Prvky rómskej kultúry v móde? Volán a ruža, hovorí dizajnérka Monika Vontszemu

Plus-size ženy nie sú menej pekné než tie štíhle, no móda sa dlho ukazovala najmä na XS modelkách, vraví známa návrhárka.

Módna návrhárka Monika Vontszemu. Foto – RF/Jana Gombošová

Ako prvá dizajnérka na Slovensku predstavila kolekciu pre ženy, ktoré nosia väčšie konfekčné veľkosti. Dnes spolupracuje aj s projektom ROMADE exprezidenta Andreja Kisku, ktorý zamestnáva ľudí zo znevýhodnených skupín a pomáha šíriť rómsku kultúru.

„Na Slovensku máme ,zlozvyk‘ škatuľkovať ľudí z menšín,“ hovorí Monika Vontszemu. V módnom biznise však podľa nej tendencia nálepkovať neexistuje. „Móda je braná ako móda. Rovnako je to pri umení, v týchto oblastiach je to iné.“

V rozhovore okrem iného vysvetľuje, či sa je dotýka, keď je označovaná za „rómsku návrhárku“, prečo vytvorila program 18 0N na podporu finančnej gramotnosti detí z detských domovov a ako stráži v móde rómskosť.

Kde ste sa narodili a vyrastali?  

Sme slovensko-maďarskí Rómovia, no vyrastala som v Bratislave. Aj rodina je z Bratislavy, len otec vyrastal v Dunajskej Strede. Vrátil sa tam po tom, čo ho počas maďarizácie vyhostili do Maďarska.  

V ktorej časti mesta ste žili?

Žili sme v Starom meste na Šoltésovej ulici. Bývala tam ešte moja babka a neskôr rodičia, ktorí tam zostali doteraz.

Ste výtvarníčka, hoci panuje stereotyp, že Rómovia sú skôr spájaní s hudbou.

Áno, dokonca aj ja pochádzam z hudobníckej rodiny.

Čiže spájanie hudby s rómskou kultúrou nie je úplný stereotyp?

Nie, Rómovia majú podľa mňa muzikálnosť naozaj v sebe. Ale samozrejme, niekomu sa hudba úplne vyhne.

U vás to bolo ako?

Dedo bol klarinetista a na klarinet veľmi dobre hrával aj pradedo, ktorý bol dokonca uznávaný v rámci Československa. Hral na špeciálnom nástroji, ktorý po ňom zdedil môj starý otec z maminej strany. Dedo však bol politickým väzňom, čím bola jeho kariéra hudobníka zničená.

Ako?

Robil v uránových jáchymovských baniach. V dôsledku toho trpel zdravotnými problémami a ako veľmi mladý mal ťažkú paradentózu. Preto viac nemohol hrať – keď nemáte zuby… No pokým hral, cestoval po celej Európe. Aj môj spomínaný pradedo, hral v Lucerne a kade-tade.

Prečo sa stal starý otec politickým väzňom?

Nechcel žiť v neslobodnej krajine, v socializme. Pokúšal sa utiecť, no pri úteku ho niekto „natrel“, takže dostal 7 rokov. Pre následky práce v baniach veľmi skoro zomrel.

Vtedy sa moja babka rozhodla, že jeho dedičstvo zachová aspoň v podobe vzácneho klarinetu. Vravievala, že keď sa na ňom nebude hrať, stratí zvuk. Takže hľadala, komu ho dať, pretože kolovala „legenda“, že tomu kto naň hrá, sa bude dariť.

U koho teda nakoniec skončil?

Dnes na tomto hudobnom nástroji hrajú v Cigánskych diabloch. Keď ho babka odovzdávala jednému z hudobníkov tejto kapely, povedala mu, že s týmto nástrojom bude slávny. A tak sa aj stalo.

A ako to bolo s hudobným talentom vašej matky?

Moja mama a jej sestra majú – ako sa hovorí – „hudobnícky hluch“. Normálne, že nič. (smiech)

A vy?

Mama ma, samozrejme, poslala učiť sa hru na hudobný nástroj, nejaký hudobný sluch som asi mala. Chodila som na klavír, ale veľmi ma to nebavilo. Neskôr ma mama prihlásila na kreslenie, ktoré som milovala! Tam som chodila, aj keď sekery padali.

Čomu sa venujú rodičia?

