Vyrastala v detskom domove a profesionálnych rodinách, v jednej z nich sa pestúni starali o 22 detí. „Smiali sa nám v školách, že nás rozvážajú na dodávke,“ spomína si Kristína Balážová.

Keď sa mala ako dospelá postaviť na vlastné nohy, nevedela, ako na to. „Väčšinou som sa len motala. Sedávala som v nákupných centrách a takto som prežívala.“

Pomoc našla až v Nadácii PROVIDA a programe Buddy, ktorý deťom z domovov ponúka mentoring a možnosť budovať si dôverné vzťahy. „Prišla som tam v špinavých teplákoch. Nemala som nič, len igelitku,“ vraví Kristína.

Po čase si našla prácu v bratislavskej sieti rýchleho občerstvenia. „Prijali ma medzi seba. Všetko bolo super. Také niečo som nikde predtým nezažila.“

V ďalšom období jej bola oporou marketingová konzultantka Alena Mazánová. „Dávnejšie som hľadala nejaké dobrovoľnícke aktivity a táto mi prišla zmysluplná najviac. Je to ale obrovský záväzok, preto som na web projektu Buddy opakovane chodila a premýšľala nad tým, či to zvládnem,“ hovorí podnikateľka.

Kristínu opisuje ako človeka, ktorý na sebe napriek neľahkej minulosti stále pracuje. „Nie je to len o tom, že prišiel zlom, zamestnala sa, má deti a všetko je v poriadku. Kostlivci z minulosti stále vyskakujú a ona s tým musí pracovať. Dokonca si dokončila aj školu.“

Kristína v rozhovore okrem iného vysvetľuje, ako sa pohnuté detstvo podpísalo na jej roli matky; prečo je útek primárny impulz ľudí bez istôt, aj ako prelomila začarovaný kruh neúspechov.

Jej Buddy a dnes už kamarátka Alena dopĺňa, ako vyzerali začiatky ich stretávania sa; opisuje, ako si k sebe našli cestu a na základe čoho dnes vidí, či je Kristína v poriadku alebo nie.

Keď ste mali iba dva mesiace, odobrali vás od vašej biologickej rodiny. Viete prečo?

Kristína: Pre zlé životné podmienky. Spolu s o rok a pol staršou sestrou nás vzali do detského domova v Trnave, kde som bola do troch rokov. Najmladšiu sestru adoptovali do rodiny.

Kam ste išli neskôr, keď ste mali tri roky?

Kristína: Zobrala si nás profesionálna rodina. Pôvodne hľadali dvoch chlapcov-bratov, ale vtedy takí neboli „voľní“, tak si vzali nás.

A tam ste žili až do osemnástich?

Kristína: Nie, tam som bola od troch do desiatich rokov. Profesionálni rodičia mali ešte svojho biologického syna v mojom veku, mal teda štyri roky. Neskôr si zobrali ešte ďalšie deti, takže nás bolo nakoniec sedem.

Ako sa vám tam žilo?

Kristína: Bývali sme v rodinnom dome, čo bolo síce fajn, ale ja som sa necítila dobre v atmosfére, v akej sme žili. Bol na nás vyvíjaný veľký tlak na výchovu vo viere. Preto som začala neskôr utekať.

V desiatich rokoch ste teda odtiaľ odišli?

Kristína: Áno. Keď som bola menšia, bolo to pre mňa jednoduchšie – dieťa prijíma mnohé veci prirodzene. No neskôr prišli aj fyzické tresty. Alebo keď sme nechceli ísť do kostola, nemali sme večeru. Pestúnka nebola zlá, ale mali v rodine silnú vieru a veľmi tým na nás tlačili. S pestúnom to bolo horšie. Navyše, nesmeli sme mať kamarátov mimo ich komunity, všetko to boli len silno veriaci ľudia.

Nechodili tam sociálne pracovníčky, aby kontrolovali, či je všetko v poriadku?

Kristína: Chodili každý mesiac, ale veľmi to nekontrolovali. Vlastne to nemali ako vedieť. Pestúni vždy stáli pri nás, takže sme toho veľa nemohli povedať. Až keď som sa dostala späť do detského domova, uvedomila som si, v akej nezdravej bubline som žila.

Ale vydržali ste to od troch do desiatich rokov, to je pomerne dlhá doba.

