Keď sa občas vrátim v spomienkach do obdobia, keď som bola stredoškoláčkou, všetko sa mi zdalo byť jednoduchšie. Z vedľajších dverí dnes počujem detský smiech. Hovorila som si, že sa zamestnám, našetrím si na vlastné bývanie, budem cestovať a raz sa presťahujem do Bratislavy. Bol to môj sen od šestnástich.

Zrazu si uvedomím, že mám dvadsaťšesť rokov, sedím v práci a premýšľam, či sa oplatí investovať tisíce eur do ďalšieho vzdelania, keď mesačný nájom dokáže pohltiť takmer celú výplatu človeka, ktorý poctivo pracuje a roky na sebe „maká“.

Ako zvládnuť presťahovanie sa na druhý koniec Slovenska, dve práce, štúdium, bežný život a pritom sa psychicky nezničiť? Stačí si otvoriť sociálne siete a človek má pocit, že všetci okolo cestujú, kupujú si nové autá a bývanie. Realita mnohých mladých však vyzerá inak.

Osamostatniť sa je čoraz ťažšie

Postupne som zistila, že v tom nie som sama. Stačí si prečítať diskusie na sociálnych sieťach pod anketami a statusmi s otázkou, dokedy je podľa ľudí v poriadku bývať u rodičov.

Pod takýmito príspevkami sa objavujú stovky príbehov mladých, ktorí priznávajú, že osamostatniť sa je čoraz ťažšie. Nie preto, že by nechceli odísť, ale preto, že vysoké náklady na bývanie im často nedávajú inú možnosť. Radšej budú u rodičov platiť menší nájom – navyše rodine, nie niekomu cudziemu.

Na TikToku sa zasa často objavujú videa s priznaním alebo varovaním, že dotyčný zdedil rôzne traumy. Nie je to len internetový trend, ale pre mnohých opis vlastného života.

Niektorí mladí vstupujú do dospelosti nielen s vlastnými snami, ale aj s dlhmi po rodinných príslušníkoch, psychickým tlakom či následkami prostredia, ktoré si sami nevybrali. Nie všetci štartujeme z rovnakej štartovacej čiary. Niektorí dostanú náskok, íní celý život dobiehajú niečo, čo si sami nespôsobili.

Bývanie je vzdialeným cieľom

Čoraz viac mladých ľudí má pocit, že vlastné bývanie sa stáva vzdialeným cieľom a nie prirodzeným krokom do dospelosti. Založiť si rodinu či mať dieťa je pre mnohých luxus.

A práve na toto nás nikto poriadne nepripravil – škola a často ani rodičia. Nikto nás neučí, aké následky môže mať, ak si vezmeme úver na dovolenku či iný rozmar, ktorý potom splácame roky.

Nikto nám nepovie, že plniť si sny znamená aj niečo obetovať – častokrát vlastný komfort. Počas dospievania sa nedozvieme, že keď sa raz osamostatníme, budeme potrebovať finančnú rezervu, zodpovednosť a schopnosť postarať sa sami o seba – a že preto je dôležité šetriť a investovať.

Moja generácia nechce od štátu bohatstvo. Chce, aby sa poctivá práca a vzdelanie opäť oplatili. Aby človek po rokoch štúdia nemusel premýšľať, či si môže dovoliť dôstojné bývanie.

Som mladá Rómka, študujem na magisterskom stupni a popri tom pracujem v dvoch zamestnaniach. Žijem v podnájme a o všetko sa starám sama. Napriek tomu počítam každé euro, aby som si mohla plniť sny a nielen prežívať.

O to viac ma mrzí, keď sa o celej rómskej komunite hovorí, akoby jej jediným cieľom boli sociálne dávky. Poznám množstvo Rómov a Rómok, ktorí každé ráno vstávajú do práce, študujú, podnikajú alebo robia – ako ktokoľvek iný – všetko pre lepší život.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].