Ak sa nezmenia životné podmienky chudobných Rómov, školám často zostane len „systém apartheidu“, hovorí bývalá riaditeľka Štátnej školskej inšpekcie Viera Kalmárová.

Bývalá hlavná školská inšpektorka Viera Kalmárová. Foto RF – Ctibor Bachratý

Päť a pol roka viedla Štátnu školskú inšpekciu a hovorí, že jej to dalo zabrať. „Musela som prijímať aj rozhodnutia, ktoré neboli v súlade s mojím vnútorným svetom,“ spomína si Viera Kalmárová.

Inšpekcia pod jej vedením opakovane upozorňovala na segregáciu rómskych detí. „Zdá sa mi neprijateľné, aby to, ako na svete začíname, určovalo to, ako na ňom skončíme,“ vysvetľuje.

Za záujem o vzdelávanie rómskych žiakov získala v roku 2020 ocenenie Lúč z tmy. V rozhovore sa dočítate:

  • čo spraví s človekom päť rokov vo vrcholovej funkcii,
  • prečo sa „jej“ inšpekcia začala venovať vzdelávaniu Rómov,
  • čo robili inšpektori, keď našli segregované triedy,
  • kto u nás vie dobre pracovať s vylúčenými komunitami,
  • prečo sú slovenskí učitelia apatickí.

Po odchode z funkcie hlavnej školskej inšpektorky ste v rozhovore pre Denník N povedali, že sa cítite byť vyčerpaná a smerujete k nejakému typu vyhorenia. Už sa vám podarilo dobiť baterky?

To by bol slabý požiar, keby sa mi to už podarilo (smiech). Každý, kto niesol vrcholovú zodpovednosť za riadenie akéhokoľvek útvaru, reaguje individuálne na tlak, ktorý takáto pozícia so sebou prináša.

Pracovala som v riadiacich pozíciách viac ako dvadsať rokov, ale tých posledných päť a pol mi dalo riadne zabrať. Rozmýšľala som nad tým, čo to spôsobilo.

Podľa môjho názoru to primárne nesúviselo s tým, že som sa snažila o zásadné zmeny v chápaní poslania inšpekcie. To, samozrejme, znamenalo súboj s rezistenciou systému voči zmenám, a preto to nebolo jednoduché.

Podľa mňa však problém spočíval v tom, že som sa od mnohých vecí musela odosobniť. Musela som potláčať (aj pozitívne) emócie, snažiť sa všetko racionálne vyhodnocovať a prijímať aj rozhodnutia, ktoré neboli v súlade s mojím vnútorným svetom.

Myslím tým najmä personálne rozhodnutia či rozhodnutia o represívnych dôsledkoch, ktoré si vyžiadali niektoré naše podstatné zistenia.

Keď takto fungujete dlho, vedie to k oslabeniu emocionálnej stránky človeka. To som vnímala ako najväčšiu obeť, ktorú som priniesla tomu, čo robím.

Vždy som tiež mala sklony k zdravej skepse, ktorú považujem za veľmi užitočný nástroj na overovanie pravdivosti a hodnoty toho, s čím sa stretávam. Keď sa však táto skepsa mení na pesimizmus, už to nie je príjemné.

A či som už prekonala pocit vyhorenia? Povedala by som, že trénujem pozitívny pohľad na svet. Dúfam ale, že to neskĺzne do iného extrému – do naivity.

Ako sa človek dostáva z takéhoto stavu späť sám k sebe?

Je to v podstate liečba, pri ktorej sa snažíte zobudiť váš emocionálny svet. Napríklad, mám čas čítať úžasné knihy. Vždy som sledovala, prečo boli ocenení nositelia Nobelovej ceny za literatúru. Každý rok som si kupovala ich diela, ale štyri roky som ich nečítala.

S minuloročnou nositeľkou ocenenia, Američankou Luisou Glückovou, som objavila nový svet. Je to seniorka a píše o veciach, ktoré ma onedlho čakajú. Sú mi veľmi blízke a píše to krásne. To zobúdza v človeku emócie, ktoré postupne strácal.

Späť sa teda dostávam cez literatúru, hudbu, veľa spánku a stretávanie sa s priateľmi.

Ľudia, ktorí sa blížia k vyhoreniu alebo tento stav už dosiahli, často u seba pozorujú odpor k téme, ktorej sa dovtedy venovali. Stalo sa to aj vám?