Tiež móde ako ja. Oblečenie vyrábali ešte za socializmu vyrábali. Najprv predávali na jarmokoch a trhoch, následne si na Obchodnej ulici v Bratislave otvorili jeden z prvých butikov na Slovensku. Postupne šitie zanechali a začali tovar dovážať. Robia to dodnes.

Módna návrhárka Monika Vontszemu. Foto – RF/Jana Gombošová

Ako ste sa vy posunuli od kreslenia k móde?

Bolo to prirodzené. Odmalička som videla mamu, ako šije a skúšala som to aj ja. Keď som mala asi desať rokov, ušila som prvú sukňu.

Akú?

Vtedy frčal hit Lambada, tak som pre sesternicu ušila lambadovú súkňu. Samozrejme, pod maminou taktovkou.

A potom sa to rozbehlo?

Áno, sestrenicu, ktorá mala vtedy tri roky, som mala ako takú bábiku, na ktorú som šila oblečenie.

Posúvali ste sa aj vo výtvarnom umení?

Chodila som na skvelú základnú umeleckú školu. Bola iné v tom, že fungovala ako ateliér na Vysokej škole výtvarných umení, v ktorom sa stretávali všetky ročníky spolu. Neboli sme od seba oddelení, takže sme boli v kontakte aj s „veľkáčmi“, dokonca aj so stredoškolákmi. V tom čase som mala desať-jedenásť rokov, takže to bolo pre mňa veľké waw.

Prvýkrát som pričuchla k naozajstnému kresleniu a umeniu. A už vtedy som si povedala, že v budúcnosti chcem ísť na vysokú školu výtvarných umení.

Inšpirovali vás staršie deti?

Áno, veľa z nich sa totiž práve chystalo na prijímačky na VŠVU. Keď som videla, ako kreslia, bola som z toho hotová.

Keď spomíname detský kolektív, dali vám spolužiaci niekedy pocítiť, že ste „iná“?

Ani nie. Mala som asi veľké šťastie na ľudí na základnej škole. S nejakými prejavmi „rasizmu“ som sa stretla iba v prvom ročníku.

O čo išlo?

Dovtedy som v podstate ani nevedela, čo znamená byť iná a čo je to byť Rómom či Rómkou. Dozvedela som sa to až v škole, keď mi to vykričali deti.

Rodičia vás na to predtým nepripravovali?

Vôbec, nebolo to u nás témou. Až v škole som zistila, že v spoločnosti je to inak. Potom doma nastala aká-taká edukácia o našom pôvode. Skôr som však vyrastala v atmosfére, aby som hlavne nehovorila, že som Rómka.  

Ako ste to vnímali?

Skôr je to tom, že rodičia to vnímali ako jednoduchšiu cestu. Na mne na prvý pohľad veľmi nebolo vidieť môj pôvod. No ja dnes razím úplne inú teóriu. Myslím si, že je dôležité hovoriť o tom, kým sme a nezapierať svoj pôvod.

Otvorený prístup môže byť pre menšinu pozitívnou reklamou, keďže väčšinou u nás fungujú negatívne stereotypy. Beriem teda ako moju povinnosť, že nemám skrývať svoju identitu.

Kedy sa u vás postoj osvojený od rodičov zmenil?

Asi niekedy na vysokej škole. Moji najbližší, samozrejme, vždy vedeli, že som Rómka. Mala som šťastie na ľudí okolo seba. Dá sa vlastne povedať, že aj na tej základnej škole, kde tie prejavy boli ešte detské a nevinné. Tamojšia partia bola skvelá a vznikli medzi nami silné putá. Dodnes sme s niektorými dobrými priateľmi.

A čo stredná škola?

Chodila som na strednú odevnú priemyselnú školu, ani tam som nemala žiaden problém. Ale chýbala mi väčšia sloboda, viac umenia. Naučila som sa tam šiť – také tie technickejšie záležitosti z odboru.

Potom ste si splnili, čo ste si zaumienili už na základnej škole a zamierili ste na VŠVU.

Áno. A to bol zase úplne iný svet, kreatívne centrum všetkého. Pocítila som zrazu správnu rivalitu, inšpiráciu, drajv. To bolo super!

Začali ste vplyvom tohto slobodnejšieho prostredia riešiť svoju identitu?

Popravde, moju identitu som veľmi neriešila. No keď sa ma na ňu niekto spýtal, povedala som pravdu. Viac som sa otvorila pri mojich prvých módnych prehliadkach počas rozhovorov pre novinárov.