Kristína: V jeden moment sa to však vo mne zlomilo a začala som utekať. Pamätám si, že keď som jedno leto utiekla, dostala som sa až do vzdialenejšej dediny. Tam ma našli ľudia, ktorí ma priviedli naspäť. Chcela som u nich zostať, nechcela som sa vrátiť do spomínanej rodiny. No musela som.

A ako sa vám podarilo uniknúť?

Kristína: Už predtým som v škole spoznala kamarátky, ktoré mi povedali, že ak nie som adoptovaná, mohla by som sa vrátiť do detského domova – že sa to dá. Tak som nad tým začala rozmýšľať. Začala som sa o tom otvorene rozprávať s profesionálnymi rodičmi. Vyjadrila som prianie, že sa chcem radšej vrátiť do domova. Vzhľadom na moje úteky a protesty mi to nakoniec umožnili.

Bolo to pre vás nakoniec dobré rozhodnutie?

Kristína: Áno, ale sestra u nich zostala. No keď mala asi pätnásť rokov, odišla aj ona. Postupne pre spomínané problémy odišli viaceré deti.

V detskom domove ste ostali až do osemnástich rokov?

Kristína: Nie, v domove som bola do trinástich. Vzhľadom na všetko, čo som zažívala, som mala poruchy správania, vyvádzala som, nechcela som sa učiť. Chceli ma poslať do reedukačného centra, ale pani riaditeľka sa za mňa prihovorila. Postavila sa za mňa, že by bola škoda, keby som odišla, pretože by som sa ešte viac pokazila. Tak ma nakoniec umiestnili do ďalšej profesionálnej rodiny, kde ale bolo dvadsaťdva detí.

Dvadsaťdva detí v jednej rodine?

Kristína: Bolo to profesionálne pestúnstvo, ale v podstate by som to nazvala biznisom. Bolo tam ďalších osem súrodencov, ktorých som už poznala z detského domova. Vzali si ich všetkých ôsmich. Boli tam aj adoptované deti. Smiali sa nám v školách, že nás rozvážajú na dodávke.

Ako vás táto početná profesionálna rodina prijala?

Kristína: Pestúnka ma prijala veľmi dobre, mala ma dokonca veľmi rada. Najprv to bolo ťažké, ale časom som tam zapadla a vytvorila som si dobré vzťahy.

Takže napriek tomu, že to bolo „masové“, bolo to pre vás lepšie prostredie?

Kristína: Určite bolo lepšie ako v celkom prvej rodine. No keďže som nevedela, ako to chodí v normálnej rodine, zo začiatku som neriešila  veci ako nedostatočné materiálne zabezpečenie.

A čo sociálni pracovníci, nechodili na kontrolu?

Kristína: Chodili. Kontrolovali, či máme zabezpečené všetko, čo potrebujeme. Ale pestúnka to vedela zariadiť tak, že všetko vyzeralo v poriadku. Posielala nás pýtať si bločky kade-tade, aby vydokladovala, že nám kupuje stravu a oblečenie. Postupne sa však situácia stávala neúnosnou. Preto sme s ďalším dievčaťom a jej bratom zavolali psychológa a tajne mu povedali, že odtiaľ chceme odísť.

Koľko ste mali rokov, keď ste sa to rozhodli riešiť?

Kristína: Mali sme asi šestnásť, psychológovi sme sa zdôverili potajme. Kým bol u nás, bol celý čas naoko ticho, lebo keby niečo povedal, pestúnka by nám to vrátila. Nakoniec nás zavolali, že máme ísť robiť nejaké testy do detského domova a tam nám napokon oznámili, že ostávame. Bolo to pre nás šokujúce, ale pozitívne. Mali sme tam kamarátov a konečne všetko čo sme potrebovali.

S pestúnmi ste sa potom nerozlúčili?

Kristína: Nie, už sme ich nikdy nevideli.

Ako by ste porovnali život v detskom domove s tým, čo ste zažili v profesionálnej rodine?

Kristína: Detský domov bol asi najlepší. Mali sme tam dobrú skupinu ľudí, aj vychovávatelia ma poznali, pretože som sa tam vracala.

Dá sa povedať, že to bolo pre vás bezpečné prostredie?

Kristína: Áno, detský domov bol asi najbezpečnejšie miesto môjho detstva.

A aké to bolo v škole? Pocítili ste zo strany spolužiakov šikanu?