Áno, počiatočná fáza bola takáto. Napríklad, keď sa mi dostali na stôl nejaké legislatívne zmeny alebo zaujímavé výskumy, povedala som si, že ich nebudem čítať, pretože toto obdobie je už za mnou. Ale táto fáza ma potom prešla.

Vravela som si, že to je ako s cudzím jazykom: keď ním nehovoríte, tak z neho vypadnete. A keď prestanete robiť niečo, o čom ste si mysleli, že sa v tom trochu orientujete, stratíte všetko, čo vás vytvára. Takže toto mám za sebou.

Ako dnes hodnotíte petíciu skupiny učiteľov z marca 2020, ktorí žiadali zrušenie Štátnej školskej inšpekcie? V odôvodnení písali, že nechcú úrad, ktorý by bol „nástrojom administratívneho šikanovania“ učiteľov. Dalo sa s učiteľmi komunikovať tak, aby takáto situácia nevznikla?

Asi je potrebné poznať pozadie, prečo tá petícia vznikla. Jej autorom bol bývalý riaditeľ školy, ktorý bol na môj návrh odvolaný z funkcie. A nebola to jeho jediná aktivita, ktorá mala takýto charakter.

Nemyslím si preto, že skutočným dôvodom tejto petície bola nechuť voči inšpekcii. Sledovala som ju, mala zhruba 800 signatárov z celkového počtu takmer 100-tisíc učiteľov, ktorých by sa mala dotýkať. Asi to teda nebolo nič zaujímavé. (Web peticia.com vykazuje 190 signatárov – pozn. redakcie)

Nad dôvodmi, ktoré boli v petícii uvedené, sa však, samozrejme, oplatí zamyslieť. Ak tam bolo „adminstratívne šikanovanie“, tak to rozhodne nie je pravda. Od môjho nástupu sme urobili zásadný programový obrat a absolútne sme odišli od kontroly formálnych náležitostí.

Dokonca sme odchádzali aj od tzv. kontroly zhody právnych predpisov s realitou, ak nemali priamy dosah na práva žiakov alebo kvalitu vzdelávania. Činnosť inšpekcie sa, naopak, začala venovať hodnoteniu kvality procesov. S týmto dôvodom by som teda nesúhlasila.

Na inšpekcii ste zostala aj po odchode z funkcie hlavnej školskej inšpektorky. Čo presne tam robíte?

Po skončení mandátu som neprijala niekoľko zaujímavých ponúk, ktoré by ma v podstate viedli k pokračovaniu toho, čo som žila dovtedy.

Vyhla som sa teda riadiacim pozíciám a požiadala som o preloženie do priameho výkonu na pozíciu bežného školského inšpektora. To si teraz užívam.

Vráťme sa ešte k obdobiu, keď ste školskej inšpekcii šéfovala. Po nástupe do funkcie ste sa začali venovať segregácii a diskriminácii vo vzdelávaní rómskych detí. Prečo vlastne?

Tých dôvodov bolo viac, majú racionálnu aj emocionálnu povahu, a vyplývajú tiež z priamych rodinných skúseností. Medzi racionálne dôvody patrí, že za najväčšiu hrozbu pre udržanie sa liberálnej demokracie považujem neriešenie napätia medzi jednotlivými skupinami ľudí.

Neriešený problém situácie, v ktorej sa nachádzajú chudobné rómske komunity, spôsobuje nielen lokálne, ale aj celospoločenské napätie. Túto situáciu využívajú extrémne politické sily, ktoré určite nefandia obmedzeniam vyplývajúcich z fungovania právneho štátu.

A ten emocionálny dôvod je hrozne jednoduchý. Zdá sa mi neprijateľné, aby to, ako na svete začíname, určovalo to, ako na ňom skončíme. Keby sme prijali túto tézu, popreli by sme prirodzený civilizačný vývoj spoločnosti.

S akou odozvou ste sa stretávali u kolegov, keď ste sa začali týmto témam venovať?

Spomínala som už, že to bol súboj s rezistenciou systému. Ani štátna politika v podstate nevidela nič zlé na segregovanom vzdelávaní. Skôr by som povedala, že to bolo naopak. Z niektorých vecí, ktoré sa udiali, som bola veľmi nešťastná.

Určite vám je známe, akú výzvu týkajúcu sa segregovaného vzdelávania poslala Európska komisia Slovenskej republike a ako na to Slovensko reagovalo.

