Napísala knihu rusínskych receptov, vydala rozprávky z Vlčích hôr, teda Polonín, a organizuje zážitkové rusínske večere. Okrem jedla je ich súčasťou aj rusínska hudba, lokálne destiláty a rozprávanie príbehov. „Chceme ponúkať komplexný balíček rusínskej kultúry,“ vraví Oli Džupinková.

Niekdajšia moderátorka a redaktorka je známou ambasádorkou rusínskych tradícii. Pochádza z obce Pichne, ktorá leží neďaleko Sniny. „Celá rodina – rodičia, starí rodičia aj prarodičia – sa rozprávala len po rusínsky,“ spomína si.

V rozhovore okrem iného vysvetľuje, prečo desať rokov čítala na Vianoce správy práve ona; aké sú tradičné rusínske jedlá; prečo po kariére v rádiu Expres ostala „na voľnej nohe“ a čomu sa dnes venuje.

Ste známa Rusínka, odkiaľ presne pochádzate?

Narodila som sa v Snine, ale od troch rokov som vyrastala v obci Pichne. Je to malá dedina s vyše 500 obyvateľmi, asi 6 kilometrov od Sniny, kam som chodila do školy. Často ale hovorím, že pochádzam aj z Uličského Krivého – dediny, odkiaľ je moja mama a kde som mala starých rodičov. Tam som trávila letné, zimné, jesenné aj jarné prázdniny. Takže to je región, odkiaľ pochádzam.

Ako ste sa doma rozprávali? 

U nás sa hovorilo len po rusínsky. Naši bývajú stále v Pichniach aj s mojou babkou, ktorá má teraz 95 rokov. Celá rodina – rodičia, starí rodičia aj prarodičia – sa rozprávala len po rusínsky. Ja som však hovorila aj po slovensky, čo ma trochu odlišovalo od ostatných.

V škole ste sa teda učili po slovensky?

Áno. Aj teraz, keď volám domov, rozprávam po slovensky o tom, čo sa mi prihodilo, ale moja mama a otec odpovedajú po rusínsky. Takto to funguje. (Smiech)

Riešili ste niekedy otázky identity alebo rusínskej kultúry?

Riešila som to, pretože nie sme len Rusíni ale aj pravoslávni Rusíni. Celá naša rodina – z otcovej aj maminej strany – je pravoslávna. Pre mojich rodičov bolo dôležité sláviť cirkevné sviatky podľa starého juliánskeho kalendára, ako to robia pravoslávni veriaci.

Napríklad, Vianoce máme 6. januára, takže 24. decembra doma nemávame vianočný stromček. Stromček zdobíme až 4. alebo 5. januára a vianočnú večeru máme 6. januára.

Ako dieťa som v škole cítila, keď všetci moji spolužiaci slávili Vianoce 24. decembra, a ja som na „nášho Ježiška“ čakala až do Troch kráľov. Čakanie ma však naučilo uvedomiť si, prečo je to tak – sme totiž Rusíni, a teda pravoslávni. Nebola som v tom však úplne sama, v Snine je viacero rodín, ktoré to majú podobne.

Cítili ste kvôli tomu v škole nejaké rozdiely v kolektíve?

Nie, deti iba boli zvedavé, prečo to nemám ako ostatní. Odpovedala som, že u nás v rodine to je takto. A keďže som nebola jediná, nebolo to až také problematické.

Okrem toho, aj školy v našom regióne boli prispôsobivé. Keď na 7. januára vychádzal pracovný deň, dostali sme špeciálne ospravedlnenie, že môžeme na sviatky ostať doma. Riaditelia sa tak prispôsobovali nielen žiakom, ale aj učiteľom, ktorí mali sviatky v rovnakom čase. Veľmi ústretoví boli v regióne aj zamestnávatelia, ktorí bez problémov dali pravoslávnym Rusínom voľno počas ich sviatkov.

Doma ste však dlho neostali.

Najprv som išla na vysokú školu do Prešova, potom som tri roky pracovala v Košiciach v Rádiu Kiss, až som sa presťahovala do Bratislavy.

