Poľská folk-punková kapela Hańba! sa po deviatich rokoch vrátila na festival Pohoda. Štvorica v textoch piesní približuje 30. roky minulého storočia a zhudobňuje medzivojnovú poľskú poéziu. Spieva proti autoritárstvu, antisemitizmu či sociálnym nerovnostiam.

A hoci pôvodne nechceli byť kapelou, ktorá komentuje aktuálne dianie, časom zistili, že sto rokov staré básne dokážu mať presah aj do dneška.

„Myslím si, že je dôležité kričať, byť ,proti‘ a vyrušiť ľudí zo zdanlivého pokoja. Najmä stredná trieda v Poľsku, na Slovensku či v Maďarsku jednoducho zabudla, že nič netrvá večne a že demokracia nie je zadarmo,“ vysvetľuje člen kapely Ignacy Woland, občianskym menom Jakub Lewicki.

Mnohé skupiny skladajú piesne o vzťahoch či láske, no Woland so smiechom hovorí, že to podľa neho nie je pre spev tá najzaujímavejšia téma. Ich tvorba má udržať poslucháčov v strehu.

V rozhovore približuje, prečo je poľský odkaz 30. rokov aktuálny aj dnes; v čom vidí podobnosti slovenského a poľského publika, aj od akých prejavov na koncertoch upustili, pretože sa im zdali byť príliš.

Vo vašich piesňach sa vraciate do Poľska 30. rokov 20. storočia. Prečo je pre vás toto obdobie také dôležité?

Pretože to je veľmi neznáma doba. V poľskej popkultúre ju zvyčajne vidíme cez obrazy bohatstva, veľkých budov a milých ľudí, ale v skutočnosti to bolo veľmi chudobné a zvláštne obdobie.

Druhý dôvod je ten, že keď sme pred pätnástimi rokmi s kapelou začínali, uvedomili sme si, že vlastne nemáme nič, voči čomu by sme sa mohli postaviť. Krajina bola krátko po vstupe do Európskej únie, svet bol otvorený – žili sme najlepšie časy. Lenže my sme chceli hrať punk a punkeri predsa musia byť proti niečomu, musia byť rebeli. (Smiech)

Povedali sme si teda, že sa pozrieme do minulosti. A vtedy nám došlo, že 30. roky predstavujú naozaj zaujímavú éru. Začali sme nachádzať texty z medzivojnových rokov, objavovať básnikov a ich poéziu. Takto to celé začalo.

Čo robí medzivojnové obdobie aktuálnym dnes?

Témy, ktoré aj dnes žijeme. V začiatkoch sme si hovorili, že sa zaoberáme minulosťou. V úvodných rozhovoroch sme dokonca jasne tvrdili, že sa sústredíme na minulosť. Brali sme ju ako varovanie, ale bez priamej väzby na súčasnosť.

Dnes je to však inak. Minulosť je s prítomnosťou prepojená oveľa tesnejšie, než sme čakali. Ani my sami sme nepredpokladali, že to spojenie bude také silné. Nikdy sme nechceli byť kapelou, ktorá komentuje aktuálne dianie, lenže časy sa začali čoraz viac zhoršovať.

Vaše texty nesú spoločensko-politické posolstvá. Prečo je pre vás dôležité komunikovať tieto témy cez hudbu?

To je všeobecne jeden z hlavných dôvodov, prečo ľudia začali tvoriť hudbu. Hudba bola vždy silne prepojená s komentovaním spoločenských a politických tém, a to už v divadle starovekom Grécku.

Mnohé kapely spievajú aj o láske alebo vzťahoch.

Áno, ale ja si myslím si, že láska nie je tá najzaujímavejšia vec, o ktorej sa dá spievať. (Smiech) Ale samozrejme, poľská poézia 20. a 30. rokov, ktorú sme poznali zo školy, bola aj o láske. Keď sme však pátrali ďalej, zistili sme, že existuje aj veľa politicky angažovanej poézie – a práve tá nás zaujala. Preto sme sa vydali týmto smerom.

Ako si vyberáte historické texty, ktoré používate vo vašich piesňach?

