Odmalička sme doma sledovali blízkovýchodnú kuchyňu, vraví Khairieh Serafín Naserová, ktorá v Bratislave s otcom prevádzkuje rodinné bistro. Nedávno ju na svadbe prekvapil receptom, ktorý si 35 rokov schovával na špeciálnu príležitosť.

„Uvaril hroznové listy plnené mladým teľacím mäsom a paradajkovou omáčkou. Hovoril, že to bol najobľúbenejší recept mojej starej mamy,“ spomína si.

Na Slovensku podľa nej ľudia nemajú až tak veľa možností stretnúť sa s arabskou kultúrou. „Často vidia iba titulky v novinách alebo knihy či filmy, ktoré majú niekedy negatívny podtext. Chýba im pozitívna skúsenosť. A práve preto je tu Arabeska,“ vysvetľuje.

V rozhovore okrem iného vysvetľuje, ako vznikol názov ich reštaurácie; čo spravilo spoločné podnikanie so vzťahmi v rodine; ktorá vôňa ju dokáže preniesť do detstva a aké je jej obľúbené slovenské jedlo.

Narodili ste sa na Slovensku a váš otec pochádza z Palestíny. Čo pre vás osobne znamená palestínska časť vašej identity?

Často dostávam z obidvoch strán otázku, či sa viac cítim Slovenkou alebo Arabkou. Ťažko povedať, že by ma definovalo len jedno. Určite ma formovali obe národnosti. Povedala by som, že keďže žijem na Slovensku, o to viac túžim spoznávať moju arabskú stránku. Mám k nej akúsi väčšiu vášeň, pretože táto časť mojej identity mi viac chýbala. Prejavuje sa to napríklad v kuchyni, kultúre či hudbe.

Prišla k vám táto potreba až v dospelom veku?

Nie. Už na základnej škole som si vyhľadala kurzy arabského jazyka, lebo doma sme po arabsky nerozprávali, čo mi bolo veľmi ľúto. Otec so mnou od začiatku rozprával jazykom, ktorý sa naučil, teda slovenským. Arabčina mi však veľmi chýbala, takže už na základnej škole som sa prihlásila na jazykové kurzy arabského jazyka na Univerzite Komenského v Bratislave.

Po arabsky viete dokonca aj písať arabsky. Kedy ste sa to naučili?

Na spomínaných kurzoch, keď som bola na základnej škole. Keby som sa to mala učiť až teraz, už by som na to nemala toľko trpezlivosti, takže som rada, že som s tým začala vtedy. Teraz mám online konverzácie palestínskej arabčiny, pretože sa v nej chcem ďalej zlepšovať a využiť aj to, že mám okolo seba arabských kolegov.

Prečo vás otec neučil po arabsky, keď je to jeho materinský jazyk?

Podľa mňa asi preto, že na učenie jazyka musíte mať tiež nejakú dispozíciu, trpezlivosť učiť a najmä čas. Otec už od začiatkov podnikal v rôznych smeroch, hľadal spôsoby, ako zarobiť a uživiť rodinu. V detstve sme preto spolu trávili dosť málo času. A keď sme spolu trávili čas, väčšinou to bolo u neho v práci. Takže našej vzájomnej komunikácie bolo trošku menej a predsa len mala na mňa väčší vplyv mamina, ktorá so mnou komunikovala po slovensky.

Slováci vás môžu vnímať ako Arabku, no v arabskom prostredí zase možno nie ste celkom vnímaná ako Arabka. Zažívate tento pocit?

Áno, presne tak. Pre Slovákov som skôr Arabka. Niekedy sú aj prekvapení, keď prehovorím po slovensky. Najmä keď vidia moje zahraničné meno. A zase u Arabov je to veľakrát také, že pre nich nie som úplná Arabka, lebo napríklad aj tá moja arabčina je lámavejšia a neplynulá.

Dávajú vám to ľudia nejako najavo? Pýtajú sa napríklad často na váš pôvod alebo rodinné korene?

Otázka ohľadne môjho pôvodu je veľmi častá, taká častá, že to mnohokrát nevnímam. Väčšinou sa to deje, keď ľudia zbadajú moje meno, ktoré je pre Slovensko naozaj netradičné.

Máte rodinu aj v Jordánsku, od detstva ste ju navštevovali. Ako ste sa tam cítili?

