Nápad preložiť Modlitbičky, jednu z najznámejších zbierok básní Milana Rúfusa, do rómskeho jazyka má viac ako 20 rokov, spomína si Anna Koptová. Jedna z jej kamarátok, učiteľka Alexandra Urbancová, vtedy nacvičovala kultúrny program s rómskymi žiakmi, počas ktorého recitovali Rúfusove básne.

„Deti sa starostlivo naučili básničky naspamäť a vtedy pani učiteľka, vidiac ich zanietenosť, vyslovila ľútosť, že básničky nie sú preložené aj do rómskeho jazyka,“ vysvetľuje Koptová, dlhoročná prekladateľka, poetka a novinárka.

Krátko na to vyšli prvé dve modlitbičky v rómčine. Publikovala ich Koptovej Nadácia dobrá rómska víla Kesaj v mesačníku Štvorlístok / Štareprajtengero. „Rómski žiaci si ich obľúbili a rýchlo osvojili. Vari aj preto, že aj oni inštinktívne reagovali na autorovo citlivé hľadanie zmyslu a podstaty ľudského bytia.“ 

Stále však mali vo svojej materinskej reči k dispozícii len dve z takmer päťdesiatky básní, ktoré rokmi „znárodneli“, ako konštatuje anotácia útlej Rúfusovej zbierky. V Nadácii si preto povedali, že by ju mali rómskemu čitateľovi ponúknuť „v celej svojej kráse“, ako hovorí Koptová.

Vydanie diela v rómčine je podľa nej dôležité aj preto, že rómski autori a autorky zriedkakedy píšu texty venované detskému čitateľovi. Podobnú skúsenosť má česko-rómske vydavateľstvo Kher.

Jeho riaditeľka Radka Patočková predvlani uviedla, že rómska literatúra pre dospelých sa pomaly udomácňuje na českom knižnom trhu, no už menej sa pri vydávaní myslí na deti.

„Nech je teda náš pokus o umelecký preklad Nových modlitbičiek prejavom odhodlania, ale tiež splatením nášho dlhu pani učiteľke a jej zanieteným žiakom,“ vraví Koptová.

Krstená hnedým cukrom

Nadácii sa podarilo knižku vydať v novembri 2023. Rúfusove básne preložila Koptová, s jazykovou korektúrou pomáhala jej dcéra, romistka a autorka rómsko-slovenského frazeologického slovníka Martina Horňáková.

Rómsko-slovenská verzia obsahuje 46 básní – od modlitby za rodičov cez poďakovanie za zvieratká, modlitbu za mier, za lásku až po rozjímanie o detskom smútku a verše o každodennom chlebe. Záver patrí Rúfusovmu doslovu, akejsi bodke za celou knižkou.

„Múdrosť a láskavosť originálnych básní sa v rómskych verziách odráža natoľko, že je zjavné, že autorka k zámeru preložiť ich pristupovala nielen s mimoriadnou citlivosťou a pokorou k predlohe, ale aj s láskou k tým, pre ktorých preklady tvorila,“ napísala o zbierke v predslove česká romistka Lada Viková.

Vydavateľky nechali knihu pokrstiť hnedým cukrom, ktorého sladká chuť sa spája so spokojnosťou, bezpečím a príjemnými spomienkami – napríklad na detstvo. „Vnímame to tak, že čítanie Rúfusových básničiek vyvoláva v čitateľoch podobné pocity. Práve tak ako hnedý cukor obohacuje chuť, veríme, že básničky obohatia a potešia dušu čitateľov,“ vysvetľuje Martina Horňáková.

K Rúfusovým básňam mala blízko od mala, prvýkrát ich objavila doma v obývačke v knižnici rodičov, keď chodila do základnej školy. Oslovila ju autorova obraznosť a rytmus veršov, ktoré skladal. Mnohé vedela po čase naspamäť a vybrala si ich aj na školské recitačné súťaže.

Horňáková vníma Rúfusa v Modlitbičkách ako láskavého mentora. „V každej z básní je prítomná pokora a úcta ku všetkým bytostiam a k svetu, ktorý nás obklopuje. Nie sú to len slová na papieri,“ vraví. 

Verše podľa nej môžu pôsobiť na prvé prečítanie jednoducho, no s každým ďalším sa v nich dá objaviť nová a nová vrstva. „Samozrejme to ovplyvňuje aj momentálne rozpoloženie čitateľa a prežité skúsenosti. Vnímanie týchto veršov sa časom menilo aj u mňa.“

Prekladanie knihy ako dobrodružstvo

Anna Koptová má za sebou mnoho preložených diel, s rómskym slovom pracuje desiatky rokov. Pre divadlo rómskej menšiny Romathan, ktoré zakladala a v rokoch 1992 až 1998 viedla, preložila do rómskeho jazyka tragédiu Krvavá svadba aj muzikál Cigáni idú do neba.

Niekdajšia redaktorka Východoslovenských novín je tiež autorkou slovníka Rómčina do vrecka a vlastných básní, ktoré publikovala v zborníku rómskej poézie Kale ruži / Černá růže.