Prvou výhradou bolo, že rómski žiaci sú v hlavnom vzdelávacom prúde segregovaní do osobitných priestorov, či už do škôl, tried alebo budovy. Druhá výhrada smerovala k nadmernému zaraďovaniu rómskych detí do prúdu špeciálneho školstva.

„Bol to súboj s rezistenciou systému.“ Foto RF – Ctibor Bachratý

Slovenská republika v odpovediach zdôvodňovala nadmerné zaraďovanie rómskych detí do prúdu špeciálneho školstva „dôsledkami príbuzenského kríženia“.

Myslela som si, že sa mi podarilo „vymýtiť“ túto predstavu aspoň z radov školskej inšpekcie, ale zistila som, že to tak nie je. Asi v poslednom roku môjho mandátu sa konala konferencia, na ktorej sa zúčastnil pracovník nášho inšpektorátu v Košiciach.

Predmetom diskusie bola aj táto téma nadmerného zaradenia rómskych detí do špeciálnych škôl a tento človek to obhajoval tým istým argumentom, ako Slovenská republika v odpovedi Európskej komisii. To bola pre mňa nesmierna facka. 

Spomínali ste priestorovú segregáciu. Každoročne ste nachádzali školy, ktoré vytláčali rómske deti do separátnych priestorov, niekde až budov. Koľko takých škôl na Slovensku máme a čo ste s nimi robili, keď ste ich objavili?

V podstate sa pýtate na to, či sa inšpekcii podarilo urobiť niečo s týmto problémom. Niečo sa mierne zmenilo k lepšiemu.

Minimálne už nikto nepochybuje o tom, že segregácia vo vzdelávaní existuje. Identifikovali sme tiež normy v školskej legislatíve, ktoré boli výsostne segregačné alebo segregácii priali.

Začali sme s kontrolou kvality diagnostickej činnosti poradenských zariadení, na základe verdiktu ktorých boli rómske deti zaraďované do prúdu špeciálneho školstva. Tieto zariadenia sa tak stali opatrnejšími pri formulovaní svojich záverov.

Bol to súboj s rezistenciou systému.

Ale či sa inšpekcii podarilo poraziť segregované postavenie Rómov? To ani náhodou. Podiel rómskych detí, ktoré navštevujú školu výlučne so spolužiakmi rovnakého etnického pôvodu, od roku 1990 permanentne narastá. Tento proces sa nepodarilo zvrátiť.

Podľa môjho názoru tomu výdatne asistuje Ministerstvo školstva, keď do siete škôl pokojne zaradí aj také, o ktorých už na začiatku vie, že budú vzdelávať výlučne Rómov. Dáva tým signál, že to je normálne a to je podľa mňa chyba.

Proces desegregácie je však tak zložitý a náročný na personálne aj finančné zdroje, že inštitúcia rangu Štátnej školskej inšpekcie s tým nevie urobiť nič. A nie som si istá, či aj ako krajina chápeme, aký je tento proces zložitý.

Čo presne tým myslíte?

Ani dnes, keď sú poruke pomerne veľké finančné prostriedky, nie je podľa mňa zaistený efektívny plán prechodu od segregovaného k inkluzívnemu vzdelávaciemu prostrediu.

Takýto prechod je podľa môjho názoru možný len vtedy, ak bude existovať stratégia presunu ľudských, materiálnych a finančných zdrojov, ktorá zabezpečí, aby do inkluzívneho školstva prešli odborníci a rôzne systémy podpory, ktoré teraz fungujú izolovane.

Je to strašne zložitý proces, ktorý má medzirezortný charakter. Vstupujú do neho sociálne veci, zdravotníctvo, školstvo, vnútro, obce aj mestá. Školská inšpekcia si teda ani náhodu nemôže trúfať na to, aby vyriešila tento problém.

Čo ste vlastne mohli robiť, keď ste našli školu, ktorá segregovala rómske deti?

Súviselo to aj s rozmerom segregovaného vzdelávania. Ak išlo o školu, do ktorej chodila väčšina žiakov z majoritnej populácie, no bola tam jedna trieda v ročníku zložená čisto z rómskych žiakov, tam je to riešenie jednoduché.

