S písaním začala pred päťdesiatkou. Dnes má za sebou oceňovanú knihu a vedie literárny klub pre deti

„Väčšinou vychádzam z vlastných spomienok na rómsky život a detstvo,“ vraví spisovateľka Květoslava Podhradská.

Spisovateľka Květoslava Podhradská. Foto – Lenka Jandáková/Kher

„Bože, ako rada by som sa tam vrátila!“ hovorí Květoslava Podhradská o svojich rodných Ostrovanoch, dedine pri Sabinove, kde vyrastala. Už viac ako päťdesiat rokov žije v Česku, kam sa s rodičmi odsťahovali za prácou, keď mala sedem rokov.

O detstve v osade na Slovensku napísala knihu Povídaní u povidel (Rozprávanie pri slivkovom lekvári, pozn.). Vydalo ju česko-rómske vydavateľstvo Kher. V máji kniha získala ocenenie Zlatá stuha za vydavateľský počin roka, a tiež 3. miesto v súťaži o najkrajšie české knihy.

Podhradská je spisovateľským vzorom pre mnohých autorov a autorky. V Ostrave vedie literárny klub Notička, kde učí mládež tvorivo písať.

V rozhovore okrem iného hovorí, ako sa dostala pred päťdesiatkou k písaniu, od koho ako spisovateľka „odkukáva“ a ako si spomína na detstvo na Slovensku.

S tvorivým písaním ste začali pred päťdesiatkou, čo nie je bežné. Ako sa to stalo?

Čas na seba som mala, až keď moje deti „vylietli z hniezda“. Dovtedy som totiž dbala o to, aby vyštudovali. Dcéra navštevovala zdravotnícku školu, odbor všeobecná sestra. Syn sa vyučil za kuchára, čašníka a barmana a doteraz robí túto prácu.

Vždy ma ale zaujímali ich knihy, napríklad psychológia či filozofia. Brávala som si učebnice od dcéry a listovala som si v nich. Neskôr, keď sme synovi zohnali počítač, som sa na ňom učila pracovať aj ja. Opisovala som texty z knihy a učila som sa písať desiatimi prstami. (Smiech)

A keď deti odišli z domu, rozmýšľala som, čo s časom. Chcela som doštudovať, pretože ako dieťa som túto príležitosť nemala. Tak som sa v 48 rokoch prihlásila na diaľkovú Strednú školu Zdeňka Matějčka v Ostrave, odkiaľ som sa kedysi odsťahovala.

Zaujalo ma, že sa na nej vyučovala rómčina a dalo sa z nej maturovať. Vzali ma, hoci som nemala ukončené ani plné základné vzdelanie, teda deväť tried. Ako dieťa som nevedela dobre po česky, takže som musela opakovať ročníky a školu som tým pádom neukončila.

V roku 2012 sa mi v škole dostali do rúk noviny Romano Hangos, v ktorých bola vypísaná literárna súťaž Romano suno (Rómsky sen). Prihlásila som sa do nej. Napísala som krátky text o tom, ako som ako malé dievčatko zo Slovenska začínala v českej škole. Prišla mi odpoveď, že môj text postúpil medzi nominované a neskôr som s ním obsadila víťazné miesto. Tak sa začala moja autorská dráha.

Pred Vianocami vyšla vaša prvotina, autobiografická kniha Povídaní u povidel (Rozprávanie pri slivkovom lekvári, pozn.). Vraciate sa v nej k detstvu na východe Slovenska. Ako si spomínate na toto obdobie?  

Na Slovensku som žila len do siedmich rokov, no dobre si pamätám posledné dva, než sme sa v roku 1968 odsťahovali do Ostravy. V tej dobe sa za prácou a lepším životom sťahovalo mnoho rodín.

Narodila som sa v Prešove, ale žili sme v osade Ostrovany, ktorá leží kúsok od Sabinova. Do školy som nechodila. Raz ma do nej vzali na jeden deň, keď som plakala, že sa chcem učiť rovnako, ako moji súrodenci. Inak bol ale mojím detstvom život v osade.

Uprostred sme mali studňu, kde sa chodilo s vedrami po vodu. Bola som neposedná, vždy som niečo vyvádzala. Bolo to veľmi bezprostredné detstvo, o nič som sa nestarala a bola som šťastná.