Prišiel zlom, keď som si povedala, že nebudem o svojom pôvode zahmlievať. Naopak, je potrebné, aby som o svojej identite hovorila. Vtedy prišiel môj „coming out“ Rómstva.

Ako vnímate, keď vás médiá označia ako „rómsku módnu návrhárku“? Nedotýka sa vás takéto škatuľkovanie?

Je to v nejakom zmysle negatívne, lebo informácia, či je niekto rómsky spevák, rómska dizajnérka či rómsky lekár mi príde irelevantná, ak to nemá nejaký súvis s aktivitou alebo témou.

Na Slovensku máme „zlozvyk“ škatuľkovať ľudí z menšín. Napríklad keď pozeráte v televízii správy a nejakého kriminálnika označia ako „osemnásťročného Róma Juraj Z“, ktorý urobil toto alebo hento. Keď je dotyčný Neróm, tak je to len „osemnásťročný Juraj Z.“ Je na zamyslenie, prečo niektorých ľudí takto nálepkujeme. Presne takto vznikajú negatívne stereotypy.

Módna návrhárka Monika Vontszemu. Foto – RF/Jana Gombošová

Môj prípad je ale iný, štandardne sa ma na pôvod pýtajú skôr médiá, ktoré robia osvetu v téme menšín. Alebo keď som mala módnu prehliadku na rómskom festivale, no vtedy to bolo spojené s témou a nemalo to negatívny nádych.

V módnom biznise však nemá nikto tendenciu nálepkovať, móda je braná ako móda. Rovnako je to pri umení, v týchto oblastiach je to iné.

Ste súčasťou charitatívneho projektu ROMADE, ktorý pomáha rómskym rodinám vyjsť zo začarovaného kruhu.

Ide o projekt pána exprezidenta Andreja Kisku, ktorého som súčasťou už dva roky. Snažíme sa nielen zamestnávať Rómov a Rómky, ale aj inšpirovať sa ich bohatou kultúrou pri tvorbe módnych kolekcií. Spolupracujeme s jedenástimi návrhármi a Múzeom rómskej kultúry v Brne. V našej dielni šije každý kus oblečenia celý tím spoločne. Obohacujeme sa pri tom o vzájomné skúsenosti a názory.

V čom vás to oslovilo najviac?

Jednak mi bolo sympatické, že Neróm sa snaží pomáhať rómskej menšine. A tiež, že pomoc je koncipovaná veľmi komplexne.

Okrem snahy riešiť problémy sa projekt snaží poukazovať na generačnú chudobu a približovať ju ľuďom. To je dôležité. Ľudia by Rómov nemali vidieť v televíznych novinách len ako hrozbu. Nech sa problematika ukáže aj z iných uhlov.

Výsledkom sú autentické modely s rómskym odkazom, ktoré si môžu ľudia zakúpiť a ako bonus môžu mať dobrý pocit, že pomáhajú tam, kde treba. Hovoríme tomu sociálna móda.

Vaša úloha je tam aká?

Strážiť v kolekciách to rómske. V podstate som pri kolekciách prítomná od začiatku. Mojimi „rukami“ prejde téma, ktorú majú návrhári spracovať, aj ďalší proces.

Je vtipné, že väčšinou ide o mojich spolužiakov z VŠVU, ktorí mi musia koncept predniesť a následne ho spolu konzultujeme.

Čo potrebujete vedieť pred realizáciou kolekcie?

Z akej témy a prvkov inšpirácia vychádzala, aký má odkaz a ako zachováva rómsku estetiku.

Čo sú pre vás najsignifikantnejšie znaky rómskej kultúry?

To je vždy iné. Rómska kultúra je veľmi rozmanitá, Rómovia sú všade po Európe. Roky putovali, čiže za ten čas nadobudla rómska kultúra toľko symbolov a znakov, že každý z návrhárov si vie vybrať niečo iné.

Častokrát sa pri prvom pohľade na kolekcie zdá, že ich motív vôbec nie je rómsky. Sú v ňom však vyabstrahované prvky, takže aj absolútne moderne vyzerajúci model môže mať pôvod v rómskej kultúre. Podstatný je koncept a odkaz.

Môžete uviesť príklad?

Napríklad Ida Sandor tvorila minimalistické modely, ktoré vychádzajú z rómskeho volánu, čo je jeden zo signifikantných prvkov rómskej kultúry.

