„Sme jediní Rómovia, ktorí v Radkyni žijú, ale vôbec mi to tak nepripadá. Tunajší ľudia sa k nám totiž správajú, akoby sme neboli iní než oni,“ opisuje dvanásťročný Michal, hlavný hrdina románu Májky a totemy, život v českej dedine 70. rokov.

Keď sa však zamyslí poriadne, spomenie si, že vždy to také idylické nebolo. Hneď prvý deň v škole zistil, že s ním deti nechcú sedieť v lavici, aby vraj nedostali blchy. „V priebehu prvej a druhej triedy som si od spolužiakov vypočul dosť nadávok.“

Postupne však Mižu, ako Michala doma volali, našiel recept, ako sa s druhými skamarátiť. Pomohlo mu keď ukázal, že je v niečom dobrý. Na konci školského roku bol ocenený ako najlepší v ovládaní ruského jazyka, takže k nemu spolužiaci chodili s domácimi úlohami. Išiel mu aj futbal a volejbal, vďaka čomu si ho kapitáni na telesnej výchove radi vyberali do tímov.

Až jedného dňa zistil, že keď mu jeden z triednych „frajerov“ vysypal aktovku na zem, ostatní sa viac neprizerali – predsedníčka triedy začala zbierať rozhádzané veci. „Cítil som sa v tej chvíli ako jeden z nich, že ma berú za svojho.“

Inšpirovaný Milenou Hübschmannovou

V tej istej dedine pod Krkonošami vyrastal aj autor románu, spisovateľ Michal Šamko. Jeho rodičia a súrodenci pochádzajú zo Svidníka, on sa však už narodil v Jičíne. Po druhej svetovej vojne odchádzalo zo Slovenska za prácou mnoho rómskych rodín a veľa z nich našlo útočisko v susedných Čechách.

Aj Šamko bol v tom čase jediným Rómom v triede a zažil, ako sa mu spolužiaci vyhýbali. V rozhovore pre portál hatefree.cz povedal, že keď sa mu niekto priblížil, bol považovaný za „nakazeného tou cigánskou špinou“.

V roku 2000 napokon absolvoval Strednú odbornú školu sociálno-právnu v Kolíne. Začal sa tiež angažovať v miestnom etno-emancipačnom rómskom hnutí. V jičínskom okrese bol podpredsedom Rómskej občianskej iniciatívy, medzičasom zaniknutej politickej strany.

Písal po česky, až kým nestretol Milenu Hübschmannovú. Zakladateľka československej romistiky a jedna zo spoluautoriek rómskeho pravopisu býva označovaná za človeka, ktorý vedel druhých nadchnúť pre rómsku kultúru.

„Podnietila mnohých rómskych autorov a autorky, aby písali v rómčine. Bolo to v časoch, keď nebolo zvykom vidieť niekde písané rómske slovo,“ povedala o nej jej študentka a autorka rómsko-slovenského frazeologického slovníka Martina Horňáková.

Šamko svoju prvú rómsko-českú báseň s názvom Duj, duj, větře, duj, mi uverejnil koncom 90. rokov v časopise Mladý svet. Odvtedy publikoval poéziu aj prózu, napríklad v časopise romistických štúdií Romano džaniben alebo v mesačníku pre svetovú literatúru PLAV.

V roku 2005 Milena Hübschmannová zomrela. Podľa romistky Karolíny Ryvolovej si mnohí rómski autori po jej smrti nevedeli rady. Boli zvyknutí na to, že s ňou konzultovali svoje prvopisy, no odrazu na nich ostali sami. „Zostali trochu bez pomoci a izolovaní.“

To však nebol prípad Michala Šamka. „S písaním som neprestal ani po Mileninej tragickej smrti,“ povedal pre portál hatefree.cz, „naopak, chcel som pokračovať.“

Jeho poviedky vyšli v knižnom výbere prózy rómskych autorov Sytá duše / Čalo voďi (2007) aj v antológiách Všude sama krása a Samet blues (obe 2021).