Obaja rodičia pracovali. Otec robil stavebnej firme, za prácou musel dochádzať. Partia chlapov každé ráno nasadla do autobusu a popoludní sa vrátili.

Ako ste spomenuli, neskôr ste sa s rodinou presťahovali za prácou do Ostravy. Aké bolo pre sedemročné dievča prísť do inej krajiny a musieť si hľadať nových kamarátov?

To už bolo ťažšie. V Ostrave som nastúpila som do športovej školy, vtedy som však nevedela, že je niečím špeciálna. Pamätám si len, že nás vždy naháňali na telocvik. Ako prváčka som však nevedela po česky, dokonca ani po slovensky. Poznala som len rómčinu, môj materinský jazyk.

Maminka mi preto pri nástupe hovorila: „Kveta, túto vetu musíš vedieť, zvyšok sa naučíš.“ Bola to veta: „Súdružka učiteľka, môžem ísť na záchod?“ Inak som len sedela v lavici, počúvala a ničomu nerozumela. Trvalo mi dva roky, kým som pochopila češtinu a aj preto som prepadla. To boli moje začiatky v českej škole.

Chodievate ešte na Slovensko, nebodaj do Ostrovian, kde ste vyrastali?

Bože, ako rada by som sa tam vrátila! Bohužiaľ, teraz som v Ostrovanoch veľa rokov nebola. Mám tam ale veľkú časť rodiny, zostali tam príbuzní z otcovej strany – bratranci, sesternice, možno aj teta a strýko.

Plánujem sa tam ísť pozrieť. Dnes už tá dedina, myslím, ani nie je osadou a vyzerá určite inak. Ktovie, či je uprostred ešte stále tá studňa. Časť mojej rodiny je pochovaná v Šarišských Michaľanoch, takže by som rada navštívila aj tieto miesta.

Spomínali ste, že keď ste prišli do Ostravy, nevedeli ste po česky ani slovo. Dnes píšete poviedky v češtine aj v rómčine. Je pre vás písanie v týchto dvoch jazykoch niečím odlišné?

Práve teraz pracujem na príbehu, ktorý píšem v rómčine a potom si ho preložím do češtiny. V češtine sú vety viac rozvinuté, jej slovná zásoba je väčšia. Ale aj v rómčine dokážem vyjadriť všetko, čo potrebujem, len to niekedy musím spraviť cez opis. Aj v rómskom jazyku však čitateľ pochopí smútok, súcit, aj sa zasmeje. Píšem teda dvojjazyčne.

Píšete skôr živelne alebo opatrne ukladáte vety za sebou a kontrolujete, či sú dosť dobré?

Záleží na tom, o čom píšem. Keď som napríklad pracovala na príbehu o tom, ako matka pochováva syna, ktorého našiel jeho brat v pivnici, musela som písať citlivo. Keď ale píšem veselšie texty, tak sa pri nich „rozbehnem“.

Od koho sa pri písaní v rómčine učíte? Od akých autorov a autoriek „odkukávate“?

Keď som prišla na spomínanú strednú školu v Ostrave, myslela som si, že neexistuje pravopis či gramatika. Bola som presvedčená o tom, že veci sa píšu tak, ako sa hovoria. Na škole som sa však naučila všetko od gramatiky cez históriu Rómov a z rómčiny som aj zmaturovala.

A keď som zvíťazila v súťaži Romano suno, mala som možnosť stretnúť sa s prozaičkou Ivetou Kokyovou alebo so spisovateľkou Evou Danišovou. Obe tam sedeli ako porotkyne, takže bolo pre mňa veľkou cťou, že som vyhrala. Predtým to boli pre mňa nedostupné bytosti, dnes už môžem povedať, že sme kolegyne.

Takže som si, samozrejme, prečítala ich tvorbu a sledovala ich. Pozrela som si ich gramatiku a spôsob, akým píšu. Nedá sa ale povedať, že by som od nich „odpisovala“, mám vlastný literárny smer. Niekedy pri písaní používam fabuláciu, ale väčšinou vychádzam z vlastných spomienok na rómsky život a detstvo. To sa nedá kopírovať.