Kristína: Áno a veľa. Bojovala som s tým dlho, dokonca aj po tom, ako som odišla z detského domova. Mala som predsudky voči ľuďom, bála som sa, ako ma budú vnímať, a to aj neskôr keď som si hľadala prácu. Zle som to znášala.

Až teraz som sa s tým nejako vyrovnala. Už cítim, že ma ľudia prijímajú takú, aká som. Aj keď som tmavšia. Je to oveľa lepšie. Nestretávam sa už s takými predsudkami.

Dostala sa vám predtým, než ste dovŕšili osemnásť rokov, nejaká príprava na život tam vonku? Ako prebiehalo vaše osamostatňovanie sa?

Kristína: Ak deti študujú, môžu v detskom domove zostať do 25 rokov. Ja som študovala za čašníčku, presunula som sa preto do skupiny pre mladých dospelých. Dávali nám peniaze na stravu, mali sme ubytovanie. Štúdium som však prerušila.

Prečo?

Kristína: Chcela som byť slobodná a vyskúšať si, aké je to žiť sama. V osemnástich som preto podpísala papier, že chcem odísť. Našla som si priateľa a presťahovala som sa k nemu.

Odkiaľ bol váš priateľ?

Kristína: Z osady.

Nemali ste inú možnosť?

Kristína: Mala som vybavený dom na polceste (bezpečné miesto pre mladých dospelých, pozn. red.), ale vydržala som tam len jednu noc. Potom som sa vrátila a išla do Trnavy k priateľovi do osady.

Prečo ste v dome na polceste nevydržali? Nebolo to dobré?

Kristína: V dome na polceste to bolo fajn, ľudia boli milí, ale ja som nepoznala Bratislavu a zrazu som sa ocitla sama. Vrátila som sa teda k priateľovi.

Asi je pochopiteľné, že človek hľadá istoty, ktoré pozná.

Kristína: Žila som u priateľa a jeho rodiny, ale ani to nebolo dobré. Nevedela som si nájsť prácu a jeho mama ma neprijala. Bola som tam asi štyri mesiace, možno pol roka. Nevedela som si nájsť prácu, priateľ sa tiež nesnažil, boli tam hádky a bitky. Nakoniec som skončila na ulici.

A čo peniaze, ktoré ste dostali pri odchode z detského domova?

Kristína: Všetko – 900 eur – som minula za dva týždne po odchode. Nemali sme žiadne vzdelanie o tom, ako hospodáriť s peniazmi. Minuli sme ich hneď, lebo sme nemali finančnú gramotnosť. Nerozmýšľali sme nad tým, že by sme si mali niečo ušetriť.

Takže vám nikto aspoň v základoch nevysvetlil, ako hospodáriť s financiami, ako si hľadať prácu?

Kristína: Nie, vôbec som nevedela, ako na to. V detskom domove sme sa týmto veciam nevenovali.

Ako vtedy vyzeral váš život?

Kristína: Väčšinou som sa len motala. Sedávala som v nákupných centrách a takto som prežívala. Potom som zistila, že existujú aj ubytovne, kde človek môže bývať, ak má prácu. Tak som chodila v Trnave do agentúr, hľadala som prácu a ubytovali ma. Zakaždým ma však vyhodili, boli to väčšinou pásové práce a nikdy som tam dlho nevydržala. A keď som stratila zamestnanie, skončilo sa aj ubytovanie.

Prečo vás z práce vždy vyhodili?

Kristína: Asi som nebola dostatočne dobrá. Mali tam vysoké nároky a ja som nevedela pracovať tak, ako bolo treba. Nikto mi to neukázal. Bola som pomalá, nevedela som si poradiť s disciplínou, s rôznymi úlohami. Napríklad práca na páse je rýchla a keď vám nikto nevenuje pozornosť alebo vás nevedie, je to ťažké. A mne chýbala energia, lebo som skoro nič nejedla, takže som nedokázala podať dobrý výkon.

Ako ste prežívali?

Kristína: Ešte som občas randila s priateľom, od ktorého som musela odísť z osady. Väčšinou ale chodil spať k matke a mňa nechával samú. Niekedy mi vybavil miesto, kde som mohla prespať, ale väčšinou som trávila dni aj noci vonku. Bolo to veľmi náročné. Vtedy som bola v naozaj zlom stave. V strese, pod napätím, vychudnutá na kosť – na celý deň mi stačil jeden krajec chleba.

