„Zo začiatku to bolo pre mňa, samozrejme, zvláštne,“ opisuje Alex Dzurko situáciu, keď pred ním v tetovacom štúdiu sedel človek so symbolom neonacistickej ideológie a žiadal ho, aby mu ju pomohol prekryť. „Dôležité pre mňa bolo, že sa toho symbolu chcel zbaviť a že mu s tým môžem pomôcť.“

Dnes sa Dzurko ako výtvarník venuje téme rómskeho holokaustu. Svojou tvorbou sa snaží vzbudiť záujem verejnosti o rómsku históriu. Verí, že rómske deti by vďaka tomu mohli získať silnejší vzťah k svojej identite a nerómske by lepšie pochopili, kým Rómovia vlastne sú.

V rozhovore okrem iného vysvetľuje, prečo mu neprekáža, keď je označovaný za „rómskeho umelca“; kde vidí paralely medzi rómskou históriou a dneškom; ktoré z jeho diel poznačilo aj jeho samotného a či si naozaj každý zaslúži druhú šancu.

Verejnosť Vás pozná ako maliara, tatéra, aktivistu, ale tiež z videí na sociálnych sieťach, v ktorých otvárate rómsku históriu a spoločenské témy. Ako sa začal váš vzťah k umeniu?

Páčilo sa mi, ako otec kreslil. Už ako malý som ho pri tom pozoroval a postupne som to začal skúšať aj ja. Otec ma učil kresliť a viedol ma v tom. Najčastejšie som kreslil podľa fotografií – pozeral som sa na ne a to, čo som videl, som prenášal na papier. Veľa som kreslil aj sestre do pamätníkov a neskôr v škole.

Učiteľka výtvarnej výchovy mi vtedy povedala, že ak na sebe budem pracovať, raz sa zo mňa môže stať umelec. Vtedy som sa na jej slovách iba smial. Kreslenie ma síce bavilo, ale neveril som, že sa mu raz budem venovať tak intenzívne. Chodil som ešte len do piatej triedy a nevedel som, čo chcem v budúcnosti robiť.

Ku kresleniu som sa opäť vrátil asi pred desiatimi rokmi, keď mama našla moje staré kresby a povedala mi, aká je škoda, že som s tým prestal. Istý čas som znovu tvoril, no potom som kreslenie opäť odložil. Pred dvomi alebo tromi rokmi ma k nemu priviedla moja žena a odvtedy sa kresleniu venujem oveľa intenzívnejšie.

V začiatkoch ste vzbudili pozornosť videami s parodickým dabingom, pri ktorom si využíval aj česko-rómsky etnolekt. Čo ste tým chceli ľuďom povedať?

Tieto videá vznikli preto, že sme s bratom videli Mrázika a Pacha, hybského zbojníka – oboch s rómskym dabingom. Páčilo sa nám to, tak sme skúsili niečo podobné, ale potom som pri na tieto videá zostal osem rokov sám. Predovšetkým som nimi chcel priniesť ľudom zábavu, občas zveličenie či prestrelený humor.

Občas som tematizoval rasizmus, ale väčšinou som zobrazoval chudobnejší rómsky život. Aj my sme istý čas žili dosť chudobne, tak som si z toho robil srandu. Ľudia to chápali, niektorí sa v tomto type komunikácie videli a bavila ich.

Najprv ste druhých na sociálnych sieťach najmä zabávali, postupne ste však začali otvárať vážnejšie spoločenské témy vrátane histórie Rómov a rómskeho holokaustu. Čo vás priviedlo k potrebe hovoriť o týchto témach?

Prišlo mi nefér, že rómsky holokaust a príbehy Rómov z tohto obdobia boli pri téme druhej svetovej vojny vytláčané na okraj spoločenskej pamäti. Hoci je to náročná, emocionálne a psychicky silná téma, považujem za dôležité venovať sa jej, a zároveň ma veľmi zaujíma.

Ako vnímate, keď vás niekto označí za „rómskeho umelca“? Je pre vás dôležité, ak niekto takto pomenuje vašu identitu, alebo váš štve, že pri Rómoch býva ich etnicita takmer vždy už súčasťou nadpisu?

Mne osobne to neprekáža. Reprezentujem Rómov a romipen (súbor rómskych hodnôt – pozn. red.), ktorý sa v nás spoločnosť často snaží potlačiť. Som hrdý Róm, a preto som aj hrdý rómsky umelec. Tak ako existujú talianski, francúzski alebo českí umelci, môžu existovať aj rómski umelci.

