„Videli sme strašidelné tváre a moderné zbrane na pleciach,“ opisuje Aziz Gharwal momenty, keď v roku 2021 Kábul po odchode zahraničných vojsk opäť ovládol Taliban. „Bol som v šoku, ako sa toto mohlo stať. Nádeje sa stratili v náhlej temnote a strachu.“

Vyštudovaný právnik predtým pracoval v prezidentskej kancelárii Ašrafa Ghaního, kde spravoval sociálne siete. Mnohí zamestnanci vládnych inštitúcií podporovaných Západom mali po prevzatí moci islamistami strach z pomsty.

„Najhoršie bolo zatvorenie vzdelávacích inštitúcií pre ženy a zákaz účasti žien vo vláde a vo verejných ekonomických sektoroch,“ hodnotí Gharwal. „Vzdelanie je pritom kľúčom k budovaniu zdravej komunity.“

V roku 2023 Gharwal utiekol s rodinou do Iránu, kde kontaktoval slovenskú ambasádu. Neskôr mu naše úrady udelili azyl. „Pocit pokoja, teplo lásky, pocit starostlivosti a podpory – všetky toto som našiel na Slovensku,“ vraví.

V rozhovore okrem iného vysvetľuje, ako Taliban prvýkrát už v 90. rokoch ovládol jeho krajinu; či má Afganistan podľa neho ešte nádej; aký život ho našiel na Slovensku, aj čo si myslí o našich jedlách.

Aký bol váš život vo vašej rodnej krajine, keď ste boli dieťa?

Bol som svedkom veľkej tragédie pádu vlády Muhammada Nadžíbulláha (posledného prezidenta Afganskej demokratickej republiky, ktorej vládla prosovietská ľudová demokratická strana, pozn. red.), mal som vtedy sedem rokov. Vstup islamských strán do mesta Kábul bol veľmi násilný a spôsobil obrovskú katastrofu. V tom čase sme emigrovali do Pakistanu.

Už samotná emigrácia bola veľkou tragédiou. Chudoba bola každodennou súčasťou našich životov každý jeden okamih. V Pakistane sme strávili 12 rokov. Najväčším úspechom bolo, že sme tam študovali na najlepšej afganskej škole – Ghargharst High School. Väčšina našich učiteľov boli bývalí profesori univerzít v Kábule. Moje tínedžerské roky však boli celé o boji za lepšiu budúcnosť a o extrémnej chudobe.

Mali ste vtedy nejaké konkrétne sny?

Chcel som nasledovať povolanie môjho otca a stať sa lekárom, no to sa mi nepodarilo. Po ukončení 12. ročníka školy som musel začať pracovať. Neskôr som dva roky študoval farmáciu a potom som prestúpil na Fakultu práva a politických vied.

Bez ohľadu na politiku, čo máte na Afganistane najradšej?

Kultúru a jedlo. Kultúra spája národ celé desaťročia, je často tým jediným, čo ľuďom ostalo. Veľmi dôležité sú a aj pevné väzby členov rodiny, ktorí si navzájom pomáhajú a podporujú sa.

Všetko sa zmenilo v 90. rokoch, keď nad väčšinou Afganistanu prevzal kontrolu Taliban a založil Islamský emirát Afganistan.

Keď Taliban prevzal kontrolu nad väčšinou Afganistanu, žili sme v Pakistane. Ešte predtým spôsobili katastrofu extrémistické islamské strany, akási prvá verzia Talibanu. Zničili 99 percent Kábulu a rozvrátili všetky národné hodnoty. Väčšina lídrov Talibanu bola kedysi ich spojencami. Keď podporovatelia týchto islamských strán zistili, že už nie sú efektívne, vytvorili ich druhú, ešte extrémistickejšiu verziu – známy Taliban.

Paradoxne, príchod Talibanu do Kábulu vzbudil v srdciach mnohých Afgancov na začiatku nádej. Táto nádej však nevydržala ani pár týždňov. Taliban začal ešte viac obmedzovať životy občanov strachom a rozvracať sociálne, vzdelávacie, ekonomické a kultúrne hodnoty.

Po teroristických útokoch z 11. septembra 2001 Spojené štáty a ich spojenci Taliban zvrhli. Ako ste vnímali túto novú éru vašej krajiny?