Čo bolo impulzom presťahovať sa?

Rozhodla som sa dokončiť 5. ročník vysokej školy, a zároveň som si hľadala novú prácu. Životopisy som rozposielala všade, nakoniec sa s voľným miestom ozvalo rádio Expres. A vzali ma. Do Bratislavy som sa teda sťahovala kvôli novej práci.

Na akú pozíciu ste nastúpili?

Spočiatku som robila redaktorku zahraničného spravodajstva. Po prvom roku som začala čítať správy a posledných 7-8 rokov som robila ranné správy. V tom čase to fungovalo tak, že ranný tím mal byť stály. Ja som mala teda na starosti správy a do vysielania som sa zapájala aj s inými témami. Každý mal svoju úlohu.

Vašou témou boli aj rozhovory so zahraničnými Slovákmi.

Áno, to ma veľmi bavilo. Vidím aj spoločný znak s mojou situáciou, a síce, že niekto pochádza z východu Slovenska a odíde. Ľudia z regiónov od Sniny, Humenného, Medzilaboriec, Svidníka až po Prešov väčšinou vyrastajú s tým, že raz odídu.

Moji rovesníci, ktorí pochádzajú z Prešova, často pokračovali na Prešovskej univerzite alebo na vysokej škole v Košiciach. Pokiaľ si však človek po strednej škole nezaloží rodinu alebo nenájde prácu v rodnom meste, je takmer isté, že pôjde preč.

Či už je to Prešov, Košice, Žilina, Trnava, Bratislava alebo zahraničie, všade čelíme tým istým výzvam – uspieť v novom prostredí, vybudovať si vlastnú komunitu, nájsť si dobrú prácu a uspieť v nej. Jednoducho, potrebujeme si nájsť svoje miesto v cudzom prostredí. V novembri 2024 mi vyšla kniha, ktorá sa venuje tejto téme.

Čo ľudí z vašej knihy najvýraznejšie spájalo a s akými výzvami museli najviac bojovať?

Rozhovory s nimi sú o tom, ako sa vyrovnali s výzvami života v zahraničí, čo ich inšpiruje a čo by chceli odkázať Slovákom a Slovenkám. Často sa v nich opakuje myšlienka, aby nezabúdali na to, odkiaľ pochádzajú, a že hoci to môže byť ťažké, Slováci majú v sebe odhodlanie, odvahu a túžbu dokázať, že na to majú, nech sú kdekoľvek.

Čo sa týka toho, s čím sa museli najviac vyrovnávať, často to bola jazyková bariéra. Hoci si mysleli, že daný jazyk ovládajú, v praxi zistili, že sa museli ešte zdokonaliť. Nešlo však o stigmu východného bloku, aj keď aj to občas spomenuli. Nikdy však nebola hlavnou témou, ktorou by sa zaoberali alebo na ktorú by sa sťažovali.

Vám sa ako podarilo nájsť si svoje miesto v novom meste?

Veľmi rýchlo. Dostala som telefonát, že mám prácu, takže som sa jednoducho zbalila a presťahovala. Bolo to ako „východniarsky sen“ v Bratislave. (Smiech) Bola som hodená do vody a musela som sa udržať nad hladinou.

Cítili ste sa prijatá?

Áno. Už na strednej škole som bola veľmi aktívna, robila som množstvo študentských projektov a poznala som ľudí z rôznych kútov Slovenska. Keď som prišla do Bratislavy, mala som tu už kamarátov z rôznych prostredí – niektorí boli z východu, iní z Bratislavy. Cítila som od nich obrovskú podporu.

A v práci sa o mňa úžasne postarali. Moji šéfovia sa uisťovali, či mám všetko, čo potrebujem. Bola som veľmi prekvapená, ako pozitívne ma všetci prijali. Pamätám si, ako som bola prekvapená, keď niekto nadával na svojich šéfov. Ja som na to nemala čo povedať, pretože som nikdy nemala žiaden problém. Naopak, cítila som sa veľmi dobre, s kolegami sme mali silné vzťahy, s niektorými som dokonca začala bývať. Tieto naše vzťahy trvajú doteraz. Takže ich prijatie bolo nielen pracovné ale aj osobné.