Škole išiel pokyn, že ak neexistuje legitímny dôvod na tento typ vzdelávania, musí v triedach urobiť etnický mix. Ak bol však ten podiel 50 na 50, alebo prevažovali žiaci z chudobných rómskych komunít, začala som chápať riešenia škôl, ktoré vytvorili segregované triedy, ako veľmi racionálne.

Bola to pre nich jediná cesta, ako sa nestať úplne rómskou školou. Človek si uvedomil, že to nie je len problém netolerantného, rasistického pohľadu na to, či sa majú deti vzdelávať spoločne alebo oddelene. Súvisí to s prostredím, odkiaľ pochádzajú a so životom tých rodín.

Škola ani inšpekcia tam nemôžu urobiť nič, potrebujeme komplexný prístup, o ktorom som hovorila predtým. Pokiaľ sa nezmenia podmienky a životný štýl chudobných rómskych rodín, školám často nezostane nič iné, ako použiť tento „systém apartheidu“.

V Rokycanoch ste zistili, že rómskym žiakom mali pomocou nevhodných testov diagnostikovať mentálnu retardáciu, aby sa učili v špeciálnej škole. Ako to nakoniec dopadlo?

Súkromná špeciálna škola v Rokycanoch bola na môj návrh vyradená zo siete. V tých istých priestoroch vznikla obecná základná škola s prvým stupňom vzdelávania.

Vzdelávala síce výlučne rómskych žiakov, pretože žiaci z majority chodili z Rokycian do vedľajšej školy v obci Bajerov. Napriek tomu som sa celkom potešila, že v Rokycanoch vznikol nejaký základ bežnej obecnej školy.

Potešila som sa preto, lebo veľkú časť tamojšieho pedagogického zboru tvorili ľudia z Teach for Slovakia, ktorí tým žiakom vrátili pocit dôstojnosti a dôležitosti.

Povedala by som preto, že pokiaľ z nejakých dôvodov existujú rezidenčne segregované školy – napríklad, ak škola stojí pri rómskej osade a je úplne zrejmé, že sa v nej ešte dlho budú vzdelávať len rómske deti –, tak liečením tej „choroby“ asi nie je mechanický etnický mix ale venovanie energie do zvýšenia kvality vzdelávania.

Svojho času ste spomínali, že ten problém je širší a účelová diagnostika sa robila kvôli tomu, aby školy mohli poberať viac peňazí. Ešte stále sa to deje a ak áno, v akom rozsahu?

Áno, deje sa to. V poslednom roku môjho mandátu sme kontrolovali školu na východe Slovenska. Žiaci z chudobnej rómskej komunity boli bez legitímneho dôvodu vzdelávaní v starej, ošarpanej budove a žiaci z majority sa vzdelávali v renovovanej budove.

Kolegovia povedali, že to takto nemôže fungovať a treba urobiť taký mix, aby boli v každej triede primerane zastúpené deti z celého spektra populačného ročníka a etnicity. Ďalší rok sa do tej školy vrátili pozrieť sa, ako sa veci majú.

Zistili, že riaditeľka to „vyriešila“ tým, že nechala všetky rómske deti vyšetriť v súkromnej poradni. Tá im diagnostikovala vzdelávacie deficity na mentálnej úrovni a zaradila ich do kategórie detí so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami.

Riaditeľke sa tak otvorili ďalšie možnosti segregácie. Vytvorila totiž špeciálne triedy, do ktorých chodili tie isté rómske deti, ktoré sa predtým učili v segregovaných triedach. Aj po novom to teda boli segregované triedy, ale pre deti so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. Riaditeľka teda ešte získala navyše zvýšený normatív.

Požiadali sme tri poradne z úplne iného kraja, aby urobili rediagnostiku týchto žiakov, ktoré prišli k absolútne iným výsledkom. Takže takéto prípady sa dejú.

Tomuto problému by sme sa podľa mňa vyhli tým, keby neexistoval špeciálny vzdelávací prúd pre tieto skupiny detí. Bol by len hlavný vzdelávací prúd a v rámci vzdelávania by sa identifikovali potreby, ktoré treba jednotlivcom napĺňať.

Poznáte pozitívne príklady škôl, ktoré by mohli byť vzorom v inkluzívnej práci s menšinami? Čo robia inak ako ostatní?

Poviem dva príklady. Tým prvým je Základná škola v Lozorne, kde je riaditeľkou Lýdia Šuchová. Jej meno je známe minimálne z kauzy zásahu polície v rómskej osade v Moldave nad Bodvou. Bola pozvaná ako svedok v súdnom procese v prospech napadnutých Rómov.

