Málokto vie, čo žiakom spôsobuje toxický stres z chudoby, vraví sociálna pedagogička Beáta Danišová.

Pedagógovia Beáta Danišová, Sylvia Lešková, Jana Pierová, Martin Klempay. Fotokoláž – RF / archív respondentov

Romano fórum sa pýtalo pedagógov z Prešova, Trnavy a Starej Ľubovne, čo by im pomohlo pri práci so žiakmi z vylúčených komunít. Aké nové zručnosti by sa im v triedach zišli? A akú podporu by si priali od štátu?

Učitelia by mali vedieť, čo deťom spôsobuje stres z generačnej chudoby

„Najviac ma tešia posuny, ktoré deti dokážu urobiť. Jedným z mojich nenaplnených cieľov je, že niekoho vymaním z podmienok, do ktorých sa narodil,“ hovorí Beáta Danišová a hoci je už poobede, ešte stále sedí v škole.

Danišová je sociálnou pedagogičkou na základnej škole v Trnave, ktorú navštevujú aj žiaci z chudobných rómskych rodín. „Sú to deti s veľmi vysokým potenciálom, ale, bohužiaľ, s obmedzenými možnosťami, čo sa týka prostredia a niekedy aj domáceho zázemia.“

S kolegyňami tvoria inkluzívny tím, ktorý aj takýmto žiakom pomáha dostať sa na štartovaciu čiaru, akú majú ich rovesníci. Snažia sa tiež predchádzať konfliktom, komunikujú s rodičmi a pestujú dobré vzťahy v triede.

Sociálna pedagogička Beáta Danišová. Foto – archív BD

„Tieto deti si do školského prostredia často prenášajú vzťahy v komunite. Keď sa dospelí medzi sebou hádajú, deti si to prinesú do triedy a potom majú navzájom problémy. Korene sú však u dospelých,“ vysvetľuje Danišová, v čom je práca so žiakmi z vylúčených komunít špecifická.

Pre podporných školských pracovníkov preto bývajú výzvou situácie, keď si deti navzájom ubližujú. Danišová však upozorňuje, že šikana sa nedeje len voči rómskym deťom, ale aj opačne – špeciálne na školách, kde sú Rómovia vo väčšine.

Pomôcť by podľa nej mohlo viac vzdelávania učiteľov aj odborných pracovníkov. Vraví, že hoci nie vlastnou vinou, mnohí pedagógovia nevedia takmer nič o rómskej kultúre alebo špecifikách rómskeho bytia.

„Nehovorím, že učiteľ, ktorý učí rómske deti, musí vedieť po rómsky. Ale mal by mať základnú znalosť ,Rómstva‘, pretože práve v ňom je veľa odpovedí na to, prečo sa deti správajú tak, ako sa správajú,“ vysvetľuje.

Rovnako by podľa nej pomohlo, keby pedagógovia vedeli viac o dopade generačnej chudoby na zdravie, psychickú pohodu a konanie ľudí. O tom, že im spôsobuje toxické stresy, ktoré sa často prejavia na ich konaní bez toho, aby si to uvedomovali. 

Takýchto rodín nie je na Slovensku málo. Podľa údajov ministerstva školstva chodí do základných škôl viac ako 30-tisíc žiakov, ktorí pochádzajú zo znevýhodneného prostredia – trend je dlhodobo stúpajúci. Navyše, toto číslo tvoria len ľudia, ktorých zachytili štatistiky.

Danišová registruje, že Štátny pedagogický ústav organizoval počas pandémie webináre o rómskej kultúre. Myslí si však, že takéto kurzy by mali byť v systéme vzdelávania zakomponované už na vysokej škole.

„Budúci učiteľ by mal byť pripravovaný na prácu s rôznymi typmi detí. Mal by mať základné poznatky o rôznych cieľových skupinách a potom si už vyberie,“ uvažuje.

Zaujímalo by ju tiež, ako v zahraničí pracujú s nízko motivovanými rodičmi a či ich učia, aké dôležité je vzdelanie ich detí. Nedávno sa prihlásila na podobný kurz, ktorý ponúka Metodicko-pedagogické centrum. „Som zvedavá. Uvidím, či splní moje očakávania,“ usmieva sa trnavská sociálna pedagogička.

A čo je pre ňu na práci so žiakmi z vylúčených komunít najnáročnejšie? „Najťažšie je pre mňa prijať, keď to tieto deti vzdajú. Pri niektorých mám pocit, akoby boli od útleho veku demotivované z prostredia a obmedzených možností, v ktorých žijú,“ vysvetľuje.

