Doma v Kyjive si uvedomila, že existujú miestne jedlá, ktoré ešte nejedla. Začala preto organizovať zážitkové gastro výlety, ktoré spojila so spoznávaním a podporou ukrajinskej architektúry. Na Slovensku, kam odišla pred vojnou, tento koncept oživila.

„Začali sme s myšlienkou ukázať prostredníctvom jedla, tradícií a kultúry viac z rôznych regiónov Ukrajiny,“ vysvetľuje Olia Zhurba. Dlhoročná manažérka pripravuje s priateľmi benefičné pikniky a výťažok venujú svojím vojnou skúšaným krajanom.

Takto už podporili rekonštrukciu rehabilitačného centra v Irpine, deti, ktoré pre ruskú inváziu prišli o rodičov aj solidárnych ukrajinských obchodníkov.

Zhurba v rozhovore okrem iného vysvetľuje, prečo pred vojnou odišla práve na Slovensko, ako vyzerá ich Magnificent Picnic a čo majú spoločné ukrajinská a slovenská kuchyňa.

Váhali ste s odchodom z domova?

Narodila som sa v Kyjive, kde som aj žila 26 rokov. Bola som tam šťastná. S odchodom som tam nechala všetko – prácu, priateľov, rodinu.

Bezprostredne po začiatku vojny sme s rodinou ostali v Kyjive. Časom však bolo jasné, že invázia bude len narastať, tak som sa rozhodla odísť do zahraničia. Na Slovensko som prišla tri týždne po začiatku ruskej invázie na Ukrajinu.

Pocítili ste, že konflikt je príliš blízko?

Áno, boli sme v oblasti pri Kyjive blízko letiska. Videli sme lietadlá prichádzajúce z ruského smeru. Priamo v uliciach sme bojové akcie nezaznamenali, ale počuli sme raketové útoky.

Navyše, boli sme na predmestí len 18 kilometrov od Buče, kde sa odohrávali tvrdé boje a veľké ľudské tragédie. Každú chvíľu sme cítili, že to môže prísť aj k nám.

Napadlo vás predtým, že by sa takýto plnoformátový útok Ruska mohlo naozaj stať?

Vôbec sme tomu neverili. Každý z nás mal svoj bežný život, ja sama som mala na 24. februára naplánovaných veľa vecí. Cez deň sme mali mať rôzne pracovné stretnutia a večer sme mali ísť s kamarátmi behať. Všetko sa však zmenilo.

Neverili sme, že to potrvá tak dlho. Hoci keď sme si uvedomovali, že sa niečo deje, nikto z nás nečakal dlhú a krvavú vojnu.

S kým ste z Ukrajiny odišli?

Išla som s mojou sestrou, ktorá sa však neskôr vrátila na Ukrajinu. Mama a stará mama zostali doma. My so sestrou sme najprv museli nájsť ubytovanie a zorganizovať evakuáciu.

Mama nakoniec nemohla odísť vôbec, lebo pracuje v štátnej organizácii, navyše s dátami, ktoré boli dôležité pre vzniknutú vojnovú situáciu. A tak musela kvôli službe ostať a s ňou aj starká.

Ako ste si vyberali cieľovú krajinu?

Hľadali sme krajinu s podobným jazykom, ktorá nie je ďaleko. Slovensko nám pripadalo ako dobrá voľba. Navyše, ako turistka som už predtým navštívila Bratislavu a páčilo sa mi tam. Je v nej podobná atmosféra ako u nás v Ľvove. Okrem toho, Bratislava je hlavné mesto, odkiaľ sa dá pohnúť hocikam, ak by to bolo potrebné.

Po slovensky ste nevedeli vôbec?

Vôbec. Učiť som sa začala, až keď sme sem prišli. Mala som každodenné lekcie, ale ešte stále sa mám čo učiť.

Ako ste sa po príchode zorganizovali po praktickej stránke?

Našli sme dobrých ľudí, ktorí nám poskytli podporu a pomohli s ubytovaním. Spájali sme sa cez online platformy, ako napríklad facebookové skupiny.

Ako dlho trvalo, kým ste sa aklimatizovali?

Podarilo sa mi to asi na jeseň 2022, keď som si zohnala prácu a dostala druhú výplatu. Vtedy som pocítila, že mám aké-také zázemie a začínam žiť trochu  normálny život. Okrem základných vecí ako jedlo či účty si môžem si dovoliť aj niečo navyše. A môžem tiež poslať peniaze domov – to mi pomohlo cítiť sa oveľa bezpečnejšie.

Cítili ste sa prijatá?