Vždy som sa tam cítila veľmi dobre. Do Jordánska sme chodievali od detstva, aj keď nie pravidelne, pretože lety boli vtedy cenovo menej dostupné. Vždy som sa tam však cítila veľmi vítaná. Rodiny sa tam stretávajú vo veľkých skupinách, na čo som na Slovensku nebola až tak zvyknutá. Bolo to vždy veľmi srdečné. Keď sme prichádzali, čakalo nás množstvo ľudí, a keď sme odchádzali, často to sprevádzal plač. Bolo to veľmi dojemné. Určite majú v Jordánsku silnejšie prejavovanie emócií.

Bolo doma niečo, čo ste mali nastavené inak ako u rodín vašich kamarátov, pretože to vychádzalo z otcovej kultúry?

Otec sa dosť snažil prispôsobiť fungovaniu na Slovensku. Rozdiely medzi oboma kultúrami som asi najviac vnímala v tínedžerskom veku, keď som chcela napríklad chodievať večer von. V tomto mal nastavené prísnejšie pravidlá.

Stretávali ste sa na základnej škole so stereotypmi alebo narážkami súvisiacimi s vaším pôvodom?

Od spolužiakov to bolo možno skôr o inakosti výzoru, nie vyslovene o tom, že som Arabka. Vyzerala som trochu inak a moje meno bolo dosť komplikované na prečítanie, takže z toho občas vznikali prezývky.

So stereotypmi sa skôr stretávam v bežnej komunikácii. Veľakrát sa ma napríklad ľudia pýtajú, či je môj otec tu, akoby automaticky predpokladali, že na Slovensku určite nežije. Mám pocit, že stereotypy ovplyvňujú to, ako ľudia vnímajú niektoré veci. Akoby v mojom prípade očakávali niečo negatívne alebo to hľadali.

Často máme o ľuďoch z arabských krajín predstavy, ktoré poznáme z filmov, či kníh.

Príkladom môže byť kniha „Bez dcéry neodídem“ od Betty Mahmoody a Williama Hoffera (opisuje príbeh úteku americkej občiansky a jej dcéry z Iránu od násilníckeho manžela, pozn. red.). Samozrejme, všade existujú aj takí ľudia. No Arabi a Arabky sú hlavne veľmi pohostinní a srdeční. Mnohí ľudia to pre už spomínané predsudky nečakajú.

Počas leta k nám do bistra Arabeska chodí veľa hostí z arabských krajín a často prichádzajú vo veľkých skupinách – v piatich či desiatich. Niekedy je medzi nimi jeden muž a viacero žien a stalo sa mi, že ľudia okolo mňa predpokladali, že to budú jeho štyri manželky. Pritom v týchto krajinách je zvykom, že rodina trávi veľa času spolu a často je to jednoducho muž a jeho sestry. V arabských krajinách sú však súrodenci vo veľmi blízkom vzťahu.

Vidím to aj na mojich sesterniciach, ktoré vyrastajú v Jordánsku. Ich sesternice a bratranci sú zároveň ich najlepší kamaráti, s ktorými trávia najviac času. Samozrejme, majú aj kamarátov zo školy, ale sesternice a bratranci sú im najbližší. Trávia spolu veľa času a rovnako je to aj pri cestovaní. Cestuje celá rodina, mama, bratia, bratranci – všetci.

Aké postavenie mali ženy vo vašej rodine? Fungovala skôr tradične alebo modernejšie?

Ženy v našej rodine som vždy vnímala, ako veľmi silné. Vždy som obdivovala, že sa vedeli postarať o svoje veľké rodiny, a zároveň im všetkým veľmi záleží na vzdelaní. Zároveň je pre nich dôležité dodržiavať tradície.

Môj otec tiež veľmi chcel, aby som sa vzdelávala a študovala. Pamätám si, že som vždy túžila byť sebestačná. Chcela som podnikať alebo niečo vytvárať. Možno aj preto, že som sa chcela sebarealizovať.

Aký model fungovania rodiny ste videli doma? Bol skôr arabský alebo sa v ňom prelínali slovenské a arabské vplyvy?

Prelínali sa u nás oba vplyvy, ani jeden z rodičov si nepresadzoval svoje tradície. V našej domácnosti bolo cítiť mentalitu oboch kultúr. S kamarátkou, ktorá tiež pochádzala z oboch kultúr, sme si hovorili, že sme vďačné za pestrosť a že sa z každej z nich môžeme niečo naučiť.

