Na príklade vietnamskej komunity skúma, kedy a prečo sa v komunistickom Československu začali objavovať prvky rasizmu. „U rodičov je stále prítomný strach, takže sa neotvoria – pocit strachu zakryjú hodnotami, ktoré sú im známe,“ hovorí fotografka a vizuálna umelkyňa Kvet Nguyen.

Nedávno jej vyšla kniha Všetko čo nás spája, v ktorej otvorene opisuje život vietnamskej komunity na Slovensku. „Chcela som priblížiť, že pocity, ktoré som prežívala, môžu byť veľmi podobné tomu, čo možno prežívajú mnohí čitatelia.“

V rozhovore okrem iného vysvetľuje, prečo jej rodičia odišli z rodnej krajiny, v čom je vietnamská kultúra iná ako slovenská, ako tento rozdiel cítila počas dospievania, a tiež, aké traumy sa vo vietnamskej komunite prenášajú z generácie na generáciu.

Narodili ste sa a pôsobíte na Slovensku, máte však vietnamské korene.

Áno, narodila som sa v Nových Zámkoch. Som druhá generácia našej rodiny na Slovensku.

V ktorej oblasti Vietnamu žila vaša rodina?

V severnej časti asi dve hodiny autom od Hanoja, hlavného mesta Vietnamu. Je to malá dedina Việt Hồng.

Kedy a prečo sa vaši rodičia odsťahovali?

Otec sem prišiel v roku 1988. Najprv pricestoval iba on sám, no keď už bolo jasné, že ostane, prišla za ním aj moja mama so sestrou.

Išlo o medzinárodnú spoluprácu medzi komunistickými krajinami – Vietnamom a Československom. Projekt bol koncipovaný ako dočasný pobyt, počas ktorého vybraní občania mohli získavať nové zručnosti z inej krajiny, ktoré vedeli potom aplikovať doma. Bol o to prirodzene záujem, rozvoj zručností znamená lepšie uplatnenie sa, lepšie finančné aj životné podmienky.

Späť domov sa však už nevrátil.

Otec vycestoval v poslednej „vlne“ spolupráce, ktorá skončila Nežnou revolúciou v roku 1989. A s pádom režimu skončil aj „komunistický projekt“. Otec sa teda rozhodol ostať v slobodnej krajine – vo vtedajšom Československu.

Mama sa za ním prisťahovala až neskôr, keď bolo jasné, že nám v novej krajine bude lepšie a že by sme si vedeli vybaviť oficiálny pobyt.

Čo zavážilo najviac?

Okrem toho, že demokratické zriadenie je vždy lepšia voľba, určite zohrala úlohu aj slobodná trhová ekonomika, ktorá môjmu otcovi umožnila stať sa živnostníkom. Navyše, štát podporoval rozmach podnikania, aby tak zlepšil ekonomickú situáciu v krajine a pomohol ju tak stabilizovať. 

Ako vnímala túto veľkú životnú zmenu vaša staršia sestra?

Mala vtedy 9 rokov, čiže si toho pamätá dosť – život vo Vietname, aj zmenu po presťahovaní. Boli to to pre ňu vlastne formujúce roky. Ale veľmi o nich nehovorí.

Ani o vojne vo Vietname? Vaši rodičia ju zažili na vlastnej koži.

Neviem, ako to sestra vnímala, ale asi nie veľmi, hoci rodičia vojnu naozaj zažili. Keď vypukla, mali tesne pred dospelosťou. To je vek, keď mladý človek veľmi intenzívne a citlivo vníma situáciu v krajine. Ale ani oni o tom nehovoria.

Vôbec?

Povedala by som, že málo, alebo v redukovanej forme. Kým som sa o ich spomienky nezačala intenzívnejšie zaujímať, nepadlo v rodine o vojne ani slovo. Táto téma sa vždy nejako zaobalila do väčšieho tematického celku, ako je napríklad chudoba. Nespomínali sa žiadne detaily. Rozprávanie o vojne vo Vietname im ide doteraz ťažko.

Takáto udalosť musí byť veľmi traumatizujúca. Myslíte si, že mlčanie je istý spôsob ochrany?

Je to možný spôsob, ako s tým v sebe pracujú. Ale je to možno aj našou vietnamskou povahou.

A tá je aká?