Ako sa vám podarilo dostať z tejto situácie?

Kristína: Sestra mi povedala, že v Bratislave si môžem cez agentúru nájsť prácu s ubytovaním. Tak sme sa presťahovali do hlavného mesta, ona tam už žila so svojím partnerom. Našli sme si práce, nikde sme však dlho nevydržali. Prešli sme viacerými ubytovňami, prespávala som aj u sestry. Tam sme ale nemohli ostať, lebo to vadilo jej partnerovi. Potom sa môj priateľ rozhodol, že sa opäť vráti k matke, a ja som opäť zostala na ulici.

Čo bolo pre vás najťažšie?

Kristína: Najťažšie bolo, že som ostala úplne sama. Mala som kamarátov zo školy, ale keď som potrebovala pomoc, zrazu tam nikto nebol.

Ovládali ste praktické veci ako bankový účet či dopravu po meste?

Kristína: Nie, chodila som po kaviarňach, kde som si dobíjala mobil a v nákupných centrách som riešila základné potreby, ako napríklad toaletu. Nevedela som sa ani orientovať. Keď sme mali niekde školenie k práci, nevedela som sa pohybovať po meste. Nemala som ani len predstavu, ako „používať“ autobusy. Cítila som sa strašne osamelá. Do mnohých prác som sa nedostavila už len preto, lebo som sa tam nevedela dostať.

Ako ste prelomili tento začarovaný kruh?

Kristína: Opäť mi pomohla sestra. Už dlho mi hovorila, že by mi mohli pomôcť v Nadácii PROVIDA, no ja som stále odmietala. Neverila som už nikomu a ničomu. No keď ma priateľ definitívne opustil, rozhodla som sa, že to skúsim.

Pamätám si na moment, keď som stála sama na stanici a povedala som si, že už takto ďalej žiť nechcem. Tak som rovno odtiaľ išla do PROVIDA. Prišla som tam v špinavých teplákoch. Nemala som nič, len igelitku. Hovorila som im, že už takto nechcem fungovať. Vtedy tam bol Andrej Vršanský – v tej dobe výkonný riaditeľ pre projekt Buddy, ktorý mi hneď začal pomáhať. Riešil všetko potrebné a našiel mi prácu s ubytovaním.

To je veľmi silný moment. Ako sa situácia vyvíjala ďalej?

Kristína: Mala som pracovať v Regal Burgeri vo Freshmarkete, no mala som strach nastúpiť. Bála som sa, že to bude zasa ako predtým. Trvalo mi dva týždne, kým som sa tam dostavila. Vždy som to totiž od strachu vzdala. Našťastie to ale so mnou nevzdali oni. Podporila ma koordinátorka projektu Buddy Katka a išla tam so mnou.

To bol ten prelomový moment?

Kristína: Áno, prijali ma medzi seba. Všetko bolo super. Také niečo som nikde predtým nezažila.

V tom čase sa objavila vo vašom živote objavila aj dobrovoľníčka v projekte Buddy Alena.

Alena: Objavila, ale zo začiatku nebolo pre nás ľahké nadviazať vzťah. Najprv ma Kristína úplne neprijala. Oslovila som ju niekedy v máji, ak si dobre pamätám. Trvalo asi pol roka, kým sa medzi nami vytvoril aspoň nejaký vzťah.

Museli ste teda bojovať o jej priazeň?

Alena: Byť Buddym pre dieťa z detského domova má svoj systém. Väčšinou sa začína už s deťmi, ktoré v domove ešte žijú. Dobrovoľníci prídu, zoberú dieťa na hodinu-dve von. To sa odporúča robiť raz týždenne, ale záleží na okolnostiach. No Kristína už mala devätnásť rokov, nežila v domove ale „vonku“. Musela som sa tak spoliehať na to, že na naše stretnutie príde a to nie vždy platilo. Riešila som to tak, že som za ňou chodila do práce a išli sme spolu na kávu.

Ako na to reagovala?

Alena: Bolo to v štýle, že ak už teda prídem, tak súhlasila, ale neviedli sme žiadne hlboké rozhovory, ani neprejavovala extra záujem. Postupne som sa dozvedala viac o jej príbehu a o tom, čo všetko zažila. Stále som ale cítila, že som jej viac-menej ľahostajná. Až to prišlo do bodu, keď som si povedala, že ak nepríde ku mne aj ona sama, nebudem to siliť. Už ma to prestávalo motivovať.