Váš otec prišiel na Slovensko v 80. rokoch študovať. Aké to pre neho bolo a ako sa tu v tom čase cítil?

Aj teraz mi často spomína, že ho ľudia stále vnímajú ako cudzinca, pritom na Slovensku žije už viac ako 35 rokov. Vždy na to vie ľuďom aj vtipne odpovedať. Raz nás viezol asi 25-ročný taxikár a pýtal sa otca, ho, ako sa mu páči na Slovensku. A otec mu odpovedal: „Vám sa tu páči? Ja som tu dlhšie ako vy.“

Vždy sa otec venoval gastru?

Áno. Vlastne založil prvú arabskú reštaurácia na Slovensku a mal to vtedy veľmi náročné. Prvú reštauráciu si otvoril v Karlovej Vsi, potom mal jednu v Starom Meste. Volala sa Samír, po mojom starom otcovi, a nachádzala sa pod Zámockými schodmi. Mali síce pár stálych zákazníkov, ktorí boli veľkými fanúšikmi, ale ľudia neboli veľmi otvorení skúšať nové kuchyne. Navyše, arabská kuchyňa im v tom čase veľa nehovorila.

Bol v tom aj predsudok voči arabskej kultúre alebo išlo skôr o obavu z nepoznaného?

Asi z každého trochu. Aj teraz nás síce navštevuje veľa ľudí, z čoho sa teším, no určite sú aj takí, ktorí majú voči arabskej kultúre predsudok. Takýto predsudok však nemusí byť hneď o tom, že Arabov nemajú radi. Len to mnohí vnímajú tak, že také jedlo im jednoducho nebude chutiť. Keď sa ich opýtam, či to vyskúšali, tak povedia, že nie, lebo také jedlo nemajú radi.

Ktorá vôňa alebo jedlo vás dokáže preniesť do detstva?

Určite sú to datle. Pamätám si z detstva, že sme ich hneď ráno jedávali s čajom. A moja stará mama z Palestíny nám ešte robievala arabský puding.

Keď spomínate vašu starú mamu z Palestíny, niektoré recepty, ktoré dnes pripravujete, pochádzajú práve od nej. Aké spomienky na ňu máte?

Vnímala som ju však ako veľmi ráznu pani malého vzrastu. A zároveň bola veľmi srdečná. Rodina pre ňu znamenala veľmi veľa. Mala vnúčatá po celom svete Sme a vždy bola odhodlaná cestovať za nimi všetkými. Ešte keď mala asi 80 rokov, vycestovala tesne pred covidom do Ameriky, odtiaľ išla do Nemecka za mojou sesternicou a potom prišla späť za nami. A ja som veľmi pyšná, že som dostala meno práve po nej.

A ktorý z receptov od vašej starej mamy považujete za najzásadnejší spomedzi tých, ktoré dnes pripravujete v reštaurácii?

Úplne základný je veľmi dobre chuťovo vyladený hummus. Ocino nikdy nenavštevoval kuchársku školu. Otec sa teda naučil variť pri nej, takže skoro všetky naše recepty vlastne pochádzajú od nej.

Spomenula by som ale jeden špeciálny recept, ktorý som ochutnala len nedávno. Ocino ma ním prekvapil na mojej svadbe. Uvaril hroznové listy plnené mladým teľacím mäsom a paradajkovou omáčkou. Hovoril, že to bol najobľúbenejší recept mojej starej mamy. Ja sa volám po nej, dostala som po nej aj krstné meno. Chcel ho teda pripraviť na svadbu.

Bolo to dojemné, lebo vždy, keď som sa ho pýtala, či vie pripraviť niečo nové pre bistro, otáľal. No a zrazu vytiahol tento recept a všetci boli z toho jedla unesení. Čakal 35 rokov, kým ho priniesol.

Znamená to, že v bistre zachovávate autentické chute a nesnažíte sa ich prispôsobovať tým slovenským?

Nie, recepty nechceme prispôsobovať. Jediné, o čo sa snažíme, je, aby bolo bistro vzhľadovo moderné a aby bola naša komunikácia blízka ľuďom. Ale čo sa týka jedál, držíme si autenticitu.

Jedným z najlepších spôsobov, ako búrať predsudky, je sú osobné stretnutie. Čo sa podľa vás dá pri spoločnom stole dozvedieť o ľuďoch a ich kultúre?