Keď ja sám hovorím o potláčaní našej identity, myslím tým napríklad to, že nás mnohí stále označujú slovom „Cigán“. Nevnímajú nás ako rovnocenných ľudí s vlastnou identitou, históriou, kultúrou a jazykom. Rómovia síce nemajú vlastný štát, ale to neznamená, že nemáme svoju príslušnosť, kultúru a spoločnú históriu.

Keď ma niekto nazve rómskym umelcom, cítim v tom hrdosť na to, kým som. Na druhej strane, prekáža mi, keď majú Rómovia potrebu pred majoritou neustále dokazovať svoju hodnotu. Keď napríklad hovoria: „Som Róm, ale študujem,“ „Som Róm, ale pracujem“ alebo „Som Róm, ale žijem slušne.“ Akoby sme sa museli stále obhajovať.

V takomto prípade už necítim hrdosť, ale potrebu vyvracať predsudky majority. Keď však niekoho označíme ako rómskeho hudobníka, umelca či tatéra, môže v tom hrdosť na našu identitu a na to, čo prinášame spoločnosti.

Spomeniete si na moment, keď si povedali, že o rómskom holokauste už nechcete „iba“ hovoriť, ale potrebujete ho dostať aj do vašej maliarskej tvorby?

Bol to moment, keď som pozeral dokument o druhej svetovej vojne, holokauste a Osvienčime. Hovorilo sa v ňom predovšetkým o utrpení Židov, o Rómoch tam bola minimálna zmienka. Celkovo mám pocit, že o rómskom holokauste sa hovorí skôr okrajovo. A keďže som už dlhšie chcel nakresliť niečo bez predlohy, táto téma sa mi akosi ponúkla sama a išlo to prirodzene.

Sériu obrazov venovanú rómskemu holokaustu ste nazval Keď čísla plačú. Ako tento názov vznikol?

Názov vznikol po dokončení prvého obrazu ako odkaz na fakt, že za každým číslom z koncentračného tábora bol v skutočnosti konkrétny človek. Touto obrazovou sériou som priniesol projekt, aký tu doteraz nebol a prostredníctvom ktorého sa venujem téme rómskeho holokaustu. 

Je medzi týmito dielami nejaké, ktoré vo vás zanechalo najsilnejšiu stopu a vraciate sa k nemu aj dlho dokončení?

Takým dielom je šiesty obraz s názvom Oči, ktoré nezabudli. Zobrazuje starú rómsku ženu, ktorá sa drží ostnatého drôtu a pozerá sa prenikavým pohľadom. Úprimne, keby som ho mal kresliť znova, už by nevznikol. Keď som túto pani kreslil, v jednej chvíli som mal pocit, že mi jej pohľad „zožral dušu“. Odložil som ceruzky a išiel som si sadnúť do obývačky. K obrazu som sa vrátil som až o tri dni. Viem o sebe, že dokážem kresliť, ale nevedel som, že zvládnem vytvoriť niečo, čo poznačí aj mňa samotného.

Videá na Instagrame často začínate slovami „toto ste sa v škole neučili.“ Je podľa vás dôležité, aby rómska história dostávala v školskom vzdelávaní väčší priestor?

Je to dôležité, pretože ak spoločnosť nespozná osudy a históriu Rómov, stále pre mnohých budeme len tí „Cigáni“ a nie Rómovia, a stále sa na nás budú pozerať cez prsty. Majoritná spoločnosť na Slovensku aj v Česku vie o rómskej histórii veľmi málo. Pritom máme medzi Rómami výborných historikov, ktorí by mali dostávať oveľa viac priestoru aj na školách.

Čo môže poznanie rómskej histórie priniesť ľuďom z majority, ktorí sa s ňou počas vzdelávania takmer vôbec nestretli?

Majorita by mala poznať Rómov aj inak, než ako nás zobrazujú médiá. Budúcnosťou sú deti, preto by som rómsku históriu zaradil do učiva na základných aj stredných školách. Nie však iba okrajovo, venoval by som jej oveľa viac priestoru a išiel viac do hĺbky.

Rómske dieťa sa môže celé roky učiť dejiny krajiny, v ktorej sa narodilo, a pritom sa v nich takmer vôbec nenájsť. Čo to podľa vás robí s vzťahom detí k ich identite?