Cítila som sa šťastná, ale mala som veľké šťastie na ľudí. Nikto ma neodsudzoval za to, že som východniarka alebo Rusínka. Naopak, cítila som podporu a zvedavosť ohľadom toho, odkiaľ som a čo predstavujem. Práve to ma podnietilo, aby som začala viac hovoriť o našej rusínskej kultúre.

Pamätáte si na konkrétny impulz?

Keď som nastúpila do rádia, bola neskorá jeseň a blížili sa Vianoce. Kolegovia sa chystali na sviatky a pýtali sa, kedy pôjdem domov ja. Keď som im oznámila, že rusínske Vianoce sú až 6. januára, lebo ich slávime podľa starého juliánskeho kalendára, zaujalo ich to.

O rok neskôr ma už sami pobádali, aby som im povedala viac. Časom sa táto téma stala bežnou súčasťou našich rozhovorov. Keď robil v októbri šéf rozpis služieb na Vianoce, vždy som prácu cez tieto sviatky dobrovoľne vzala.

Čiže ste boli taká ich vianočná služba.

Takmer desať rokov som na Vianoce čítala správy, dopravný servis, hrala som vianočné pesničky a ľudia mi nosili jedlo. Pamätám si, ako raz Kristína Tormová písala na Facebooku, že má veľa zemiakového šalátu. Odpísala som jej, že by som si dala a ona mi ho skutočne priniesla do rádia spolu s rybou a koláčikmi.

Čiže cez „neoslavovanie“ Vianoc ste pritiahli pozornosť na rusínske Vianoce?

Vlastne áno. Čím viac som hovorila o našich zvykoch, tým viac to ľudí zaujímalo. Kolegovia v rádiu začali byť zvedaví, volali mi a chceli vedieť viac o našich tradíciách. Dokonca aj cudzí ľudia – poslucháči mi písali emaily alebo správy na Instagram: „Oli, vieme, že už máte Vianoce, užite si ich a oddýchnite si.” Ľudia si ma s tým začali spájať.

A potom prišiel nápad na knihu rusínskych receptov?

Presne tak. Keď sme sa s priateľmi stretli u nás doma na východe, mali sme hostí a mama pripravovala naše tradičné jedlá – holubky, boršč, tatarčané pirohy, mačanku, koláče. Keď to všetko ochutnávali, boli nadšení a pýtali sa, či by mohli dostať recepty. Moja mama im začala vysvetľovať, čo potrebujú, ako to zmiešať a uvariť. Zrazu sa môj kamarát Peter Šuchtár otočil a spýtal sa, prečo nevydáme knihu rusínskych receptov. Vždy som totiž vravela, že chcem vydať knihu. Najprv sme sa tomu nápadu smiali, ale potom sme o ňom začali seriózne rozmýšľať. Rozhodli sme sa, že kniha bude v troch jazykoch – v slovenčine, angličtine a aj po rusínsky. Chceli sme ju šíriť medzi Rusínmi v Amerike aj na Slovensku.

Ako ste vydanie knihy financovali?

Spustili sme crowdfundingovú kampaň a za desať dní sa nám podarilo vyzbierať 10-tisíc eur, čo bolo v tom čase na knižný projekt veľké číslo. Mnohí vraveli, že tento cieľ je príliš vysoký, ale ja som bola presvedčená, že to zvládneme. A vyšlo to! Kniha sa stala rodinným projektom, do ktorého sa zapojili všetci – od mojej mamy, ktorá mala know-how a recepty, až po moju sesternicu, ktorá pracovala na preklade do angličtiny. Spolupracovali sme aj s Prešovskou univerzitou a ich katedrou rusínskeho jazyka. Dnes je kniha už po tretej dotlači a stále sa predáva. Už šesť rokov žije vlastným životom a nachádza si svojich čitateľov.

Čo pre vás táto kniha znamená?

Veľmi veľa. Pomohla nám ukázať rusínsku kultúru a tradície cez jedlo, no nielen to. Pomohla aj iným Rusínom, aby boli hrdí na to, kým sú a odkiaľ pochádzajú.

