Za obavami netreba vždy vidieť rasizmus, hovoria manželia, ktorí si adoptovali rómske deti
„Deti sme si adoptovali kvôli sebe, nechceli sme ,len‘ zachraňovať svet,“ hovoria Erik a Mária Strížovci.
Tento článok vznikol v spolupráci s Denníkom N.
Erik a Mária Strížovci skúšali mať vlastné dieťa trikrát, zakaždým však oň prišli. Napokon sa rozhodli, že si dieťa adoptujú. „Urobili sme to kvôli sebe, nechceli sme len zachraňovať svet,“ vravia.
V adopčnom formulári zaškrtli, že sú otvorení aj dieťaťu, ktoré by malo výrazné etnické črty – v slovenských pomeroch teda aj rómskym deťom. Priznávajú však, že na samom začiatku si istí neboli, najmä kvôli stereotypom okolia.
Dnes sú Strížovci adoptívnymi rodičmi dvoch rómskych detí – Sebastiána a Lucie. „Nenarodili sa nám, ale pre nás. A pre nás je to krásny autentický vzťah. Treba si uvedomiť, že biologický vzťah nie je žiadnou garanciou, že dospelí budú prechovávať hlboké city k vlastným deťom alebo že budú za ne cítiť zodpovednosť,“ hovoria.
V rozhovore okrem iného vysvetľujú:
- čím všetkým si prešli v procese adopcie,
- prečo sa rozhodli prijať aj rómske deti,
- ako sa so synom a dcérou rozprávajú o ich pôvode,
- a ako na adoptované deti reaguje ich okolie.
Žijete v dedine neďaleko Bratislavy. Čomu sa profesijne venujete?
Mária Strížová: Pracujem ako psychologička v neziskovej organizácii Raná starostlivosť. Navštevujem doma deti do 7 rokov so zdravotným znevýhodnením a komunikujem s ich rodičmi. Predtým som pracovala prevažne s dospelými s mentálnym a telesným znevýhodnením.
Erik Stríž: Ja som freelancer v kreatívnom priemysle. Pracujem ako motoristický novinár so záberom aj do technológií. Podobne ako moja manželka, aj ja mám presah do sociálnej oblasti. Roky som fungoval aj ako osobný asistent a dobrovoľník v domovoch sociálnych služieb a v podporovanom bývaní, kde žijú ľudia s rôznymi znevýhodneniami.
Ako prebiehala táto forma dobrovoľníctva?
Erik: Človek sa prihlási ako dobrovoľník do domova sociálnych služieb a tam pre neho nájdu nejakú prácu. Niekedy pomáha pri organizovaní podujatí, inokedy pracuje priamo s klientmi alebo so zamestnancami, napríklad na vzdelávaní. Dobrovoľníkov je vždy málo a všade sú vítaní.
Ako ste sa k tomu dostali ako motoristický novinár?
Erik: Cez manželku, keď ešte študovala. Jeden z domovov sociálnych služieb v Petržalke bol jej prvou profesionálnou praxou. Keď sme sa o tejto jej skúsenosti rozprávali, celkom ma zaujala a postupne som sa k tomu dostal aj ja. Odkedy ale máme deti, na dobrovoľníctvo už toľko času nemáme.
Kedy ste sa rozhodli adoptovať si deti?
Mária: Vždy sme vedeli, že si chceme adoptovať dieťa, aj keby sme mali vlastné. Páčila sa nám tá myšlienka, ale nemali sme to dopodrobna premyslené.
Myslíte, že na vaše rozhodnutie mala vplyv práca v sociálnej sfére?
Mária: Určite áno. Boli sme v kontakte s rôznymi ľuďmi, prevažne dospelými, ale aj s deťmi. Všeobecne máme silné sociálne cítenie. Síce sme nepracovali s deťmi v náhradnej starostlivosti, ale naše skúsenosti a príbehy, ktoré sme počuli, nás ovplyvnili.
Rozprávali ste sa o tom už predtým, než ste začali pracovať v sociálnej oblasti?
Erik: Áno, o týchto veciach sme sa rozprávali, už keď sme mali osemnásť rokov, teda ešte predtým, než sme vôbec začali pracovať.
Ste spolu tak dlho?
Erik: Áno, poznáme sa odmalička. Sme asi posledná generácia, ktorá si ešte písala listy, posielali sme ich poštou. Keď sme začali spolu chodiť, bolo to na prahu dospelosti.