To je asi jeden z dôvodov, prečo som túžila robiť niečo spojené s mojimi arabskými koreňmi, ale najprv som nevedela, čo presne. Až kým som sa nedostala k pohostinstvu. Veľmi sa mi páči, ako ľudia cez jedlo spoznávajú inú kultúru – sú vtedy omnoho otvorenejší, pýtajú sa a sú zvedaví. Podľa mňa to veľmi búra bariéry.

Pochádzate z prostredia marketingu, otec mal, naopak, roky skúseností v gastronómii. Ako vzniklo rozhodnutie spojiť tieto dva svety a začať spolu podnikať?

Marketing som mala veľmi rada, no prišlo obdobie, keď to pre mňa začalo byť vyčerpávajúce a túžila som po väčšej sebarealizácii. Otec bol zase unavený z gastra, lebo si v ňom prežil viacero turbulentných období. Keď prišila pandémia, obaja sme mali asi aj osobnostnú krízu.

Na druhej strane bolo dobré, že sme sa začali viac zamýšľať nad tým, čo ďalej. Ja som dobrovoľníčila vo viacerých občianskych združeniach, ktoré spájajú cudzincov a veľmi mi pomohlo, že som sa s ľuďmi stretávala aj v tomto covidovom období.

S otcom sme začali po troche variť a videli sme, že ľuďom to chutí. Okrem toho sme dostávali skvelú spätnú väzbu a ja som sa pri tom cítila akási živá – cítila som, že ma to napĺňa. Tak sme sa rozhodli ubrať týmto smerom, aj keď sme pred tým mali veľký rešpekt. Začínali sme naozaj v malom a veľmi postupne. Do biznisu sme išli opatrne, pretože sme si nemohli dovoliť veľmi riskovať.

Musím však povedať, že už od úplných začiatkov, keď sme ešte iba varili a rozvážali jedlo, sa nám od ľudí dostalo toľko úžasnej podpory, že to bola jednou z našich najväčších motivácií pokračovať. No potom sme 13. mája 2022 otvorili Arabesku na Štúrovej ulici v Bratislave.

Keď začnete pracovať s rodinným príslušníkom, často sa tým zmení aj vzájomný vzťah. Dozvedeli ste sa vďaka spoločnej práci o otcovi niečo, čo ste predtým nevnímali? A on, naopak, o vás?

Veľa ľudí hovorí, že je náročné pracovať alebo podnikať s rodinou, nám to však náš vzťah veľmi utužilo a je v ňom väčší vzájomný rešpekt. Vnímam, že otec rešpektuje moju prácu a má radosť z toho, že naše bistro sa rozrastá. A takisto mám zasa ja veľký rešpekt k jeho práci.

Predtým som to až tak nevidela. Vedela som, že podniká, možno som bola v určitej dobe aj kritická, že by sa dalo podnikať lepšia, lebo som nepoznala, ako veľmi je to náročné. Teraz však vidím, koľko práce si to vyžaduje. Keby sme povinnosti nemali rozdelené, neviem si predstaviť, ako by sme fungovali.

Máte aj momenty, keď sa stretne jeho skúsenosť a tradícia s vašou predstavou, ako by mala fungovať moderná značka, a každý chcete niečo úplne iné?

Určite. Podľa mňa zohral v našom vzťahu veľkú rolu čas. Úplne iné to bolo, keď som mala 20 či 25 rokov. Už vtedy som sa snažila nejakým spôsobom zasahovať do otcovho podnikania, ale nemala som na to veľký priestor. Teraz je to iné. A aj otcovi sa vďaka skúsenostiam zmenil pohľad na život, takže dnes môj názor vždy zohľadní, z čoho som rada.

Ale napríklad keď som prišla s názvom Arabeska, prišiel mu smiešny. Predstavoval si niečo tradičnejšie, napríklad Al Zahra (po arabsky žiarivá alebo rozkvitnutá, pozn. red.), alebo niečo kvetnatejšie, arabské. Arabeska sa mu zdala veľmi jednoduchá, takže sa z toho trochu posmieval. Nepáčilo sa mu ani logo. Nakoniec to však prijal a teraz sa mu názov aj logo veľmi páčia.

A ako ste vlastne prišli na názov Arabeska?