Hneď k tomu však dodáva: „Na druhej strane, keby som bola na ich mieste, možno by som bola taká istá.“

Je dôležité pochopiť špecifiká rómskej kultúry

Keď Martin Klempay hovorí o svojich žiakoch, volá ich kozliatka. „Sú to také isté kozliatka, ako tie väčšinové,“ vraví, keď sa teší z toho, že ich rómske aj nerómske deti sa pretekajú o miesto pri šachovnici, aby si cez prestávku mohli zahrať partiu.

Klempay je riaditeľom prešovskej Základnej školy Prostějovská, ktorú navštevuje 480 detí – medzi nimi takmer 40 Rómov, ale aj žiakov na vozíku, ktorým škola už tri dekády poskytuje adekvátne priestory a starostlivosť.

„Pri zápise do prvého ročníka som deťom hovoril, že toto je pridanou hodnotou našej školy. Od začiatku uvidia pestrosť života,“ vraví. „Už len keď v tomto duchu prejdú od prvého do deviateho ročníka, musí sa to na nich pozitívne nalepiť.“

Riaditeľ Základnej školy Prostějovská Martin Klempay. Foto – archív MK

Prostějovská nie je prvou Klempayovou školou, na ktorej učí rómskych žiakov. Predtým pôsobil v Raslaviciach, neďalekej obci, v ktorej podľa Atlasu rómskych komunít Rómovia tvoria pätinu obyvateľov.

„Bolo to pre mňa dosť obohacujúce a naučil som sa pracovať s rómskou komunitou,“ spomína si riaditeľ. Ako dejepisár hovorí, že s Rómami žijeme v spoločnej krajine stáročia a niet pochýb, že k Slovensku patria. „Je to tak ich zem ako naša, my všetci sme naši.“

Sylvia Lešková, Klempayova zástupkyňa, dodáva, že práca s vylúčenými komunitami je pre nich zároveň nevyhnutnosťou. Chcú totiž deti – nech už rómske alebo nerómske – niekam posunúť a pomôcť im nájsť si miesto v spoločnosti.

Na otázku, či je práca so žiakmi z chudobných rodín niečím extra náročná, Klempay odpovedá, že nie. „Ani nerozlišujeme, či je nejaké dieťa menšina alebo väčšina. Rovnako aj oni prídu s krásnymi vlasmi, zapletenými vrkočmi a pekne oblečení,“ hovorí riaditeľ.

S Leškovou sa však zhodujú na tom, že výzvou býva komunikácia s rodičmi, ktorí nerešpektujú pravidlá – napríklad, že je dôležité, aby dieťa bolo v škole.

„Ešte nie sme tam, aby deti pochopili hodnotu vzdelania a, žiaľ, niektorí rodičia ich v tom nevedia podporiť, pretože sami nemajú tú skúsenosť,“ vraví Klempay.

Rovnako ako Beáta Danišová z Trnavy, aj oni so zástupkyňou si myslia, že je dôležité pochopiť špecifiká rómskej kultúry.

Zástupkyňa riaditeľa Základnej školy Prostějovská Sylvia Lešková. Foto – archiv SL

„Nechcem povedať, že by sme potom reagovali inak, pretože mám pocit, že na každého reagujem rovnako. Ale možno by vyššia podpora v pochopení rómskej kultúry pomohla kvalite tej práce,“ hovorí riaditeľ. „Momentálne to vnímam tak že to suplujú mimovládne organizácie.“

Aj nedávno sa Klempay v Poprade zúčastnil trojdňového programu workshopov, ktorý organizovalo občianske združenie eduRoma v spolupráci s Katedrou andragogiky Pedagogickej fakulty Univerzity Mateja Bella v Banskej Bystrici.

Učitelia žiakov z vylúčených komunít sa na tréningoch zlepšovali v práci s inakosťou, mediácii konfliktov alebo v hľadaní možností, ako sa ďalej vzdelávať.

Klempay vníma aj aktivity štátneho Rómskeho vzdelávacieho centra Prešov, no prial by si, aby boli neformálnejšie a zamerané na „bežné, každodenné veci“. Lešková dopĺňa, že by mohli byť viac šíté na mieru tej-ktorej škole, pretože každá má svoju špecifické potreby a atmosféru.

Zástupkyňa zároveň hovorí, že keď majú v škole nejaký problém, riešia ho skôr s neziskovými organizáciami, pretože to boli ony, kto v prípadoch núdze ponúkol škole spoluprácu.

A čo ich na práci s vylúčenými komunitami teší? „Opäť by som to nedelil na rómskych a nerómskych žiakov“, začína odpoveď riaditeľ. „Každého človeka, ktorý sa chce definovať ako ozajstný učiteľ, by mal tešiť pokrok žiaka. Ako sa hovorí: hrdý učiteľ je taký, ktorého žiak prerastie.“

Potrebujeme menšie triedy a viac času na žiaka

„To je ľahká otázka,“ usmieva sa Jana Pierová, keď má povedať, prečo sa rozhodla pracovať s deťmi z vylúčených komunít. „Sama som Rómka, prečo by som to nerobila? A pre koho iného by som to robila, ak nie pre naše deti,“ hovorí.