Mária: Už vtedy sme sa rozprávali o tom, že by sme chceli mať adoptované dieťa, ale boli to len také naivné detské plány. Vtedy sme nad tým rozmýšľali tak, že chceme dať šancu dieťaťu na lepší život.
Erik: Nakoniec tá adopcia nebola o tom, že zachraňujeme dieťa, ale skôr o tom, že to dieťa napĺňa našu potrebu. Adoptovali sme si dieťa kvôli sebe, nechceli sme „len“ zachraňovať svet.
Zistili ste teda, že vlastné biologické dieťa mať nemôžete?
Mária: Áno, je to pre nás ťažká téma. Čakali sme tri deti, ale situácia sa vyvinula inak, prišli sme o ne.
Už počas tretieho tehotenstva sme však boli registrovaní ako žiadatelia o adopciu. Tá sa napokon stala našou jedinou možnosťou, ako mať deti. Nebolo naším rozhodnutím, že nemáme vlastné deti.
Erik: Pol roka po tom, čo sme prišli o tretie dieťa, sme už riešili adopciu nášho adoptívneho syna Sebastiána alebo Sebiho, ako ho všetci voláme.
V akom momente ste si povedali, že idete podať žiadosť o adopciu?
Mária: Po druhej strate sme si povedali, že nemáme na čo čakať a nech je to akokoľvek, chceme ísť aj touto cestou. Vtedy sme ešte nevedeli, že nebudeme mať vlastné biologické dieťa. Podali sme teda žiadosť.
Erik: Keď sme sa rozhodli adoptovať si dieťa, začali sme si študovať, čo tomu predchádza. Pre nás bolo dôležité, že sme už boli vo veku a štádiu života, keď sme boli zabezpečení. Mali sme okolo tridsiatky, vyriešené bývanie aj auto. Vedeli sme teda, že môžeme prijať dieťa do rodiny. Ale neznamená to, že by to boli podmienky pre budúcich žiadateľov o adopcie.
Aké podmienky ste si ako rodičia stanovili pre adopciu?
Mária: To bola pre nás asi jedna z najťažších častí celého procesu.
Erik: Klásť si „podmienky“ je však až fáza po ukončení prípravy žiadateľov o adopciu.
V čom spočíva táto príprava?
Erik: Príprava bola v podstate o tom, že sme chodili na individuálne sedenia k psychológovi. Robí sa to aj skupinovou formou, napríklad v organizáciách ako Návrat alebo Úsmev ako dar, ale my sme do toho išli prostredníctvom Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny.
Chodili sme na približne raz-dvakrát za mesiac na stretnutia, kde sme sa rozprávali so psychológom, najmä o našom vzťahu a predstavách.
Nie o dieťati?
Mária: Nie, skôr o vzájomnej ceste spoznávania sa ako partnerov a manželov. Na konci tohto procesu sme dostali psychologický posudok a k nemu sme mali priložiť aj naše predstavy o adopcii.
Čo je hlavným cieľom tejto prípravy?
Erik: Cieľom je primäť potenciálnych rodičov, aby sa o tom začali otvorene rozprávať. Sú totiž prípady, keď napríklad žena chce dieťa veľmi, ale muž sa iba nechá presvedčiť, no sám o tom nie je vnútorne presvedčený – alebo naopak. Počas týchto sedení sa o tom partneri musia rozprávať. Vyplnia dotazníky, porovnávajú si výsledky testov a zistia, či chcú dieťa naozaj obaja. Možno sme sa však mohli venovať aj tomu, ako vychovávať adoptované dieťa, to nám v tomto procese chýbalo.
Mária: Bolo to viac o nás ako o budúcnosti dieťaťa. Pustili nám asi 20-ročné dokumenty o tom, ako prebieha adopcia. Niečo z toho bolo zastaralé, ale minimálne sme sa zamysleli nad vážnymi vecami. Paradoxne, pri najpodstatnejšej téme, a síce ako prijať dieťa, prípadne jeho inú etnicitu, nám neporadili.
Čiže ste potom dostali posudok a stali ste sa žiadateľmi, ktorí si idú spísať podmienky adopcie?