Pani Šuchová má v škole žiakov, ktorí pochádzajú z rómskej komunity a majú identifikované špeciálne výchovno-vzdelávacie potreby na úrovni mentálneho znevýhodnenia.

No keďže si podľa môjho názoru o tej diagnostike tiež myslí svoje a vidí, ako títo žiaci fungujú v bežnom vyučovaní, vzdeláva ich podľa bežného vzdelávacieho programu tak, ako všetkých ostatných. A oni sa neuveriteľne zlepšujú.

Zhruba pred rokom rozmýšľali o tom, že možno nastal čas na rediagnostiku a aj oficiálny presun týchto žiakov do bežného vzdelávacieho prúdu. To je fantastický príklad.

Aký je ten druhý?

Pri druhom sa vrátim k Rokycanom. Ich príklad ukazuje, čo urobí so vzdelávaním chudobnej rómskej komunity, keď tam príde skupina mladých obdivovaných ľudí. Mám na mysli vyslancov z programu Teach for Slovakia.

Značná časť z nich ani nemá pedagogické vzdelanie. Študovali čokoľvek, majú pracovnú prax zo zahraničia, kde žili v otvorenom a tolerantnom prostredí. A tento svoj pohľad na svet si prinášajú do škôl, akou je aj tá v Rokycanoch.

Tamojší žiaci sa možno prvýkrát v živote stali rešpektovanými partnermi pre druhých a každý z nich má pocit, že na ňom záleží. Bola som sa tam pozrieť a nemyslím si, že by niekto rozoznal rozdiel medzi fungovaním týchto žiakov a žiakov školy na Západnom Slovensku.

Som s nimi v silnom kontakte, pretože ekonomicky podporujem jednu z učiteliek, ktorá tam učí. To je súčasťou podprogramu Change for Slovakia. Ľudia, ktorí si myslia, že to má zmysel, prispievajú zo svojho na platy týchto mladých učiteľov, aby tam vydržali a mohli fungovať.

Diskriminácia rómskych komunít sa netýka len vzdelávania ale celého spektra spoločenského života. Vidíte šancu na to, aby sme ako spoločnosť posunuli k väčšej tolerancii a vnímaniu inakosti ako súčasti každodenného života?

Veľmi často hovorím, že som priaznivcom humanistického vnímania dejín. V rámci tohto princípu verím, že spoločnosť sa vyvíja od horšieho k lepšiemu.

Nedávno som čítala štúdiu od psychológa Stevena Pinkera, ktorý sleduje trendy v civilizácii a hovorí, že násilie sa stáva menej používaným nástrojom na riešenie konfliktov. Preto si myslím, že sa s tým, samozrejme, dá niečo urobiť aj na Slovensku.

Myslím si, že tá situácia nie je horšia ale lepšia. Výsledky výskumov ukazujú, že mladí ľudia sú čoraz tolerantnejší. Som názoru, že generačnými výmenami sa stane tolerantnejšia aj celá spoločnosť, no treba jej pomôcť. A tam považujem za kľúčový nástroj vzdelanie.

Prečo bolo vzdelávanie na chvoste záujmu každej doterajšej vlády?

Sama som rozmýšľala nad tým, prečo sú slovenskí učitelia v štádiu totálnej apatie. A sú, lebo akonáhle sa ohlási nejaká zásadná zmena a začujú slovo reforma, vypínajú.

Zrejme to súvisí aj so skúsenosťou, ktorú majú, a síce že posledné vlády nepriniesli za 20-30 rokov v podstate nič systematické a pozitívne. Porovnávam to s krajinami okolo nás.

Nálady českých učiteľov sú úplne iné. Ich proces fungovania zmien má svoju logiku a kontinuitu. A českí ministri školstva sú úplne iné kalibre, ako sme tu mali posledné roky my.

„Českí ministri školstva sú úplne iné kalibre.“ Foto RF – Ctibor Bachratý

Napríklad, minister Robert Plaga bol v dosluhujúcej vláde takou autoritou, že tá nová na neho bez problémov nadväzuje.

V Poľsku prebehla reforma školstva pred viac ako desiatimi rokmi. Urobil sa zásadný kvalitatívny posun, pretože to ich vláda vtedy myslela vážne. Vznikol tlak na dobrý výkon učiteľa. Kto sa mu prispôsobil, zostal a kto sa neprispôsobil, musel odísť.