Uvažovali ste nad tým, že to ukončíte?

Alena: Povedala som si, že ak Kristína nemá záujem o hlbší vzťah, možno by som mala pomáhať inému dieťaťu, ktoré by to potrebovalo viac. Ona už predsa bola dospelá a mohla si myslieť, že pomoc už nepotrebuje. Rozhodla som sa ale, že jej dám priestor, aby sa rozhodla sama.

Kedy sa to zlomilo?

Alenka: Povedala som jej, že keď ma bude potrebovať, som tu. Zlomilo sa to na Vianoce, keď som jej ponúkla, že budeme spolu piecť medovníky. Napísala, že možno príde, možno nie. Ďalej si pamätám, ako mi napísala SMS-ku, že sedí vo vlaku a prichádza. No ani vtedy som si nebola úplne istá, či skutočne dorazí. Stalo sa a čas, ktorý sme u nás doma spoločne strávili, nás zblížil. Vtedy som cítila, že náš vzťah sa začína prehlbovať. Po ôsmich rokoch môžeme povedať, že sme si vytvorili hlboké priateľstvo.

Prečo ste sa rozhodli byť asistentkou pre život dieťaťu v projekte Buddy?

Alena: Pracujem v reklame, máme kreatívne štúdio a cítila som, že potrebujem túto biznisovú sféru vyvážiť. Začala som preto študovať arteterapiu, vediem aj kurzy akvarelu. Uvedomila som si však, že som od života dostala veľa a že by som mala niečo aj vrátiť. Niekomu, kto to potrebuje. Dávnejšie som hľadala nejaké dobrovoľnícke aktivity a táto mi prišla zmysluplná najviac. Je to ale obrovský záväzok, preto som na web projektu Buddy opakovane chodila a premýšľala nad tým, či to zvládnem. Nie je to jednorazová aktivita, musela som preto dobre zvážiť, či budem môcť byť niekomu oporou dlhodobo. Podarilo sa a mám radosť, keď vidím, že Kristína prosperuje.

Pomohol v tomto procese aj vzťah s novým partnerom Kristíny Martinom?

Alena: Určite. Martin nezahodil v ťažkých časoch flintu do žita. Stále stojí pri Kristíne, aj keď sa vyskytnú niekedy náročnejšie obdobia.

Kristína:Martin mi veľmi pomohol, podporil ma už v začiatkoch. Postupne sme si viac písali a stretávali sa. V tom období som riešila aj problémy s bývaním, lebo šéf musel zrušiť dom, v ktorom sme bývali. Partner sa ma vtedy opýtal, či nechcem ísť bývať k nemu, a tak som išla, hoci sme spolu ešte oficiálne nechodili.

Takže vzťah sa rozvinul, keď ste išli k nemu bývať?

Kristína: Nie vtedy sme boli ešte kamaráti. Až neskôr sa to rozvinulo do vzťahu.

Dnes máte s Martinom dve deti. Aké to je byť mamou?

Kristína: Krásne, ale aj ťažké.Predminulý rok sa mi začali objavovať traumy, pri synovi sa mi začali prejavovať najviac. Do svojich 18 rokov som zažila veľa zlého. Bežné dieťa vyrastá v „bublinke“, zatiaľ čo ja som prežila to, čo mnohí nezažijú za celý život. Stále som menila školy a rodiny, a to sa podpísalo na mne a mojich vzťahoch.

Ako konkrétne sa to prejavovalo?

Kristína:Nevedela som, ako mám viesť svoje dieťa alebo ako mám zvládať každodenné situácie. Ani som nemala žiadne hranice. Špeciálne to bolo veľmi ťažké, keď sme ešte bývali s Martinom u jeho rodiny. Odvtedy som ale prešla veľkou premenou a myslím, že sa to zrkadlí aj na našom vzťahu.

Alena: Kristína na sebe stále pracuje. Nie je to len o tom, že prišiel zlom, zamestnala sa, má deti a všetko je v poriadku. Kostlivci z minulosti stále vyskakujú a ona s tým musí pracovať. Dokonca si dokončila aj školu.

Ako sa vám to podarilo popri malých deťom?