Vlastne neviem, prečo tento typ povahy nazývam vietnamskou. Všimla som si však, že u Vietnamcov a Vietnamiek je to opakujúci sa motív. Nechcú veľmi preberať vojnu. Nechcú byť ľutovaní. Bolo to zlé obdobie, takže sa snažia premieňať ťažké spomienky na silu, alebo na niečo iné dobré. Uchopujú to inak.

Vás však ich vnútorné prežívanie a rodinná história zjavne zaujíma.

Áno, všetky tieto udalosti beriem veľmi citlivo a emotívne. No možno je to tým, že moja rodina to takto silno vnímať a prežívať nechce. Ja to teraz preberám v inej forme.

Ako žila vaša rodina vo Vietname?

Otec bol vyučený mechanik a po príchode do Československa využil svoje vzdelanie na stavbe. Keď sa stal živnostníkom, začal predávať textil. Najprv na jarmokoch, potom na trhu. Ľudia vtedy vo veľkom kupovali veci, ktoré dovtedy neboli úplne dostupné. Neskôr sme mali aj kamenný obchod. No keď prišli na trh módne reťazce a obchodné centrá, otec si otvoril vietnamské bistro. Postupne sme prešli do stavu, že máme len reštauráciu a obchod sme zatvorili.

Darí sa im?

Myslím, že áno. Ponúkajú rôzne ázijské jedlá za veľmi výhodnú cenu. V reštaurácii trávia veľa času. Ale hosťom chutí a myslím, že vnímajú aj to, že moji rodičia sú dobrí a poctiví ľudia.

V Martine je známa vietnamská reštaurácie NhàBè. Jej mladý majiteľ sa cez gastropriestor snaží hovoriť o svojom rodinnom príbehu. Poznáte sa?

Áno, s Namom, ktorý je polovičný Vietnamec, sa poznáme. Dokonca sme spolu pracovali na príprave Dni Vietnamu v Bratislave. Myslím, že sa mu darí pretavovať vietnamské dedičstvo do svojho podnikania.

Je zaujímavé, že vo vašom aj v jeho prípade sa o históriu rodiny zaujíma až ďalšia generácia. Akoby až mladí začali pátrať po svojej identite.

Áno. Vnímam, že vzniká akýsi „boom“ túžby po vlastnej identite a myslím to v dobrom. Čoraz viac mladých ľudí sa ozýva a hlási sa ku svojím koreňom, hovoria o svojej skúsenosti. A nie iba Vietnamci a Vietnamky. No ak ideme do regiónov, stále je takýchto ľudí málo. V Česku sú ľudia oveľa otvorenejší objavovaniu vlastnej identity, no verím, že to časom tak bude aj u nás a bude nás počuť.

Čím to je, že sa ako menšina zrazu otvárate?

Uzavretie zrejme súvisí aj s vietnamskou výchovou detí. Na druhej strane je otvorenosť iste aj o väčšej slobode a o prostredí, kde človek žije.

Rozprávať o svojom pôvode som začala až na vysokej škole. Prostredie Vysokej školy výtvarných umení je všeobecne otvorené a veľmi mi pomohlo.

Aká je teda vietnamská výchova?

Prísnejšia. Podľa mňa to však takto nemá len vietnamská kultúra, súvisí to skôr s migrantskou skúsenosťou a pozadím. Ide v nej skôr o dôraz na racio. Na to, aby rodina fungovala, na nutné zabezpečenie. V dôsledku toho nie je úplne priestor na riešenie otázok identity alebo na hlboké zamyslenia sa nad niečím filozofickejším. 

Medzi vami a sestrou je dvanásťročný vekový rozdiel. Ako to vníma ona?

Nemôžem hovoriť za ňu, ale myslím si, že splynula aj so slovenskou časťou svojej identity. Miešajú sa v nej dva svety. Snažila sa však ísť podľa normy, ktorú nastavili už naši rodičia, čo však neznamená, že to je automaticky zlé alebo dobré.

Napriek vyštudovanej vysokej škole v Banskej Bystrici nešla s prácou do rizika a stavila na zabehnuté koľaje – robí v nechtovom štúdiu.

Prečo je nechtové štúdio „zabehnutými koľajmi““?

Nechtový dizajn je pre prvú vietnamskú generáciu typickým povolaním. Sestra v tom asi cíti istotu, no myslím si, že mala veľký potenciál aj v inej oblasti.

