Pretečie ešte veľa vody, kým obraz Rómov nebude stáť na stereotypoch, nebude poškodzujúci a bagatelizujúci. A možno sa to ani nikdy nestane a Rómovia budú pre spoločnosť naďalej marginálni a z času na čas dostatočne exotickí na to, aby zaujali filmárov, divadelníkov či fotografov. Ale hlavne budú tí druhí, nie tí naši.

Bola som v kine na filme Prameň. Je toho tak veľa, čo by som mu chcela vyčítať…a hnevám sa, za premárnenú príležitosť, ktorá tvorcom prekĺzla pomedzi prsty. Neukázali pravdivo, čo sa rómskym ženám dialo, nedali hlas tisícom obetí. Ale potom si poviem, že to nie je rómska výpoveď a pohľad Rómov na to, čo sa vo vzťahu k sterilizáciám dialo od roku 1966 do roku 2004.

Sterilizácie Rómok sú iba kulisou pre príbeh relativizácie zla, pre zachytenie nadradenosti a dilem, ktoré ale v prípade porušovania ľudských práv nemôžu byť dilemami. Niektoré témy sú biele alebo čierne – nič medzi tým. Eugenické politiky ovplyvňujúce pôrodnosť sú neprípustné a ani umenie nemôže hľadať a divákovi ponúkať poľahčujúce okolnosti.

Rómska sanitárka ako prototyp stereotypu

Hlavná dejová zápletka je precitnutie českej lekárky žijúcej a pracujúcej niekde na juhu Slovenska v maďarskom jazykovom prostredí. Nevieme, ako dlho tam je, ale určite dosť dlho na to, aby mala elementárne znalosti o obyvateľoch či kultúre a mala kontakty v prostredí. Ašpiruje na to, stať sa primárkou gynekológie, ale naráža asi na rodové stereotypy, voči ktorým sa tak slabučko búri.

Na oddelenie príde mladá sanitárka Agáta, dozvedáme sa, že žila v detskom domove a má rómske korene. Čistá s ulízanými vlasmi predstavuje prototyp toho, ako si Nerómovia predstavujú, že by sa mali Rómovia integrovať. Lekárka je v zajatí stereotypu, že všetky 14-15 ročné dievčatá otehotnejú a porodia. Robí sterilizácie, sedí v interrupčnej komisii a zdá sa byť osamelá – dosť osamelá na to, aby sa skamarátila s Agátou, sanitárkou a o generáciu mladšou ženou.

Film je postavený na pekných obrazoch, peknom svetle, peknej hudbe umiestnenej v zaspatej krajine niekde na juhu Slovenska. A sú v ňom exotické zábery na Rómov v rozpadnutom dome, obraz pohrebu vystrihnutý z fotky Tibora Huszára a detský súbor, ktorého línia nikam nesmeruje. Diriguje ho manžel hlavnej hrdinky, lekárky Ingrid, s energiou okukanou od Ivana Akimova.

Tento manžel pracuje s rómskymi deťmi, spievajúcimi v rómčine a lekárka je na začiatku príbehu zobrazená bez empatie a základného poznania o Rómoch? A to v lokalite, kde sa zo záberov zdá, že väčšina pacientiek tejto lekárky sú Rómky? Málo uveriteľné. Ak sa film odohráva v roku 1985 alebo 1986, nezodpovedajú tomu kulisy.

Dlhé zábery na Rómky asi mali ukázať, že tieto ženy nerozumejú tomu, čo im hovoria, skôr však vyznievajú ako slabo chápavé.

Ak budú prispôsobiví, nebudú sa im vraj diať zlé veci

Stále si kladiem otázku, o čom ten film je. Je o Rómoch? Je o slovenskej spoločnosti?

Podarí sa mu otvoriť tak vážnu tému, ako boli sterilizácie? Alebo len posilní verejnú mienku, že vlastne tie „cigánky“ mohli byť rady, že si polepšili a ešte aj za to dostali toľké peniaze. Že sa vlastne nič nestalo, veď to bolo v ich záujme a štát im dal šancu na „lepší život“.

Možno keby film nekončil „happy endom“, divák by sa mohol aspoň stotožniť s osobnou tragédiou Agáty, ale ani to sa nepodarilo. Dostali sme len správu, že keď bude niekto dostatočne prispôsobivý a dobrý, nebudú sa mu diať zlé veci a dokonca sa stane zázrak.

V tejto súvislosti je mi ľúto žien, ktoré zažili sterilizácie a celý život sa vyrovnávali s faktom, že niekto rozhodol o ich tele za ne. Tých žien sú tisíce – tisíce smutných príbehov, výčitiek, pocitu menejcennosti a neriešenej traumy.

Film je určený väčšinovému divákovi, ten ho určite ocení a pôjde naň do kina. Ale nie je príbehom Rómov a Rómok, tí si na prerozprávanie svojho príbehu ešte musia počkať. A možno budú čakať o to dlhšie, o čo viac sa tento film zaslúži o bagatelizáciu utrpenia rómskych žien.

Stanovisko Poradne pre občianske a ľudské práva

K filmu Prameň sa vyjadrila aj košická Poradne pre občianske a ľudské práva, ktorá sa téme nezákonných sterilizácii Rómok venuje od roku 2001.

Organizácia vo svojej správe Telo a duša z roku 2003 zdokumentovala viac ako 140 prípadov násilne sterilizovaných rómskych žien a poškodené zastupovala pred slovenskými súdmi aj pred Európskym súdom pre ľudské práva.

Podľa poradne film Prameň nenaplnil zodpovednosť, ktorú si táto téma vyžaduje. „Hoci upozorňuje na existenciu násilných sterilizácií, neposkytuje podľa nášho názoru dostatočný obraz o tom, že nešlo o individuálne zlyhania jednotlivcov, ale o dôsledok štátnej politiky, diskriminácie a dlhodobého nerešpektovania práv rómskych žien.“

Poradňa upozorňuje na to, že príbehy nezákonne sterilizovaných žien nie sú len námetom pre umelecké spracovanie, ale konkrétne osudy ľudí, ktorým boli porušené ich telesná a integrita, dôstojnosť a reprodukčné práva. Pri ich zobrazovaní je podľa odborníčok nevyhnutný rešpekt, citlivosť a dôsledná znalosť historických súvislostí.

„Naším cieľom nie je odmietať umelecké spracovanie tejto témy. Naopak, vítame zodpovedné otváranie tejto kapitoly našich dejín. V centre však musia zostať ženy, ich skúsenosti a potreba nápravy,“ píšu. Celé ich stanovisko je k dispozícii tu.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].