Mária: Áno, a to bola tá ťažká časť. Prišlo nám veľmi nevhodné a diskriminačné, aby sme si stanovovali kritériá na dieťa. Boli sme naivní, že sme ochotní prijať akékoľvek dieťa. Ale keď sme to museli spísať, veľmi sme nad tým uvažovali.
Chceli sme si nechať otvorených viac možností, preto sme si stanovili menej kritérií. Neriešili sme pohlavie, no vekovú hranicu sme určili na dva roky.
Veková hranica dva roky znamená, že dieťa nemá byť staršie ako dva roky?
Erik: Áno, no nečakali sme, že dostaneme úplné bábätko. A boli sme upozornení na to, že čím širšie možnosti si necháme, tým vyššie sa dostaneme v čakacej listine. Čím viac zmiernite kritériá, tým máte väčší výber detí. Je to náročný proces, s ktorým som bojoval.
Človek si uvedomuje, že svoje vlastné biologické dieťa si nevyberá a zrazu má možnosť vybrať si iné dieťa. Na druhej strane, chceme byť všetci šťastní, takže je dôležité si to premyslieť. Proces adopcie vyžaduje silnú sebareflexiu a úvahu o tom, ako chcem, aby vyzerala moja rodina.
Ako ste s týmto „výberom“ nakoniec naložili?
Mária: Isté podmienky sme si stanovili najmä pri zdravotnom stave dieťaťa. Určite na to mala vplyv aj práca, ktorú som už v tej dobe robila. Stretávala som sa s ľuďmi so zdravotným znevýhodnením, takže to bola pre mňa veľká otázka.
Viem, že sú rôzne typy postihnutí, niektoré sú veľmi závažné, ale iné také byť v skutočnosti nemusia, aj keď možno na prvý pohľad pôsobia ťažko. Pre niektoré ochorenia sme „výber“ uzavretý nemali. Do žiadosti sme preto napísali, aby nás kontaktovali aj v prípade, že by dieťatko malo niektoré zo znevýhodnení. Rozhodli by sme sa v konkrétnej situácii.
Erik: Musíme však priznať, že sme mali obavy prijať do rodiny dieťa s ťažkou chorobou. To by bolo pre nás veľmi náročné aj vzhľadom na to, že sme už mali skúsenosti s rodinnými tragédiami a nechceli sme znova absolvovať tieto ťažké chvíle.
A čo etnikum?
Erik: To bola pre nás na začiatku tiež otázka. Neboli sme si úplne istí, hlavne kvôli názorom ostatných.
O čo presne išlo, mal niekto z okolia negatívne skúsenosti?
Erik: Nie skúsenosti, ale názory. Stereotypy. Preto sme boli trochu na pochybách. Zneistilo nás to.
Mária: V adopčnom formulári majú takú formulku – dieťa bez výrazných etnických čŕt. Toto kritérium sme pôvodne mali napísané aj v našich kritériách, ale keď sme ho videli na papieri, zmenili sme názor.
Erik: Ja som zvádzal vnútorný boj, či rómske dieťa áno alebo nie. Mám osobné skúsenosti s Rómami, dobré aj zlé, rovnako ako aj s inými ľuďmi. Negatívne skúsenosti sa však ľahšie zafixujú v pamäti, hoci by nemali určovať naše rozhodnutia. Psychológ nám v tomto smere nepomohol, nechal to na nás. Nakoniec sme dospeli k tomu, že kritérium „bez výrazných etnických čŕt“ je pre nás nevhodné, takže sme to nechali otvorené.
Ako ste to mysleli, že pri psychologickej príprave vás nepripravili na tému etnika?
Erik: Téma adoptovania dieťaťa iného etnika zostala príliš otvorená. Psychológ nám neponúkol žiadne skúsenosti alebo poznatky. Chýbala nám edukácia. Veľa ľudí, ktorí odmietajú rómske deti, pôsobia ako rasisti, lenže možno ani rasistami nie sú, v skutočnosti sa rozhodujú na základe všeobecných názorov a verejnej mienky.
Mária: Počas sedení expliticne nezaznelo, že deti sú deti bez ohľadu na etnikum a majú rovnaké potreby. A že sa ich netýkajú predsudky, ktoré ako spoločnosť často máme.