Dokonca aj ľudia, ktorí nie sú Rusíni, sa stotožňujú s našimi príbehmi o rodine, domove a detstve. Pamätám si, ako som predávala na Urban Markete v Bratislave, jedna pani si v knihe začala listovať a zrazu sa rozplakala. Keď som sa jej spýtala, čo sa stalo, povedala, že jedlá a texty v knihe jej pripomenuli otca a detstvo. Vtedy som si uvedomila, že sme urobili niečo, čo má skutočný význam.

Pri knihe to však neskončilo.

Minulý rok ma oslovili, aby som robila kurzy rusínskej kuchyne v škole varenia Gourmet Academy. Je to pre mňa veľká česť, pretože tam učia profesionálni šéfkuchári a foodblogeri. Na týchto kurzoch učíme ľudí variť naše tradičné jedlá ako napríklad tatarčané pirohy a mačanku. No je pre mňa dôležité, aby to nebolo len o jedle. Pri varení si zároveň púšťame rusínsku hudbu a rozprávame si príbehy o našich tradíciách. Je to pre mňa spôsob, ako šíriť rusínsku kultúru aj cez jedlo.

Okrem kurzov som začala organizovať zážitkové rusínske večere. Sú to štvorhodinové degustačné zážitky spojené s programom, hudbou, spárované s lokálnymi destilátmi a príbehmi o našich tradíciách. Tieto večere sú pre mňa skvelou príležitosťou ukázať, že rusínska kuchyňa môže byť moderná a atraktívna.

Ako vznikol tento nápad?

Nápad na zážitkové rusínske večere vznikol celkom spontánne. Minulý rok, keď som sa po sabatikale v Austrálii vrátila do Bratislavy, sme s kamarátkou Máriou Juríkovou chceli pripraviť špeciálnu večeru a predstaviť naše ďalšie projekty.

Uvažovali sme, akú kuchyňu by sme mohli predstaviť – slovenskú, taliansku alebo ázijskú. Napokon sme si však povedali, že spravíme rusínsku degustačnú večeru – som predsa Rusínka a máme knihu našich tradičných receptov. 

Tak sme sa do toho pustili a bolo to úžasné. Večeru sme pripravili v industriálnej hale za budovou Výskumného ústavu zváračského v Bratislave. Celý priestor sme premenili na kuchyňu a pozvali sme šéfkuchárov, ktorí varili naše tradičné jedlá. Vznikla z toho štvorhodinová moderovaná večera s programom, kde sa podávali rôzne chody, doplnené o pitný režim s lokálnymi slovenskými destilátmi, ktoré boli spárované k jedlu. Tento rok sme večeru urobili úplne inak. Boli sme v Historickej budove NR SR v Bratislave a tradičné rusínske jedlo sme trošku zmenili na modernejšie. Napríklad, holubky sme urobili v štýle sushi.

A v tejto tradícii pokračujete aj naďalej.

Chceme ponúkať komplexný balíček rusínskej kultúry. Večera sa začína predstavením rusínskej kuchyne. Vysvetlíme ľuďom, aké suroviny používame, prečo je napríklad dôležitá pohánka a kde sa pestuje. Používame pohánku z Kolonice v Národnom parku Poloniny od pána Chomaniča, varíme pirohy z pohánkovej múky a rozprávame sa o tom, prečo je potrebné podporovať lokálnych producentov a spoznávať ich príbehy.

Počas celej večere vystupujú rusínski umelci – Dominika Novotná, Štefan Štec s kapelou FAJTA, ĽH Soročka zo Sniny, Folklórna skupina Polonyna a ďalší. Mám ich veľmi rada. Ja mám inak zostavený aj rusínsky playlist na Spotify.

Ako reagujú ľudia na túto kombináciu rusínskej kuchyne a kultúry?

Reakcie sú veľmi pozitívne. Mnohí hovoria, že je to niečo, čo nikdy predtým nezažili. Vnímajú to ako šancu spoznať nielen jedlo, ale aj kultúru a tradície, ktoré k tomu patria. Mnohí sú prekvapení, aká bohatá a zaujímavá je rusínska kultúra, a oceňujú aj samotné jedlá, ktoré často nie sú známe.