Áno a veľmi mi to pomohlo. Tiež ma to povzbudilo byť aktívnou. Snažila som sa stretávať s ľuďmi, spoznávať ich, aj mesto ako také.

Som dosť analytický typ. Rozmýšľala som o všetkom, čo som videla, analyzovala som, prečo ľudia na Slovensku niekedy konajú tak, ako konajú a prečo sa niektoré veci líšia od toho, na čo som zvyknutá. V princípe mi toto uvažovanie veľmi pomohlo aj v práci, keď som sa pri riešení úloh musela rozhodovať, čo je dôležité a čo nie.

Aká je teda Bratislava podľa vašej analýzy?

Bratislava je menšie a pokojnejšie mesto ako Kyjiv. Ako som spomínala, pripomína mi atmosférou Ľvov. Život tu prebieha pomalším tempom.

Naozaj? My Bratislavčania máme pocit, že žijeme prirýchlo.

Ja to vnímam inak. Keď človek príde do Bratislavy z veľkého mesta ako Kyjiv alebo Viedeň, cíti rozdielnosť.  

V Bratislave je viac priestoru na seba a na osobný život. Organizácie, úrady a obchody fungujú iným tempom, čo definuje základy života. Zvykla som si na tento pomalší rytmus a už ho vnímam ako pozitívum. Ale musela som si zvykať.

Je pre mňa zaujímavé porovnávať tieto rozdiely. Každé miesto má svoje špecifiká a výzvy, ktoré živtom v ňom prináša.

Vnímate rozdiel nastavenia našej spoločnosti voči Ukrajincom na začiatku invázie a dnes?

Samozrejme to vnímam, ale ja som nikdy nemala negatívne skúsenosti. Nie každý sa môže dlhodobo angažovať v riešení problémov, ktoré sa ho netýkajú a je to podľa mňa pochopiteľné. Každý má svoj život s vlastnými záväzkami a obmedzenými zdrojmi, čo ovplyvňuje aj našu možnosť pomáhať.

Nie každý môže venovať svoju energiu, peniaze a čas na pomoc iným. Každý robí to, čo môže. Každý z nás má svoje vlastné zdroje a možnosti a je na nás, ako ich využijeme na pomoc druhým. Je pravda, že na začiatku krízy sa mnohí zapájali spontánne a aktívne, no je normálne, že neskôr sa musíme viac zamerať aj na seba a na to, ako si zachováme svoje vlastné zdroje a energiu.

Ale aj keď sa sústredíme na naše vlastné životné záležitosti, je dôležité nezabúdať na solidaritu a empatiu.

V Kyjive ste pôsobili ako manažérka veľkých televíznych projektov. Na Slovensku ste sa našli v organizácii, ktorá pomáha cudzincom. Bol to zámer?

Bola som koordinátorka projektu v Mareene v Bratislave, čo bola súčasť ukrajinského programu poskytujúceho pomoc v piatich lokalitách. Práca s dobrovoľníkmi bola súčasťou mojej práce, a to v období rokov 2022 a 2023, keď sme ešte organizovali komunitné podujatia.

Vo všeobecnosti som mala záujem o prácu v oblasti pomoci a humanitárnej činnosti. Keď sa naskytla táto príležitosť, rozhodla som sa ju prijať, pretože som chcela prispieť k pomoci a zapojiť sa do komunity dobrovoľníkov.

Moje rozhodnutie nebolo náhodné, bola som v kontakte s ukrajinskou komunitou a cez moje dovtedajšie skúsenosti som vedela, že by som mohla dobre zapadnúť. Tak som poslala životopis a bola som rada, že ma vzali. Vďaka tomu som mohla mojou prácou prispieť k podpore komunity na Slovensku a pomoci Ukrajine.

Čo vám táto práca dala?  

Naučila som sa veľa o potrebách odídencov a aj to, ako sa v priebehu času menili. Veľkou výhodou bolo pre mňa, že som mohla komunikovať s ľuďmi po ukrajinsky, a tiež s rozsiahlou slovenskou komunitou. Začala som napríklad aj prekladať texty do ukrajinského jazyka.

Ste autorka projektu Magnificent Picnic, ktorý sa venuje ukrajinskej kultúre a kuchyni. Vznikol tento nápad pri práci v Mareene?

Vôbec nie, nápad na Magnificent Picnic vznikol ešte pred vojnou na Ukrajine. Prvý piknik som zorganizovala ešte doma 12. februára 2022.

Ako teda tento nápad vznikol a aký je jeho účel?

Keď začala pandémie, začali sme – asi ako ľudia všade – viac cestovať doma po Ukrajine. Intenzívnejšie sme tak spoznávali našu krajinu a jej tradície.