Erik: Veľa sme sa venovali psychologickým testom, či pasujeme ako rodičia a budeme mať rovnaký štýl výchovy. Mohli to však nahradiť niečím dôležitejším. Na Slovensku je veľa rómskych detí, no už menej ľudí si ich chce adoptovať. Preto by úlohou štátu a inštitúcií malo byť povzbudzovať ľudí, aby sa nebáli a dávali príležitosť všetkým deťom, aby boli na konci šťastní všetci.
Myslíte si, že vám pomohlo, že ste psychologička?
Mária: Neviem. V tej dobe som aktívne nepracovala ako psychológ. Keď sme začali riešiť adopciu, pracovala som s ľuďmi so zdravotným znevýhodnením, ale nie ako psychologička.
A potom prišiel moment, keď vám oznámili, že majú pre vás dieťa.
Mária: Áno, ale nebolo to len tak. My sami sme začali byť aktívnejší a zjavne to zafungovalo. Treba sa aktívne pripomínať a zaujímať, aj keď je človek v poradovníku.
Erik: Keď sme boli v zozname žiadateľov o osvojenie, niekoľkokrát sme telefonovali na úrad, aby sme sa informovali. Pýtali sme sa, kde sme v poradovníku, či sa zmenila situácia, či nemajú dieťa, ktoré by mohlo vyhovovať našim kritériám. Vďaka tomu nás zavolali už po pár mesiacoch, a to hneď s viacerými spismi.
To znamená, že Sebastián nebol prvé dieťa, ktorého spis ste čítali, ani s ktorým ste sa stretli.
Mária: Presne tak, bol až „štvrtým spisom“. Keď sme si prišli prečítať spis prvého dieťaťa, boli tam vážne zdravotné problémy. Doštudovali sme si, o čo ide, neodmietli sme dieťa hneď, no neboli sme natoľko odvážni.
Druhýkrát sme sa rozhodli stretnúť s dvomi dievčatkami, pretože sme nevylučovali ani súrodencov. Ale pri tomto prípade bol právny problém. Naša jediná tvrdá podmienka bola, aby dieťa bolo osvojiteľné, teda právne voľné. Aby nebola šanca, že by nám ho zobrali. Táto podmienka nebola splnená. Následne sme ešte riešili ďalších starších súrodencov, ale pri nich sa zasa objavil jazykový problém.
Záležalo vám teda na forme starostlivosti.
Erik: Áno, na Slovensku funguje adopcia alebo pestúnska starostlivosť. V pestúnskej starostlivosti dieťa žije s vami, ale právne stále patrí biologickým rodičom. Ak biologickí rodičia alebo širšia rodina komunikujú, máte povinnosť ich navštevovať. Napríklad, ak ste zo západu a máte dieťa z východu, musíte cestovať na východné Slovensko. A najmä, nemôžete sa spoľahnúť, že dieťa je vaše.
Ako to bolo pri Sebastiánovi?
Mária: Prečítali sme si spis a bez toho, aby sme videli fotky alebo videá, sme vedeli, že sa nám páči. Po vzhliadnutí fotografií sme si boli istí a rovno sme to podpísali.
Koľko mal vtedy rokov?
Mária: Mal necelý rok a pol, keď sme si ho adoptovali.
Aký má pôvod?
Erik: Je polovičný Róm a polovičný Ind, ale má trošku viac z tej indickej strany. Ľudia nám to tiež hovoria.
Ako prebiehalo prvé stretnutie?
Mária: Keď už konečne došlo k tomu, aby sme sa mohli stretnúť, prišiel marec 2020 a pandémia. Prvé stretnutie bolo preto veľmi komplikované. Vtedy sa totiž začali všetky tie prísne opatrenia. Takže naše prvé dve „stretnutia“ boli online – s maličkým dieťaťom. A to bolo také nijaké, ťažko mať z takéhoto „stretnutia“ nejakú emóciu. Sebastián vydržal pred monitorom pár sekúnd. Rozprávali sme sa skôr s jeho profesionálnou mamou.
Erik: To bola bezprecedentná situácia. Úradníci za to nemohli, ani oni nevedeli, čo majú robiť. Snažili sa robiť, čo mohli. My sme tlačili na osobné stretnutie, no Sebastián bol z východu a situácia bola neistá. Ani v detskom domove, pod ktorý patril, nikto poriadne nevedel, či sa to môže. Nakoniec sa nám stretnutie podarilo.
Ako dlho trvalo kým ste sa videli?