V tom čase sme žili na Durandovej línii (demarkačná línia tvoriaca súčasnú afgansko-pakistanskú hranicu, pozn. red.) v Pakistane. Mohli sme sledovať, ako bombardéry B52 prelietavali do Afganistanu a vracali sa späť. Očakávali sme, že v našej krajine opäť začneme nanovo. Dúfali sme v pokojný život, prístup k príležitostiam a udržateľnú budúcnosť.

Po návrate ste v jednom období pracovali ste pre prezidenta Ašrafa Ghaního. Na akej pozícii?

Pracoval som ako manažér sociálnych médií v prezidentskom úrade počas piatich po sebe idúcich rokov.

Čo najzásadnejšie a najpozitívnejšie sa zmenilo pre afganský ľud po nástupe novej vlády?

Konečne sme zažívali demokraciu. Obnova krajiny sama osebe prinášala nádej na svetlejšiu budúcnosť a znamenala možnosť viesť udržateľný život po ťažkých časoch prežitých ako utečenci v Pakistane, Iráne a iných susedných krajinách.

Čo boli najväčšie výzvy pre novú vládu?

Najväčšiu výzvy predstavovala existencia spojencov Talibanu po celej krajine a ich pravidelné útoky na vládnu infraštruktúru. Boli to akési „ostrovy moci,“ ktoré vytvorili lídri islamských strán z 90. rokov. Výzvou tiež bolo budovanie národa a implementácia takzvaných Bonnských dohôd (dohody určujúce politickú tranzíciu krajiny po zvrhnutí vlády Talibanu, pozn. red.).

Najnaliehavejšie problémy, ktoré neboli riešené 20 rokov, zahŕňali vybudovanie udržateľného centrálneho riadiaceho systému, zabezpečenie zodpovednosti, odstránenie „ostrovov moci,“ ktoré spôsobovali obrovské katastrofy, odstránenie diskriminačných hraníc medzi rôznymi etnickými skupinami a vytvorenie kultúry vzájomného prijatia.

Bola to slobodná vláda, alebo stále podliehala kontrole iných národov?

Nie, vôbec to nebola skutočne slobodná vláda.

Afganistan sa snažil stabilizovať, no čelil neustálym útokom Talibanu. Ako ste zvládali túto neustálu hrozbu?

Nedostatok bezpečnosti bol hlavnou prekážkou v každodennom živote. Nemali sme nikdy istotu, čo sa stane. Nemali sme vidinu toho, že ten ďalší deň bude lepší a bezpečnejší. Čelili sme pravidelným samovražedným bombovým útokom a ďalším hrozbám, ako boli únosy a cielené vraždy.

Po odchode zahraničných vojsk v roku 2021 Taliban bleskovo opäť ovládol krajinu vrátane hlavného mesta Kábul. Afganská vláda sa zrútila, no vám sa musel zrútiť celý život.

Úplne. Bol som v šoku, ako sa toto mohlo stať. Nádeje sa stratili v náhlej temnote a strachu.

Pamätáte si na moment, keď ste si uvedomili, že to je naozaj tak?

Pätnásteho augusta 2021 približne o 10:00 ráno som na sociálnych sieťach uvidel fotografie prítomnosti Talibanu pri bráne Kábulu. Bol to pre mňa šok. V uliciach som však videl oveľa tragickejší kontext. Ľudia vykrádali policajné stanice a centrá ozbrojených síl. Kradli zbrane, protitankové granátomety a policajné vozidlá. Keďže Taliban ešte úplne nevstúpil do mesta, niektorí chceli využiť neexistenciu vládnych orgánov na to, aby si nahromadili zbrane.

Mali sme strach z toho, čo sa môže stať v noci. Ľudia spali na strechách svojich domov, aby pred miestnymi zlodejmi chránili majetok, ženy a rodiny. Nasledujúci deň sme boli svedkami fyzickej prítomnosti Talibanu v uliciach. Videli sme strašidelné tváre a moderné zbrane na pleciach. Nádej, ktorú sme si pestovali vo svojich mysliach, sa rozplynula pred našimi očami.

Čo najhoršie Taliban bezprostredne po prevzatí vlády zaviedol?