Prvé texty boli v podstate samy o sebe hotovými piesňami. Vzali sme báseň, zhudobnili sme ju a išlo to výborne. Poézia z medzivojnového obdobia bola totiž sama osebe hudobná. Bola tak rytmická, že keď ste sa na tie slová pozreli, hneď ste ich začali rapovať. Bolo teda naozaj jednoduché vybrať najlepšie básne a začať ich hrať.

Aké boli vaše najväčšie zdroje inšpirácie?

Spomeniem napríklad Juliána Tuwima, ktorý bol najväčším poľským básnikom nielen 20. storočia. Jeho poézia plynie jednoducho a zároveň je veľmi sofistikovaná a emotívna. Aj keď píše o politických veciach, je to veľmi jemné – nie sú to ostré politické vyhlásenia.

Naše politické názory mali vždy bližšie k ľavici, ale keď sme túto poéziu začali čítať intenzívnejšie, posunuli sme sa ešte viac. Zároveň sa situácia okolo nás začala zhoršovať – čoraz viac to stálo „za hovno“. Až sme si zrazu uvedomili, že tie naše piesne a poézia nie sú len o histórii, ale môžeme nimi metaforicky povedať aj niečo k dnešku.

Na Slovensku ste už vystupovali viackrát. Vidíte nejaké podobnosti v tom, čo zaujíma alebo trápi slovenské a poľské publikum?

Ako podobné vnímam to, že v oboch krajinách sme čoraz viac uzavretí do svojich sociálnych bublín. Máme okolo seba skupinu ľudí s podobnými názormi. V oboch krajinách majú tieto bubliny čoraz pevnejšie hranice. Keď idete do Varšavy, Poznane či Krakova – do všetkých tých veľkých miest –, žijete v tejto ľavicovej liberálnej bubline.

Potom si však uvedomíte, že viac než polovica krajiny si myslí niečo úplne iné. Ten istý pocit mám aj na Slovensku, kde sa prevažne stretávame s veľmi otvorenými ľuďmi – ako napríklad na Pohode alebo mnohých iných festivaloch či kluboch, v ktorých sme hrali.

Myslím, že na Slovensku sme tento trend uzatvárania sa do sociálnych bublín zaregistrovali skôr, ale dnes ho už máme aj v Poľsku.

Kam by ste sa chceli v budúcnosti hudobne posunúť?

Už sa niekam posúvame. Minulý rok pre nás znamenal veľkú zmenu, pretože sme boli pozvaní na festival súčasnej hudby Varšavská jeseň, ktorý je spojený so sofistikovanou a vznešenou hudbou. Folk-punková kapela teda začala hrať hudbu, ktorú napísali skladatelia. Bolo to pre nás veľmi oslobodzujúce a hodnotné. Uvedomili sme si, že už nikomu nemusíme nič dokazovať – môžeme robiť čokoľvek.

Navyše, s naším priateľom Hiobom Dylanom z Varšavy sme nahrali nový album. To bude pre nás tiež nové, pretože Hiob hrá americký folk a country. Spojíme teda náš poľský folk-punk s americkými ideálmi, no zároveň to celé bude mať silný spoločensko-politický postoj. Hiob preložil americké antifašistické piesne Woody Guthrieho z 50. rokov.

Takže skúmame, čo môžeme robiť ďalej. No jadro zostane pravdepodobne rovnaké: tanec, radosť a spoločný čas sú naším spôsobom, ako „byť proti“ niečomu a bojovať proti útlaku.

Prečo je podľa pre vás tak dôležité „byť proti“ niečomu? Kde sa u vás vzal tento postoj?

Žijeme síce v najlepšom období ľudstva vôbec, no myslím si, že práve to nás oslabilo. Urobilo nás to menej vnímavými voči tomu, čo sa deje pod povrchom. V Poľsku sme boli tak šťastní z toho, akí sme dobrí, že sme si nevšimli, ako sa u nás prebúdza fašizmus. Tento rok to dokonale ukázal.

