Chlapec, ktorému sme pomohli s angličtinou, bol jediným Rómom v triede, ktorý dostal z projektu jednotku, hovorí Stanislava Rácová.

Bánovčanka Stanislava Rácová. Foto RF – Ctibor Bachratý

„Najviac ma baví tá radosť, keď sa pozriem do očí týchto detí a vidím iskričky, úsmevy a to vzájomné,“ hovorí Bánovčanka Stanislava Rácová, ktorá neformálne vzdeláva rómske deti zo svojej ulice.

V novembri 2021 za to v rámci ocenenia Lúč z tmy získala cenu verejnosti Kalapa tele – klobúk dole. V rozhovore vysvetľuje, prečo venuje svoj čas rómskym deťom, a tiež, čo na to vravia ich rodičia a obyvatelia Bánoviec nad Bebravou.

Spomeniete si na moment, kedy vám napadlo, že chcete venovať svoj čas neformálnemu vzdelávaniu rómskych detí?

Je to už dlho, môže to byť asi 20 rokov dozadu, keď som dospievala. Videla som deti z našej ulice, ako sa hrajú s téglikmi z odpadkov a s blatom. Vtedy som sa na nich zapozerala a prišlo mi to ľúto.

Kedy ste ale začali s aktivitami, ktoré robíte dnes?

Úplne pevné rozhodnutie aj s fanúšikovskou stránkou na Facebooku prišlo asi pred tromi rokmi. Vtedy som bola už len doma a mala tak viac času.

Aké aktivity s deťmi robíte a kde prebiehajú?

Aktivity prebiehajú v mojom byte alebo u nás na dvore. Do môjho dvojizbového bytu sa totiž toľko detí nezmestí. Mám kuchyňu a obývačku, no keď deti prídu, ledva ich tam „popchám“. Preto sme najčastejšie vonku na ulici, keď je pekné počasie.

Hráme sa spolu hry, organizujeme súťaže, chodíme na výlety, zbierame odpadky alebo sa učíme hygienu. Keď niektoré dieťa povie, aby sme sa išli hrať na abecedu a vymýšľali slová na písmeno „A“, tak vymýšľame.

Každý musí povedať slovo začínajúce na „A“ a slová sa nesmú opakovať. Deti tak rozmýšľajú dopredu a počúvajú toho druhého, pretože ten, kto slovo zopakuje, vypadáva z hry.

Koľko detí zúčastňuje vašich aktivít a ako sa o nich dozvedajú?

Dozvedajú sa o nich od seba navzájom. Jeden povie druhému, ten ďalšiemu, deti sa k sebe rozutekajú, zhromaždia sa a už vidím pod oknom na prízemí mláku hláv.

Na aktivity chodia desiatky detí, pravidelne ich je 40 až 50, ale bolo ich už aj viac. Napríklad, na Mikuláša boli pod oknom všetky deti z ulice, aby každé dostalo balíček.

Medzičasom prichádzajú aj rómske deti, ktoré nebývajú na mojej ulici ale o tri-štyri bloky ďalej. A začali už chodiť aj nerómske deti.

Takže sa u vás stretávajú aj rómske s nerómskymi deťmi.

Áno, a to dosť často. Napríklad, na Mikuláša prišli aj nerómske deti. Mala som napočítaných 90 balíčkov a 15 ďalších navyše. A tie presne vyšli nerómskym deťom, ktoré poprichádzali.

Ako to funguje prakticky, máte v týždni určené hodiny, kedy sa s deťmi stretávate?

Vzniká to z ničoho. Nejaké dieťa povie, že si čosi praje a už to ide. Keď sa doma nudí alebo si povie, že sa chce hrať, príde za nami. Deťom som k dispozícii kedykoľvek prídu. Často tiež aktivity vymýšľa moja dcéra. 

Vediete tiež tanečnú skupinu, v rámci ktorej chodievate s deťmi na vystúpenia. Kde všade ste už boli?

Prvé oficiálne vystúpenie mali v meste na bánovských jarmokoch, bolo na ňom do 30 detí. Keď sme naň išli z našej ulice, Nerómovia sa obzerali, odkiaľ tie deti sú.

Boli totiž vyobliekané a všetko mali rovnaké. Jedna pani nás zastavila a pýtala sa, či sú to deti z detského domova. Povedala som jej, že to sú deti z našej ulice. Nechcela tomu veriť, vôbec ich nespoznala.

Odkiaľ mali všetky deti rovnaké tanečné oblečenie?

Kúpila som im ho na to vystúpenie zo svojich. Mali cvičky, tričká, gumičky, legíny – všetko rovnaké. Vtedy som dobre zarábala, bola som zamestnaná v Helle, kde vyrábajú svetlá do áut.

Ako reaguje na rómske tanečníčky a tenečníkov verejnosť, keď chodievate po vystúpeniach?