Vráťme sa ešte k vášmu polročnému sabatikalu, ktorý ste si dopriali po tom, čo ste odišli z rádia. Znamená to, že do rádia sa už nevraciate a rusínska kultúra je to, čomu sa chcete venovať?

Nikdy nehovorte nikdy. Nazvala by som to tak, že mám teraz dlhšiu pauzu a venujem sa svojim projektom. Len nedávno som dokončila knihu venovanú Slovákom a Slovenkám v zahraničí, ktorá je odkazom mojej 10-ročnej práce na týchto rozhovoroch práve pre Rádio Expres. A áno, popri tom všetkom začalo vznikať viacero rusínskych projektov. Rozhodla som sa teda ostať na „voľnej nohe“ a pracovať na nich.

Chcem pokračovať aj v šírení rusínskej kultúry prostredníctvom jedla, hudby, literatúry a iných kreatívnych foriem. Prajem si, aby ľudia spoznávali Rusínov a ich kultúru, aby boli na ňu hrdí a aby ju vnímali ako súčasť širšieho kultúrneho dedičstva.

Vydali ste aj knihu na podporu regiónu Národného parku Poloniny. Ako to vzniklo?

Kniha Rozprávky z Vlčích hôr vznikla ako pokračovanie mojich snáh o šírenie rusínskej kultúry, no tentokrát boli zamerané na deti. V spolupráci s chalanmi z Vlčích sirupov, ktorí vyrábajú prírodné sirupy v Uliči, sme sa rozhodli vytvoriť niečo, čo by podporilo povedomie o našom regióne a zapájalo do toho deti.

Pôvodne sme rozmýšľali o malej súťaži, kde by deti písali rozprávky o národnom parku Poloniny a jeho magickom prostredí. Ulič, kde majú chalani výrobňu sirupov, je srdcom tohto regiónu, takže to zapadalo do seba celkom prirodzene.

Nakoniec sme túto myšlienku rozšírili a rozhodli sa, že nepôjdeme len do malej regionálnej súťaže, ale urobíme z toho niečo väčšie, čo by zahŕňalo celé Slovensko. V spolupráci s miestnym Centrom voľného času v Snine sme spustili súťaž o najkrajšiu rozprávku na tému Vlčie hory. Dávalo to dokonalý zmysel, pretože Poloniny sú v historických záznamoch prvýkrát spomenuté ako Vlčie hory.

Ako prebiehala táto súťaž?

Súťaž sme vyhlásili pre deti zo základných a stredných škôl do 16 rokov. Dostali sme neuveriteľných 250 rozprávok z celého Slovenska! Prišlo nám mnoho krásnych príbehov, a na ich posudzovaní sa podieľala silná porota. Boli v nej známe osobnosti ako speváčka Celeste Buckingham, spevák Miro Jaroš, influencerka Kristína Suchánková, folklorista Ondrej Kandráč aj moja bývala kolegyňa z rádia Mona Zázrivcová.

Boli sme prekvapení, aká vysoká bola úroveň deťmi vytvorených rozprávok. Zároveň nám bolo ľúto, že mnohé z nich by zostali nepovšimnuté, takže sme sa rozhodli, že z nich urobíme knihu. Takto teda vzikla kniha Rozprávky z Vlčích hôr, ktorá obsahuje 24 najlepších detských príbehov. Sú v nej kresby od šiestich ilustrátoriek, čo knihe dodáva krásny vizuálny rozmer.

Aké témy deti vo svojich rozprávkach spracovávali?

Deti sa vo svojich rozprávkach venovali rôznym témam, ktoré odrážajú život a prírodu v národnom parku Poloniny. Ich príbehy často hovorili o ochrane prírody, vzájomnom rešpekte medzi ľuďmi a zvieratami, o tolerancii a porozumení. Mnohé z rozprávok mali aj ekologický podtón, keď deti apelovali na starostlivosť o prírodu, nerúbanie lesov a ochranu zvierat. Bolo úžasné vidieť, ako hlboko deti chápali tieto témy a ako ich dokázali vyjadriť prostredníctvom príbehov.

