„Všetci vypli svetlá a ticho sedeli doma“ opisuje Anastasiya Stoyka, ako jej rodina prežívala boje v meste Mykolajiv na juhu Ukrajiny.

Študentka informatiky Anastasiya Stoyka. Foto – archív AS

Študuje v Česku, priateľa má zo Slovenska a rodičov v meste Mykolajiv na juhu Ukrajiny, kde prebiehajú boje s ruskou armádou.

„Boli sa pozrieť na ulicu, kde sa bojovalo a hovorili, že to mesto nespoznávajú“, vraví Anastasiya Stoyka. „Je mi strašne ťažko a trhá mi srdce, že toto sa deje v našej krajine. Že v mojom rodnom meste je celá moja rodina a ja nemôžem nič urobiť.“

V rozhovore s Romano fórom opisuje, ako prežívali jej blízki dni po útoku a čo na to hovoria ich známi v Rusku.

Vaši rodičia bývajú neďaleko Odesy v meste Mykolajiv, kde tiež prebiehali boje. Ako prežívali posledné dni a noci?

Prvý deň mi hneď po zobudení písala kamarátka, či som už volala s mamou. Nevedela som, čo sa deje. Mama mi potom povedala, že počula tri výbuchy, mala vtedy slzy v očiach. Najprv bola doma sama, otec prišiel až neskôr. Nikto nečakal, že môže nastať takáto situácia.

Prvé dva dni boli veľmi ťažké. Ľudia na to, samozrejme, neboli pripravení. Stále zneli zvukové sirény a upozorňovali ľudí na to, že sa majú skryť, no oni nevedeli, kam sa majú skryť. Chýbali informácie aj dobrovoľníci. Všetci najprv začali panikáriť a nakupovať.

Chcela som, aby rodičia utiekli a prišli ku nám do Česka. Povedali ale, že na Ukrajine máme celú rodinu a že nikam nepôjdu. Chceli zostať s nimi a starať sa o babičky a deda. Na druhý deň vyhlásil prezident mobilizáciu, takže žiaden z mužov už aj tak nemohol opustiť krajinu.

Večer na tretí deň od útoku opäť znela zvuková siréna a do mesta prišli ruskí vojaci na tankoch. Bolo počuť výbuchy a streľbu v rôznych častiach mesta. Ľudia si navzájom písali, kde sa dejú boje.

Všetci vypli svetlá a ticho sedeli doma. Rodičia hovorili, že to bol veľmi divný pocit. Len sa pozerali do okna a v meste bola úplná tma. Najprv svietili len semafory, neskôr vypli aj tie, aby sa ruskí vojaci horšie orientovali v meste.

Veliteľ vojakov potom cez oficiálny komunikačný kanál mesta nakoniec oznámil, že vojakom sa Mykolajiv podarilo ubrániť a že zlikvidovali tri tanky.

Ako sa na meste podpísali boje?

Na ďalší deň ráno povolili ľuďom ísť von a po dlhej dobe nakúpiť. Otcov kamarát a spolužiak mojej kamarátky bývajú na ulici, kde sa bojovalo. Diali sa v nej brutálne výbuchy, všetky sklá v domoch sú tam rozbité a strechy poničené.

Rodičia sa tam boli pozrieť hovorili, že mesto nespoznávajú. Len pár dní predtým sa tam boli prechádzať a všetko bolo v poriadku.

Rozprávame sa v pondelok večer, 28. februára. Aká je situácia v meste teraz?

Bohužiaľ, dnes (t.j. v pondelok) večer bol opäť zvukový poplach. Hovorí sa, že aj v našom meste sa očakáva kolóna ruských vojakov. Ja mám v noci nastavený budík na každé dve hodiny, aby som sa zobudila a kontrolovala správy od rodičov.

Vy ste v Česku, rodičia 1500 kilometrov ďaleko. Čo prežívate tieto dni vy?

Je to niečo neskutočné. Cítim zúfalstvo, že im nemám ako pomôcť. Snažím sa aspoň zdieľať informácie a dávať ľuďom vedieť, čo sa deje. A ponúkať im, že sa na nás môžu obrátiť a my im pomôžeme.

Je mi strašne ťažko a trhá mi srdce, že toto sa deje v našej krajine. Že v mojom rodnom meste je celá moja rodina a ja nemôžem nič urobiť.

Spomínali ste, že ste sa rodičov pýtali, či neutečú a oni sa rozhodli ostať, aby sa postarali o starkých. Nerozmýšľali teraz, že vezmú celú rodinu a utečú?

Rozmýšľali sme o tom aj s priateľom, aj sme začali robiť plány, ako to urobiť. Našli by sme im tu ubytovanie, ozvalo sa nám kopec ľudí, že by pomohli.

No rodičia sú skôr proti. Babičky aj dedo sú už starší, pre nich by tá cesta bola ťažká. A ja sa bojím, či by cesta na hranice bola pre nich vôbec bezpečná.

Navyše, v Mykolajive sa takmer počas celého dňa dvíhajú dva mosty, takže momentálne neexistuje možnosť, ako sa bezpečne dostať do iných miest. Je síce cesta cez mesto Cherson, ale tam je to ešte horšie, boje sú tam stále.

V Rusku máte rodinu aj mnoho známych. Ako sa oni pozerajú na to, čo spravil Putinov režim?

Našťastie, nepočúvajú ruskú televíziu a tú propagandu, že Rusi nás prišli oslobodiť. Držia pri našej rodine a snažia sa byť realistickí. Okamžite po útoku nám písali a stále rodičom píšu, ako sa majú.

Mňa osobne ale trochu štve, že stále mlčia o tom, čo sa deje. Chápem, že je to pre nich nebezpečné, ich vlastná vláda sa im vyhráža väzením. Majú svoje rodiny, takže tomu rozumiem. Musia ale tiež prijať zodpovednosť.

Tá vojna už ale prepukla do takej miery, že si to odnáša aj ruský národ a oni sami. A stále to nie je porovnateľné s tým, aké to je na Ukrajine, kde sa zabíjajú ľudia.

Vedeli si vaši známi v Rusku predtým predstaviť, že ich krajina urobí niečo také?  

Nie, to si asi nevedel predstaviť nikto. Ľudia na Ukrajine aj moji známi v Rusku si mysleli, že sú to „len“ vyhrážky, no že v skutočnosti k ničomu nedôjde. Veď sme v 21. storočí.

Ľudia po druhej svetovej vojne veľakrát spomínali na históriu a hovorili, ako sa z nej máme poučiť. V Rusku robia každý rok spomienku s tým, že nesmieme zabúdať, že nemáme riešiť konflikty násilím. Napriek tomu sa to stalo a deje sa vojna.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na redakcia@romanoforum.sk.

Odoberajte články emailom

    Rozhovory