Sestra sa napokon presťahovala do Anglicka, kde si našla vietnamskú komunitu, manžela a pracuje v spomínanom nechtovom štúdiu. Keďže si s tamojšími ľuďmi rozumela, povedala si, že to je miesto, kde sa nájde. Je to v súlade s nastavením a hodnotami našej mamy. Ale toto všetko sú iba moje interpretácie.

Hoci sa vaša mama javí byť prísna, dala vám relatívnu voľnosť, keď sa sestra mohla presťahovať do Anglicka.

Napokon áno, ale keď som bola tínedžerka, bola oveľa striktnejšia. Mala som z toho veľkú traumu, pretože som si myslela, že to tak musí byť. Ale vďaka tomu som začala viac rebelovať.

V čom bolo jej prísnosť tak extrémna?

Takmer nič som nemohla a bolo mi mnohé vyčítané. Nemohla som chodiť nikam mimo školy.

Vôbec nikam?

Samozrejme, bola som u kamošky a podobne. Mala som veľmi striktné pravidlá. A aj keď bolo všetko v poriadku, mala som pocit, že ak sa niekam vypýtam, tak bude zle. Alebo to bude veľmi dlhá diskusia, ktorou som si nechcela prechádzať, aby by som si mamu nepohnevala. Tak som preventívne radšej nič neriešila.

Zároveň som chcela napĺňať úlohu slušnej a dobrej dcéry, lebo mama ma v takom duchu vychovávala. Tieto vnútorné tlaky sú najťažšie – nechcieť niekoho sklamať.

Špeciálne tínedžer to musí ťažko znášať.

Pamätám si, že som raz bola u kamarátky a ostala som dlhšie ako zvyčajne. S mamou sme sa pohádali, cítila som výčitky, že toto nesmiem a že ju nemám rada. Takáto psychická manipulácia bola náročná.

A čo školské lásky?

Tie som mala, samozrejme, úplne zakázané. Zatiaľ čo moji kamoši na strednej škole randili, schádzali sa v partiách a chodili do kina, ja som nemohla.

Keďže som bola fyzicky odlišná, chcela som sa im podobať aspoň v tom, že s nimi niekam pôjdem. Ale nemohla som. Jediný svet, ktorý som si vytvorila, bol online svet.

Sociálne siete?

Skôr som fungovala na blogu. Vďaka blogu som sa mohla vyrozprávať, našla som si tam svoju komunitu.

Bola táto komunita vietnamská alebo slovenská?

Slovenská aj zahraničná. To bol spôsob, ako sa dostať „von medzi ľudí“.

A čo priateľstvá?

Mala som šťastie na kamarátky. Mimo „populárnej“ časti triedy som si našla rovnaké introvertky a aj vďaka nim som začala blogovať.

Jedna z nich veľmi veľa čítala. Ja som, naopak, dovtedy nemala blízko k literatúre, takže mi predstavila Harryho Pottera – super populárnu sériu. Bol to pre mňa nový svet. Postupne som sa pri čítaní dostala aj k Denníku princeznej a začal som písať blogy v podobnom štýle. Takto som našla svoj kreatívny svet. Znie to možno vtipne, ale takto univerzálne príbehy dokážu formovať a pre mňa to bolo veľmi prínosné, pretože mi to otvorilo cestu k písaniu.

Ako je možné, že vás vaši prísni rodičia pustili študovať do veľkej Bratislavy, navyše umeleckú školu?

To, ako som vnímala mamu, bolo do veľkej miery o mne. Odmalička totiž cítim nejaký tlak z oboch strán – zo strany rodiny alebo zo strany slovenskej spoločnosti.

Mama to však nikdy nemyslela v zlom, dala mi veľa lásky. Napriek náročnému dospievaniu máme dnes veľmi dobrý vzťah, pretože už viem, ako myslela. Mama vedela, že štúdium je pre mňa veľmi dôležité a že iba vďaka štúdiu môžem napredovať, mať lepšiu prácu, zabezpečiť sa – a byť šťastná.

Zmenil sa váš vzťah?

Áno, aj ona si prešla nejakou evolúciou. Tiež zmäkla. Viac sa vieme rozprávať o živote, štúdiu, o predstavách. A začalo to práve mojím nástupom na vysokú školu.

Vedeli ste vždy, že sa profesijne vydáte umeleckým smerom, konkrétne k štúdiu fotografie?

Nie. Najprv som išla do Banskej Bystrice na politológiu. Fotku som vnímala dovtedy ako hobby.

Prečo ste si vybrali politológiu?