Najhoršie bolo zatvorenie vzdelávacích inštitúcií pre ženy a zákaz účasti žien vo vláde a vo verejných ekonomických sektoroch. Vzdelanie je pritom kľúčom k budovaniu zdravej komunity. Tieto obmedzenia negatívne ovplyvnili našu možnosti vytvárať v budúcnosti zdravé a prosperujúce spoločenstvá. Ešte väčším zlomom však bol azda absolútny nedostatok akejkoľvek nádeje na budúcnosť. Tam, kde chýba nádej, neexistuje žiadny pokrok.

Tentokrát Západ nezasiahol…

Nazval by som to strategickým ústupom, ktorý má veľké negatívne dopady na životy ľudí v Afganistane.

Mnohí ľudia v Afganistane vnímali vlády prezidentov Ašrafa Ghaního a Hamída Karzaja napriek všetkému ako ostrovy nádeje, ktorá sa však – ako ste spomínali – rozplynula. Ako to vnímate vy?

Tie dve vlády by som nazval zámkami na pobreží postavenými iba z piesku, ktoré sa môžu zrútiť aj pri najmenšej vlne. Keby boli tieto zámky postavené z riadnych materiálov, neboli by sme svedkami takej tragickej katastrofy.

Veríte v to, že Afganistan sa ešte niekedy zachráni?

Žiaľ, nevidím už žiadnu nádej.

Ako bývalý zamestnanec vlády podporovanej Západom ste boli iste jedným z terčov Talibanu. Máte rodinu, museli ste žiť vo veľkom strachu.

Áno. Uprednostnil som zostať doma mimo pohľadov ľudí. Nikam sme nevychádzali. Zožieral ma obrovský strach, úzkosť a depresia.

Kedy ste sa definitívne rozhodli opustiť krajinu a ako to prebiehalo?

Bolo to v januári 2023. Stalo sa to vďaka neoceniteľnej podpore môjho slovenského priateľa, ktorý nám pripravil cestu k úspešnému presunu na Slovensko.

Ja, moja manželka a deti sme sa na začiatku tejto tragédie ocitli uprostred „ničoho“. Správa o možnej evakuácii nám však dala nádej, že máme šancu dostať sa z tej ničoty.

Okrem manželky a detí máte aj početnú širšiu rodinu. Muselo byť veľmi ťažké odísť a nevedieť, či sa ešte niekedy uvidíte?

Je to ten najbolestnejší pocit, keď sa lúčite so 70-ročným otcom a veľkou rodinou. Nedokážem slovami vyjadriť tú strašnú bolesť.

Všetci si živo pamätáme zábery z letiska, kde sa tlačili tisíce ľudí, ktorí sa snažili dostať z krajiny. Aké boli pre ľudí možnosti na odlet?

V tom čase bol jedinou možnosťou odlet z letiska. Avšak scéna na letisku bola podobná scénam, aké si predstavujeme pri súdnom dni. Tisíce ľudí sa hnali k letisku, ktorého vchod bolo takmer nemožné prekročiť. Málokomu sa podarilo odletieť. My sme tiež neleteli z Afganistanu. Najprv sme odišli do Iránu a až z odtiaľ sme pokračovali na Slovensko.

Ako sa vám to podarilo?

Najväčšou prekážkou na tejto ceste bolo dostať sa do Iránu. Museli sme tam docestovať autom, čo vzhľadom na všadeprítomné hliadky Talibanu vôbec nebolo bezpečné. Cesta z Kábulu do afganského mesta Herát a následne do Iránu bola nesmierne náročná a dlhá. Keď sme do Iránu napokon konečne vstúpili, ihneď som kontaktoval slovenskú ambasádu a okamžite sme boli srdečne privítaní. To bolo niečo úžasné!

Počas celého procesu evakuácie mi nesmierne pomohol môj priateľ, pán Ladislav Garracy. Len vďaka nemu sa táto cesta stala možnou. V roku 2004 som s ním pracoval ako tlmočník v Afganistane, on bol volebným pozorovateľom Európskej únie. Nazval by som ho „veľkým bratom“ a výborným príkladom toho, čo znamená byť človekom.

Mali ste o Slovensku predtým nejakú predstavu či vedomosti?

Áno, pred príchodom som si o Slovensku a kultúre tejto krásnej krajiny veľa naštudoval. Prostredníctvom médií a internetu som si vyhľadával informácie z rôznych oblastí života.