Iný uhol pohľadu na volán mal Marcel Holubec, ktorý si vzal 3D linku volánu a posunul ju do 2D tvaru, ktorý navyše pripomína rieku.

Viacerí návrhári spracovali symbol ruže. Jedna dizajnérka ju len akoby vo Photoshope rozmazala tak, že ju na modeli vôbec nevidno, a dala ju do čierno-bieleho dezénu. Lenka Sršňová si zase ružu vyabstrahovala do kresby.

Pohľadov na prvky rómskej kultúry je veľmi veľa. A to je na tom zaujímavé – sledovať, ako jednotliví dizajnéri premýšľajú a tvoria.

Odkiaľ návrhári vedeli, z akého kultúrneho fondu môžu čerpať?

Našim partnerom je Múzeum rómskej kultúry v Brne, ktoré poskytlo podklady. Majú skvelú databázu, ku ktorej má prístup každý dizajnér, takže si mohol vybrať čokoľvek.

Máte aj iné projekty, ktorým sa okrem svojich kolekcií venujete?

Mám ešte jeden charitatívny projekt, ktorý vznikol v časoch pandémie. Štyri mesiace po začiatku lockdownu som mala veľa času, a tak sme si s kamarátkou vymysleli, že pôjdeme do „detského domova“ (v roku 2018 sa detské domovy premenovali na Centrá pre rodiny s deťmi – pozn. red.) a spravíme kresliaci workshop.

Čo s vami tá návšteva urobila?

Pôvodne sme mali program s deťmi len na pár hodín, no odchádzali sme až večer. Obe sme pri odchode mlčali. Vlastne som neprehovorila ani slovo, dokým som nešla spať.

Čo sa vás dotklo najviac?

Vedeli sme, že deti z detských domovov to nemajú ľahké, ale tie ich oči… Navyše, predstavte si detský domov, ktorý má prízemné oká. Logicky musia byť zamrežované. No keď vidíte za týmito oknami deti, ktoré vám mávajú na rozlúčku, láme to srdcia.

V kombinácii s informáciami o tom, že deti z domovov často netušia, čo budú robiť v osemnástich rokoch, sme mali pocit, že niečo musíme urobiť my.

Veľa týchto detí je po dovŕšení dospelosti vyhodených na ulicu, k tomu im pribalia asi tisíc eur a majú sa o seba postarať. Mnohí idú späť k rodičom, ktorí ich predtým odvrhli a tí im často zoberú peniaze a odrhnú ich opäť. Druhá časť detí si myslí, že sa z nich zrazu stali milionári. No tisíc eur minú raz-dva, lebo nemajú žiadnu vedomosť, ako narábať s financiami. Niektorí skončia na ulici ako ľudia bez domova, prepadnú drogám, prostitúcii. Preto sme sa rozhodli urobiť projekt, ktorý sme nazvali 18 ON.

O čo v ňom ide?

Ide o projekt finančnej gramotnosti pre deti odchádzajúce z detských domovov. V rámci spomínaných výtvarných workshopov vznikli linoryty,  do ktorých deti vytvárali rôzne symboly. Z nich sa zrodil aj náš pilotný program. Rozhodli sme sa tieto ich diela použiť ako vzor na látky, z ktorých budeme šiť kolekcie pod značkou 18 ON. Výťažok z predaja pôjde na vreckové pre tieto deti na horšie časy.

Keďže ste spomínali nízku finančnú gramotnosť, predpokladám, že peniaze nedostanú iba tak.

Áno, naším cieľom je naučiť ich hospodáriť. Chceme, aby mali svoj účet, kam by išla čiastka z predaja. Ešte ale musíme domyslieť, ako im financie postupne distribuovať. A samozrejme, dôležitá je aj edukácia. Tento náš projekt síce deti z domovov nezachráni, ale bude pre nich aspoň malou barličkou.

Pamätám si, že keď som ešte počas školy išla do Prahy, cítila som sa ako dospeláčka – myslela som si, že všetko viem. Minula som peniaze na „handry“ a potom po zvyšok mesiaca nemala z čoho žiť. A to som mala mamu skoro stále na telefóne. Lenže deti z domovov nemajú komu zavolať.

Venujete sa aj téme pozitívneho pohľadu na telo bez ohľadu na jeho veľkosť, tvar či odtieň pleti (body positivity). Boli ste prvá, kto na Slovensku v roku 2014 predstavil kolekciu pre plus-size ženy, teda ženy, ktoré nosia väčšie veľkosti.

