Spevák z Úradu vlády, ktorý nemal rád meškanie

Aký bol v súkromí Viliam Zeman, pedagóg a prekladateľ, ktorý spoluvytváral štandardizáciu rómskeho jazyka.

Viliam Zeman pri štandardizácii rómskeho jazyka v roku 2008. Foto – Marián Vlašič pre Úrad splnomocnenca pre rómske komunity

Autorka je bývalá splnomocnenkyňa vlády pre rómske komunity.

V živote som mala šťastie na veľmi múdrych a dobrých ľudí, ktorí mi zmenili život tým, že mi dovolili nahliadnuť do ich sveta. Naučili ma vnímať človeka ako ľudskú bytosť s chybami, a zároveň mi ukázali svoje človečenské poslanie.

Jedným z nich bol aj Viliam Zeman – publicista, skvelý pedagóg a hlavne prekladateľ z rómskeho do slovenského jazyka a opačne. V rokoch 1981 až 1984 Viliam študoval na Katedre andragogiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, kde po postgraduálnom štúdiu získal titul doktora filozofie.

Volali ho Viliam Dobyvateľ

Narodil sa v obci Lozorno, ktoré s ním bolo úzko späté počas celého života. Miloval svoju rozvetvenú „rómsku lozornovskú“ rodinu, ale najmä maminu Anku. Aj po jej odchode na druhý svet ju nosil v srdci a pri každej príležitosti si na ňu spomenul so slovami: „Takto by to povedala moja dobrá mamka Anka.“

Kto poznal Vilka, ktorého sme volali aj Viliam Dobyvateľ, predstaví si obraz vysokého mondénneho, kučeravého muža, ktorý bol vždy vkusne oblečený v obleku, belostnej košeli a peknej kravate. Používal vycibrené pánske parfumy, prekrásne voňal, mal zvonivý hlas. A ten jeho úsmev… Miestnosť, do ktorej vošiel, zaplnil šarmom a osobitým humorom. Bol pozorný, galantný a občas hrmotný.

Tešila som sa z každého nášho stretnutia, či už to bolo na pracovných rokovaniach alebo súkromne. Pochválil ma, ak som bola podľa jeho gusta pekne upravená, ale vedel aj povedať krutú pravdu. V tom čase som totiž nosila dlhé sukne takmer až po zem, a tak mi raz zarečoval. „Aninka, dozvedel som sa od známeho rašaja, po slovensky farára, že sa tvorí nový rád dlhých sukní. Vybavím ti audienciu u Matky predstavenej dlhosukňovej, nechceš?“ Po opakovanom zhodnotení mojej vizáže som naozaj začala nosiť čoraz kratšie sukne a šaty, takže ukázali síce krivé a barokové, ale moje nohy.

Nemal rád, keď druhí meškali

Spomínam si na jednu čarovnú sobotu. Ak to bolo možné, stretávali sme sa v soboty na trhovisku na Miletičovej ulici. Chodili sme tam na dobré červené víno, kupovať domáce žltučké kurence a rôzne domáce „šmakocinky“, akými sú oškvarky, masť, voňavé jaterničky či údené mäsité pašvare, teda rebierka. V čase osobného voľna som sa odievala do dlhej čiernej sukne podľa vzoru Matky predstavenej a obúvala som si lodičky na opätku. V tú pamätnú sobotu som meškala 30 minút. Bežala som cez celý trh ako Emil Zátopek, pretože Vilo bol veľmi dochvíľny a meškanie nenávidel.

Docupitala som k nášmu stánku a čo čert nechcel, na prahu dverí som sa potkla o moju dlhánsku sukňu – a bác na zem. Určite to bol pohľad Bohov. Ja na zemi – ako dlhá, tak široká. Opätok zaseknutý v sukni, noha zohnutá hore. Vilko podišiel ku mne, neúprosne potiahol lodičku na sukni a tým mi sukňu roztrhol a urobil rázporok, ale oslobodil ma. Podal mi ruku a nežne ma zdvihol zo zeme, no keď padá baroková žena, ktorou som bola, nežnosť ostala v ‚lufte‘ a v mojich obitých kolenách.

Ja, 154 centimetrová liliputka, som poďakovala môjmu skoro dva metre vysokému záchrancovi. Hrdinsky som podišla k nášmu stolu a sadla si, no nik v miestnosti sa nesmial. Viliam sa pozrel tým svojím pohľadom na pijúcich a jediacich štamgastov a v ten moment som počula, ako prehĺtali každé sústo jedla.

Podal mi pohár s vínom a dodal, akoby sa nič nestalo: „Kúpil som ti žltučké kura, lebo inak by ho gazdiná už nemala, a aj domácu pečienku som ti kúpil – máš to všetko v taške.“ Ticho som vypila na jeden dúšok takmer dva deci vína – na guráž – a potom som sa rozosmiala. V ten deň sme prišli domov až v čase neskorého obeda, ale tak to má byť, keď sa stretne partia dobrých a veselých ľudí, ktorí nesledujú čas.

Spevák z Úradu vlády

Vilo prekrásne spieval, mal byť operetným spevákom. Spolupracovali sme aj profesijne, pôsobil totiž na Úrade splnomocnenkyne vlády pre rómske komunity, kde mal organizačne na starosti štandardizáciu rómskeho jazyka. Bola to veru fuška zjednotiť rómsky hovoriacich intelektuálov. S Vilom a ďalšími kolegami sme opakovane absolvovali služobné cesty, najmä na východ Slovenska, aby sa odborníci dohodli na pravidlách štandardizácie.