Román s autobiografickými črtami Májky a totemy, ktorý v októbri 2023 vydalo česko-rómske vydavateľstvo Kher, je Šamkovou prvou samostatnou prózou.

V tradícii chlapčenských románov

Autor v nej na bezmála dvesto stranách vykresľuje premenu Michala, čoby dieťaťa, na tínedžera. Rozpráva o chlapčenskej odvahe, ktorú Mižu musel nazbierať, ak sa chcel stať súčasťou kmeňa Apačov. Svoje miesto v partii si nakoniec musel vybojovať silou, čo ho stálo rozbitú hlavu.

Mladík sa však naučil, že prvoradé je priateľstvo a pravda. Prekážky, ktorým čelí, sa mu darí riešiť láskavo a s ľahkosťou. Počas základnej školy stretáva prvé lásky a vytvára si putá, ktoré majú vydržať „až za hrob“. Pre mladého čitateľa sa tak stáva symbolom dobra. Jeho dospievanie sa pre čitateľov končí, keď má Mižu pätnásť rokov a chystá sa na strednú odbornú školu.

Ako upozorňuje Kher, Šamko týmto príbehom nadväzuje na českú tradíciu chlapčenských kníh, akými bol napríklad kultový komix o klube Rýchle šípy od Jaroslava Foglara alebo román Karla Poláčka s názvom Bolo nás päť o šťastnom detstve v Rychnově nad Kněžnou.

Vydavateľstvo zároveň konštatuje, že „próza pre young adult (mladších dospelých, pozn. red.) v podaní detského rómskeho rozprávača je v českej literatúre výnimočná“. Autor popri tom navyše približuje dni „osemčlennej rómskej domácnosti, jej súžitie s českými dedinčanmi aj kolorit zapadnutého malomesta a obohacuje tak aj pohľad na našu spoločnú minulosť“.

Poďľa Šamka kniha vznikala asi rok a pol. Ilustroval ju dvorný výtvarník českého Deníka N Petr Polák, ktorý dostal ako predlohu niekoľko fotografií z autorovho detstva.

„Májky a totemy som písal hlavne pre deti, ktoré prežívajú niečo podobné, ako som zažil ja alebo aj moja vnučka. Keď vás spolužiaci medzi seba neprijmú, stretávate sa so šikanou a neviete si získať druhých svojim správaním, musíte sa sústrediť sami na seba a urobiť všetko pre to, aby ste uspeli,“ vysvetlil Šamko jednu zo svojich motivácií, prečo napísal mládežnícky román.

Hovorí, že sa učil preto, aby bol lepší než tí, ktorí sa mu posmievali kvôli jeho pôvodu.

Idyla v dedinskom mikrosvete

„Deti, takže slovo cigán tu už nechcem počuť, inak to budem musieť povedať vašim rodičom,“ povie Michalova učiteľka v úvode jednej z kapitol. Podporu mladík nachádzal aj u „férového“ pána riaditeľa.

Boli však 70. roky v Československu, teda obdobie normalizácie, z pohľadu akceptovania Rómov spoločnosťou také idylické, ako ich Šamko vykreslil?

Spisovateľ a novinár Patrik Banga ponúkol vo svojej autobiografickej knihe Skutečná cesta ven iný obraz. Život pražských Rómov v divokých 90. rokoch opísal ako boj s majoritou a sociálnym vylúčením. Ľudia mu automaticky tykali, urážali ho, v obchodoch mal v pätách ochranku a pre políciu bol automaticky podozrivý, ak nie hneď vinný.

Literárna publicistka Kateřina Čopjaková postavila v recenzii prístup týchto dvoch autorov oproti sebe, aby zvýraznila odlišnosti v ich dielach. Banga dal podľa nej dôraz na rasizmus a sociálne premeny veľkomesta, kým Šamko zobrazil idylu vo svojom stabilnom mikrosvete.

„Vo svojom debute predstavuje spoločenské prijatie, aké by si pre rómske deti prial, nie odmietnutie, aké spravidla zažívajú na tunajších školách aj v detských partiách,“ napísala.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected]