Desiatky rokov učí rómskych žiakov, je spoluautorkou prvých pravidiel rómskeho pravopisu a mnohých učebných zošitov. „Nemali by sme sa hanbiť používať rómsky jazyk verejne,“ hovorí Eva Gašparová, učiteľka Súkromnej strednej odbornej školy pedagogickej a sociálnej v Košiciach.

„Niektorí Rómovia si, bohužiaľ, myslia, že keď prestanú rozprávať po rómsky, budú niečo viac a ostatní ich nebudú brať ako Rómov.“

V rozhovore okrem iného vysvetľuje, aký majú dnešní rómski tínedžeri vzťah k rómčine, čo jazyku Rómov chýba a ako sa za desiatky rokov zmenila úroveň žiakov v triedach.

Ako si spomínate na svoje detstvo?

Na detstvo si spomínam veľmi rada, pretože bolo šťastné. Vyrastala som vo veľkej rodine, mala som osem súrodencov, no dvaja, žiaľ, už zomreli. Bývali sme v malebnej dedinke Kuková, kde nebolo veľa Rómov – len tri rómske rodiny.

Dá sa teda povedať, že som vyrastala viac v slovenskom ako v rómskom prostredí. Na prvý stupeň  základnej školy sme chodili do Kukovej, na druhý stupeň som dochádzala do inej dediny. 

Žili sme v pekných murovaných domoch spolu so starými rodičmi. Rada si na to spomínam, pretože ako deti sme mali voľnosť – tým myslím najmä pohyb v prírode. Keďže sme mali záhradu, vedeli sme, ako sadiť, okopávať aj zberať úrodu. Často sme sa stretávali aj s nerómskymi rodinami, nepociťovali sme teda nejaký rozdiel v tom, že my sme Rómovia.

Kde ste strávili študentské časy?

Študentské časy som prežila za minulého režimu, tak ako vtedy aj ostatní študenti. Boli sme veľmi angažovaní v pionierskej organizácii, často sme chodievali na výlety s deťmi. Najradšej som však vo voľnom čase navštevovala knižnicu. Keď som našla dobrú knihu, schovala som sa niekde v dome, aby ma nevyrušovali a niekedy som ju prečítala aj za dva dni. Čítala som všeličo – dobrodružné aj náučné knihy. Televíziu alebo filmy som sledovala málo, veľmi ma nezaujímali.

Po skončení gymnázia som pokračovala v štúdiu na Prešovskej univerzite. Vybrala som si pedagogickú fakultu, kombináciu nemeckého a ruského jazyka. V máji 1977 som ukončila štúdium a od septembra som začala učiť.

Kedy a prečo ste sa rozhodli, že sa stanete učiteľkou?

Lákalo ma to od detstva, pretože som rada chodila do školy. Hodiny som nevymeškávala, iba keď som bola chorá tak, že som si nemohla dovoliť prísť do triedy. Ako deti sme sa hrávali na učiteľov a žiakov, ja som bola vždy učiteľka a riadila som „triedu“. Ostatní ma počúvali, pretože som mala organizačné  schopnosti. A teda, ako som rástla a študovala, ťahalo ma to viac a viac k učiteľskému povolaniu.

Desaťročia vzdelávate nielen rómskych žiakov. Ako sa za ten čas zmenila úroveň detí v triedach? Sú dnes šikovnejšie, vedia toho viac?

Viem to porovnať. Už takmer 20 rokov učím na strednej škole, ale predtým som bola učiteľkou na základnej. Vtedy to bolo s deťmi oveľa lepšie ako dnes, pretože sme nemali segregované triedy. Neexistovali výlučne rómske triedy, deti boli včlenené medzi ostatných. Ak bolo v jednej triede 30 detí, určite v nej boli aj rómski žiaci. Vďaka tomu som nemala pocit, že by naše rómske deti boli veľmi slabé alebo nepripravené. Snažili sa dobiehať nerómskych žiakov.

V tomto období ukončilo stredné odborné školy veľa Rómov, či už ako čašníci, kuchári, remeselníci. Dôležité bolo, že nikto nesmel ostať na úrade práce. Po ukončení 9. ročníka museli byť všetci – aj žiaci z rómskych komunít – zaradení do školského vzdelávania, nech už na učňovke alebo na štvorročnej strednej odbornej škole. Dnes skončí žiak z rómskej komunity pre benevolentnosť základnú školu v 7.-8. ročníku. Splní si povinnú školskú dochádzku a môže ísť rovno na úrad práce. 

Učíte rómsky jazyk na Súkromnej strednej odbornej škole pedagogickej v Košiciach. Aký majú vaši žiaci vzťah k rómčine?

Keď sa ma rómski žiaci pýtajú, či je potrebné, aby sa učili po rómsky, vždy im poviem, že jednoznačne áno. Je najvyšší čas. Ako Rómovia môžeme byť radi, že máme po niekoľkých storočiach možnosť učiť sa svoj materinský jazyk v školách.