V roku 2020 jej Nadácia dobrá rómska víla Kesaj vydala slovensko-rómsky preklad románu O ursitora / Sudičky, ktorý pôvodne po francúzsky napísal rómsky spisovateľ Matéo Maximoff.

Vlani dostala Koptová vyznamenanie od prezidentky Zuzany Čaputovej za mimoriadne zásluhy o ochranu ľudských práv a slobôd. Začiatkom 90. rokov totiž ako poslankyňa pracovala na tom, aby Rómovia boli uznaní ako národnostná menšina, neskôr sa venovala štandardizácii rómskeho jazyka.

Preklad zbierky Milana Rúfusa, z ktorej sa predalo viac ako 183-tisíc výtlačkov v 14. vydaniach, jej trval necelé dva roky. K preloženému textu sa po čase vracala a priebežne ho opravovala.

„Zavše mi v rómskom texte niečo chýbalo, cítila som, že rómčina pre niektoré básničky nemá adekvátne výrazové prostriedky, ich vibrácie, ich aura neobsahuje Rúfusove úvahy a zámery,“ spomína Koptová na prácu s veršami.

Keď bola v jazykovej núdzi, prosila o radu dcéru Martinu, ktorá jej ako jazykovedkyňa pomohla hľadať odpovede v slovníkoch či textoch iných rómskych autorov.

„Myslím, že popri prekladaní som absolvovala školu s dobrodružným, ale predovšetkým láskavým a myseľ i telo obohacujúcim ,rúfusovským‘ programom. A som za to všetko veľmi vďačná.“

Pátranie po zákutiach jazyka

Koptová hovorí, že najnáročnejšie bolo pri preklade Modlitbičiek hľadanie rýmov. Rúfus, označovaný aj za majstra slova, podľa nej vyjadruje myšlienky, pocity a vzťahy pomocou zmysluplných básnických skratiek, vďaka čomu sa čitateľom rýmy vynárajú ľahko a akoby bez námahy.

„Upokojujú moju dušu a vyvolávajú vo mne ,povinnosť‘ milovať život v jeho nespočetných prejavoch. A hoci aj rómsky jazyk je ohybný, rýmy s adekvátnym autorovým posolstvom sa v ňom vybavujú ťažšie,“ vysvetľuje prekladateľka. Ako možné dôvody vidí fakt, že rómčina zatiaľ nie je dostatočne literárne rozvinutá a chýba jej skúsenosť s prekladmi rôznych literárnych žánrov.

Prekladanie opisuje ako proces, ktorý si vyžaduje cit, kreativitu a dokonalú znalosť oboch jazykov. Rómčina je podľa nej špecifická tým, že má rôzne varianty a dialekty, keďže historicky preberala do svojho korpusu slová a spojenia z jazykov iných národov a postupne zabúdala na vlastné autentické výrazy.

Jeden slovenský výraz preto môže mať v rómčine viacero ekvivalentov, ktoré majú odlišný pôvod. Ako príklad Koptová uvádza slovo svet. V rómskom jazyku sa preň ujali výrazy svetos (prevzatý zo slovanských jazykov), világos (prevzatý z maďarčiny) aj luma (prevzatý z rumunčiny).

„Ja si ale z detských liet pamätám, že svet sa v našej rodine vyjadroval slovom sumnal. No dnes je tento výraz medzi Rómami na Slovensku takmer zabudnutý. V žiadnej hovorovej ani literárnej podobe som ho nezaznamenala, iba v slovníku ako archaizmus.“

Koptová pritom našla, že v štandardizovanej medzinárodnej rómčine sa svet prekladá ako sundal. Pri pátraní po čo najlepšom znení narazila aj na vysvetlenie francúzskeho lingvistu a romistu Marcela Courtiada, podľa ktorého prvotný význam slova, z ktorého rómske sundal pochádza, bol „pekný“.

„Týmto staroindickým slovom Indovia vyjadrovali svoj vzťah ku všetkému peknému, čo bolo okolo nich,“ vysvetľuje a dodáva, že po tomto zistení by si priala, aby sa svet v rómskom jazyku objavoval v podobe výrazu sumnal alebo sundal.

A prečo to spomína pri Rúfusových Modlitbičkách? Pretože prekladateľ, ktorý chce verne odzrkadliť pôvodne dielo, musí poznať až takéto odtienky jazyka. „Musí vedieť, komu text adresuje a podľa toho voliť najvhodnejšie varianty a pasovať sa s ich presným alebo presnejším významom. A tak to bolo aj v mojom prípade pri preklade Rúfusových Modlitbičiek,“ vraví Koptová.

Jej dcéra, lingvistka a romistka Martina Horňáková, hovorí, že rómčina býva často podceňovaná nielen majoritou, ale aj samotnými Rómami. Stále totiž nie je bežné, aby sa ľudia stretávali s písanou formou rómskeho jazyka – nech už v škole, literatúre alebo v médiách.

„Bravúrny preklad mojej mamy však ukazuje, že rómčina je plnohodnotným, metaforickým jazykom, ktorý je vhodným nástrojom aj na tvorbu náročnejších a poetických textov.“

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].