Názov Arabeska vznikol zo spojenia Arab + SK, teda ako spojenie našich dvoch koreňov, no zámerne sme ho vybrali v ženskom rode. Keď som vyrastala, vždy som vnímala stereotyp, že síce veľa Arabov pracuje v gastre, vlastnia reštaurácie či kaviarne, ale nikdy som nevidela robiť túto prácu ženu. Preto bolo pre mňa dôležité ukázať, že za Arabeskou stojí aj žena. V súčasnosti vďaka sociálnym sieťam vidím, že takýchto žien je viac, a vždy, keď nejakú objavím, mám obrovskú radosť.

Je niečo, čo vás naučil otec a nenaučili by ste sa to v škole?

Keďže otec sa vždy pohyboval v gastre, odmalička sme sledovali blízkovýchodné podniky a kuchyne, ktoré sa všelikde otvorili. No je toho oveľa viac, čo ma naučil, ani neviem pomenovať jednu konkrétnu vec. Dôležité je aj to, že sme si prešli náročnejšími časmi a museli sme vedieť jedlo zákazníkovi správne ponúknuť a predať tak, aby ho zaujalo. Podľa mňa si človek musí zažiť aj obdobia, keď nejde všetko ľahko. Vďaka tomu vieme spolu držať a veľmi si vážime to, čo máme. Myslím, že obidvaja máme disciplínu a sme pracovití.

Chodievate sa inšpirovať aj do iných európskych metropol alebo priamo do arabských krajín? Sledujete pri vašich cestách, ako fungujú tamojšie podniky a čo by ste mohli priniesť aj do Arabesky?

Áno, robievam to veľmi rada a robievame to aj s otcom, keď sme spolu napríklad v Jordánsku. Vždy keď niekam idem, zamierim väčšinou do arabskej reštaurácie, no nielen – inšpirácia sa dá nájsť všade. Najlepšie nápady sme dostali, keď sme jedli u rodiny v Jordánsku. Veľakrát nám pripravili niečo, čo sme predtým nikdy nejedli. V reštauráciách je menu často podobné, takže najinšpiratívejšia je pre nás domáca kuchyňa.

Zmenilo sa od vášho detstva Slovensko v tom, ako vníma ľudí s arabskými koreňmi?

V Arabeske vidím, že k nám chodia ľudia, ktorí sú nadšení a šťastní, že existuje takéto bistro. A som veľmi rada, že dnes si už niečo arabské spájajú s pozitívnym zážitkom. Neviem, či predtým vôbec premýšľali nad tým, či majú radi arabskú kuchyňu. Asi nie, pretože na to nemali dôvod. To je pre mňa veľmi dôležité.

Na Slovensku možno ľudia nemajú až tak veľa možností stretnúť sa s arabskou kultúrou. Často vidia iba titulky v novinách alebo knihy či filmy, ktoré majú niekedy negatívny podtext. Chýba im pozitívna skúsenosť. A práve preto je tu Arabeska.

Máte konkrétnu skúsenosť s človekom, ktorému práve jedlo pomohlo prekonať pôvodné predsudky či nedôveru voči arabskej kultúre?

Pamätám si pár prípadov, keď to presne tak bolo. Veľakrát nás chcú navštíviť práve ženy a ich partneri si myslia, že sa u nás nenajedia respektíve, že podávame len hummus. Keď objavia našu ponuku grilovaného mäsa alebo arabskú Shawarmu sú nadšení. Arabská kuchyňa nie je len o hummuse a falafeli.

Osobná skúsenosť je neprenosná. Spomínali ste, že sú ľudia niekedy prekvapení, keď na nich prehovoríte po slovensky.

Viackrát sa mi stalo, keď ľudia videli moje meno, mali obavu, ako sa so mnou budú rozprávať. Potom boli prekvapení, keď som na nich hovorila po slovensky. Často som dostávala aj komplimenty, že mám krásnu slovenčinu. Vždy som potom vysvetľovala, že je to môj rodný jazyk, lebo som sa na Slovensku narodila.

Pre mnoho ľudí sa dnes palestínska identita spája predovšetkým s konfliktom medzi Palestínou a Izraelom. Čo by ste si priali, aby ľudia poznali z palestínskej kultúry, aj mimo spomínaného konfliktu?

Jednou z dôležitých vecí je podľa mňa pohostinnosť a srdečnosť ľudí. Veľmi radi vás ponúknu niečím zo svojej kuchyne a pohostia. Takýmito symbolmi sú napríklad arabská káva, čaj a datľa. V Palestíne je úplne prirodzené, že vás domáci pozvú na čaj a chcú sa o vás postarať.