Bolo to pre nás veľmi zaujímavé, mnohé sme objavili. Uvedomila som si, že v Kyjive máme niekoľko ukrajinských reštaurácií s jedlami, ktoré pozná každý. Keď som sa však začala o ukrajinskú kuchyňu zaujímať viac, zistila som, že existujú aj také jedlá, ktoré som nikdy neochutnala.

Rozumiem, že mnohí podnikatelia v gastre idú na istotu a stavia skôr na exotickejšie jedlá, na čínsku či taliansku kuchyňu. Proste na to, čo si ľudia pýtajú a ukrajinské jedlo jednoducho také populárne nie je. No zamrzelo ma to. Napadlo ma preto, že na popularizáciu ukrajinského jedla usporiadam piknik.

Slovo piknik vo mne evokuje deku v parku a košík s bagetami a šampanským. Ako vyzerá váš klasický piknik?

Piknik môže mať viacero podôb. Tento spôsob jedenia vznikol v 17. storočí vo Francúzsku ako tradícia, ktorá sa odlišuje od toho, čo dnes obvykle chápeme ako piknik. Urodzení páni chodili počas poľovačiek do prírody aj na niekoľko dní. Keďže mali vo zvyku stolovať na úrovni, nosili si so sebou aj riady, vidličky a nože.

Neskôr, okolo konca 18. storočia, sa pikniky stali populárnymi aj v aristokratických kruhoch vo Francúzsku. Ľudia začali organizovať pikniky v záhradách palácov a hradov, kde si prinášali deky a jedlo, aby si ho mohli vychutnať v príjemnom vonkajšom prostredí. V 19. storočí sa pikniky stali populárnymi aj v Anglicku, kde sa stali symbolom spoločenského života a rekreácie vo voľnom čase. Časom sa stali bežnou formou rekreácie pre širšiu verejnosť.

Svoje pikniky vždy spájate aj so zaujímavými priestormi. Má to za sebou tiež nejakú myšlienku?

Spolu s jedlom som chcela propagovať ukrajinskú architektúrnu turistiku. Často navštevujeme pekné známe lokality, no počas mojich ciest som zistila, koľko existuje starých schátraných miest, ktoré potrebujú rekonštrukciu a sú pre turistov neznáme.

Do konceptu piknikov som preto chcela zahrnúť aj podporu vzácnej, no ohrozenej architektúry. Tak sme s mojím tímom hľadali sponzorov, ktorí by financovali rekonštrukciu týchto miest.

Hoci nám piknik až tak veľmi nevynášal, ľudia naň chodili a zdieľali fotografie v médiách a na sociálnych sieťach. Takto sa nám začalo dariť propagovať tieto miesta a prepájať ich s ukrajinskou kultúrou a gastronómiou. Veľmi som sa tešila a vyzeralo to sľubne. Potom však prišla vojna.

Nadviazali ste na Slovensku na tento koncept?

Keď sa začala ruská invázia, vedela som, že doma tak skoro nebudem môcť pokračovať. Nebolo bezpečné tam byť, nemohla by som nikoho pozvať na cestovanie – to bolo nereálne.

Chcela som preto urobiť niečo podobné aj na Slovensku, ale nebola som si istá, či to bude možné. Hľadala som spôsob a vhodnú alternatívu. Aj tu som chcela upriamiť pozornosť na zaujímavé priestory.

Keďže ste to tu nepoznali, museli ste asi veľa študovať, čítať a hľadať.

Áno, ale mňa to vždy bavilo. Ako som spomínala, rada všetko analyzujem, hľadám si informácie a zdroje.

Navyše som si uvedomila, že pre každého je jedlo niečím dobrým a zaujímavým. Pri jedle sa porozprávame o rôznych veciach, dozvieme sa množstvo informácií. A tak mi napadlo, že by som mohla cez pikniky priblížiť, čo máme ako krajiny spoločné a čo zasa výnimočné. Takto by som zároveň pomohla môjmu domovu.

Čo máme spoločné?

Sme susedia a naše krajiny boli v minulom storočí veľmi späté. To znamená, že varíme podobné jedlo, len sa možno inak volá. Každý kraj a národnosť do toho pridáva niečo vlastné. Navyše, na každom kúsky krajiny nájdeme trochu inú faunu, flóru a s nimi súvisiace gastro.

Naše chute, stravovanie a špecifické jedlá ovplyvnilo aj 17. a 18. storočie, ktoré je spojené s cestovaním a východnými obchodníkmi či námorníkmi, ktorí do európskych krajín prinášali nové chute a technologické inovácie.