Erik: Asi tri týždne. Prvé stretnutie prebehlo v rúškach, bola to pre všetkých nová situácia. Ale napokon to pre nás dopadlo dobre, pretože po prvých dlhších stretnutiach s naším synom nám ho dali skôr. Celý proces sa kvôli situácii nakoniec urýchlil. Po mesiaci, odkedy sme sa začali stretávať, sme už boli spolu.
Aké to teda bolo, keď ste sa s ním prvýkrát stretli naozaj?
Mária: Bolo to zvláštne, na stretnutí bola jeho profesionálna mama, navyše sa vtedy ešte volal inak. Boli tam aj pracovníčky detského domova. Vstúpili sme do miestnosti, kde sedelo veľa dospelých ľudí, zoznamovali sme sa a Sebi sedel na kraji. Prišla som za ním, ale bolo to také rozpačité. Čas, ktorý sme spolu mohli stráviť, bol veľmi krátky.
Sedeli sme na koberčeku a snažili sme sa s ním hrať. Nereagoval zle, ale mal tendenciu ukazovať všetko, čo robil, svojej profesionálnej mamine. Nebol však vôbec plačlivý, alebo úzkostný.
Mali ste pocit, že hneď preskočila „povestná iskra“?
Mária: Z nášho pohľadu to bolo pozitívne. Akosi sme vedeli, že toto je náš syn. Nešli sme tam s tým, že si ideme niečo overiť. Ak by nám v tej chvíli povedali, že si ho môžeme zobrať domov, hneď by sme si ho vzali.
Erik: A samozrejme, keď sme prišli na toto stretnutie, vedeli sme, že netreba očakávať nejaký magický moment a že zacítime obrovskú emóciu. Iskra, ktorú spomínate, sa trošku stráca v byrokracii a papierovaní. Všetci sa na vás pozerajú, zapisujú si, čo robíte, ako reaguje dieťa a vy vlastne neviete, čo máte robiť.
Mária: Úplne iné to bolo, keď sme sa videli bez rúška a keď sme mohli Sebastiána zobrať na mini výlet.
A aké to bolo, keď ste si išli pre neho už definitívne?
Erik: Nebolo to hneď. Keďže bol na východe Slovenska, mohli sme ho na začiatku zobrať na pobyt na tri dni. Musel však byť blízko detského domova pre prípad, že by sa niečo stalo, my nezvládneme situáciu, alebo dieťa veľmi zle zareaguje.
Tieto prvé tri dni, keď sme Sebastiána mali aj na noc, sme boli ubytovaní v byte u kamarátov. Za to sme im veľmi vďační. Možnosť byť v domácom prostredí a nie v hoteli bola k nezaplateniu.
Nebáli ste sa, že sa nebude vedieť „prepnúť“ na novú mamu?
Mária: Obavy boli, pretože predtým bol u profi maminy, s ktorou mal vytvorený vzťah a nejaké väzby sa tým pádom trhajú. Veľmi som to vnímala a obávala som sa toho, už keď sme čítali spis. Podobne to bolo aj pri stretnutí s Luckou, naším druhým adoptívnym dieťaťom, pretože obaja boli krátko po narodení prepustení z nemocnice do profesionálnej rodiny.
Sebastián bol v takejto rodine rok a pol a Lucia skoro tri roky. To je veľmi dlhá doba, no dnes to už vnímam pozitívne. Obaja mali obrovskú príležitosť vytvoriť si krásnu vzťahovú väzbu s profesionálnou mamou. A obaja mali vynikajúce profesionálne mamy, za čo sme im veľmi vďační.
Ale jasné, muselo to byť pre obe strany strašne ťažké. Doteraz sme s ich profesionálnymi mamami v kontakte. Niekedy im pošleme fotky, deti už minulý rok na Vianoce poslali aj pohľadnice, takže už je to pekné.
Z toho dedukujem, že sa s deťmi o adopcii rozprávate.
Mária: Od začiatku sme vedeli – a utvrdili nás v tom aj psychológovia –, že treba byť otvorený. Samozrejme, primerane veku. Rozprávame sa o tom zatiaľ formou napríklad rozprávok, opisujeme im, že sú naše deti aj keď prišli na svet z iného bruška.