V rozhovore pre hatefree.cz ste povedali, že v detskej knižke Povídaní u povidel ste sa snažili odbúravať predsudky o Rómoch. Čo sú v Česku klasické predsudky o Rómoch?

Klasickým predsudkom je napríklad otázka, čo mi Rómovia vlastne vieme – vraj len spievať, tancovať a robiť delikventnú činnosť. Takto sme zaškatuľkovaní a tak ako na Slovensku, aj v Česku s tým roky bojujeme. Musíme sa ukazovať v lepšom svete.

Aj s kolegyňami-spisovateľkami sa zhodujeme, že predávaním skúseností a popisovaním minulosti môžeme pomôcť nakresliť iný obraz o Rómoch. Je medzi nami kopec šikovných, vzdelaných a múdrych ľudí, o ktorých len majoritná spoločnosť nevie.

Spomeniem napríklad, príbeh o tom, ako som sa dostala k hádzanej. Na škole v Ostrave sme so sestrou boli jediné dve rómske dievčatá, ktoré im tam prišli hrať hádzanú. Ale tréner Šimoňák nás vzal, lebo videl, že rodina, ktorá sa prisťahovala do dediny, vie žiť slušne.

Mali sme dobytok, stavali sme dom, riadne sme chodili do školy a spolupracovali s národným výborom. Zapájali sme sa do spoločenských aktivít. Obyvatelia videli, že patríme do dediny.

Mnohí ľudia sa na nás Rómov a Rómky pozerajú tak, že sme len kriminálnici, nič si nevážime a nič nedokážeme. Ale to nie je pravda. Aj my sme ľudia a tiež chceme žiť.

V Ostrave vediete literárny klub Notička, kde učíte deti a mládež, ako tvorivo písať. Ako tento nápad vznikol? 

Som členkov Klubu rómskych autorov Paramisara, ktorý funguje pod organizáciou Slovo 21. Raz nám dali možnosť usporiadať si pri príležitosti Dňa rómskeho jazyka stretnutie vo svojom meste a pripraviť preň program. Ja ale žijem v dvojtisícovom mestečku neďaleko Boskovíc, kde som jedinou Rómkou. Vravela som si teda, že to skúsim v Ostrave, kde je väčšia rómska komunita a žije tam časť mojej rodiny.

V tej dobe chcel v Ostrave niečo podniknúť aj môj zať Robert spolu so synovcom Filipom a priateľom mojej netere Mandim. Uvažovali o štúdiu pre deti a už aj mali ozvučenie. Tak som ich poprosila, aby ma podporili pri autorskom čítaní deťom. Neváhali ani sekundu.

Pripravili mi techniku a ja som na podujatie pozvala viaceré spisovateľky – napríklad Evu Danišovú. Dopadlo to veľmi dobre, ale zistila som, že v Ostrave o kluboch rómskych spisovateľov veľa nevedia. Niektorí sa videli s rómskymi autorkami prvýkrát.

Povedala som si preto, že podobné stretnutia tam budeme robiť každý rok. Chalanom sa to zapáčilo natoľko, že sme začali rozmýšľať o založení združenia. Tak vznikol spolok Ostravská nota. Ja som v ňom prevzala vedenie literárneho klubu a chlapci sa starajú o hudbu.

Posaďte ma na jedno z vašich literárnych stretnutí. Ako to tam vyzerá?

Po tom, čo sme s kolegyňami vystúpili na Dni rómskeho jazyka, začali za nami chodiť žiačky s otázkami. Vraveli, že musia niečo napísať do školy a potrebovali by pomôcť. Vtedy som začala mať pocit, že sa tu vytvára podhubie pre niečo viac.

V literárnom klube Notička mám teraz štyri deti, ktorým sa intenzívne venujem. Už ich však bolo aj viac. Najprv som musela zistiť, na akej úrovni písania sú a čo by ich zaujímalo. Dala som im teda napísať krátky príbeh na ľubovoľnú tému.