Ktoré jedlá máme podobné?

Ukrajinská kuchyňa má veľa spoločného s kuchyňami iných slovanských krajín, ale aj s vplyvmi iných kultúr. Napríklad, obe kuchyne môžu zahŕňať veľa zemiakov, cibuľu, kyslú smotanu a klobásy. Podobne ako v slovenskej kuchyni, aj v tej ukrajinskej je populárne kysnuté cesto, ako napríklad knedle, halušky a koláče. A samozrejme chlieb. Rovnako ako Slováci, aj my na Ukrajine máme veľa jedál s tvarohom a rôznymi druhmi syra. Tam aj tam sú obľúbené aj rôzne druhy polievok, najmä krémových variantov.

Ako sa vám podarilo „oživiť“ Magnificent na Slovensku?

Začala som hľadať ľudí, ktorí by podporili moju myšlienku. Podarilo sa a spolu sme zorganizovali prvú benefičnú večeru, kde sme pozvali kuchára z Ukrajiny, aby nám pripravil štyri druhy jedál. Počas večere sme vyzbierali 1300 eur, čo síce nie je veľa, ale bolo to aspoň niečo. Táto spätná väzba nás povzbudila v tom, že ľudia na Slovensku majú záujem o našu myšlienku a aj o jedlo, ktoré sme pre nich pripravili.

V máji 2023 sme usporiadali ďalší piknik, neskôr sme spolupracovali s Mareenou na ukrajinskom festivale, kde sme zorganizovali workshop pre približne 30 ľudí.

Vždy išlo o dobročinnú akciu?

Áno, vždy sme sa to však snažili robiť s ohľadom na náklady. Organizácia kuchára, priestory, výzdoba a príprava jedla predstavujú isté náklady. Nejde nám o zisk, ale chceme pokryť vstupné náklady a získať peniaze na charitatívne účely.

Aké konkrétne?

Hľadali sme miesta na Ukrajine, ktoré by sme prostredníctvom našich aktivít mohli podporiť. Na začiatku sme sa sústredili na obnovu miest, ktoré boli poškodené vojnovým konfliktom. Počas prvého benefičného večera sme prispeli finančne na rekonštrukciu rehabilitačného centra v meste Irpin, ktoré pomáha vojakom.

Neskôr sme zbierali peniaze pre nadáciu Deti Hrdinov, ktorá sa stará o deti, ktorých rodičia zahynuli počas vojny. Tieto deti sú často nazývané deti vojny, pretože strácajú rodičov v tejto ťažkej dobe.

Ďalej sme spolu s Mikolajom Nevrevom dvakrát zbierali prostriedky pre Bake for Ukraine. Naším cieľom bolo podporiť pekárov a iných miestnych obchodníkov na Ukrajine, ktorí sú aktívnymi účastníkmi pomoci a solidarity s napadnutým štátom.

Podľa čoho vyberáte menu?

Rozhodla som sa, že naša pikniková udalosť bude vždy reflektovať ukrajinskú kultúru aj aktuálnu situáciu v krajine. Chceme predstaviť jedlá, ktoré symbolizujú rôzne ukrajinské regióny.

Vaši hostia sa teda nielen dobre najedia, pomôžu na dobrú vec, ale sa aj veľa dozvedia.

Áno. Začali sme s myšlienkou ukázať prostredníctvom jedla, tradícií a kultúry viac z rôznych regiónov Ukrajiny. Počas piknikov rozprávame aj historické príbehy, predstavujeme ukrajinských umelcov.

Do konceptu sme zapojili aj aktuálnu situáciu v jednotlivých lokalitách. Pri našej prvej večeri sme napríklad ponúkli boršč z oblasti, ktorá bola zasiahnutá bombardovaním, a dezert z Kyjiva, ktorý bol vtedy bombardovaný tiež.

Chceli sme, aby naši hostia odchádzali s lepším pochopením našej kultúry ale aj toho, čo sa v rôznych oblastiach Ukrajiny aktuálne deje. Správy totiž často neposkytujú dostatok informácií o reálnom živote u nás.

Olia Zhurba Narodila sa v Kyjive, vyštudovala marketing a filológiu ukrajinského jazyka a literatúry. Po škole pracovala ako komunikačná a neskôr ako marketingová špecialistka televíznych projektov. Po príchode na Slovensko pracovala pre BKIS, neskôr bola koordinátorkou projektu pre ľudí z Ukrajiny v združení Mareena. Aktuálne pracuje v SNG ako asistentka výstav. Je zakladateľkou projektu Magnificent Picnic.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].