Môže to viesť k tomu, že rómske dieťa vlastne ani nevie, kam samo patrí. Učí sa históriu krajiny, v ktorej žije, čo je samozrejme dôležité, ale o vlastnej histórii sa takmer nič nedozvie. A pritom Rómovia svoju históriu majú. Máme osobnosti, príbehy, tragédie aj ľudí, na ktorých môžeme byť hrdí. Ja sám som mnoho z toho začal objavovať až v dospelosti a pýtal som sa sám seba, prečo som o tom nikdy nepočul v škole. Keby rómske deti poznali viac zo svojej vlastnej histórie, mohlo by im to pomôcť vytvoriť si silnejší vzťah k rómskej identite a byť na ňu hrdý. Nerómskym deťom by to zasa pomohlo lepšie pochopiť, kto vlastne Rómovia sú.

Pri práci komunitnej organizátorky sa stretávam s Rómami a ľuďmi z ohrozených skupín, ktorí o dôsledkoch predsudkov síce nečítajú v učebniciach dejepisu, ale zžívajú ich pri hľadaní bývania, práce alebo inak v každodennom živote. Vidíte medzi niekdajším vytláčaním ľudí na okraj a dneškom niečo, čo by sme nemali ignorovať?

Určité prepojenie vidím. Nechcem tvrdiť, že dnešná situácia je rovnaká ako obdobie pred druhou svetovou vojnou. Stále však môžeme vidieť znaky vylučovania Rómov zo spoločnosti.

Napríklad, do riešenia situácie vylúčených komunít síce smerujú dotácie, ale podľa mňa chýba skutočná snaha začleniť týchto ľudí do spoločnosti a vytvoriť im podmienky na dôstojný život. Mnohí naďalej zostávajú v osadách alebo vo vylúčených lokalitách. Žijeme v roku 2026, no tieto miesta na Slovensku aj v Česku stále existujú a situácia ich obyvateľov sa zásadne nemení. Podľa mňa to ukazuje, že Rómovia sú stále vytláčaní na okraj spoločnosti.

Nemali by sme ignorovať žiadnu z podôb takéhoto vylučovania. Nie je v poriadku ani to, aby niekto nedostal prácu alebo bývanie iba preto, že je Róm. Odvolávanie sa na zlé skúsenosti s Rómami je pre mňa iba výhovorkou.

V našom bytovom dome napríklad jedna nájomníčka z majority veľmi vážne poškodila prenajatý byt, dokonca v ňom vykonávala potrebu mimo toalety. Majiteľ však pre negatívnu skúsenosť s jednou osobou neprestal prenajímať byty všetkým ľuďom z majority. Keď však niečo podobné urobí jednotlivec z rómskej vylúčenej komunity, jeho konanie sa často pripíše všetkým Rómom. V tomto rozdielnom prístupe vidím predsudky a nerovnaké zaobchádzanie.

Mnohí ľudia, ktorí uvidia tvoju sériu obrazov Keď čísla plačú, sa určite dojmú pri konkrétnej tvári, možno sa aj rozplačú, no pri niektorých zrejme ostane ich postoj k Rómom rovnaký. Stačí vám ako umelcovi takáto – nazvime to – jednorazová emócia? Čo vlastne očakávate od vášho umenia?

Na začiatku som chcel jednoducho vytvoriť výstavu. Počas jej prvého uvedenia sa však odohralo niečo, čo ma prinútilo nad celým projektom premýšľať inak. Uvedomil som si, že svojou tvorbou môžem prispieť k tomu, aby sa ľudia začali viac zaujímať o rómsku históriu a rómsky holokaust.

Netvrdím, že výstava musí každého okamžite zmeniť. Ak má človek predsudky hlboko zakorenené, môže sa pri obraze rozplakať a prejaviť emócie, no potom odísť a zostať rovnaký. Možno sa však k tomu, čo videl, vráti neskôr a začne nad tým premýšľať. Vidím totiž, že výstava v ľuďoch niečo zanecháva. Napríklad pani z kantíny vo fabrike, kde som pracoval, bola z nej veľmi dojatá a hovorí o nej dodnes. Ozývajú sa mi aj ľudia z majority, ktorí si začali sami vyhľadávať informácie o rómskom holokauste a viac sa zaujímať o rómsku históriu. Zatiaľ možno nejde o veľký záujem, ale nejaký tam už tam je a aj to je dôležité.