Erik: Pri Sebastiánovi sme na to mali aj veľmi peknú príležitosť, keďže už mal skoro štyri roky, keď sme začali riešiť adopciu Lucky. Celý ten proces vnímal. Vtedy sme mu hovorili, že takto k nám prišiel aj on. Sebastián bol aj na jednom z prvých stretnutí s Luciou. Prišiel tam pripravený, vedel, o čo ide. Neviem, či si to pamätá, ale máme fotky, takže im obom aspoň takto pripomíname, ako k nám prišli a že boli pre nás stvorení, aby sme si vytvorili spoločnú rodinu.
Ako dlho trvalo, kým ste podali druhú žiadosť o adopciu?
Mária: Žiadosť sme podali asi štyri mesiace po tom, čo sme dostali Sebastiána. Vedeli sme, že chceme druhé dieťa. Ako som spomínala, už v prvej žiadosti sme boli pripravení aj na súrodencov, ale nevyšlo to. Takže sme krátko po tom, čo sme mali syna doma, podali druhú žiadosť.
Ako dlho ste čakali na druhé dieťa?
Erik: Dva roky. Spočiatku sme tomu nechávali voľnejší priebeh, ale keď už sme cítili, že je čas, začali sme sa opäť pripomínať.
To radíme aj ostatným záujemcom o adopciu. Je potrebné uvedomiť si, že hoci existujú formálne poradovníky a kritéria, na úrade stále sedia ľudia. A je prirodzené, že ten, kto prejavuje väčší záujem, si zvyšuje šance. Nehovorím tým, že ľudia by mali obchádzať systém, ale je prirodzené, že keď niekto má záujem o dieťa, aspoň raz za čas sa pripomenie.
Na základe čoho vám pracovníci úradu ponúknu práve ten-ktorý spis?
Erik: Funguje to tak, že spis dieťaťa sa najprv dostane do lokality, kde má trvalé bydlisko, alebo kde má trvalé bydlisko jeho zástupca. To môže byť centrum rodiny, detský domov a podobne. Najprv sa dieťa ponúkne uchádzačom o adopciu v tejto lokalite.
Ak sa v nejakom časovom rámci nenájde žiaden záujemca, spis sa posúva do ďalších regiónov. Preto sme mali obidve deti z východného Slovenska – o tieto deti tam nebol veľký záujem. Realita je taká, že v Bratislavskom kraji je viac žiadateľov otvorených rómskemu etniku ako na východe. Na východe sú predsudky silnejšie, čo vedie k menšiemu záujmu.
Ako vyzerali prvé dni vašich adoptívnych detí u vás doma?
Erik: Musím povedať, že obe naše deti boli veľmi pokojné. Ale je to proces.
Mária: Samozrejme, určite to veľmi prežívali, prichádzali predsa do nového domova. My sme im poskytli krásne, láskyplné prostredie. Pripravili sme sa na to, naštudovali si, čo máme a nemáme robiť. Ale aj tak to nebolo vždy ľahké. Dieťa nevie, prečo je tu a vy mu to niekedy neviete vysvetliť.
Sebastián bol počas prvých dvoch týždňov veľmi pokojný, pozoroval. Potom začal byť nezbedník. Lucia bola celkovo pokojnejšia, možno preto, že mala súrodenca. Obávali sme sa však, pretože tri roky predtým strávené v inej rodine je dlhá doba.
V čom to bolo najťažšie?
Mária: Lucia si zamieňala vzťahové väzby, chvíľu jej robilo problém pochopiť najmä pojem mama. Keď bol k nej niekto milý, najmä ženy približne v mojom veku, snažila sa získať si ich a oslovila ich „mama“. Trvalo to asi tri mesiace.
Reakcie detí sú rôzne, podobne ako aj u dospelých. Niektoré sú plačlivé, niektoré majú rôzne ďalšie prejavy. Novopečených rodičov treba povzbudiť, aby vytrvali, pretože adaptácia môže trvať mesiace, možno aj roky. Nakoniec však príde rodinný pokoj a dieťa pochopí, že toto je jeho nový domov.
Hrá tam nejakú rolu trauma z útleho detstva?
Mária: Tieto deti sú tým všetkým traumatizované. Už len tým, že keď sa narodili, nikto pri nich nebol. No keď človek niekedy číta psychologické štúdie, v ktorých sa ukazuje, že prvých pár mesiacov je zásadných pre celý život, znie to hrozne. Máte pocit, že všetko je už determinované a nemá zmysel snažiť sa. Že z takého dieťaťa nutne vyrastie problematický človek. Ale to nie je pravda.