Politológiu som si – opäť – zvolila kvôli racionálnym dôvodom. Bála som sa, že ma nikam neprijmú. Moje sebavedomie pokrivkávalo a vedela som, že na politológiu berú bez prijímacích skúšok žiakov, ktorí majú dobrý priemer známok. Keďže som ho mala, vzali ma, a tak som išla do Banskej Bystrice.

Aký impulz vás posunul k zmene študíjneho odboru?

V lete som bola u sestry v Anglicku, kde som začala viac fotiť. Navyše mi láskavo zadovážila lepší foťák. A k tomu sa stalo niekoľko udalostí v rodine. To všetko dokopy ma dosť formovalo. Zintenzívnilo sa mi emocionálne prežívanie a politológia mi zrazu prišla plochá a nudná.

Začala som sa stretávať aj s ľuďmi, ktorí študovali umelecké odbory v Bratislave, a to ma tiež ovplyvnilo. Preto som sa rozhodla skúsiť prijímačky na VŠVU a prijali ma.

Takže to bola v niečom náhoda? 

Povedzme, že to nebol zámer. Vedela som, že rada fotím, že sa to ľuďom páči, a tak som to skúsila. No vtedy som ešte umeniu až tak nerozumela. Skôr to bol len nejaký cit pre krásu v obraze.

Kedy ste vlastne objavili, že vás baví fotenie?

Už ako veľmi mladá, mala som asi pätnásť rokov. Fotila som kvetinky, ulice a potom som začala fotiť ľudí. To bolo pre mňa veľmi zaujímavé. Fotila som hlavne moju sesternicu. Boli sme zohraná dvojka – vedela som s ňou vytvoriť emóciu, ktorú som prežívala. Tieto fotky boli iné ako šťastné fotky z dovolenky alebo selfie ľudí, ktoré som videla na internete. Častokrát to boli tmavé, depresívne fotky, inscenácie, alebo móda. Bavilo ma byť v tvorbe iná.

Mali ste aj nejakú inšpiráciu?

Áno, napozerala som si ľudí, ktorých som sledovala na blogoch a pozorovala som, ako fotia. Buď som sa ich snažila napodobniť alebo to posunúť ďalej. Skôr to však bola technická a remeselná práca.

Keď som nastúpila na VŠVU, snažila som sa už o hĺbkové sondy do vnútra človeka. Okrem obrazu som teda vedela pripojiť aj obsah.

So zmenou štúdia prišlo aj nové mesto – Bratislava. Bola to zrazu iná sloboda?

Toto som asi nikdy nereflektovala, ale myslím si, že je to pravdivé označenie – dostala som slobodu. Zrazu som nevnímala malomeštiacke pohľady smerujúce na moju inakosť. Už som nemala pocit, že sem nepatrím.

V Nových Zámkoch, kde ste vyrastali, ste ten pocit mali?

Áno. Samozrejme, keď sa to dialo, bola som ešte dieťa a tínedžerka. Verím, že sa to časom mení aj tam.  Ale stále to je menšie mesto, kde je väčšia šanca, že človek ako ja bude nejakým spôsobom viac viditeľný, a preto v očiach druhých vnímaný inak.

Zažívali ste rasizmus? 

Neboli to fyzické útoky, skôr slovné narážky alebo výsmechy. Ale či to bol rasizmus, neviem. Skôr by som to nazvala tak, že ma niektorí ľudia nejakým spôsobom vylučovali. V istých momentoch som sa cítila byť menejcenná.

No a v Bratislave som to necítila. Dokonca som mala pocit, že ľudia sa o mňa viac zaujímajú a berú inakosť ako pridanú hodnotu. Vietnamskú kultúru alebo identitu, ktorú v sebe mám, vnímali ako iný pohľad, ako niečo exotické.

Špeciálne na umeleckej škole je pochopenie pre identitu, inakosť a diverzitu na úplne inej úrovni a je tam viac ako vítaná.

Takže až v Bratislave ste si užívali samú seba?

Áno, až v Bratislave som vedela byť úplne sama sebou. To mi veľmi pomohlo.

Keď som sa napríklad snažila nájsť si prácu v kaviarni alebo hocikde inde, vôbec som necítila, že som iná. To bolo pre mňa dôležité.

Nikdy sa vám nestalo, že vás oslovili ako cudzinku po anglicky?

Stalo a je to nepríjemné, lebo vám to vlastne pripomenie, že sem akoby nepatríte. Dosť intenzívne som to v nejaký čas riešila, ale zmenila som postoj. Pozrela som sa na to z opačnej strany. Ak sem cudzinec príde a hovoríme naňho po slovensky, môže to on, naopak, vnímať tak, že nie sme pripravení na cudzincov.

Nič to to nemení na pocite z takejto skúsenosti. Hovorí vám: Slovensko si myslí, že je veľmi homogénne a že človek ako ja nemôže byť súčasťou tejto spoločnosti. Na porovnanie, v Čechách je oveľa väčšia vietnamská komunita. Keď som v Prahe, ľudia na mňa automaticky hovoria po česky, nie po anglicky.

Nebude to súvisieť s tým, že prvá vietnamská generácia na Slovensku bola uzavretejšia, a tým pádom ľudí z nej „medzi sebou“ tak silno nevnímame?

Spomínaná uzavretosť však nesúvisí iba s povahou, ale aj s vlastnou skúsenosťou vietnamskej komunity. Riešim to trochu aj v mojej knižke Všetko, čo nás spája. Príbeh slovenskej Vietnamky.

Po konci Nežnej revolúcie a nástupu novej moci sa otvorila aj jedna zo starých rán, ktorú Československo malo. Bolo ňou vnímanie iných národností v rámci krajiny. Začali sa formovať skupiny ako skinheads, ktoré sa prezentovali v neprospech prijatia inakosti. Môj otec si túto dobu zažil. Vie, aké to je cítiť sa neprijatý, nebyť akceptovaný.

Stalo sa aj veľa ďalších vecí. Napríklad viacnásobná vražda Vietnamcov na Starej Vajnorskej, ktorá bola dosť medializovaná. Písal sa rok 1994 a predpokladalo sa, že udalosť bola súbojom gangov medzi Vietnamcami. Do vyšetrovania zatiahli takmer všetkých, koho mohli, vietnamskej komunite to nepomohlo. Stupňovali sa xenofóbne útoky, stúpalo napätie. Otec vtedy hovoril, že sa začal naozaj báť a premýšľal, kým vlastne v tejto krajine je.

Toto podľa mňa moji rodičia cítili a asi to budú cítiť neustále.

Myslíte, že sa to nezmení?

Myslím, že u nich nie. Nadväzuje to na väčšiu históriu Vietnamu a jeho traumy – na francúzsku kolonizáciu a vietnamsko-americkú vojnu, kde bola menejcennosť Vietnamcov ešte viac citeľná.

Ako to myslíte?

Ľuďom bolo jasne dané, že sú tou nižšou vrstvou a že nad nimi niekto vládne. To isté rodičia podľa mňa začali cítiť, keď sa v 90. rokoch diali spomínané útoky.

Ich uzavretosť je teda určite aj forma obrany a ochrany ďalších generácií. Myslím, že je to niečo, čo potrebujeme spracovávať ešte dlho. Je to jedna z hlavných tém intergeneračnej traumy.

Nepomáha ostatným, keď vidia, ako ste sa vy zapojili do spoločnosti a že ste úspešná slovenská Vietnamka?

Ťažká otázka, lebo zároveň majú silný pocit hrdosti na vietnamskú identitu a kultúru, ktorú sem priniesli. Podľa mňa rodičia zo mňa chcú mať skôr Vietnamku ako Slovenku. Ale samozrejme, je to mix emócií. 

Môj príklad im však určite pomáha, napokon prišli na Slovensko kvôli tomu, aby som mohla mať lepšie podmienky na život. Sú šťastní, že som spokojná a že sa mi darí. Tešia sa, že som napísala knihu a že som ju napísala v slovenčine.

Ešte stále sú ale v procese akceptáciem že môj život nemusí byť taký, aký ho chcú oni, ale že môže byť vlastne aj úplne iný.

Že sa nemusíte vzdať jedného kvôli druhému.

Povedali ste to pekne, lenže je to komplikovanejšie. U rodičov je stále prítomný strach, takže sa neotvoria – pocit strachu zakryjú hodnotami, ktoré sú im známe. Vrátia sa k tomu pôvodnému, čo poznajú.

Myslím si, že by boli úplne v pohode s myšlienkou nevzdať sa kvôli jednej identite druhej identite, ale keďže to nemajú v sebe prežité, boja sa toho.