Ďalšie výstavy som preto začal obsahovo posúvať inam. Keď som vystavoval na festivale Khamoro, pomáhali mi herec Nick Ferenc a projektový koordinátor Milan Kula. Návštevníci mohli preškrtávať táborové čísla a nahrádzať ich menami alebo skratkami. Vytvoril som aj video, v ktorom jednotlivé obrazy rozprávajú svoje príbehy. Na ľudí to malo ešte silnejší emocionálny vplyv než prvá výstava. Na festivale nakrúcala aj Česká televízia, takže verím, že sa táto téma dostane aj do televízneho vysielania.

Odvtedy sa vedome snažím tvoriť tak, aby som záujem o tému rómskeho holokaustu prebúdzal nielen v ľuďoch z majority, ale aj medzi samotnými Rómami. Ani mnohí z nás totiž nepoznáme vlastnú históriu. Ešte pred rokom a pol som sa tejto téme ani ja nevenoval tak intenzívne ako dnes. Postupne som sa k nej dostal a teraz sa ju prostredníctvom obrazov a videí snažím približovať ostatným. Mám pocit, že sa mi to postupne darí.

Budem rád, keď sa mi podarí dostať výstavu aj na Slovensko. Pri tento sérii obrazov prichádzajú slzy, uvedomenie aj potreba dozvedieť sa viac o rómskom holokauste. Dôležité pre mňa je aj to, že Rómovia a ľudia z majority prežívajú tieto emócie spoločne.

Za sériu diel Keď čísla plačú ste v Liberci získali ocenenie. Čo pre vás znamenalo a aké príležitosti vám prinieslo?

Za moje tvorbu k téme rómskeho holokaustu som získal ocenenie rómskej osobnosti. V rámci festivalu Melodia mi ho udelil kultúrno-komunitný spolok Comunités, ktorý sa zameriava na podporu, rozvoj a zviditeľňovanie práce rómskych osobností.

Každý rok bývajú oceňovaní viacerí ľudia, ktorí svojou činnosťou prispievajú k rozvoji rómskej komunity. Zvyčajne ocenenie získavajú traja alebo štyria ľudia, no tento rok ho udelili iba mne a celý galavečer venovali mojej práci. Veľmi ma to prekvapilo. Na podujatie som prišiel s očakávaním, že na ňom vystúpia viacerí ocenení a nakoniec som zostal jediný.

Ocenenie mi hneď prinieslo aj ďalšiu príležitosť. Na podujatí sa zúčastnila zástupkyňa jednej z fakúlt, ktorá mi navrhla, aby som chodil po školách a rozprával žiakom o rómskom holokauste. O tejto téme už na školách prednášajú aj historici a robia to veľmi dobre. Klasický historický výklad však nemusí zaujať všetkých mladých ľudí. Keď im tému predstavím prostredníctvom obrazov a osobných príbehov, môže ich to osloviť viac a motivovať ich, aby si sami vyhľadávali ďalšie informácie.

Venovali ste sa aj prekrývaniu nacistických tetovaní. Ako sa na túto skúsenosť pozeráte ako Róm, ktorý sa vo svojej tvorbe venuje obetiam nacizmu? Bolo pre vás ťažké oddeliť človeka, ktorý pred vami sedel, od symbolu, ktorý mal vytetovaný na tele?

Istý čas som mal krátky projekt, v rámci ktorého som bývalým neonacistom ponúkal, že im bezplatne prekryjem tetovania s nacistickými symbolmi. Počas tetovania som sa s nimi rozprával a naše rozhovory som zaznamenával. Zaujímalo ma najmä to, prečo sa stali neonacistami a čo ich neskôr priviedlo k rozhodnutiu odísť od tejto ideológie.

Zo začiatku to bolo pre mňa, samozrejme, zvláštne. Sedel predo mnou človek so symbolom ideológie, ktorá nenávidela a vraždila ľudí iba pre to, kým sa narodili. Vždy som sa však snažil oddeliť človeka od jeho tetovania. Keď za mnou niekto prišiel s tým, že chce tetovanie prekryť, znamenalo to pre mňa, že dotyčný ten symbol na svojom tele viac nechce. Nepoznal som celý jeho príbeh ani som nevedel, čo má v tom čase v hlave. Nechcel som ho preto súdiť iba podľa niečoho, čo si možno nechal vytetovať pred mnohými rokmi.