V bezpečnom a láskyplnom prostredí sa dieťa môže zmeniť. Deti sú v tomto úžasné, vedia sa adaptovať. A keď majú silnú podporu, môže sa všetko zvrátiť.
Máte okolo seba komunitu ľudí, ktorí si tiež adoptovali deti, takže si vzájomne pomáhate?
Mária: Toto nám prišlo do života veľmi prirodzene. Keď som bola v nemocnici kvôli druhému tehotenstvu, ležala som na izbe so ženou, ktorá už vtedy mala dve osvojené deti. Teraz máme aj my dve osvojené deti a sme kamarátky. A po tom, čo sme si už osvojili Sebastiána, sa mi ozvala bývalá spolužiačka, že aj ona má osvojené dieťa. Takže sa stretávame aj s ňou. Aj v mojej súčasnej práci mám dve kolegyne, ktoré majú osvojené deti. Takto sme sa postupne pripojili ku komunite.
Vyhľadávajú niekedy ľudia vaše rady?
Mária: Stalo sa nám to párkrát, že si niekto prišiel po radu. Chceli by sme rodičov povzbudiť, aby sa nebáli adopcie.
Mali ste po príchode detí „naordinované“ aj nejaké povinné stretnutia s detským psychológom?
Erik: Prekvapujúco nie. To zostáva v rukách rodičov, ale spočiatku sme museli byť v kontakte s úradmi a informovať ich o adaptácii, kým neprišlo k osvojeniu. Psychológ nám na prípravách poradil, že sa na nich môžeme obrátiť, keby sme mali problémy.
Ako je to s materskou dovolenkou?
Mária: Aj keď máme dieťa doma, trvá ešte niekoľko mesiacov, kým je už ako naše vlastné, pretože sa to stále berie len ako dlhodobý pobyt. Dovtedy nemôžem poberať žiadne príspevky. Finančná podpora adoptívnych rodičov je jednou z vecí, ktoré nám v štáte chýbajú.
Spomínali ste, že Sebastián má výraze tmavšiu pokožku ako vy. Už to nejako riešil?
Mária: Keď mal asi štyri a pol roka, všimol si, že som veľmi bledá a naopak. Spýtal sa, prečo je hnedý a ja som biela. Vysvetlila som mu, že ľudia sú rôzni, niektorí sú hnedí, niektorí sú bieli. Snažíme sa o inakosti rozprávať.
Erik: Aj keď v prípade našej dcéry to nie je taká otázka, pretože má podobnú farbu pleti ako my. Ale aj s ňou budeme otvorení ohľadom jej pôvodu, tiež je Rómka. Nepúšťame sa do extra aktivizmu, ani deti nebudeme tlačiť do kultúrnych stereotypov, že by sa mali venovať hudbe, tancu či remeslám. Chceme len, aby z nich vyrástli rozhľadení ľudia. Upozorňujeme ich na rozdiely medzi ľuďmi, aby to bolo prirodzené.
Keď vidíme niekoho, kto je iný od väčšiny, tak sa o tom bavíme. Chceme, aby to vnímali prirodzene a nie ako nejakú exotiku. Bežne používame slovo Róm aj cigán, aby na to boli pripravení. Aby vedeli, že to nie je len nadávka.
Používate aj slovo cigáň?
Erik: Áno. Vieme, že od roku 1971 je toto slovo považované za nevhodné, no mnohí Rómovia sa sami nazývajú cigánmi a nepovažujú to za urážku. Keď to používame my, robíme to s humorom a rešpektom. A hlavne všetko s láskou.
Aj humor by mal byť láskavý. Je rozumné pripraviť deti na to, že sa budú pre svoj pôvod stretávať s kritikou, a naučiť ich na to reagovať. Je dôležité, aby boli úplne stotožnení s tým, kým sú.
Ako reaguje okolie?
Erik: V prípade našich dvoch detí sme sa nestretli ani s jediným negatívnym komentárom či zlou reakciou. Ľudia sú naozaj veľmi milí. Dokonca aj na úradoch je to podobné. Zatiaľ boli všade perfektní a všetci reagovali veľmi dobre. Možno takéto situácie menia názory ľudí, keď vidia, ako to funguje. Niekedy sa nám zdá, že je ľuďom sympatické, že máme rómske dieťa.