Máte okolo seba v súkromí aj komunitu ľudí s arabskými koreňmi alebo je váš okruh priateľov skôr slovenský?

Mám slovenskú komunitu, ale aj tú arabskú. Tá sa okolo mňa začala viac vytvárať najmä vďaka Arabeske. Odkedy sme ju začali rozbiehať, prepájalo sa so mnou čoraz viac ľudí, z čoho som bola veľmi rada, pretože arabská komunita je na Slovensku stále pomerne malá. Párkrát sa mi stalo, ako arabský hosť povedal, že na Slovensku ešte Araba nestretol. Zvyknem odpovedať, aby chodil do Arabesky, pretože u nás je Arabov dosť. Vždy som chcela nájsť viac ľudí, ktorí žijú u nás, no pochádzajú z arabského sveta. Dnes mám kolegov zo Sýrie, Maroka aj Tuniska a som šťastná, že s nimi môžem pracovať.

Takže okolo seba máte akýsi malý arabský svet.

Áno, ale nie každý to vníma takto. Nedávno som na Instagrame videla komentár, v ktorom niekto kritizoval, že sa označujeme ako arabská reštaurácia, pretože podľa neho niečo ako „arabský svet“ neexistuje. Ja sa na to takto nepozerám. Som pyšná, že môžeme s ľuďmi zdieľať naše palestínske recepty. Sú to moje korene, ale zbožňujem arabský svet ako celok – preto čerpáme inšpiráciu z rôznych arabských krajín. Aj preto som rada, že mám kolegov z rôznych arabských krajín. A myslím, že aj preto ma bistro tak napĺňa. Aj ja sama sa stále učím a spoznávam arabskú kultúru. Keďže som tam nevyrastala, stále ju môžem objavovať a učiť sa o nej. A to ma baví.

Zohralo pri vašom vzťahu k arabským koreňom dôležitú úlohu aj dobrovoľníctvo v Mareene, kde ste sa stretávali s ľuďmi zo zahraničia?

Určite to zohralo dôležitú úlohu. Bola som komunitnou dobrovoľníčkou a zistila som, že dobrovoľníctvo, vytváranie komunít a spájanie ľudí mi robí veľkú radosť. Veľmi som sa chcela niečomu takému venovať aj profesijne.

Aké je vaše obľúbené jedlo? Máte nejaké, ku ktorému sa stále vraciate?

Určite nemám iba jedno, lebo mám obdobia, keď jem nejaké jedlo dva mesiace každý deň a potom prejdem na iné. Ale z arabských jedál mám najradšej mezze, teda nátierky, väčšinou rôzne vegetariánske. Aj v bistre máme mezze tanier, kde je mix nátierok – hummus, papriková, cviklová. Aj keď nie som vegetariánka, vegetariánske jedlá mi veľmi chutia, pretože sú dobre vyladené. Azo slovenských jedál sú to určite halušky. Mám rada bryndzu, tú by som mohla jesť stále.

Keby ste mali vybrať jednu svetovú kuchyňu okrem slovenskej a arabskej, ktorá je vám najbližšia?

Asi je mi najbližšia grécka kuchyňa, ale v poslednej dobe som objavila indickú a veľmi mi chutí.

A keby ste si zvoliť jedno jedlo, ktoré by mohlo byť vaším posledným, aké by to bolo?

Určite by to bol hummus. Ten by som mohla jesť každý deň.

Spomínali ste, že nedávno ste sa vydali. Keď premýšľate nad vlastnou rodinou, je pre vás dôležité, aby v nej zostala prítomná aj palestínska a arabská časť vašich koreňov?

Je to pre mňa veľmi dôležité, čím som staršia tým viac som pyšná na svoje korene. Môj manžel, samozrejme, miluje arabskú kuchyňu, ale fascinuje nás aj cestovanie po arabskom svete.

Khairieh Serafín Naserová Narodila sa a vyrastala na Slovensku, jej otec Hasan pochádza z Palestíny. Vyštudovala marketingový manažment na Ekonomickej univerzite v Bratislave a pracovala v marketingu a PR. Od roku 2023 spolu s otcom vedie bratislavské bistro Arabeska, v ktorom prepájajú rodinné recepty a autentickú arabskú kuchyňu s moderným gastronomickým konceptom. Khairieh sa v rodinnom podniku venuje najmä značke, marketingu a vzťahom so zákazníkmi.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].