Zariadenie Oáza – nádej pre nový život v Bernátovciach je najväčším útočiskom pre ľudí v krajnej núdzi na východe Slovenska. V závislosti od ročného obdobia tu pomáhajú 250 až 300 ľuďom, ktorí stratili bezpečie domova, často dôstojnosť, ale aj vieru v seba a lepšiu budúcnosť.

V čase novinárskej návštevy vládne v ubytovni čulý ruch. Na dvore sa pracuje ako na mini farme, na verande sa pofajčieva a klienti zariadenia sa zvedavo obzerajú. „Vitajte v našom hoteli,“ zdraví jedna z diskutujúcich z partie pri káve. V tmavej hale za recepciou počuť v klietke tri papagáje.

Areál má niekoľko častí. Tvorí ho spomínaný útulok, akýsi vyšší štandard, kde majú ľudia možnosť postaviť sa na nohy. Zotrvať v ňom môžu tri roky. Neďaleko je aj  nocľaháreň. 

Tunajší obyvatelia však nie sú len prijímateľmi pomoci. Dlhodobejšie bývanie si musia zaslúžiť prácou a dodržiavať podmienku abstinencie a hygieny. Pod vedením tímu sa aktívne podieľajú na chode miesta – pestujú si vlastnú zeleninu, udržiavajú areál, čistia lesy, kosia lúky a pomáhajú si navzájom. 

„Ľudia, ktorí sa ‚chytili‘ príležitosti pracovať a byť tak užitočnými nielen pre celok, ale najmä pre seba, sa postupne menia. Vidíme to na ich správaní, zodpovednosti, čistotnosti a starostlivosti o svoje záležitosti. Ich vnútorný posun sa prejavuje aj navonok,“ vysvetľuje Peter Gombita, farár a zakladateľ zariadenia. Už šiesty rok v Oáze žijú aj rodiny s malými deťmi, ktoré tiež pribúdajú.

Kritická situácia so psami na východe

Niektorí klienti pomáhajú aj psíkom s podobným osudom, aký majú oni sami. „Nápad s útulkom vznikol pred viac ako desiatimi rokmi,“ začína rozprávanie koordinátorka Monika Pergerová. „Nášho šéfa Petra Gombitu vtedy oslovila košická IT spoločnosť NESS KDC s ponukou zapojiť sa do projektu s názvom Tuláci pomáhajú tulákom. Cieľom bolo vytvoriť miesto pre opustené a týrané psy a zároveň dať ľuďom bez domova pocit, že vedia byť užitoční.“ 

Na pozemku Oázy tak začali pribúdať prvé koterce a oplotený výbeh. Do prác sa okrem obyvateľov zariadenia zapojili aj zamestnanci IT firmy. Pre mnohých klientov to nebola celkom nová skúsenosť, už predtým sa podieľali na starostlivosti o hospodárske zvieratá v areáli, akými boli somáre, kone, kozy, sliepky či ovce. 

„Keď pán farár Gombita sa rozhodol, že projekt spustíme, dal mi ho na starosť. Aj som sa naňho jedovala, aj sme sa poškriepili. Viete, ako som sa vtedy bála psov?“ spomína so smiechom Monika, z ktorej je medzičasom veľká psičkárka, no nielen to. „Vypiplala som aj krásneho veľkého capka. Koza ho aj s jeho súrodencami odmietla, musela som ich kŕmiť z fľašky. Veterinár mi ukázal, ako kozu rozdojiť, aby spustila mlieko – tak som sa na to dala. Dojila som, nalievala do fľaše a kŕmila ich. V kuchynke na dečke pod radiátorom som mala poukladané kozliatka ako polienka, aby sa zohriali,“ spomína si Monika.

Do Oázy prichádzali psy z rôznych prostredí – z ulice, osád, niektoré doniesli chovatelia, ktorí si ich nechceli nechať, lebo boli choré či staré. „Ľudia nechcú platiť za veterinárne úkony, pretože sú drahé. Neskôr nám psy začali hlásiť aj obyvatelia z okolia, vozila nám ich mestská polícia. Psy sa v tom čase nachádzali všade, boli vyhodené alebo priviazané pri lavičkách, často aj zanedbané šteniatka,“ opisuje koordinátorka. 