Sú strašne sú prekvapení a nejde im to do hlavy. Nechcú veriť, že sú to rómske deti z našej ulice. Totiž, je celkom iné, keď príde dieťa čisté, vyobliekané, upravené a vie sa správať. Tie isté deti niekedy na ulici nespoznáte, v takom stave sú.

Spomínali ste, že rómske deti sa u vás stretávajú s nerómskymi. Ako sa to udialo?

Keď pri nás hrá hudba alebo sú vymyslené hry, nerómske deti sa často prizerajú. My ich privoláme a povieme im, že keď chcú, nech sa idú s nami zahrať tiež.

Potom utekajú domov, aby sa spýtali rodičov, či smú. Niektorých rodičia pustia, iné deti ísť nemôžu. Napriek tomu sa však niekedy prešmyknú a prídu k nám aj tak.

Prenášajú sa stretnutia rómskych a nerómskych detí aj na rodičov? Vzniká aj medzi nimi nejaký kontakt?

Neviem. Ja mám medzi Nerómami dosť kamarátov, ja v tom rozdiel nevidím. Ale niektoré mamičky u nás rozdiel vidia.

Deťom som k dispozícii kedykoľvek prídu.“ Foto RF – Ctibor Bachratý

Keď ste natáčali video pre ocenenie Lúč z tmy, spomínali ste, že mnohé deti nielen z vašej ulice sú nevychované. Spolupracujete pri vzdelávaní týchto detí aj s rodičmi?

Dosť často. No hnevá ma, keď si napríklad kreslíme, povieme dieťaťu, aby si zanieslo obrázok domov a priplo si ho na chladničku a niektorí rodičia zareagujú, aby to hodilo do koša a dalo s tým pokoj. Mnohé deti však ten obrázok na chladničke majú.

Čo hovoria na vašu prácu s deťmi ich rodičia?

Strašne veľa mamičiek z mojej ulice mi ďakuje a začali aj komentovať statusy na Facebooku. Ja im tiež hovorím, že im ďakujem za to, že ich dieťa môže chodiť ku mne.

Ako mení deti, ktorým sa venujete, toto neformálne vzdelávanie?

Najprv sa zlepšujú v správaní, vedia pekne poďakovať. A potom, keď si má napríklad niektoré z detí priniesť do školy projekt, no jeho rodičia tomu nerozumejú, prídu s mamičkou ku nám a spýtajú sa, či im s tým pomôžeme. Nikdy ich neodmietneme. Poviem vám jeden príbeh.

Jedného dňa k nám prišiel chlapček, volá sa Lukáš. Potreboval si na Vianoce pripraviť projekt z angličtiny, no ani on ani mama s ocom nevedeli, ako na to. My sme mu s tým pomohlo a bol jediným Rómom v triede, ktorý z toho dostal jednotku.

Prišiel z toho veľmi natešený. Neutekal najprv za rodičmi ale ku nám, aby nám ukázal žiacku knižku. V škole sa, samozrejme, priznal, že to s ním robilo „jedno dievča“ a „jedna teta“.

Vidno medzi deťmi, ktoré k vám chodievajú a tými, ktoré k vám nechodievajú, rozdiel aj na výsledkoch škole?

Áno, vidieť ho. Deti, ktoré k nám chodia a navštevujú prvý ročník základnej školy, tento prvý ročník zvládnu. Neprepadnú, idu do druhého ročníka, hoci s nižším priemerom. Naopak deti, ktoré k nám nechodia, tento prvý ročník často opakujú a potom aj tak idú do špeciálnej školy.

Čo vás na práci s deťmi baví najviac?

Najviac ma baví tá radosť, keď sa pozriem do očí týchto detí a vidím iskričky, úsmevy a to vzájomné. Už sa neodmietajú, ale vedia si jeden druhému pomáhať. To je na tom najkrajšie.

Máte nejaké špeciálne plány, kam ďalej posúvať neformálne vzdelávanie „vašich“ detí?

Mám, no zdržuje ma pandémia a teraz tiež zima. Nemáme s deťmi kde byť, pretože nám chýba vlastný priestor. Spravili sme mikulášske vystúpenie, rozdali darčeky a ak niektoré deti nemohli prísť, išli sme k nim domov. Potrebujem však priestor.

O akom priestore rozmýšľate?

Najlepšie by asi bolo komunitné centrum. Stačili by mi dve izbičky, do ktorých si môžem dať pomôcky, knihy, hračky a iné veci, ktoré mám pre deti. Aby ich nemusela mať vnučka v detskej izbe.

Stanislava Rácová (41) Pochádza z Bánovciach nad Bebravou, kde doteraz žije. Pracovala v podniku Hella, ktorý dodáva svetlá pre automobilový priemysel. Cez leto kosila pre mesto, dnes je doma a svoj voľný čas venuje neformálnemu vzdelávaniu rómskych detí. V roku 2021 získala v rámci ocenenia Lúč z tmy cenu verejnosti Kalapa tele – klobúk dole.

Rozhovor vznikol vďaka podpore Fondu na podporu kultúry národnostných menšín.

Odoberajte články emailom

    Rozhovory