Pierová je učiteľkou na Základnej škole Podsadek v Starej Ľubovni. Tak ako je segregovaná priľahlá osada, aj do samotnej školy chodia len rómski žiaci. Vidno to už zo zeleno-modrého loga, ktoré sa ponáša na rómsku vlajku. Dvaja žiaci na ňom ceruzou tlačia vozové koleso.

Predtým bola Pierová špeciálnou pedagogičkou v krízovom stredisku, ktoré dočasne prichyľuje deti v ťažkých životných situáciách. Neskôr pracovala ako lektorka v Metodicko-pedagogickom centre. Nedávno získala ocenenie Učiteľ bez predsudkov.

„Ktokoľvek mi povie, že rómske deti sú neprispôsobivé, nikdy tomu neuverím. Za dva-tri týždne sa dokážu naučiť plynulo po slovensky. Rómske deti v Anglicku pochytia jazyk raz-dva, problémom je, že naši učitelia sa im nechcú prispôsobiť. Chcú od nich, aby prišli a už všetko vedeli,“ vraví. 

Učiteľka Jana Pierová. Foto – archív JP

Aj jej robí na práci učiteľky najväčšiu radosť, keď vidí, ako sa žiaci posunuli. Mnohým dodalo odvahu vystupovanie v dramatickom krúžku, cez ktorý sa dieťa môže stať na chvíľu niekým iným a experimentovať so svojou osobnosťou.

„Pamätám si napríklad na Adelku, kedysi ustráchané dievčatko zo špeciálnej triedy. Keď som jej dala na tabuľu vypočítať, koľko je 2×2, sebavedomo napísala, že 4. No keď som sa jej spýtala, či isto, začala sa báť a mazať to,“ vysvetľuje Pierová.

Dievčatku preto povedala, že ani učiteľka nie je neomylná a že o správny výsledok sa pokojne môžu aj hádať. „Neuveríte, teraz chodí do 9. ročníka, je najbystrejšou z triedy a reprezentuje školu,“ vraví.

Naopak, ako zložité vníma, ak učiteľ nenachádza podporu v rodine žiaka. To sa podľa nej stáva napríklad v situáciách, keď na 13-ročných chlapcov dopadne puberta. „Sama vtedy veľa nezmôžem, nespravím s tým dieťaťom nič, ani keby som veľmi chcela.“

Pierová si dlhodobo všíma, že ak niekto školám ponúka aktivity s rómskymi žiakmi, tak sú to neziskovky. „Keby niet mimovládnych organizácií, tak sa nedeje nič. Na internete stále ponúkajú všelijaké projekty, výzvy a súťaže,“ hovorí.

Za najväčší problém však považuje, že mnohé deti sú neprávom preraďované do špeciálnych tried. Navyše, keď sa tam raz dostanú, zväčša ich to negatívne predurčí na celý ďalší život.

„Od tých detí sa viac nedá odtrhnúť nálepka, že sú zo špeciálnej triedy a veľakrát to pre nich znamená koniec. Sú odpísané na celej čiare len preto, že im to ide pomalšie a potrebujú viac pomoci. Mnohé deti zo špeciálnych tried pritom odídu do zahraničia a bez problémov sa dostanú na bežné školy. Existuje mnoho krásnych prípadov, ktoré človeka dojímajú. No náš systém asi ešte spí,“ hovorí Pierová.

Podľa nej by deťom so špeciálnymi vzdelávacími potrebami pomohlo, keby ich bolo v triede menej a učiteľ či učiteľka by sa im mohli viac venovať.

Žiak by tak mohol zažiť akési „adaptačné obdobie“, počas ktorého by dostával intenzívnu podporu a mal by tak šancu vrátiť sa do bežnej školy. „Aj medzi učiteľmi je však ťažké o tom hovoriť.“

V neposlednom rade je podľa Pierovej dôležité, aby štát na deti so špeciálnymi potrebami myslel aj pri tvorbe trhu práce. „Existuje síce duálne vzdelávanie, ale na deti zo špeciálnych tried a škôl sa zabúda,“ vraví. 

Článok vznikol vďaka projektu CTeachers (Critically Thinking, Culturally Sensitive & Conscious Teachers), ktorý bol podporený z programu ACF – Slovakia v rámci Finančného mechanizmu EHP 2014-2021. Správcom programu je Nadácia Ekopolis v partnerstve s Nadáciou otvorenej spoločnosti Bratislava a Karpatskou nadáciou.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na redakcia@romanoforum.sk.

Odoberajte články emailom

    Politika