Takto sa v areáli Oázy začal tvoriť malý psí útulok. Zariadenie však oficiálnym útulkom pre psov nie je, funguje ako akési ‚vysunuté pracovisko’, ktoré patrí pod organizáciu UVP v Haniske. Tá zabezpečuje evidenciu aj karanténu. „Je to náročné, treba na to veľa povolení. Ale musíme to robiť takto, aby bolo všetko v poriadku.“ A kto to všetko platí? Veterina a krmivo nie sú lacné. „Platíme to my. V Haniske majú vyše dvesto psov, sami majú čo robiť, aby to ustáli. Situácia so psami v núdzi je na východe kritická,“ vysvetľuje Monika. 

Základom starostlivosti je láskavosť

Pôvodnou myšlienkou projektu „tuláci tulákom“ bolo, že o psíky bez domova sa budú starať ľudia bez domova, ktorí by tak získali niektoré z výhod zooterapie. V Oáze však rýchlo zistili, že také jednoduché to nebude. „Zooterapia nie je pre každého. Mali sme zopár negatívnych skúseností, na základe ktorých sme museli prispôsobiť pravidlá.“

Spomína prípad, ktorý v nej ostal dodnes. „Jeden z ubytovaných klientov mal u seba vlastného psa. Vo vyhrotenej situácii kopol psa do brucha a zasiahol mu pečeň. Stalo sa to na Štedrý deň. Zobrala som psíka na kliniku, ale už mu, žiaľ, nevedeli pomôcť. Zomrel. Odmietla som to nechať tak a kontaktovala som ‚envirokriminálku‘. Telo psa som poslala na pitvu a prípad nahlásila. Celý proces trval päť rokov. Vypovedala som v trestnom konaní a klient napokon išiel do výkonu trestu. Síce len na pár mesiacov, ale aj to bol pre mňa úspech.“ 

Odvtedy sú pravidlá jasné – žiadne vlastné psy na izbách. Monika je zodpovedná za rozhodnutie, kto sa štvornohým obyvateľom Oázy môže venovať a kto nie. „Každý povie, že zvieratá miluje, ale to nestačí. Zvieratá síce vedia byť terapiou, ale nie pre každého. Ak si niekto zviera nevie vážiť, nemá pri ňom čo hľadať. Aj za tieto bezbranné tvory sme zodpovední.“

Ľudia sú podľa nej nevyspytateľní a majú rôznu minulosť. Niekomu stačí aj malý podnet, aby vybuchol a psíkovi ublížil. „Ľudí si vyberám. Sledujem ich správanie – či majú rešpekt, či sa neboja a či vedia byť láskaví. Zvieratá sú krásne, ale sú to živé bytosti, ktorých konanie nevieme vždy predvídať.“ 

Okrem láskavosti je pre Moniku pri práci so zvieratami dôležitá aj skúsenosť – nech už ide o psov, somáre, kozy ovce alebo kravy. „Najskôr klientom prideľujem jednoduchšie práce – upratovanie či nosenie konárov. Až keď sa osvedčia, môžu sa dostať k zvieratám,“ vysvetľuje. 

Aktuálne sa o psy starajú najmä stáli klienti Štefan a Peter. „Odkedy sa im venujú, vidím na oboch zmenu. A aj sami hovoria, že im to pomáha. Okrem toho to pomáha aj mne – popri mojej inej agende by som nemala šancu všetko zvládnuť.“

„Sme tu pre seba navzájom“

Pre Štefana, ktorý žije v Oáze niekoľko rokov, sú vďačné pohľady zvierat každodennou pripomienkou toho, prečo sa tu oplatí zotrvať. „Sme tu pre seba navzájom a starostlivosť o ne mi dáva zmysel,“ hovorí. Keď do zariadenia prišiel, bol na dne. „Predtým som veľa pil a na mesiac a pol som skončil v nemocnici. Zomrel mi otec, ešte pred smrťou sa najviac bál o mňa. Pýtal sa, čo to len so mnou bude.“ Na chvíľu sa odmlčí. 