A ako reagovala vaša rodina a okolie? Nemali obavy, ako to zvládnete?
Erik: Obavy boli, ale to sú prirodzené reakcie ľudí, ktorým na vás záleží. Netreba za tým vždy hľadať rasizmus.
Mária: To však bolo predtým. Keď k nám deti prišli, všetko sa zmenilo. Ich prijatie v rodine je perfektné. Aj u našich priateľov či susedov – naozaj u všetkých.
Erik: Vieme však, že prídu situácie, keď budeme konfrontovaní s takýmto typom správania. Ja osobne to prežívam ťažšie, možno aj preto, že som chlap a otec. Obávam sa, ako budem reagovať, ak budú moje deti vystavené rasizmu. Je to pre mňa citlivá téma a bojím sa, že pri obrane svojich detí budem prchký. Dúfam, že budem pripravený adekvátne reagovať.
Verím, že najlepšia možná cesta je vedieť sa o týchto veciach rozprávať, ponúknuť vlastný pozitívny príklad a možno tí ľudia zmenia názor. Alebo sa aspoň zamyslia.
Ako vás prijali v škôlke?
Mária: Keď sme prvýkrát išli do škôlky, cítila som obavy, aká bude reakcia. Išli sme tam obaja, aby bolo jasné, že sme obaja „bieli“ a tým pádom ani nemusíte vysvetľovať, že Sebastián je adoptovaný. To sa totiž nedá tajiť. (Úsmev)
Prijatie však bolo úžasné a aj dnes majú v škôlke rôznorodosť etník či národností, hoci je dedinská. Rozmanitosť teda zabraňuje tomu, aby sa Sebastián cítil byť iný ako ostatní. To je skvelé.
Keď nastúpila do tej istej škôlky, no do inej triedy, aj jeho sestra, všetci vedeli, že sú súrodenci rôznej farby pleti, a deti to zatiaľ úplne prijali. Verím, že budú spolu chodiť aj do školy.
A keď niektoré deti povedia nejakú nevhodnú poznámku na farbu pleti, nedá sa im to úplne vyčítať. Sú to deti a je na rodičoch a učiteľoch, aby im vysvetlili rozmanitosť.
Myslíte, že je nejaký rozdiel medzi adoptovanými a biologickými deťmi?
Erik: Nemyslím si to a nie som naivný. Nenarodili sa nám, ale pre nás. A pre nás je to krásny autentický vzťah. Treba si uvedomiť, že biologický vzťah nie je žiadnou garanciou, že dospelí budú prechovávať hlboké city k vlastným deťom alebo že budú za ne cítiť zodpovednosť.
Mária: Mám pocit, že rodičia sa zžijú s adoptovanými deťmi na takej úrovni, akoby to boli ich vlastné biologické deti. Niekedy až zabúdam, že nie sú naše biologické. Keď sa ma minule lekár pýtal na rodinnú anamnézu syna, začala som hovoriť našu. Až potom som si uvedomila, že mám povedať anamnézu Sebastiánových biologických rodičov. (Smiech)
Aké je teda vaše rodičovstvo?
Erik: Podobné ako u každých iných rodičov. Aj my máme občas pocit, že v niektorých veciach zlyhávame, aj keď sa to nepatrí hovoriť. Nie vždy riešime situácie správne, hneváme sa na seba, ako každá iná normálna rodina.
Mária: Je to úplne rovnaké, ako keby sme mali svoje vlastné biologické deti. Chcela by som zdôrazniť, že keď človek vstupuje do procesu osvojenia, nemusí sa báť, že medzi ním a dieťaťom bude priepasť. Alebo že si nebudú vedieť nájsť k sebe cestu.
Keď niekto chce mať dieťa, bude sa mu venovať a ľúbiť ho, všetky hranice sa zotrú.
Mária Strížová, rod. Synáková (35) Psychologička pracujúca so zdravotne znevýhodnenými deťmi a ich rodinami v Bratislavskom a Trnavskom kraji. Pochádza z Dunajskej Lužnej, študovala psychológiu na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského. Milujúca mama dvoch adoptovaných detí.
Erik Stríž (36) Motoristický novinár a freelancer v reklamnom priemysle. Pochádza z Bratislavy, od ukončenia technického vzdelania pracuje v médiách. Popri práci bol dobrovoľníkom v sociálnej sfére.
Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].