Toto je moja celoživotná téma. Keďže aj ja som plus-size, viem, aké náročné bolo zohnať pekné oblečenie. Riešim to každé ráno, keď sa obliekam. Dnes je to omnoho lepšie, ale kedysi to bolo fakt hrozné.

Počas mojej vysokej školy som sa ako každý mladý človek a umelec chcela aj ja kreatívne obliekať. No ak som chcela niečo výnimočné, musela som si to sama ušiť. Neskôr som si uvedomila, že podobnú postavu majú aj sesternice a kamarátky, ktoré zápasili s podobnými problémami.

Hnevalo ma to. Nepovažujem sa za škaredú ženu a nemyslím si, že plus-size ženy sú menej pekné než tie štíhle. Lenže všetka móda sa dovtedy ukazovala na pätnásťročných XS modelkách. A tak som sa rozhodla, že to predsa môžem zmeniť.

Ako sa to udialo?

Keď som vyhrala súťaž na Bratislavských módnych dňoch, pozývali ma každoročne. A tak som sa raz spýtala, či by som mohla urobiť plus-size kolekcie a prehliadku. Odpoveď bola kladná.

Ako ste zháňali modelky?

Bola to brutálna náhoda. V ten istý rok sa totiž konala aj Miss plus-size, takže ma kamarátka skontaktovala s organizátorkou a mala som hneď skvelé modelky.

Tak ste si zobrali rovno finálovú dvanástku?

Presne. Bolo to super, lebo nie je jednoduché nájsť plus-size ženu, ktorá sa chce ísť predvádzať.  Doteraz spolupracujem s niektorými „pluskami“ (plus-size modelkami – pozn. red.).  

Ako reagovalo publikum na Bratislavských módnych dňoch?

Neskutočne! Moja mama, ktorá sedela v hľadisku, mi hovorila, že ľudia už boli znudenejší, tlieskali monotónne, no zrazu sa prebrali. Keď vyšla na úvod mojej prehliadky jedna veľmi živelná modelka so svojou energiou, publikum sa postavilo a nadšene tlieskalo. Až mi bolo ľúto, že som to nezažila z hľadiska. Ľuďom sa to veľmi páčilo.

Čiže odvtedy vám vlastne zostala aj táto téma.

Áno, ľudia si to zapamätali.  

Módna návrhárka Monika Vontszemu. Foto – RF/Jana Gombošová

Kedy najbližšie sa bude konať podobná prehliadka?

Dlho som takú nespravila, ale keď budem tvoriť ďalšiu kolekciu, určite to bude aj pre „plus-size“ ženy.

Neostali ste však iba pri móde, venujete sa aj šperkom.

Áno, ale to bola tiež náhoda. Kedysi bol v bratislavskom centre česko-slovenský dizajnérsky obchodík. Jeho majiteľka mi povedala, že by som mohla spraviť aj nejaký šperk. Oponovala som jej, že nie som šperkárka. Ona ma však presviedčala a dohodli sme sa, že to vyskúšame. Tak som vyrobila jednu vec.

Z čoho to bola?

Nakúpila som rôzne bižutérie, rozobrala som ich a pospájala úplne inak s akýmisi reťazami. Z desiatich iných šperkov bol takto vytvorený jeden.

S malou dušičkou som ho priniesla do obchodu s tým, že je to čudné, ale nech s tým robia, čo chcú. O hodinu mi volali, že šperk sa predal a potrebujú ďalšie. Tak som urobila o tri dni ďalšie tri kusy. Obďaleč toho obchodíku sedeli ďalšie dámy. Keď uvideli, že niečo nesiem, poprosili ma, nech im to ukážem. A hneď sa predali aj tie ďalšie tri šperky. Takto som začala. (smiech)

Aj ste to niekam posunuli?

Urobila som si víkendový šperkársky kurz Hany Kašičkovej, kde som si vytvorila vlastné strieborné šperky. Potom som si našla skvelého Taliana, ktorý mi ich pozlátil – a bolo.

A začali mi volať z televízií, aby som šperky predstavila. Celé to bolo veľmi nečakané, taký šokujúco rýchly úspech. Ďalšiu kolekciu som už robila pre súťaž Miss.

Korunky?

Nie. Vtedy bolo také obdobie, že do súťaže Miss prizývali dizajnérov, ktorí robili kolekcie plaviek, šiat aj šperkov. Mňa oslovili, nech vytvorím šperky k plavkám, také výrazné na rameno.

