Potrebovali nájsť spoločného nepriateľa. Pred 81 rokmi nacisti popravili Rómov v Dubnici na Váhom
Spoločný nepriateľ slúži na upevnenie moci – zomkne majoritu a odpúta pozornosť, varovala počas spomienky učiteľka dejepisu z miestneho gymnázia.
„Na tomto mieste som so svojimi študentmi z gymnázia po niekoľkýkrát. Keď som bola oslovená opäť, moje pocity boli zmiešané a veľmi sa podobali pocitom, ktoré mám, keď ideme so žiakmi do koncentračného tábora v Osvienčime. Smútok, skľúčenosť a vždy sa vynárajúca otázka – ako sa to mohlo stať?
Som učiteľka dejepisu a pomerne často mi pri preberaní tém 20. storočia napadne veta, že história sa opakuje. Nie je to len fráza, je to fakt. Keď sa do vedenia štátu dostane nedemokratická totalitná strana a nedemokratický totalitný líder, využije všetky prostriedky na upevnenie moci. Jedným z nich, ktoré fungujú aj v súčasnosti, je nájdenie spoločného nepriateľa. Spoločný nepriateľ totiž zomkne majoritu a odpúta pozornosť. A či už sú to Rómovia, migranti, alebo tí, ktorí pripravujú takzvané protištátne sprisahanie, na tom už nezáleží. Dôležité je, že nepriateľ sa našiel a môže za väčšinu problémov v spoločnosti a v štáte.
Je mi smutno z toho, že sa to deje aj v 21. storočí a že sa neustále točíme v bludnom kruhu nenávisti. Neviem, či sa to niekedy zmení, ale práve miesto, na ktorom dnes stojíme, nám pripomína to, kam môže nenávisť a jej šírenie viesť. Je správne, že tu stojíme a spoločne vyjadrujeme úctu Rómom, ktorí boli zavraždení a pochovaní na tomto mieste. Česť ich pamiatke. Nezabudnime. Ma bisteren!“
Tieto slová zazneli v prejave Moniky Čepelovej, stredoškolskej učiteľky Gymnázia v Dubnici nad Váhom, počas pietneho podujatia 19. februára 2026.
Už viac ako desať rokov sa študenti tohto gymnázia so svojimi učiteľmi zúčastňujú na pietnom podujatí pripomínajúcom tragické udalosti z konca druhej svetovej vojny.
Spoločne prichádzajú k cintorínu, na ktorom sú pochované rómske obete zo zaisťovacieho tábora, zavraždené 23. februára 1945. Žiaci chcú vedieť, čo sa vtedy stalo, vyjadrujú svoj súcit a v ich očiach je aj zdesenie, ako je možné, že sa to stať mohlo. Stávajú tam v daždi aj v snehu, čítajú mená obetí aj spomienky preživších.
Dáva to nádej, že si toto podujatie zapamätajú a budú citlivejší k prejavom diskriminácie. Snáď svoj zážitok budú zdieľať aj so svojimi kamarátmi a rodinami. Dúfam, že tak spolu budujeme lepšie a vnímavejšie Slovensko.
Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].