Kristína: Riešili sme to spolu s Alenkou. Už mi zostával len rok do konca, tak som sa prihlásila. V priebehu toho roka som to chcela niekoľkokrát vzdať, nevládala som. Nakoniec som to ale dotiahla do finále. Podarilo sa to vďaka tomu, že som dostala príležitosť plne sa na školu sústrediť.

Ako táto príležitosť vyzerala?

Kristína: Na dva týždne som išla sama bez detí k Alenke domov, aby som mala priestor učiť sa. Štúdium som nakoniec ukončila s vyznamenaním. Ak by som však túto možnosť nemala, asi by som to nezvládla. Veľmi mi pomohol aj jej manžel.

Mali ste podporu aj od učiteľov alebo majsteriek v škole?

Kristína: Ani nie, paradoxne ma majsterky odhovárali. Hovorili, že keď mám deti, mala by som to nechať tak. Ale ja som si povedala, že keď už som tam, tak to dokončím. Plakala som, bolo to ťažké, ale vždy som si hovorila, že chcem, aby bolo lepšie – mne aj deťom. Učila som sa nielen praktické veci, ale celkom novému pohľadu na život.

A to je aký?

Kristína: Tešiť sa z maličkostí. Predtým som netušila, že byť šťastný znamená toto. Videla som na sociálnych sieťach vzory úspešných, krásnych, šťastných ľudí a stále som čakala niečo veľké. Alenka mi v tomto období povedala, aby som si viac vážila maličkosti, na ktorých vraj záleží. Neskôr som si uvedomila váhu týchto slov, nie je to iba fráza.

Uvedomila som si, že som vlastne šťastný človek – mám zdravé deti, dobrého muža, všetko, čo je v živote dôležité. Odvtedy som začala na sebe pracovať. Aj s deťmi je to teraz lepšie a veľa sa zlepšilo aj v našom vzťahu.

Alena: Na deťoch pekne vidím, či je Kristína v pohode alebo nie – to je základ. Stačí sa pozrieť na deti a všetko viem, nemusím sa ani pýtať.

Každý človek má raz horšie, inokedy lepšie obdobie.

Kristína: Už som bola v pohode, ale zmeny so mnou zamávali. Mala som stres z toho, že deti pôjdu do škôlky, robila som si vodičský preukaz, čakala ma práca po materskej a nový kolobeh – to všetko mi spôsobovalo obrovský tlak. Začala ma trápiť nespavosť a neustále myšlienky neistoty. A potom som si začala uvedomovať, že mám v sebe nedoriešený problém aj so vzťahom s mojou biologickou matkou. Veľa som o tom písala Alenke. Pýtala som sa, prečo cítim neistotu a prečo mám problémy aj v partnerskom vzťahu. Búrilo sa vo mne všeličo, ale vedela som, že nechcem byť „tá stará Kika“, chcem sa posunúť. Hovorila som o tom aj s odborníkmi. Nechcela som opäť skĺznuť do negativity. Bolo to náročné.

Ozvala sa vám niekedy vaša biologická matka?

Kristína: Ozvala sa mi, keď som odišla z detského domova. Chcela, aby som ju prišla pozrieť, začala ma poučovať a žiadala peniaze.

Často sa stáva, že biologickí rodičia sa ozvú deťom z detských domovov, keď tie dosiahnu osemnásť rokov, pretože vedia, že deti dostanú peniaze. Volajú ich späť, zvyčajne do zlého prostredia, ako napríklad do osady, a využívajú ich na prácu, pričom peniaze im berú. Deti si často myslia, že o nich rodičia majú záujem a sú za to vďačné, no v mnohých prípadoch to tak nie je. Ale toto všetko viem až dnes.

Začali ste riešiť tieto problémy so psychológmi?

Kristína: Áno, veľmi mi pomohol Andrej Vršanský z Buddy, okrem iného mi poslal článok o traumách z detstva, ktoré sa môžu ozývať. Potom som začala chodiť k psychologičke. Teraz pracujem s regresnou terapeutkou, ktorá mi tiež veľmi pomohla. Vďaka nej som oveľa viac schopná pracovať so sebou a identifikovať, čo sa deje a prečo. Keď mám problémy, viem si ich v sebe prebrať a vyriešiť. A keď je toho veľa, idem na pár dní do ústrania.