Povzbudzuje vás to, že vaša rodina mlčí, v pátraní po vašej identite a medzigeneračnom strachu?

Áno, chcem to pochopiť. Myslím si, že ak by pre mňa štúdium dôvodov, prečo sa ako správame tak, ako sa správame, nebolo zásadné, tak by som bola asi účtovníčka alebo lekárka. Alebo možno spomínaná vyštudovaná politologička, pretože by som v sebe len potlačila niečo, čo rodičia potláčali tiež. No ja už viem, prečo to potláčali a nedávam im to za zlé.

Je táto téma inšpiráciou pre vašu umeleckú tvorbu?

Možno. Teraz sa však najmä „hrám“ na investigatívnu novinárku. Baví ma pátrať, dávať si dokopy jednotlivé body, ktoré postupne vytvárajú celok. 

Kedy ste začali pátranie po vašej identite?

Keď som sa ešte nevedela definovať do tejto „investigatívnej polohy“, tak to bolo asi z číreho hnevu. Prečo sa to deje? Prečo sa musím v slovenskej spoločnosti podliehať stereotypom? Prečo máme predsudky aj v našej rodine? Ako to celé vlastne vzniká? Kládla som si tieto otázky a nevedela som na ne odpovedať.

S akými predsudkami voči majorite ste sa stretli u vás doma?

Že Slováci sú nesúdržní. Mama mi často prízvukovala, že pre Vietnamcov je najvyššia hodnota rodina. To je to, čo drží všetkých pokope. Preto túžila po tom, aby som si vzala za manžela Vietnamca.

Upozorňovala ma na to, že ak by som si vzala Slováka alebo muža z inej krajiny, nevie mi zaručiť istotu, že bude pri mne stáť celý život. Ale to je veľké zovšeobecnenie, pretože poznám XY prípadov, keď sa to stalo aj vo vietnamskej rodine.

Čomu sa aktuálne venujete?

Som na doktorandskom štúdiu a živím sa ako freelancerka.

Akú tému má vaša dizertačná práca?

Snažím sa odpovedať si na otázku, kde a ako vznikol v Československu koncept rasy a rasizmu.

Analyzujem to na príklade vietnamskej komunity, pretože my sme prišli v roku 1966 ako prví ľudia tejto národnosti. Nehovorím, že to bol prvý človek inej národnosti, ktorý vstúpil na územie Československa, ale v rámci medzinárodného programu to bolo po prvýkrát cielená migrácia s takým počtom ľudí (v tisíckach). Najprv boli vnímaní ako ľudia, ktorí sem prišli dočasne študovať alebo získavať zručnosti, no pod vplyvom štátnej propagandy boli vnímaní veľmi jednoliato.

Chcela som zistiť, čo sú príčiny, ktoré otvorili rasistické prejavy. Konkrétne ide o umelecký výskum. U mňa to znamená, že analyzujem archívy, snažím sa dať im interpretáciu alebo ich vysvetliť.

Spomenuli ste vašu knižku Všetko, čo nás spája, ktorá vyšla nedávno. Čo v nej čitateľ nájde?

Chcela som, aby ľudia, ktorí si knihu prečítajú, nemali pocit, že si prečítali smutnú spoveď slovenskej Vietnamky. Nie je to len o tom, že sme inej národnosti alebo máme iné kultúry. Chcela som priblížiť, že pocity, ktoré som prežívala, môžu byť veľmi podobné tomu, čo možno prežívajú mnohí čitatelia, že je to vlastne ľudský príbeh. Zároveň som chcela poukázať na to, že aj veci, ktoré nás zdanlivo rozdeľujú, môžu byť zaujímavým spojivom.

Bolo pre mňa dôležité vyslať pozitívny signál – ukázať všetko to, čo nás spája. Priala a prajem si, aby to zarezonovalo ako niečo, o čom sa môžeme spoločne rozprávať. A môže to byť aj pomôcka pre budúce generácie, ktoré sa v knihe nájdu a možno si povedia, že nie sú sami, kto niečo podobné pociťuje.

Kvet Nguyen (1995) Občianskym menom Nguyen Thi Hoa. Vietnamská Slovenka, ktorá vyrastala v Nových Zámkoch. Absolvovala štúdium fotografie na Katedre fotografie a nových médií VŠVU v Bratislave, kde aktuálne pracuje na doktoráte. Venuje sa témam inakosti a identity. Tento rok jej vyšla kniha Všetko čo nás spája.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].