Následne ma oslovilo Múzeum rómskej kultúry v Brne, ktoré robilo rozsiahlu šperkársku výstavu. Na ňu si aj oni kúpili moje šperky, čo bolo úžasné.

Mala by som sa tomu venovať viac, ale teraz mám málo času – venujem sa butiku a projektom. Vždy si vravím, že zajtra sa už do toho pustím. A už asi štyri roky som žiaden šperk nevyrobila.  

Ak odhliadneme od tvorby, ako sa vám žije váš bežný život na dnešnom Slovensku?

Úprimne, keď vidím, čo sa tu deje a koho si ľudia volia, tak sa reálne bojím, kam to smeruje. Narastajúci extrémizmus je desivý. Som ale rada, že v mojom okolí takí ľudia sú. Funguje prirodzená selekcia, a tak sa mi v mojej bubline žije dobre. Vidím svetlo.

V čom vidíte to svetlo?

Stále verím v dobro ľudí. Myslím, že ani vrah nie je v každej bunke seba zlým človekom, len spravil zlú vec. Takto sa na to snažím pozerať a treba dúfať, že to prehrmí.

Dokážete si takto vysvetliť aj správanie ľudí, ktorí broja proti menšinám?

Myslím si, že vždy to je strach z nepoznaného. Preto stále tvrdím, že veľmi dobrý spôsob, ako meniť nastavenia ľudí, je pozitívna reklama. Čím viac ľudia budú počúvať a mať vedomosť aj o dobrých veciach, tým menej sa budú báť.

Ďalšia vec je osobná skúsenosť. Na západe Slovenska sa tak často nestretávame s realitou východu. Rozumiem, že ak niekto býva vedľa osady, kde si vypestuje zemiaky a zakaždým mu ich ukradnú, tak to naštve. Navyše vidí v televízii, že Róm Jano zbil Eriku a podobne. Preto má zrazu len túto optiku.

Ale keby ten videl v správach videl, že Róm Fero pomohol a Róm Martin je doktor, Róm Mirko super redaktor a zároveň by poznal pozadie generačnej chudoby, možno by si povedal, že nie všetci Rómovia sú zlí, možno je ten môj sused, ktorý mi vzal zemiaky, len hladný.

Monika Vontszemu Módna návrhárka a výtvarníčka. Vyštudovala Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave, stážovala na pražskej UMPRUM. Neskôr študovala v Budapešti na Central Europe University v programe pre rómskych študentov. Venuje vlastnej módnej značke, navrhovala šperky pre finalistky Miss Slovensko. V roku 2014 zorganizovala prvú plus-size módnu prehliadku na Slovensku. Je garantom projektu sociálnej módy ROMADE a zakladateľkou programu 18 ON pre finančnú gramotnosť detí z detských domovov.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected]

Najčítanejšie

  1. Učiteľka z Luníka IX: Stalo sa mi, že žiačky s chrípkou ušli z domu do školy, lebo im chýbalo vyučovanie

    Lucia Matejová
    Učiteľka z Luníka IX: Stalo sa mi, že žiačky s chrípkou ušli z domu do školy, lebo im chýbalo vyučovanie
  2. Pedagogická asistentka z Jarovníc: Nemám rada, keď ma niekto chváli len preto, že som Rómka

    Lucia Matejová
    Pedagogická asistentka z Jarovníc: Nemám rada, keď ma niekto chváli len preto, že som Rómka
  3. Vyrastal v generačnej chudobe: Myslel som si, že to tak má byť a nádej mi svitla, až keď som odišiel z domu

    Marián Smatana
    Vyrastal v generačnej chudobe: Myslel som si, že to tak má byť a nádej mi svitla, až keď som odišiel z domu
  4. Rómovia majú krásny zvyk, počas Vianoc si navzájom odpúšťajú, hovorí etnologička Jana Belišová

    Klaudia Goroľová
    Rómovia majú krásny zvyk, počas Vianoc si navzájom odpúšťajú, hovorí etnologička Jana Belišová
  5. Ako dieťa počúvala, že je málo „rómska“ a nemá na jazyky. Potom sa zo španielskeho gymnázia dostala na školu v USA

    Lucia Matejová
    Ako dieťa počúvala, že je málo „rómska“ a nemá na jazyky. Potom sa zo španielskeho gymnázia dostala na školu v USA