Alena: Kristína je bojovníčka. Aj keď je v tej ťažkej situácii, alebo urobila chybu, už s tým vie pracovať. Normálne si povie, že to „poondila“ a ide ďalej. Poučí sa a uvedomuje si, že  to už takto neurobí. Je veľmi dôležité, že sama identifikuje problém a ide za tým, aby sa nezopakoval.

A postupne sa to u nej lepší. Traumy, ktoré vyskakujú, nezmiznú čarovným prútikom. No ona na nich stále pracuje a je to vidieť. Vidím to aj na jej deťoch. Sú úžasné a to, ako sa cítia, je odrazom toho, ako sa cíti ona sama.

Ako sú staré deti?

Kristína: Karol má šesť a Mercedes bude mať päť rokov. Snažím sa aj kvôli nim. Nechcem aby mali také detstvo ako ja. Vidím, čo to na mne zanechalo, nechcem to pri nich zopakovať.

A váš partner? Ako zvláda náročnejšie obdobia?

Kristína: Partner je úplne skvelý, veľmi vysporiadaný. Myslím si, že máme dobrú a normálnu rodinu. Pochádza z nerómskej rodiny.

Ako prijali vaše deti v škôlke? Nemali ste o ne po vašich skúsenostiach strach?

Kristína: Veľmi som sa bála, že deti budú odmietané, lebo sú tmavšie. Ale, našťastie, naša škôlka je veľmi ústretová a nie je tam žiadny rasizmus. Bola som milo prekvapená, ako úžasne nás prijali. Teším sa, že aspoň moje deti to majú lepšie ako ja.

Ako sa cítite v spoločnosti vy? Máte pocit, že ste prijímaná?

Kristína: Áno, cítim to tak. Je to lepšie. Ale určite to súvisí aj so mnou a s tým, ako sa správam k ľuďom. Sme slušní, priateľ ma veľa naučil. Snažím sa byť deťom dobrým vzorom vidím, že aj oni sú pokojnejšie. Zároveň vnímam, že popri tom, ako spolu vychovávame deti, veľmi dozrel aj Martin.

Dôkazom, že to funguje lepšie, je asi aj fakt, že už neutekáte od problémov.

Kristína: Áno, primárny impulz ľudí bez istôt je útek. Preto sa aj veľakrát stalo, že som ušla. Teraz cítim, že musím a chcem ostať. A ak sa vyskytne nejaký problém, snažím sa ho riešiť. Už viem, že keď mám zlé obdobie – a každý také má –, vždy existuje nejaké východisko. Nemusí to tak byť navždy. Nechcem sa vracať k starému životu.

Alena: Veru, odkedy má Kristína zázemie, viac neodišla. Je to veľmi silná žena. Buddy jej podal pomocnú ruku, objavil sa tiež Martin, ktorý ju podporil ako partner, ale keby na to ona sama nereflektovala, tak by bola tam, kde kedysi.

Máte už plány do budúcnosti?

Kristína: Ako som spomínala, dokončila som si školu, urobila vodičský preukaz. Rada by som pracovala ako čašníčka, no vzhľadom na smeny je to zatiaľ nezlučiteľné so starostlivosťou o malé. Pomáham partnerovi v jeho práci, no želá mi, aby som si našla niečo svoje. Veľmi ma baví renovácia nábytku, tomu by som sa tiež chcela venovať a urobiť si kurzy. Je pre mňa dôležité pracovať, mať vlastný zárobok a realizovať sa. Síce som veľmi vďačná za moje rodinné zázemie, no už nikdy nechcem byť na nikom závislá.

Kristína Balážová Vyštudovala strednú odbornú školu obchodu a služieb v odbore čašník-servírka v Trnave. Pracovala v oblasti gastra, niekoľko rokov pôsobila v slovenskej sieti reštaurácii Regal Burger. Po niekoľkých rokoch materskej dovolenky rozbieha svoj projekt v oblasti renovácií vintage nábytku a pomáha v malej rodinnej firme zaoberajúcej sa výrobou lokší.

Alena Mazánová Absolventka Ekonomickej univerzity v Bratislave a akreditovaného vzdelávania na Erickson College International. Viac ako 20 rokov pracuje v marketingu a je spolumajiteľkou kreatívneho štúdia CUBE v Trnave. Venuje sa akvarelovej maľbe, vedie kurzy akvarelu, je študentkou arteterapie. Je dobrovoľníčkou v projekte Tvoj BUDDY, ktorý spája dobrovoľníkov s deťmi z detských domovov.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].