V týchto krajinách sa celé roky udržiavala klíma, že na vzdelaní záleží. U nás to tak nikdy nebolo a v tom je problém. Vlády nepoložili na stôl argumenty, že to je zásadná vec a preto sa bude plniť tento plán. A to podľa môjho názoru kľúčovo súvisí aj s osobami, ktoré boli nominované na post ministra.

Kto to podľa vás robí dobre?

Ak by som začala vymenovávať krajiny, kde vzdelávacie systémy fungujú, asi by som len opakovala to, čo všetci vieme. V Ázii je to napríklad Singapur, v Európe Fínsko či Estónsko.

Všade je však spoločný základ v tom, že spoločnosť si ako celok uvedomuje význam vzdelania a trvá na tom, aby politici preniesli túto predstavu do praxe.

Ktoré efektívne zmeny pre inklúziu detí z chudobného prostredia sa podľa vás udiali v školstve počas éry samostatného Slovenska?

V tomto som veľmi skeptická. Poviem ale jednu vec, ktorá je záležitosťou posledných rokov. Akoby sa skončila zákopová vojna medzi tretím sektorom a štátom.

Štát si uvedomil, že tretí sektor môže byť užitočný pri riešení témy inklúzie a minimálne mu nekladie prekážky pre to, aby fungoval. To považujem za najväčšiu zmenu. Nevieme totiž, ako budú fungovať stratégie obnovy a odolnosti, ktoré sa teraz prijímajú.

Rezort školstva nedávno vypracoval Stratégiu inkluzívneho vzdelávania. Viacerí odborníci ju kritizovali. Koordinátor Inklucentra Viktor Križo v komentári pre Romano fórum napísal, že „ministerstvo tu pre európske štruktúry vyrába samoúčelné stratégie, ktoré nebude chcieť nikto realizovať“. Čo si tom dokumente myslíte vy, môže podľa vás niečo zásadné zmeniť?

Podľa môjho názoru nejde o dokument, ktorý by túto problematiku riešil systematicky, a najmä uveriteľne. Môj všeobecný postoj by som uzavrela tým, že téme zlepšovania postavenia Rómov sa venuje dostatočná pozornosť iba naoko.

Táto stratégia má aj svetlé stránky, a to minimálne v tom, že identifikuje problémy aj oblasti, ktoré by sa mali riešiť. Ale to sme vedeli aj bez nej. Samotné strategické ciele sú vydarené menej.

Napríklad, téma desegregácie je podľa môjho názoru uchopená úplne povrchne. Ako keby nebolo zrejmé, o aký zložitý proces ide a že bez koordinácie aktérov a plánov to nepôjde. To tam vôbec nie je.

Niektoré opatrenia alebo navrhovaný spôsob dosahovania cieľov sú z môjho pohľadu úplne nezmyselné. Neverila som vlastným očiam, keď sa prvý strategický cieľ odvolával na povinnosť orgánov miestnej samosprávy poskytovať údaje o školských obvodoch do centrálneho registra škôl. Ale veď toto platí už „iks“ rokov, aký je to cieľ?

Ďalej, kľúčové strategické ciele nemajú jasné kontúry. Jedným zo spôsobov plnenia cieľa je aj „desegregácia vo výchove a vzdelávaní všetkých detí a žiakov bez rozdielu v hlavnom vzdelávacom prúde“. Znamená to, že zanikne systém špeciálnych škôl? O tom sa tam nič nepíše.

A takto by sa dalo pokračovať. Ten materiál je tak vágny, akoby neexistoval žiaden jasný plán, čo s ním. Je takým práve preto, aby poskytoval vôľu dopĺňať ho ďalšími krokmi, o ktorých však nič nevieme.

Viera Kalmárová Vyštudovaná pedagogička, s učiteľstvom začínala na trnavskom gymnáziu. Neskôr v Trnave viedla Školské inšpekčné centrum. V roku 2015 ju minister školstva Juraj Draxler (nominant Smer-SD) vymenoval do funkcie hlavnej školskej inšpektorky. Po skončení mandátu zostala na inšpekcii pracovať ako radová inšpektorka.


Rozhovor vznikol vďaka podpore Fondu na podporu kultúry národnostných menšín.

Odoberajte články emailom

    Rozhovory