Veľmi ma dojalo, keď mi učitelia písali emaily, v ktorých opisovali, ako sa s deťmi učili o Poloninách, o zvieratách a stromoch, ktoré tam rastú. Detaily, ktoré sa objavili v ich rozprávkach, boli aj vďaka tomu neuveriteľne presné a autentické.

Téma menšín je vám zjavne blízka. Spolupracovali ste aj s ocenením Roma Spirit.

To bola taká príjemná náhoda. K spolupráci som sa dostala cez Rádio Expres, ktoré je dlhoročným partnerom tohto ocenenia. Bola som súčasťou prípravného výboru, kde sme vyberali nominácie a pripravovali ročník.

Veľmi ma zaujali príbehy a projekty, ktoré podporujú rómsku kultúru. Cítila som to ako príležitosť ukázať, že aj malé gestá môžu mať veľký vplyv. Príbehy, ktoré sme tam videli, boli naozaj inšpiratívne a ukázali, že je možné prekonávať predsudky a vytvárať vzájomné porozumenie.

Ktoré príbehy vo vás najsilnejšie rezonovali?

Napríklad Martina Horňáková, ktorá vydala rómsko-slovenský slovník, za čo získala aj ocenenie Roma Spirit. Bude aj súčasťou mojej knihy o Slovákoch v zahraničí. Je to neuveriteľná práca, ktorá trvala roky.

Potom ma veľmi oslovili aj pankáči z kapely RozpoR, ktorí robili koncertné turné po osadách. Mojím obľúbencom je aj Patrik Branda, mladý barber z Banskej Bystrice. Bez formálneho vzdelania či kurzov si splnil sen o vlastnom barber shope, kde učil remeslu aj svojich rómskych kamarátov. V roku 2017 za to získal ocenenie a o rok neskôr už so mnou odovzdával cenu na pódiu aj on. Bol aj súčasťou poroty a stal sa aktívnym členom komunity. Krásny príbeh.

Všetky tieto príbehy sú o tom, ako sa Rómovia dokážu zaraďovať do pracovného procesu, či už pochádzajú z osád alebo z iných prostredí. Stále opakujem, že je to len o ľuďoch.

Keď niekto tvrdí, že niečo nejde, títo ľudia ukazujú, že sa to dá – len treba zmeniť prístup.

Presne tak. Nedávno som moderovala konferenciu o neurodiverzite, kde sa hovorilo o tom, ako pracovať s ľuďmi s ADHD a inými podobnými výzvami. Nechcem to prirovnávať, ale aj v tomto prípade ide o špecifický prístup, ktorý – ak sa dobre nastaví – prináša výsledky.

Prečo potom podľa vás niektorí nemajú dôveru v inklúziu?

Lebo niektorí ľudia akoby mali klapky na očiach. Akoby nechceli vidieť riešenia a pozitívne príklady. Treba si ale uvedomiť, že všetci patríme do nejakej skupiny alebo komunity. Pomáhajme si, ponúkajme šance a ukazujme pozitívne príklady – je ich veľa.

Oli Džupinková Slovenská moderátorka a redaktorka, známa svojím dlhoročným pôsobením v rannej šou Hemendex v Rádiu Expres. Je autorkou podcastov Slováci v zahraničí a Oli Džupi Talks, kde prinášala rozhovory s inšpiratívnymi osobnosťami. Je vášnivou ambasádorkou rusínskej kultúry. V roku 2018 vydala knihu Mamina rusínska kuchyňa. Okrem toho sa podieľala na vzniku knihy Rozprávky z Vlčích hôr – 24 rozprávok o Poloninách, ktoré napísali deti deťom. Nedávno jej vyšla nová kniha o úspešných ľuďoch zo Slovenska: Uspeli vo svete, doma ich (ne)poznáme. Okrem toho sa venuje téme crowfundingu a úspešnému rozbiehaniu projektov. 

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].