Preto si myslím, že je dôležité kričať, byť „proti“ a vyrušiť ľudí zo zdanlivého pokoja a prílišnej pýchy. Najmä stredná trieda v Poľsku, na Slovensku či v Maďarsku jednoducho zabudla, že nič netrvá večne a že demokracia nie je zadarmo.

Keď sme začali hrať v zahraničí, uvedomil som si, ako rôzne to vnímajú ľudia v jednotlivých krajinách. V čase, keď sme začali hrať na Slovensku, sme koncertovali aj v Nemecku – často v spoločenských kruhoch, ktoré boli výrazne lavicové a proti establišmentu. Nemci nám vždy pripomínali, že musíme byť stále v strehu – na rozdiel od Poľska či Slovenska, kde vládlo skôr presvedčenie, že už nemusíme byť až tak veľkí antifašisti, pretože sme si to v krajine už vyriešili.

Preto je podľa mňa pre spoločnosť dobré, keď existujú kapely, ktoré nie sú spokojné s tým, čo sa aktuálne deje. Vždy na to niekto musí upozorňovať. 

Bol v minulosti nejaký moment, keď ste chceli na pódiu zahrať niečo provokatívne, ale nakoniec ste sa rozhodli, že to neurobíte?

Áno. Väčšina našich piesní je „proti“ niečomu a niekedy sú ich texty agresívne. Napríklad spomínaný básnik Julian Tuwim, majster poľského jazyka židovského pôvodu, napísal satirickú a provokatívnu pieseň o tom, že Židov raz budú biť. V poľštine povieme Żyda bić, čo znie ako výzva, aby sme bili Žida. Niekto to tak môže pochopiť.

Jedného dňa sme hrali v Berlíne na poľskom spomienkovom podujatí k výročiu začatia Druhej svetovej vojny. Vlani odvtedy uplynulo 85 rokov. Organizátori nás vtedy jemne požiadali, že možno nie je vhodné, aby sme počas poľskej spomienky kričali po poľsky Żyda bić – kvôli ľuďom, ktorí nepoznajú kontext a nevedia, o čo ide.

Samozrejme, rozumeli sme tomu – nemusí to každý pochopiť. Nedávno som odpovedal na YouTube na komentár pod jednou z našich piesní, v ktorom sa nejaký mladý chalan pýtal, či sme pravicoví alebo ľavicoví. Nevedel, čo si má myslieť, pretože vnímanie irónie a sarkazmu je dnes oveľa slabšie než pred napríklad pätnástimi rokmi.

Aj poľská laureátka Nobelovej ceny za literatúru Olga Tokarczuk vo svojom prejave hovorila o tom, že žijeme v dobe, keď metafory a irónia nie sú dobre prijímané. Úplne s ňou súhlasím. Žijeme vo svete doslovného výkladu, priameho porozumenia. Preto je to náročné pre kapely, ako sme my, ktoré vždy pracovali s humorom, sarkazmom a menením perspektív. Keď niekto len začuje Żyda bić, povie si: „Preboha, to je fašistická kapela.“

Bez kontextu to môže byť nebezpečné.

Presne tak – a ja si to uvedomujem. Viem, že pre publikum nie je vždy jednoduché pochopiť, čo sa práve deje na javisku. Ale nechystáme sa to meniť. Silno veríme v naše publikum, ktoré tvoria otvorení ľudia. Oni nám porozumejú.

Hańba! Poľská kapela z Krakova, ktorá prepája punk s folklórom medzivojnového Poľska. Pôvodne vznikli ako fiktívny pouličný projekt z 30. rokov 20. storočia. Skupina využíva medzivojnové texty poľských básnikov, aby nimi komentovali súčasné spoločenské a politické javy. V piesňach vystupujú proti autoritárstvu, antisemitizmu či nerovnosti. Hudobníci z Hańba! často hrajú na netradičné nástroje ako banjo, tuba či suzafón. Kapela získala prestížne poľské ocenenia ako Paszport Polityki (2018) či Fryderyk (2020) a vystúpila na mnohých svetových festivaloch, medzi inými na Colours of Ostrava (Česko, 2017), WOMAD Festival (Veľká Británia, 2018) či festival Pohoda (Slovensko, 2016, 2025).

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].