Keď ste dorazili na Slovensko, aké boli vaše prvé pocity po vystúpení z lietadla?

Bol to pocit pokoja, teplo lásky, pocit starostlivosti a podpory. Všetky toto som našiel na Slovensku.

Ako prebiehal samotný proces po príchode?

Hneď prvý deň sme sa stretli s naším právnikom z Ligy za ľudské práva. Vysvetlil nám proces žiadania o azyl na Slovensku a poskytol všetky potrebné usmernenia. Kvôli prvým oficiálnym krokom sme museli cestovať do Humenného. Tam bola veľmi profesionálnymi pracovníkmi migračného úradu zaregistrovaná naša žiadosť o azyl. Na siedmy deň v záchytnom tábore nás vypočúval migračný úradník, ktorý sa k nám správal veľmi slušne. 

Ako ste zvládali pobyt v utečeneckých táboroch?

Život v utečeneckom tábore nie je jednoduchý, ale mali sme šťastie, pretože tábory spravujú veľmi schopní ľudia. Boli sme potom aj v Opatovskej Novej Vsi – aj tam boli riaditeľ pobytového tábora a sociálni pracovníci veľmi profesionálni. Ku všetkým utečencom sa správali s rešpektom a pomáhali im v rôznych oblastiach života.

Napriek pomoci to muselo to byť veľmi ťažké obdobie. Čo vám dávalo silu bojovať o svoje miesto v novej krajine?

Silu mi dávala nádej na vybudovanie pokojnej a udržateľnej budúcnosti pre moju rodinu.

O Slovákoch sa hovorí, že sa boja cudzieho a nemajú pozitívny vzťah k migrantom. K zlepšeniu nenapomáha ani súčasná politika. Ako to vnímate vy?

Zatiaľ som sa nestretol s diskrimináciou. Naopak, na Slovensku som sa stretol s podporou a pochopením od mnohých skvelých ľudí.

Kto alebo aké organizácie vám najviac pomohli?

V prvom rade moji slovenskí priatelia, ktorých nazývam „anjelmi na Zemi“. Ďalej Liga za ľudské práva, Slovenská humanitná rada, migračný úrad, Mareena a mnohí ďalší láskaví ľudia.

Čo bolo najťažšie na začiatkoch v novej krajine?

Na živote od nuly v novej krajine nie je nikdy nič jednoduché. Všetky fázy tak veľkej zmeny majú svoje vlastné ťažkosti a výzvy.

Dnes žijete v Bratislave, čo vás priviedlo práve sem?

Priviedla ma sem nádej na vybudovanie pokojného života. Som do Bratislavy zamilovaný. Je to mesto lásky a príležitostí. Všade vidíte usmiate tváre a cítite veľkú podporu od ľudí tohto veľmi pokojného prijímajúceho mesta.

Čo tu máte najradšej?

V prvom rade sú to konkrétni ľudia – moji slovenskí priatelia z Bratislavy. Z obľúbených miest ma najviac fascinuje Bratislavský hrad a jeho historické pozadie. Mesto si však užívam ako celok, každá jeho časť má svoje čaro a krásu, ktoré mi prinášajú radosť.

Ste právnik, pracovali ste pre afganského prezidenta. Ako sa vám podarilo uplatniť sa na slovenskom pracovnom trhu?

Moji slovenskí priatelia mi pomohli nájsť si prácu. Pomohli mi dokonca aj s hľadaním veľmi dobrého bývania. Momentálne pracujem v oblasti IT, kde som veľmi spokojný.

Máte nejaké pracovné sny, ktoré by ste si na Slovensku chceli naplniť?

V budúcnosti by som si rád otvoril vlastnú firmu, aby som podporil rodinu a zároveň vytvoril pracovné príležitosti pre ostatných. Dosiahnuť tento sen však bude trvať mnoho rokov, nie je to ľahký cieľ.

A ako sa páči na Slovensku vašej manželke?

Je to pre ňu zatiaľ veľmi náročné, lebo neovláda jazyk. Napriek tomu si vedie veľmi dobre. Je šťastná a momentálne je ženou v domácnosti.

Ste tu vyše roka, máte okolo seba vybudovanú nejakú komunitu priateľov?

Áno a všetci moji priatelia sú Slováci. Stretávame sa pri určitých príležitostiach a sme stále v kontakte.