Jedna z týchto služobných ciest viedla do Prešova. Bol zimný čas, snehu neúrekom, dokonca aj v Bratislave ho napadalo požehnane. Cestovali sme preto o deň skôr, aby sme rokovanie mohli zahájiť v pokoji, bez časového stresu. Ubytovali sme sa v Hoteli Dukla a veľmi nás potešilo, keď nám na recepcii povedali, že v ten večer bude v hoteli umelecký program operetných árií. Unisono sme sa zhodli, že tam pôjdeme. 

Nuž išli sme. Všetci upravení, ja v čiernom kostýme s perličkami a aj ostatní kolegovia si dali záležať na vzhľade. Navečerali sme sa „podiškurovali“, ale zostali sme sklamaní, lebo bolo už bolo takmer 21 hodín a programu nikde. Klavirista, ktorý v miestnosti tvoril hudobnú kulisu, blúdil po klaviatúre a hral a hral. Zahral už celý svoj repertoár, a tak sa obzeral vôkol seba s nádejou, že ho niekto vyslobodí. No zázrak sa pre neho nekonal.

Nelenila som a pošepla som Vilovi: „Choď na pódium a zaspievaj si.“ S úsmevom poslúchol a podišiel ku klaviristovi. „Pán umelec, mohli by ste ma doprevádzať? Zaspievam áriu Hajmáši Péter od Emmericha Kálmana z Čardášovej princeznej,“ povedal. A spustil.

Prítomní v sále hotela ožili, usmievali sa, pospevovali si a Vilko úžasne spieval. Gestikuloval, akoby bol na veľkom pódiu a jeho repertoár sa rozšíril aj o melódie z operety Cigánsky barón od Johanna Straussa mladšieho, o krásne ľudové piesne zo Záhoria, aj o pomalé halgatá.

Pán klavirista už hral na klavíri notové esperanto, ale podľa výrazu tváre sa z tohto muzicírovania tešil. Po riadnej chvíli vošla do miestnosti skupina uzimených umelcov, ktorú bolo poznať podľa toho, že jeden z nich mal v rukách husľové puzdro. Ospravedlňovali sa organizátorom podujatia za to, že meškali. Potom sa pri dverách započúvali do spevu a vrúcne tlieskali Vilovi.

Ponúkali mu angažmán a pýtali sa ho, v akom divadle je umelecky činný a či pochádza zo Slovenska. Vilko do mikrofónu hlasne odpovedal: „Som spevák-amatér a pôsobím na Úrade vlády“. Myslím si, že Úrad vlády nemal nikdy predtým vyššiu kredibilitu ako vtedy.

Pri tejto spomienke je mi clivo, no zároveň sa usmievam – boli to krásne časy. Nezabúdajme na našich vzdelaných Rómov, ktorí z tohto sveta odišli, žiaľ, nepovšimnutí, ale zanechali po sebe odkaz veľkého romipenu (súboru rómskych hodnôt – pozn. red.).

Viliam Zeman Publicista, pedagóg a prekladateľ z a do rómskeho jazyka. Narodil sa v roku 1942 v Lozorne. Študoval na Katedre andragogiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského. V 90. rokoch pracoval na odbore národnostného školstva Štátneho pedagogického ústavu. Neskôr bol odborným asistentom na Katedre rómskej kultúry UKF v Nitre. V roku 2008 bol súčasťou tímu, ktorý pripravoval štandardizáciu rómskeho jazyka na Slovensku. Publikoval v časopisoch Romano nevo ľil či Romano kurko, viedol časopis rómska revue. Do rómčiny preložil Rómske rozprávky Eleny Lackovej aj Paramisa – príbehy Jana Šandora. Je nositeľom viacerých ocenení.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].

Najčítanejšie

  1. Učiteľka z Luníka IX: Stalo sa mi, že žiačky s chrípkou ušli z domu do školy, lebo im chýbalo vyučovanie

    Lucia Matejová
    Učiteľka z Luníka IX: Stalo sa mi, že žiačky s chrípkou ušli z domu do školy, lebo im chýbalo vyučovanie
  2. Pedagogická asistentka z Jarovníc: Nemám rada, keď ma niekto chváli len preto, že som Rómka

    Lucia Matejová
    Pedagogická asistentka z Jarovníc: Nemám rada, keď ma niekto chváli len preto, že som Rómka
  3. Vyrastal v generačnej chudobe: Myslel som si, že to tak má byť a nádej mi svitla, až keď som odišiel z domu

    Marián Smatana
    Vyrastal v generačnej chudobe: Myslel som si, že to tak má byť a nádej mi svitla, až keď som odišiel z domu
  4. Rómovia majú krásny zvyk, počas Vianoc si navzájom odpúšťajú, hovorí etnologička Jana Belišová

    Klaudia Goroľová
    Rómovia majú krásny zvyk, počas Vianoc si navzájom odpúšťajú, hovorí etnologička Jana Belišová
  5. Ako dieťa počúvala, že je málo „rómska“ a nemá na jazyky. Potom sa zo španielskeho gymnázia dostala na školu v USA

    Lucia Matejová
    Ako dieťa počúvala, že je málo „rómska“ a nemá na jazyky. Potom sa zo španielskeho gymnázia dostala na školu v USA