Potom som ich zavolala k sebe domov, cestovali asi 170 kilometrov z Ostravy do Svitávky. Strávili sme spolu týždeň, počas ktorého sme rozoberali skladbu viet a ich slohové práce. Pripravila som ich tak, že mohli napísať svoje vlastné príbehy, ktoré sme potom poslali do literárnej súťaže Romano suno. Vediem ich teda tými istými krokmi, ktoré som robila aj ja.

Dievčatá do toho išli s veľkou vervou a nasadením. Niekedy ich obdivujem, pretože každá z nich má v škole kopec svojich starostí, no aj tak so mnou spolupracujú na „plné pecky“.

A dve z dievčat ma už v podstate aj preskočili a sú moje kolegyne, pretože som ich prihlásila do pražského Klubu rómskych spisovateľov Paramisara.

Nedávno autorky klubu Notička vydali svoje poviedky v podcastovej verzii, načítané nimi samotnými. Ako sú ich príbehy počúvané?

Začali sme ich zverejňovať 8. apríla na Medzinárodný deň Rómov. Publikujeme ich na webe Ostravskej noty, aj cez stránky literárnej súťaže Romano suno, ktorej sa dievčatá zúčastnili a kde boli ocenené. Ukazujeme tak deťom, kam až to môžu dotiahnuť. Ak si niečo napíšu, môžeme im to nahrať a potom vydať.

Veľký ohlas majú naše autorky u spisovateliek, ktoré ich už celkom poznajú. Pomaly sa ich príbehy dostávajú do povedomia. Myslím si, že to ešte len príde.

Aký je v Česku záujem o literatúru Rómov?

Trúfam si povedať, že v Ostrave som ľuďom dvere do komunity rómskych autorov otvorila ja. Kým som tam neprišla s verejným čítačkami literatúry, mnohí Rómovia, ani ľudia z majority o rómskych spisovateľoch nevedeli.

Dnes už Rómovia z Ostravy vedia, kto sme a či prinášame. Aj keď, samozrejme, ľudia okolo Prahy toho o rómskej literatúre vedia viac. V hlavnom meste je oveľa viac rozšírená a často tam jazdíme na autorské čítania.

Květoslava Podhradská (1961) Narodila sa v Prešove, rané detstvo prežila v osade v Ostravanoch. V siedmich rokoch sa s rodinou presťahovali do Česka. Je autorkou viacerých poviedok a knihy pre deti Povídání u povidel. Trikrát získala ocenenie v súťaži Romano suno (Rómsky sen). V Ostrave vedie literárny klub Notička, kde učí deti tvorivo písať. Žije a píše v Svitávke.

Tu si môžete vypočuť všetky poviedky členiek literárneho klubu Notička. Prečítajte si aj recenziu poviedok Květoslavy Podhradskej.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].

Najčítanejšie

  1. Učiteľka z Luníka IX: Stalo sa mi, že žiačky s chrípkou ušli z domu do školy, lebo im chýbalo vyučovanie

    Lucia Matejová
    Učiteľka z Luníka IX: Stalo sa mi, že žiačky s chrípkou ušli z domu do školy, lebo im chýbalo vyučovanie
  2. Pedagogická asistentka z Jarovníc: Nemám rada, keď ma niekto chváli len preto, že som Rómka

    Lucia Matejová
    Pedagogická asistentka z Jarovníc: Nemám rada, keď ma niekto chváli len preto, že som Rómka
  3. Vyrastal v generačnej chudobe: Myslel som si, že to tak má byť a nádej mi svitla, až keď som odišiel z domu

    Marián Smatana
    Vyrastal v generačnej chudobe: Myslel som si, že to tak má byť a nádej mi svitla, až keď som odišiel z domu
  4. Rómovia majú krásny zvyk, počas Vianoc si navzájom odpúšťajú, hovorí etnologička Jana Belišová

    Klaudia Goroľová
    Rómovia majú krásny zvyk, počas Vianoc si navzájom odpúšťajú, hovorí etnologička Jana Belišová
  5. Ako dieťa počúvala, že je málo „rómska“ a nemá na jazyky. Potom sa zo španielskeho gymnázia dostala na školu v USA

    Lucia Matejová
    Ako dieťa počúvala, že je málo „rómska“ a nemá na jazyky. Potom sa zo španielskeho gymnázia dostala na školu v USA