Ani sa mi nesnívalo, že sa nám to raz podarí, pretože rómčina je – v porovnaní s inými jazykmi národnostných menšín – znevažovaná alebo nedocenená. Po dlhoročnom úsilí skupiny vzdelaných Rómov sa nám však podarilo presadiť rómčinu ako menšinový jazyk do škôl.

Pomohlo nám, že štát v roku 1991 uznal Rómov ako národnostnú menšinu, z čoho vyplývalo aj právo učiť sa v škole svoj materinský jazyk. Odvtedy to bola ale dlhá cesta a dlhoročný experiment. Od roku 2003 sa overovali učebné texty na základných a stredných školách. Až v roku 2008 prebehla na Slovensku štandardizácia rómskeho jazyka, ktorá znamenala jeho uznanie.

Žiakov teda k rómčine motivujem, pretože hoci povedia, že vedia po rómsky, už po mesiaci zistia, aké veľké nedostatky majú. Napríklad používajú slovenské číslovky. Nemali by sme sa hanbiť používať rómsky jazyk verejne. Keď v ňom budeme používať priveľa slovenských výrazov, opäť budeme len na smiech majoritnej spoločnosti a rómčina sa nebude rozvíjať.

Deti musia vedieť, že aj rómčina má svoju štruktúru. Lexikálnu časť treba zdokonaľovať, je potrebné začať používať pôvodné výrazy a tvoriť nové slová. Snažíme sa so žiakmi vytvárať príbehy, básne a ich veľmi teší, že môžu písať vo svojom materinskom jazyku.

Lektor rómčiny Roman Eštočák v rozhovore s Romano fórom povedal, že medzi Rómami sa vytráca komunikácia v rómskom jazyku a hovoria skôr po slovensky. Máte aj vy takúto skúsenosť?

Romana Eštočáka poznám, pripravovala som ho na štátnicu. Na mojich prednáškach sám povedal, že aj dospelí Rómovia sa ešte majú čo učiť – napríklad výrazy, ktoré sú pôvodné, no oni ich nepoznajú. Rómčina medzi Rómami je teda problém.

V našej histórii boli obdobia, keď boli Rómovia prenasledovaní – hlavne počas druhej svetovej vojny. Niektorí Rómovia si, bohužiaľ, myslia, že keď prestanú rozprávať po rómsky, budú niečo viac a ostatní ich nebudú brať ako Rómov.

Neuvedomujú si však, že zatajovaním svojho materského jazyka popierajú svoju identitu. Strácajú tým hrdosť – alebo po rómsky „paťiv“. Aj v škole sa stretávam s prípadmi, keď žiaci povedia, že doma nekomunikujú po rómsky. Mnohí to odôvodňujú tým, že nechcú mať problémy v škole. Tých dôvodov je teda viacero.

V čom je rozmýšľanie v rómčine iné než rozmýšľanie napríklad v slovenskom jazyku?

Pre deti ktoré doma komunikujú po rómsky, je slovenský jazyk v podstate cudzím jazykom. Na základných školách u nich vidíme jazykovú bariéru, a to nielen na prvom, ale aj na druhom stupni. Ich znalosť slovenského jazyka je minimálna, čo znamená, že ak majú nad nejakou úlohou rozmýšľať v slovenčine, pôjde im to oveľa ťažšie, ako keby bola tá úloha bola v rómčine.

Aj preto sa snažím o to, aby sme v primárnom aj sekundárnom vzdelávaní mali asistentov učiteľa, ktorí vedia po rómsky. Asi sa totiž nedočkáme toho, že budeme mať na základných školách toľko vzdelaných učiteľov, aby pokryli všetky tieto miesta.

Bolo by to však dobré, pretože ak učiteľ učí dieťa inej národnosti, mal by ovládať jej jazyk. Nechcem byť kritická, ale rozmýšľam reálne a viem, že na maďarskej škole by riaditeľ neprijal na prvom stupni učiteľku, ktorá by neovládala maďarčinu. Materinský jazyk musí totiž pomôcť preklenúť bariéry. Žiakom teda treba pomáhať najmä na základnej škole.

Ste spolutvorkyňou prvých učebníc na výučbu rómskeho jazyka, vytvárate aj učebné osnovy a pomôcky. V akom stave je dnes rómčina na Slovensku?

Musím, žiaľ, konštatovať, že od roku 2008 nezaradilo rómsky jazyk do svojich vzdelávacích programov veľa škôl. Vyučuje sa na niektorých súkromných stredných školách, kde pôsobia ľudia, ktorí zavedenie rómčiny do tried iniciovali. Základných škôl s rómskym jazykom je veľmi málo.