Dôležité pre mňa bolo, že sa toho symbolu chcel zbaviť a že mu s tým môžem pomôcť. Celkovo za mnou prišli traja ľudia. Viacerí hovorili, že sa k neonacistom pridali preto, lebo nikam nezapadali alebo mali v minulosti problém s Rómami. Nevedel som však posúdiť, či to nebola iba výhovorka.

Pri dvoch z tejto trojice vám prišla ich snaha nechať si odstrániť tetovanie úprimná, pri treťom ste tento pocit nemali. Čo bolo pri nich iné?

Prvému mužovi som uveril najviac. Má medzi Rómami blízkych priateľov, pomáha im a podľa mňa sa naozaj zmenil. Pretetovanie trvalo asi päť alebo šesť hodín a celý čas sme sa rozprávali. Poďakoval sa mi, lebo som mu pomohol vyrozprávať, čo ho trápilo, a tiež za prekrytie tetovania. Keď prišiel domov, napísal mi, že mi za to bude navždy vďačný. Dodnes si píšeme a keď sa stretneme, vždy sa porozprávame.

Samotným pretetovaním som tých ľudí nezmenil. Už prichádzali s tým, že zmenu majú za sebou a prekrytie tetovania malo byť poslednou fázou ich odchodu od neonacistickej minulosti. Nikdy som si však nemohol úplne overiť, či to myslia úprimne.

Na druhej strane si hovorím, že keby svoju zmenu nemysleli vážne, možno by neprišli práve ku mne ako k Rómovi a nesúhlasili by ani s nakrúcaním celého procesu.

Ako som spomínal, pri prvom mužovi tomu verím, pri ďalších dvoch si tým nemôžem byť úplne istý. Aj preto som projekt napokon ukončil. Prekrývanie takýchto tetovaní zaberalo veľa času a nemal som možnosť overiť si skutočné úmysly ľudí, ktorí za mnou prichádzali.

Je podľa vás správne dať každému človeku druhú šancu, aj keď v minulosti zastával ideológiu, ktorá popierala ľudskosť či ľudí z menšín?

Pokiaľ sa dotyčný naozaj zmenil, tak je podľa mňa správne dať mu šancu. Človeka nemôžeme navždy súdiť len podľa toho, kým bol pred desiatimi či dvadsiatimi rokmi. Druhá šanca však pre mňa neznamená zabudnúť na to, čo kedysi robil alebo čomu veril. Musí byť na ňom poznať, že zmena je skutočná – nestačí si len nechať prekryť tetovanie. Ak dokáže priznať, že jeho názory boli nesprávne, a svojím dnešným správaním ukazuje, že už premýšľa inak, nevidím dôvod, prečo mu nedať druhú šancu.

Na čom aktuálne pracujete?

Pracujem na krátkom filme. Nechal som pomocou umelej inteligencie rozpohybovať jeden z mojich obrazov, na je znázornená tehotná rómska žena. Postupne z neho vytváram krátky animovaný film. Scenár aj dialógy si píšem sám.

Hlavnou postavou bude Rómka Eva, ktorá prežíva tehotenstvo v koncentračnom tábore. Evin manžel z tábora utečie a pridá sa k protinacistickému odboju. Je to voľný odkaz na rómskeho odbojára Jozefa Serinka, ktorému sa podarilo utiecť z koncentračného tábora a neskôr bojoval ako partizán.

Film sa však bude sústreďovať predovšetkým na Evu a na to, ako prežíva tehotenstvo v podmienkach tábora. O projekt už prejavila záujem aj riaditeľka organizácie Pamäť národa. Dala mi na seba kontakt a povedala, že keď bude film dokončený, pomôže mi dostať ho medzi ľudí.

Alex Dzurko Umelec, tatér a aktivista. Autor série výtvarných diel s názvom Keď čísla plačú, ktorá je venovaná obetiam rómskeho holokaustu. Svojimi obrazmi chce prebudiť záujem rómskej aj nerómskej verejnosti o zabudnutú časť rómskej histórie. Za svoju tvorbu získal ocenenie rómskej osobnosti, ktoré mu na festivale Melodia v Liberci udelil spolok Comunités. Ako tatér istý čas bezplatne prekrýval nacistické symboly ľuďom, ktorí sa chceli vzdať svojej kontroverznej minulosti.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].