej škole. Hudobne som mal česť zahrať si v Budapešti so stočlenným orchestrom – s Robim Lakatošom, Gezom Hosszu Legockym či s Lajoš Šarkozy Band. V hľadisku bolo viac ako 3500 divákov.

Pre mňa ako rómskeho huslistu to bol zážitok a splnil sa mi sen. Cítil som sa, akoby som hral s vlastnou kapelou. Bolo vidno, že sú to profesionáli a skúsení hudobníci. Hralo sa mi skvele.

Rád by som si ešte zahral s Janoška Ensemble, pretože si myslím, že ich štýl je jedinečný. Verím, že aj tento sen sa mi splní.

Samuel Bandy (16) Pochádza z hudobníckej rodiny, od troch rokov hráva na husliach. Absolvoval Základnú umeleckú školu Mikuláša Moyzesa v Prešove. Ako deväťročný sa zúčastnil televíznej súťaže Československo má talent. Aktuálne študuje na Konzervatóriu v Košiciach, popri tom je primášom rodinnej kapely Ďusi band. Získal viacero ocenení, okrem iného zlaté pásmo celoslovenskej súťaže Schneiderova Trnava, zlaté pásmo v súťažnej prehliadke Prešovského kraja a zlaté pásmo v hre na sláčikových nástrojoch v Košiciach. V súťaži Detvianska zlatá struna získal mimoriadnu cenu a primátorkou mesta Prešov bol ocenený ako Hviezda Prešova. YouTubový kanál Samuela Bandyho.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].

Odoberajte články emailom

    Rozhovory