A čo deti? Zvládli prechod do novej krajiny?

Deti všeobecne sú v adaptácii na nové prostredie úplne skvelé. Aj tie naše to zvládli výborne a sú tu veľmi šťastné. Už predtým sa učili angličtinu a v utečeneckých táboroch trochu pochytili aj slovenčinu. Dnes už hovoria po slovensky veľmi dobre. Dokonca mi niekedy pomáhajú, keď potrebujem niečo preložiť do slovenčiny.

Vaše deti chodia do klasických slovenských škôl. Ako sa im tam páči?

V porovnaní s Afganistanom je vzdelávací systém na Slovensku na veľmi vysokej úrovni. Učitelia sú k nim veľmi milí a nápomocní. Deti sú spokojné a šťastné, každý deň zo školy vracajú domov s úsmevom na tvári.

Jednou z dôležitých vecí je aj hľadať to, čo nás spája. Často je to práve jedlo. Čo je typické pre afganskú kuchyňu?

Konzumujeme veľa chleba, pilafu (ryže) a mäsa. Okrem toho máme špecifické a známe jedlá, ako sú kabuli pulao (národný ryžový pokrm s mäsom, karamelizovanou mrkvou a hrozienkami, ponz. red.), manto (na tenko rozvaľkané cesto plnené mäsom a korením, ponz. red.), aashaq (taštičky) a steak.

Aký vzťah máte k slovenským jedlám?

Prvýkrát sme slovenské jedlá jedli v záchytných táboroch. Na začiatku bolo pre nás vaše jedlo veľmi ťažké, neskôr sme si naň privykli. Všetky druhy slovenských jedál sú chutné, najmä vyprážané kurča!

Čím vie bežný človek na Slovensku pomôcť cudzincom pri integrácii do spoločnosti?

Moja jediná rada by bola: snažte sa pochopiť ich situáciu. Nikto neopúšťa svoju krajinu bez dôvodu. Už samotná migrácia je tragédiou. Pokúste sa byť s utečencami empatickí, porozumieť bolesti zo straty ich blízkych a situácii, ktorou si prešli.

Spomeniete si na konkrétnu situáciu z vášho života na Slovensku, ktorá vám utkvela v pamäti?

Úplne presne. Bolo to vo Veľkom Krtíši, jedinom meste blízko Opatovskej Novej Vsi, kde sme boli v utečeneckom tábore. Šiel som tam s deťmi, aby sme sa dali ostrihať. Nevedel som čítať slovenské nápisy, takže som potreboval niekoho, koho by som sa mohol opýtať.

Stretol som staršiu pani, ktorá išla niekam so svojou dcérou a veľmi sa ponáhľali. Požiadal som ich, aby mi pomohli nájsť kaderníctvo. Napriek tomu, že boli v zhone, tá pani a jej dcéra nám ukázali všetko, čo bolo v meste. Ukázali nám lekárne, nákupné centrá, kaderníctva a podobne. Nikdy na tú láskavú pani nezabudnem a dúfam, že ju ešte niekedy stretnem, aby som jej mohol opäť poďakovať za jej láskavosť.

Aziz Gharwal Právnik, odborník na komunikáciu a vzťahy s verejnosťou. Vyštudoval na Fakulte práva a politických vied v Pakistane. Začínal ako recepčný v nemeckej nemocnici, kde bol neskôr povýšený na pozíciu tlmočníka. Následne pôsobil vo volebnej pozorovateľskej misii Európskej únie. Po ukončení projektu pracoval v telekomunikačnej spoločnosti ako tímový líder call centra. V roku 2008 nastúpil do organizácie Handicap International ako advokačný a projektový manažér. Od roku 2010 pôsobil v Afganskom krikete na viacerých pozíciách – ako HR & admin manažér, technický poradca či manažér pre médiá a marketing. Pracoval tiež v kancelárii afganského prezidenta Ašrafa Ghaního ako manažér sociálnych sietí počas piatich po sebe idúcich rokov. V rokoch 2020-2021 pôsobil na afganskom ministerstve baníctva a ropy ako riaditeľ pre vzťahy s verejnosťou a médiá. Pracoval aj ako hovorca. V roku 2023 Afganistan opustil. Aktuálne žije na Slovensku a pracuje v IT sektore.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].