Na svete mu vtedy ostala už len sestra. Práve ona za ním prišla do nemocnice s návrhom, aby išiel do Oázy a pozbieral sa. Podmienkou však bolo, že musí prestať piť. „Vtedy som si povedal, že to urobím. Prvý rok a pol bol veľmi ťažký. Vedel som, že keď si dám poldeci raz, budem v tom lietať znova. Sľúbil som sestre aj pánovi farárovi tu, že to zvládnem,“ vraví Štefan. Odvtedy sa alkoholu nedotkol, v auguste to bolo deväť rokov. Deväť rokov triezvosti, práce a – ako sám hovorí – aj veľkej zmeny. „Dúfam, že otec sa na mňa pozerá zhora a je pyšný.“

Štefan je v zariadení zamestnaný ako hospodár. „Robím všetko – od skladu cez psíky, drevo, režem, čistím somárom kopytá.“ Psy tu boli už v čase, keď prišiel prvýkrát. Odvtedy s nimi trávi každý deň. „Veľmi mi pomáhajú. Keď mám voľno, beriem ich na izbu do tepla. Hladkám, kŕmim, venčím ich, čistím koterce. Dávajú mi pocit radosti a spokojnosti.“ Zrazu sa zasmeje. 

„Dakedy ma aj nahnevajú. Kto to pišal na zem, Molinko?“ hrozí s úsmevom prstom fenke. „A pozrite, ako mi vankúš dotrhali. Musel som si ho zašívať. Ale sú moji zlatí,“ dodáva. 

V Oáze už odchoval dvadsaťtri psov, ktoré medzičasom odišli do nových domovov. „Niekedy mi majitelia pošlú fotky, ako sa im darí. Aha, tieto sa majú ako popolušky,“ hovorí a ukazuje na mobile fotku psíka, ktorý dnes žije v Nemecku a vozia ho na jachte.

Psov od Košíc si adoptujú aj v Nemecku

Adopcia psov do zahraničia nie je ojedinelý prípad. „Najprv sme mali problém ich umiestniť, na Slovensku je to extrémne náročné. Našťastie som sa dostala k dôveryhodnému a overenému kontaktu z Nemecka a začalo to fungovať,“ teší sa Monika, ktorá má adopcie na starosti. 

Medzičasom má zabehnutý systém. „Pošlem popis, fotky a informácie, či je pes očkovaný, čipovaný a kastrovaný. Napíšem k tomu aj krátky príbeh, niekedy si ho musím trochu ‚pribásniť‘, ale to len preto, aby si potenciálny majiteľ vedel psa lepšie predstaviť,“ smeje sa.

Nemecká strana texty následne upraví a zverejní ponuku. „Keď sa ozve rodina, napíšu mi, že niekto si psa rezervoval. Deň pred prevozom kontrolujem pasy, očkovania, odčervenie, prípadne či treba ešte niečo doplniť. A potom už psík cestuje za lepším životom.“

O šteniatka sa okrem Štefana stará aj Peter. Nedávno sa našiel nový domov Rexíkovi, na ktorého spomína s úsmevom aj s nostalgiou. Dnes je opatrovníkom dvoch šteniatok, ktoré po ňom počas rozhovoru skáču, akoby spolu boli odjakživa. 

Nebude mu za nimi smutno? „Jasné, že bude. Človek si na nich zvykne, ale teším sa za ne. Som rád, že im bude dobre,“ vraví. Mnohé psy však v Oáze zostávajú dlho, niektoré aj desať rokov. I tie sa však niekedy dočkajú toho svojho „zázraku“ – tak ako aj ľudia, ktorí tu žijú.  

Peter je v zariadení druhý rok. „Toto miesto mi veľmi pomohlo. Bol som rok na ulici bez domova,“ odmlčí sa na chvíľu. Vo vzduchu cítiť napätie a smútok. „Bolo to veľmi ťažké. Tu som si život konečne stabilizoval a začínam odznova.“ 

Ako prišelec začínal v kotolni, až za ním jedného dňa prišla vedúca s otázkou, či by nechcel pomôcť pri psíkoch. „Keďže som chalan z dediny a mám vzťah k zvieratám, povedal som si, prečo nie.“ Odvtedy je súčasťou jeho života kŕmenie, venčenie a ďalšia starostlivosť. Ale aj blízkosť, ktorá nielen tu znamená veľa. „Viete, tie psy sú taká moja rodina,“ uzavrie ticho. 

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].