Od roku 2003 mal však najväčšiu zásluhu na vzniku učebných pomôcok Štátny pedagogický ústav. Podarilo sa získať peniaze z európskych a nórskych fondov a v rámci týchto projektov sa spravilo veľa publikácií – učebnice, pracovné zošity, metodické príručky. V rómskom jazyku máme preložené rozprávky, slovensko-rómsku čítanku pre druhý a tretí ročník a teraz sa chystám dokončiť slovník odborných výrazov, ktoré vznikli v praxi počas vyučovania rómskeho jazyka.

V slovensko-rómskom jazyku sa tiež majú vydať rôzne učebné texty, napríklad maturitné. A pracujeme aj na revidovaní pravidiel rómčiny. Ako som spomínala, prvé vyšli v roku 2008 a dnes ich chceme rozšíriť. Sú prvou pomôckou pre učiteľa, ktorý chce učiť rómčinu.

Čo by rómskemu jazyku pomohlo? Čo by ste si preň priali?

Keďže patrím do skupiny ľudí, ktorá vynaložila veľké úsilie, aby sme zaviedli rómsky jazyk do škôl, prajem si, aby toto naše úsilie nevyšlo nazmar. Aby sme mali viac mladých Rómov, ktorí budú mať záujem obohatiť svet o rómsky jazyk a šíriť ho v komunite. Tak ako nás učila Milena Hübschmannová (zakladateľka československej romistiky, pozn. red.), rómsky jazyk si zaslúži veľkú úctu, pretože sa zachoval stáročia, a to napriek veľkým asimilačným snahám o popretie identity Rómov.

Prajem si, aby rómsky jazyk nevymizol, keď sme si ho doteraz uchránili. Je našou povinnosťou ďalej ho rozvíjať. Jazyk sa musí zveľaďovať aj obohacovaním slovnej zásoby, aby mladí Rómovia začali rozprávať pekne po rómsky a nie nejakým skomoleným rómsko-slovenským dialektom.

Čo pre vás znamená rómska identita?

Znamená pre mňa priznanie sa k svojmu pôvodu. Ja som vyrastala v rodine, kde sme dodržiavali rómske zvyky, či už to boli sviatky alebo iné príležitosti. Bola som vedená k tomu, že sme ako Rómovia žili v komunite súdržnosti a vzájomnej pomoci. Prejavovala sa úcta k starším ľuďom a vo vzťahoch bola ľudskosť. V chudobných komunitách sa nikto nepovyšoval nad druhými pre to, že toho má viac alebo že je niekým viac. Táto úcta, ľudskosť a súdržnosť sa však vytratila.

Ako sa z Vášho pohľadu na Slovensku vyvíja postavenie a životná úroveň Rómov?

Či človek chce alebo nie, zaujíma sa o politické dianie, pretože sa to týka každého. Nielen terajšia, ale minulé vlády – hoci vieme, aké boli tie predošlé – vnímali Rómov ako záťaž tejto krajiny. Úplne ignorovali existenciu Rómov ako ľudí, ktorí tu pracovali roky a predtým budovali túto spoločnosť.

Rómovia sa zúčastňovali na všetkých historických udalostiach, ako napríklad Slovenské národné povstanie. Za socializmu budovali byty, stavali fabriky. A týchto ľudí politici po vzniku demokracie jednoducho odvrhnú, pretože tá častokrát nemyslela na slabšie vrstvy spoločnosti.

Mnohí ľudia sa tak dostali na okraj spoločnosti a žijú v zaostalých osadách, čo v histórii nemá obdobu. Ako poznám históriu Rómov, nikdy nemali také zlé podmienky ako v súčasnosti.

Nemôžem povedať, že nie som hrdá na to, že žijem na Slovensku. Popravde som ale rada, že moje deti žijú v zahraničí vo vyspelých demokratických krajinách, pretože tu sa Rómovia demokracie nedočkajú.

Neexistuje iná krajina Európskej únie, kde žijú Rómovia tak, ako tí naši v osadách. Je to pre Slovensko hanba a veľmi sa čudujem, prečo Európska únia ešte nezakročila, keď si hovoríme, že do nej patríme.

Ako je možné dopustiť, aby sa ľudia, ktorým môže v ich situácii pomôcť len štát a sú na jeho pomoc odkázaní, roky žiadnej pomoci nedočkali? Mnohí žijú o hlade a neviem, ako prežijú túto zimu. Mnohí zomierajú zabudnutí. Je to naozaj smutné.

Eva Gašparová Celoživotná učiteľka. Vyrastala v Kukovej, dedine neďaleko Svidníka. V Prešove vyštudovala učiteľstvo, špeciálne ruský a nemecký jazyk. Je spoluautorkou prvých pravidiel rómskeho pravopisu, učebníc a pracovných zošitov pre rómčinu. Pomáhala zavádzať rómčinu do škôl na Slovensku. Momentálne učí na Súkromnej strednej odbornej škole pedagogickej a sociálnej v Košiciach. V roku 2016 získala ocenenie Roma Spirit.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].